Neveriaci Tomáš A odkiaľ beriete, že sa apoštol skutočne dotkol Kristových rán?

Autor predniesol text nižšie ako nedeľné slovo počas bohoslužby na pôde Kresťanského zboru v Rači 31. augusta 2025. Viac o evanjelikálnej denominácii Kresťanské zbory nájdete TU.

Milé sestry, milí bratia, ctení hostia, dnešné slovo bude z Jánovho evanjelia, kapitola 20, verše 24 až 29. Biblické citáty sú prevzaté vo verzii Slovenského ekumenického prekladu:

Tomáš, jeden z Dvanástich, nazývaný Didymos, nebol s nimi, keď prišiel Ježiš. Ostatní učeníci mu teda povedali: „Videli sme Pána!“

Ale on im odpovedal: „Pokiaľ neuvidím na jeho rukách stopy po klincoch, ak nevložím prst do rán po klincoch a nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím.“

Po ôsmich dňoch boli učeníci zasa vnútri a Tomáš bol s nimi. Hoci dvere boli zatvorené, Ježiš prišiel, postavil sa do stredu a povedal: „Pokoj vám!“

Potom povedal Tomášovi: „Daj si sem prst a pozri si moje ruky! Daj sem ruku a vlož ju do môjho boku! A nebuď neveriaci, ale veriaci!“

Tomáš mu odpovedal: „Pán môj a Boh môj!“

Ježiš mu povedal: „Uveril si, pretože si ma videl. Blahoslavení, ktorí nevideli, a uverili.“

Toľko dnešné Božie slovo.

Milé sestry, milí bratia, tento príbeh, ktorému sa zvykne hovoriť aj Príbeh o neveriacom Tomášovi, je relatívne široko známy. No zasaďme si ho predsa len do širších biblických súvislostí.

Nachádzame sa v Novej zmluve, konkrétne v evanjeliách, teda v biblických knihách o Ježišovom živote a účinkovaní, a to ku koncu Evanjelia podľa Jána. Hlavný protagonista tohto príbehu, Tomáš, prezývaný aj Didymos, čo po grécky znamená „Dvojča“, bol jedným z dvanástich apoštolov, jedným z dvanástich najbližších učeníkov Ježiša Krista.

Stretnutie opísané v dnešnom slove sa udialo už po Ježišovom ukrižovaní a nadväzujúcom zmŕtvychvstaní. Evanjelista Ján opísal, ako sa Ježiš najprv v nedeľu ráno zjavil Márii Magdaléne a potom, ešte v rovnaký deň, prišiel večer aj medzi učeníkov, ktorí sa ukrývali za zatvorenými dverami pred Židmi. Tomáš však v zostave chýbal, a keď sa s ostatnými neskôr opäť stretol, neveril im. Odmietal uveriť, že Ježiš vstal z mŕtvych a že oni ho videli na vlastné oči.

„Pokiaľ neuvidím na jeho rukách stopy po klincoch, ak nevložím prst do rán po klincoch a nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím,“ znela rezolútna Tomášova reakcia na svedectvo jeho priateľov.

Možno z neho hovoril radikálny skepticizmus. Možno bol, naopak, zronený Ježišovou smrťou a vyhlásenie ostatných učeníkov rozjatrilo citové rany apoštola, ktorý sa iba čerstvo začínal zmierovať s myšlienkou, že jeho majstra už niet. A možno bola v Tomášovom vyhlásení aj štipka urazenej samoľúbosti, že Ježiš sa údajne zjavil ostatným, ale jemu zatiaľ nie.

Až osem dní po nedeli zmŕtvychvstania sa Ježiš učeníkom opäť zjavil tak, že prítomný bol už aj Tomáš. A Pán mu dovolil nielen vidieť ho naživo, ale navyše ho aj vyzval, aby sa dotkol jeho rán – aby sa vlastným hmatom presvedčil, že Kristus vstal z mŕtvych.

Tomáš, konfrontovaný so zmŕtvychvstalým Kristom, sa navzdory svojim dovtedajším pochybnostiam nezmohol na iné, len pred Ježišom kapituloval so slovami: „Pán môj a Boh môj.“

Apoštol Tomáš teda uznal, že zmŕtvychvstalý Ježiš, ktorý stál pred ním, je skutočne Bohom. A Ježiš reagoval dobre známymi slovami, ktoré rezonujú naprieč dejinami:

„Uveril si, pretože si ma videl. Blahoslavení, ktorí nevideli, a uverili.“

Čo Biblia ponecháva nevypovedané

Milí priatelia, ak trochu poznáte dejiny umenia, možno si spomeniete na slávny obraz od barokového maliara Caravaggia, ktorý na začiatku 17. storočia namaľoval túto biblickú scénu.

Na obraze vidíme Ježiša, ktorý jednou rukou odhaľuje svoj bok a druhou rukou drží za ruku Tomáša.

Tomáš, prehnutý nad Ježišovým bokom, pozorne skúma Ježišovu ranu po pichnutí kopijou svojím zrakom a popritom v nej doslova vŕta svojím ukazovákom. Za Ježišom a Tomášom sú ďalší dvaja apoštoli, ktorí celú situáciu pozorujú.

Caravaggiov slávny obraz sa dnes nachádza v Postupime pri Berlíne, v niekdajšom letnom sídle pruských kráľov, v paláci Sanssouci. Ako zaujímavosť spomeniem, že tento obraz sa dostal aj na titulku českého prekladu knihy Dejiny kresťanstva od známeho britského historika Paula Johnsona. Zrejme mal vydavateľ pocit, že vystihuje niečo dôležité.

No viete, čo je skutočne zaujímavé? Že z biblického textu, ktorý sme čítali v úvode, v skutočnosti nevyplýva jednoznačne, či sa apoštol Tomáš naozaj Ježišových rán dotkol alebo nie.

Zopakujme si:

Potom povedal Tomášovi: „Daj si sem prst a pozri si moje ruky! Daj sem ruku a vlož ju do môjho boku! A nebuď neveriaci, ale veriaci!“ Tomáš mu odpovedal: „Pán môj a Boh môj!“   

Možno Tomáš vykonal, čo mu Ježiš povedal, a skutočne ohmatal jeho rany vlastnými rukami. A možno sa len zahanbil, uspokojil sa, že vzkrieseného Ježiša a jeho rany vidí na vlastné oči, a zvolal tie pamätné slová: „Pán môj a Boh môj!“

Aj Ježiš následne hovorí: „Uveril si, pretože si ma videl.“ Nehovorí: „Uveril si, pretože si ma videl a ohmatal si moje rany...“

Caravaggiov dramatický a pôsobivý obraz Tomáša, ktorý sa doslova vŕta v Ježišových ranách, pričom Ježiš mu to nielen dovoľuje, ale priamo ťahá Tomášovu ruku k svojmu zranenému boku, aby sa naozaj a dokonale presvedčil, je len jednou z možností toho, ako sa celá scéna odohrala. Ako som už uviedol, rovnako je možné, že sa Tomáš uspokojil s pohľadom na zmŕtvychstalého Krista a jeho rany. Ide len o to, ako veľmi skeptický bol Tomáš a aký nástojčivý bol pri hľadaní dôkazov...

Ide aj o nás ako súčasných poslucháčov a čitateľov Božieho slova. Občasné pochybnosti patria k životu vo viere. A my ako veriaci by sme sa mali voči svojim pochybnostiam stavať poctivo a predkladať ich Bohu na modlitbe. Veď ani Ježiš Tomáša nekarhá a neodmieta zato, že má pochybnosti o jeho zmŕtvychvstaní a že požaduje dôkaz. Naopak, s láskou a porozumením vychádza v ústrety pochybnostiam učeníka.

Hoci už možno kráčame dlhšie s Ježišom, podobne ako s ním kráčal aj Tomáš, aj my občas zapochybujeme alebo prípadne nerozumieme, čo Boh okolo nás činí. Niekto sa možno viac stotožní s predstavou diskrétneho a zdržanlivého Tomáša, ktorý sa po počiatočných pochybnostiach zahanbí a uspokojí sa s prostým pohľadom na zmŕtvychvstalého Ježiša a jeho rany. A niekomu je možno bližšia tá Caravaggiova predstava silne skeptického a aj trochu bezočivého Tomáša, ktorý sa potrebuje prstom doslova „vŕtať“ v Ježišových ranách...

Oboje je v poriadku. Nemali by sme však zabúdať, že Ježiš nás povoláva k vyššiemu ideálu, ktorý spočíva v slovách: „Blahoslavení, ktorí nevideli, a uverili.“

Ježiš naše pochybnosti prijíma s láskavosťou a porozumením, a predsa hovorí aj o zvláštnom požehnaní pre tých, ktorí veria v neho bez toho, aby volali po nejakých mimoriadnych zmyslových skúsenostiach – ktorí veria v neho bez toho, aby sa chceli priamo vŕtať v Kristových ranách.

Na okraj ešte jedna poznámka: Prečo sa toľko pristavujem pri Caravaggiovom obraze?

Hoci som veľký fanúšik prítomnosti kresťanstva v kultúre a využívania umenia pri šírení kresťanskej radostnej zvesti, niekedy môžu zažité umelecké zobrazovacie schémy ísť za hranicu toho, čo nám hovorí Božie slovo. Je to niečo podobné ako mnohé obrazy s témou klaňania sa troch kráľov malému Ježiškovi po jeho narodení. Evanjelista Matúš, keď opisuje túto epizódu, hovorí v skutočnosti len o mudrcoch z východu. Nespomína ich počet, nehovorí, že by išlo o kráľov, a už vôbec tam nie sú zaznamenané ich mená...

Aby nedošlo k omylu, netreba apriórne odsudzovať, ak si kultúra a umenie domýšľajú detaily biblických príbehov, o ktorých Božie slovo mlčí alebo ich úmyselne necháva pootvorené. Je však dôležité mať ten rozdiel na pamäti, aby sa z jednej možnosti interpretácie biblického textu nestala jediná možnosť – čo platí, zvlášť ak chceme z biblických príbehov činiť nejaké ďalekosiahle teologické vývody.

Tomáš a Ježišova božskosť

A keď hovoríme o teologických vývodoch, nedá sa obísť to Tomášovo zvolanie, keď zbadal zmŕtvychvstalého Ježiša: „Pán môj a Boh môj!“

Asi pre nikoho nebude prekvapením, ak poviem, že v dejinách náboženských a filozofických systémov sa objavili prúdy, ktoré tvrdia, že si síce Ježiša vážia, ale odmietajú, že by bol Boh. Sú to prúdy, ktoré odmietajú myšlienku trojjediného Boha.

Ježiša si vážia len ako jedného z prorokov (ako ho trebárs chápu moslimovia) alebo v ňom vidia akurát morálny vzor a učiteľa etiky, no popierajú jeho božskosť – ako napríklad unitári alebo aj niektorí ateisti.

Lenže my ako kresťania sa môžeme oprieť okrem iného aj o Tomášovo svedectvo a jeho zvolanie: „Pán môj a Boh môj!“

Môžete namietnuť, že to hovorí predsa Tomáš a nie Ježiš. No Ježiš mu to ani nevyhovára, iba povie: „Uveril si, pretože si ma videl. Blahoslavení, ktorí nevideli, a uverili.“

Položme si otázku: Či by sa Ježiš neohradil na Tomášove slová „Boh môj“, keby to nebola pravda?! Či by nenapomenul Tomáša, že nemá brať Božie meno nadarmo?!

„Nevyslovíš meno Hospodina, svojho Boha, nadarmo, lebo Hospodin nenechá bez trestu toho, kto nadarmo vysloví meno Hospodina, svojho Boha!“ čítame v Desatore (Exodus 20:7). Vari by Ježiš nepoopravil Tomáša, že mu bezdôvodne prisudzuje označenie Boh, keby bol len jedným z prorokov alebo iba akýmsi morálnym učiteľom?!

Mimochodom, vo veršoch Jánovho evanjelia, ktoré predchádzajú stretnutiu Ježiša s Tomášom a opisujú prvé zjavenie sa Krista učeníkom ešte v tú nedeľu, keď vstal z mŕtvych, sa píše:

Večer, v ten istý prvý deň po sobote, keď boli učeníci zo strachu pred Židmi za zavretými dverami, prišiel Ježiš, stal si doprostred a povedal im: „Pokoj vám!“ Keď to povedal, ukázal im ruky a bok. Učeníci sa zaradovali, keď videli Pána. Ježiš im znova povedal: „Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, tak ja posielam vás.“ A keď to povedal, dýchol na nich a povedal im: „Prijmite Ducha Svätého. Tým, ktorým odpustíte hriechy, budú im odpustené, tým, ktorým zadržíte, budú zadržané.“

Dalo by sa jedno celé kázanie vystavať na kontraste medzi prvým zjavením zmŕtvychvstalého Krista učeníkom (bez Tomáša), ktorým Pán síce ukázal ruky a bok, no oni sa hlavne zaradovali z jeho prítomnosti, a druhým zjavením, pri ktorom bol prítomný aj skeptický Tomáš. No teraz mi ide hlavne o tie slová: „Prijmite Ducha Svätého.“

Ide o 20. kapitolu Jánovho evanjelia, verše 19 až 23. Vidíme tu teda aj Ducha Svätého. A môžme doplniť ešte verše 30 a 31, kde sa píše:

Ježiš urobil pred očami svojich učeníkov ešte mnoho ďalších znamení, ktoré nie sú zapísané v tejto knihe. No tieto sú zapísané preto, aby ste verili, že Ježiš je Mesiáš, Boží Syn, a aby ste vierou mali život v jeho mene.

Tým všetkým chcem povedať, že o záver Jánovho evanjelia sa môžeme ako kresťania oprieť, aj pokiaľ ide o božskosť Ježiša Krista či učenie o trojjedinom Bohu.

Neveriaci Tomáš ako výzva na epistemologické zamyslenie

No vráťme sa ešte k „neveriacemu Tomášovi“. Niektorí ľudia nemajú túto biblickú pasáž radi. Ježišove slová „blahoslavení, ktorí nevideli, a uverili“ vnímajú iba ako apel na slepú vieru alebo slepú poslušnosť náboženským autoritám.

Ja si myslím, že je to trochu inak.

Azda v každom súčasnom kázaní o neveriacom Tomášovi sa vyskytne konštatovanie, ktoré už znie takmer ako klišé, že Tomáš je nám postmoderným ľuďom svojou skepsou nesmierne blízky. No prečo je to tak?

V druhej polovici 20. storočia postmoderní francúzski filozofi ako Derrida, Foucault a Lyotard spochybnili všetky tradičné inštitúcie našej civilizácie. Ich metódou bola kritika a dekonštrukcia. K všetkým veľkým príbehom a veľkým ideálom pristupovali s nedôverou. Poznanie a realita, v ktorej sa pohybujeme, nie sú vraj objektívne dané, ale ide len o spoločenské a mocenské konštrukcie, ktoré slúžia na kontrolovanie ľudí. Tento cieľ mocenskej kontroly má vraj nielen náboženstvo, rodina a trhová ekonomika (čo tvrdili už marxisti), ale aj demokratická politika, právo, jazyk, ba dokonca aj veda či lekárska starostlivosť. Všetko sú to len spoločenské konštrukcie s cieľom mocenskej kontroly ľudí.

Problém týchto postmoderných mysliteľov bol, že síce všetko pekne kriticky dekonštruovali či skôr zdeštruovali, ale máločo konštruktívne vybudovali. Núka sa aj otázka, že ak všetko je len umelý konštrukt s cieľom mocenského ovládania ľudí, prečo by to teda nemalo platiť aj o postmodernej filozofii?

Tak či onak, dnes po desaťročiach presakovania myšlienok týchto francúzskych filozofov celou spoločnosťou a kultúrou tu máme ako nezamýšľaný, ale predsa len logický dôsledok postmodernizmu na jednej strane ľudí, ktorí neveria ničomu, a na druhej strane ľudí, ktorí uveria hocičomu. Na Slovensku sa pri rodinných obedoch hádame o tom, ako účinkujú vakcíny; niektorí ľudia neveria historikom ani preživším, že sa cez druhú svetovú vojnu odohral holokaust; a máme medzi sebou aj ľudí, ktorí päťsto rokov po tom, ako Španieli prvýkrát oboplávali svet, pochybujú o guľatosti Zeme.  

Na tomto pozadí nás príbeh o neveriacom Tomášovi môže viesť k zamysleniu o tom, čo dokážeme vedieť a s akou istotou vôbec môžeme niečo vedieť.

Ako vieme, že je niečo pravda? Ako ju môžeme spoznať? Aké sú zdroje nášho poznania? Musíme niečo vidieť svojimi očami alebo dokonca si to ohmatať, aby sme o tom nadobudli spoľahlivé presvedčenie? Alebo môžeme prijať za svoju aj výpoveď dôveryhodných svedkov?

Sú to otázky, ktoré sa netýkajú len svetonázoru, politiky alebo náboženskej viery. My ľudia denne kalkulujeme často nevedome s obrovským množstvom predpokladov, ktoré sme si osobne empiricky neoverili, a vychádzame akurát zo sprostredkovaných informácií autorít.

Väčšina z nás nikdy neobopláva svet ani nepoletí do vesmíru, no aj tak veríme, že Zem je guľatá. Povedali nám to totiž učitelia v škole.

Ak sme teraz počas leta cestovali na dovolenku k moru lietadlom, dôverovali sme pilotom, že nás bezpečne dopravia do cieľa, hoci o riadení lietadiel ani navigácii väčšina z nás veľa nevie a počuli sme už aj o leteckých nešťastiach, ku ktorým môže dôjsť s istou pravdepodobnosťou...

Účastníci konania pred súdom tiež necestujú na miesto činu časostrojom. Na zistenie skutkového stavu používajú dôkazy ako svedecké výpovede, listiny či znalecké posudky...

Človek nemôže byť dokonale konzistentný skeptik, ktorý kriticky spochybňuje všetko, o čom sa nepresvedčil sám. Obmedzenia sveta, v ktorom žijeme, i nášho vlastného rozumu a zmyslov spôsobujú, že o skutkovom stave vecí sa často môžeme presvedčiť len s väčšou alebo menšou istotou. Pri všetkej kritickosti a pomôckach ako „dôveruj, ale preveruj“ sa musíme vedieť spoľahnúť aj na iných ľudí. Zároveň každý máme vo svojom uvažovaní nejaké viac alebo menej explicitné základné predpoklady – nejaké dogmy, ak chcete –, ktoré slúžia ako viac alebo menej pevný podklad či východisko pre naše ďalšie vývody.

V tomto zmysle Božie slovo nenabáda ani tak k slepej poslušnosti, prípadne nekritickej ľahkovernosti, ale je, naopak, realistické. Nabáda nás, aby sme sa vyvarovali extrému naivnej ľahkovernosti na jednej strane i extrému cynického spochybňovania všetkého, až na hranici nihilizmu, na druhej strane. Aby sme svoj epistemologický dom stavali na skale, nie na piesku (pozri Mt 7:24-27).

Aké ďalekosiahle má byť dokazovanie?

Tomáš chodil ako učeník s Ježišom ešte pred jeho ukrižovaním. O tomto apoštolovi nevieme mnoho, ale je spojený ešte s dvomi ďalšími dôležitými biblickými epizódami.

V 11. kapitole Jánovho evanjelia je opísané, ako Lazár ochorel a jeho sestry Mária a Marta poslali o tom správu Ježišovi. Keď povedal Ježiš učeníkom, že „poďme do Judska“ za Lazárom, tí namietali: „Rabbi, teraz ťa chceli Židia kameňovať, a zasa ta ideš?“    

Ježiš im následne priznal, že Lazár v skutočnosti svojej chorobe podľahol. Slovami veršov 14 až 16:

Vtedy im Ježiš otvorene povedal: „Lazár zomrel. Pre vás sa radujem, že som tam nebol, aby ste uverili. No poďme k nemu!“ Tu povedal Tomáš, nazývaný Didymos, ostatným učeníkom: „Poďme teda aj my, aby sme zomreli s ním!“

Vidíme teda, že Tomáš vedel byť aj odvážny, vedel nasadiť svoj život. V nasledujúcich veršoch sledujeme, ako Ježiš urobil jedno zo svojich najväčších znamení. Vzkriesil z mŕtvych Lazára, hoci ten bol už štyri dni mŕtvy.

Tomáš je spomenutý ešte na jednom mieste. Vďaka Tomášovej otázke vyslovil Ježiš počas poslednej večere aj jednu zo svojich najznámejších viet, ktorá zdobí steny kostolov či kresťanských modlitební: „Ja som cesta, pravda i život.“

Prečítajme si Ježišove a Tomášove slová zo 14. kapitoly Jánovho evanjelia, verše 1 až 7:

„Nech sa vám srdce neznepokojuje! Verte v Boha, verte aj vo mňa! V dome môjho Otca je mnoho príbytkov. Keby to tak nebolo, bol by som vám azda povedal, že vám idem pripraviť miesto? Keď odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja. A cestu, kam idem, poznáte.“

Tomáš mu povedal: „Pane, nevieme, kam ideš. Ako môžeme poznať cestu?“

Ježiš mu povedal: „Ja som cesta, pravda i život. Nik neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze mňa. Ak ste ma spoznali, budete poznať aj môjho Otca. Odteraz ho už poznáte a videli ste ho.“

Takže si to zhrňme: Tomáš bol zrejme pri Ježišovom vzkriesení Lazára a pri poslednej večeri počul Ježišov prísľub, že zas príde. Zároveň počul, že cestou k poznaniu Otca je poznanie Ježiša.

Napriek tomu Tomáš pochyboval, keď mu jeho priatelia, ostatní učeníci, oznámili, že Ježiš vstal po ukrižovaní z mŕtvych. Svedectvo ostatných učeníkov, jeho priateľov, sa mu v tej chvíli nezdalo dostatočne dôveryhodné. Svojej skepsy sa Tomáš vzdal až vtedy, keď Ježiša sám zočil a on mu ponúkol dotknúť sa jeho rán.

Hoci pochybnosti sú do určitej miery prirodzené, skúste si položiť otázku: Či už ide o vieru alebo záležitosti bežného života, do akej hĺbky dokazovania až chcete zájsť? Stačí vám svedectvo ľudí, ktorých poznáte? Alebo neuveríte, kým neuvidíte? Prípadne neuveríte, kým neuvidíte a neponoríte svoje prsty do Kristových rán?

Sola fide

Väčšina z nás na tomto svete nebude mať možnosť rozhodnúť sa pre vieru v Ježiša na základe priameho fyzického dotyku jeho rán. A nalejme si čistého vína, existujú aj ľudia, ktorí by neuverili ani na základe takéhoto „dôkazu hmatom“.

Môžeme sa však rozhodnúť pre krok viery na základe „listinného dôkazu“ v podobe Jánovho evanjelia a na základe „svedeckej výpovede“ v podobe Tomáša i ďalších učeníkov, ktorí sa o zmŕtvychvstaní a božskosti Ježiša mohli presvedčiť osobne. Pričom svoje svedectvo neskôr spečatili podstúpením vlastnej mučeníckej smrti za toto učenie.

„Teda viera je z počutia, počutie však skrze Kristovo slovo,“ píše apoštol Pavol v Liste Rimanom 10:17.

V Liste Židom zase Pavol píše:

„Viera je podstatou toho, v čo dúfame, a zdôvodnením toho, čo nevidíme, lebo pre ňu získali predkovia dobré svedectvo. Vo viere chápeme, že Božie slovo stvárnilo svet tak, že z neviditeľného povstalo viditeľné.“ (Židom 11:1-3)

A v Druhom liste Korinťanom Pavol píše:

„Sme teda vždy plní dôvery, i keď vieme, že kým sme doma v tele, sme vzdialení od Pána. Žijeme totiž z viery, nie z toho, čo vidíme.“ (2Kor 5:6-7)

Táto viera nie je samoúčelná. Nie je cieľom sama osebe. Viera v Ježiša Krista ako Božieho Syna, ktorý položil svoj život za nás, je predpokladom na ospravedlnenie nás hriešnikov pred Bohom Otcom.

Slovami apoštola Pavla (Rim 5:1-2): „Keď sme teda ospravedlnení z viery, máme pokoj s Bohom skrze nášho Pána Ježiša Krista. Skrze neho sme vierou získali aj prístup k milosti, v ktorej zostávame, a chválime sa nádejou na Božiu slávu.“

Alebo ako Pavol dodáva na inom mieste (Rim 10:9): „Pretože ak svojimi ústami vyznáš Ježiša ako Pána a vo svojom srdci uveríš, že Boh ho vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený.“

Viera človeka je vystretou rukou, ochotnou k prijatiu nami nezaslúženého daru Božej milosti – daru, za ktorý zaplatil na kríži Ježiš. A milosť spolu s vierou sú následne pružinou k dobrým skutkom obráteného kresťana i k večnému životu po smrti.

Alebo povedané inak: veriaci človek nie je spasený preto, že koná dobré skutky, ale koná dobré skutky preto, že je spasený.

Tomášovo dvojča

Milé sestry, milí bratia, podľa mimobiblickej kresťanskej tradície sa Tomáš neskôr vydal ohlasovať evanjelium do Partskej ríše. Tá sa rozkladala na území dnešného Iránu, Iraku a čiastočne aj na území Pakistanu a Afganistanu.

Podľa niektorých zdrojov sa Tomáš dostal až na juh Indie, kde šíril evanjelium jednak medzi miestnymi komunitami židovských obchodníkov, jednak medzi domácimi. V Indii údajne našiel aj mučenícku smrť. Dnes existujú v južnej Indii kresťania, ktorí svoj pôvod odvodzujú práve od misijných aktivít apoštola Tomáša.

Keď som sa pripravoval na túto kázeň, snažil som sa tiež zistiť, čím dvojčaťom Tomáš vlastne bol, lebo Sväté písmo to priamo nehovorí. Sú názory, že jeho dvojčaťom bol evanjelista Ján alebo Matúš. Gnostické zdroje dokonca naznačujú, že Tomáš bol dvojičkou samotného Ježiša, čo však kresťania, pochopiteľne, neprijímajú. Iná teória hovorí, že Tomáš nebol doslovnou dvojičkou niekoho z apoštolov, ale že išlo len o prezývku, lebo sa zovňajškom na niekoho z Ježišovho okruhu náramne podobal. Jeho hebrejské meno znamená aj „spárovaný“, takže možno prezývka „dvojča“ vznikla tak, že sa stále zdržoval v prítomnosti niektorého z ostatných učeníkov, azda dokonca samotného Ježiša.

Pri rešerši som narazil aj na homíliu jedného katolíckeho farára, ktorý povedal, že Tomáš je dvojičkou „teba“ a „mňa“, lebo všetci v našej viere občas pochybujeme a žiadame hmatateľné dôkazy. A teda sme všetci na nerozoznanie od Tomáša, akoby bol naše dvojča. Možno jedno z najroztomilejších vysvetlení.

Nachádzame sa však mimo pevnej pôdy evanjelií a táto otázka môže mať rôzne odpovede. Je to trochu ako ten Caravaggiov obraz.

O našej fascinácii Tomášom svedčí aj to, že sme dnes veľa hovorili o ňom, ale trochu menej o Ježišovi. Už sme si povedali, že na Tomášove pochybnosti Ježiš nereaguje hnevom, ale láskavosťou a ústretovosťou. Aj to, že Ježiš zvlášť žehná tých, ktorí dokážu veriť tiež bez veľkolepých zmyslových skúseností. 

No celá vec má ešte jeden rozmer. Naprieč Novou zmluvou vidíme, ako Ježiš činí znamenia v podobe zázrakov, ktoré svedčia o tom, že je Mesiáš a Syn Boží. Často tak činí na podnet chorých, ktorí potrebujú uzdravenie, alebo príbuzných zomretých ako v príbehu o oživení Lazára. No v Novej zmluve vidíme aj príklady, keď Ježiš odmieta zlovoľné alebo rúhavé výzvy na zázraky a znamenia.

Pri pokúšaní diablom počas štyridsaťdňového pobytu na púšti Ježiš odmieta diablove výzvy, aby kamene premenil na chlieb alebo aby zoskočil zo strechy jeruzalemského chrámu, lebo veď anjeli by ho zachytili. Počas súdu s Ježišom sa Herodes nádejá, že Ježiš mu predvedie svoje divy, no Ježiš sa s ním odmieta čo i len baviť (scéna, ktorú umelecky pôsobivo znázornila jedna z piesní muzikálu Jesus Christ Superstar).

A keď už Ježiš visí na kríži, nereaguje ani na posmievanie veľkňazov a zákonníkov, aby zostúpil z kríža, ak je teda židovský kráľ. Zacitujme z 27. kapitoly Matúšovho evanjelia, verše 39 až 43:

Tí, čo tade prechádzali, rúhali sa mu, potriasali hlavami a hovorili: „Ty, čo zbúraš chrám a za tri dni ho postavíš! Zachráň sám seba, ak si Syn Boží, a zostúp z kríža!“

Podobne sa mu posmievali aj veľkňazi so zákonníkmi a staršími: „Iných zachraňoval, sám seba nemôže zachrániť! Je kráľ Izraela, nech teraz zostúpi z kríža a uveríme v neho! Dúfal v Boha, nech ho teraz vyslobodí, ak ho má rád! Veď povedal: ‚Som Boží Syn!‘“

Samozrejme, Ježiš nemohol zostúpiť z kríža, hoci určite na to mal moc. V takom prípade by totiž nedošlo k naplneniu jeho vykupiteľského diela.

No v Novej zmluve naozaj vidíme akoby vzorec, že Ježiš, hoci vcelku ochotne odpovedá na dobromyseľné výzvy na zázraky, odmieta byť akousi cirkusovou atrakciou pri výzvach, za ktorými sa ukrýva rúhanie.

Čo z toho vyplýva pre nás? Málokto zo znovuzrodených kresťanov má za života fyzickú skúsenosť s Kristom v jeho oslávenom tele. Všetci však máme s Ježišom nejaké duchovné skúsenosti. V našom evanjelikálnom prostredí sme často vyzývaní, aby sme povedali svoje svedectvo, teda ten náš individuálny príbeh, ako sme našli Ježiša či skôr ako Ježiš našiel nás. Možno sa nám nedostalo výzvy dotknúť sa fyzicky Kristových rán, ako sa dostalo Tomášovi, predsa len môžeme svedčiť o mnohých duchovných skúsenostiach v našich životoch, ktoré by neveriaci svet odbil len ako „podivuhodné náhody“, no my ich čítame ako Božie pôsobenie v našich životoch.

Ak si sám znovuzrodený veriaci, nech ti príbeh o neveriacom Tomášovi pripomenie tvoje vlastné duchovné skúsenosti s Ježišom, ktoré ťa utvrdili vo viere.

A ak ešte Ježiša nepoznáš, no túžiš ho spoznať, túžiš po viere, zavolaj z celého srdca na Ježiša, nech vstúpi do tvojho života, pomôže ti prekonať tvoju nevieru a pritiahne si ťa k sebe.

Verme, že Ježiš nenechá úprimné volanie zo srdca bez odpovede.

Ako Pán povedal Tomášovi: „Nebuď neveriaci, ale veriaci.“