O slobode vonkajšej a vnútornej Viera v Ježiša neobmedzuje našu slobodu, obmedzuje našu svojvôľu

Náš kolega Lukáš Krivošík predniesol text nižšie ako nedeľné slovo počas bohoslužby na pôde Kresťanského zboru v Rači 24. marca 2024. Viac o evanjelikálnej denominácii Kresťanské zbory nájdete TU.

Milé sestry, milí bratia, starší zboru ma požiadali, aby som dnes mal slovo. Chcel by som teda rozprávať o slobode. O slobode, ktorú my ako kresťania máme v Pánovi Ježišovi.

Keď sa nad tým zamyslí človek zvonka, sloboda a kresťanská viera – to sú dve veci, ktoré v očiach mnohých ľudí nejdú dohromady. Náboženstvo je z ich pohľadu predsa hlavne o zákazoch, príkazoch a obmedzeniach. A či tie nie sú samy osebe opakom slobody?

A či napokon nehovorí aj Pán Ježiš: „Veď moje jarmo je príjemné a bremeno ľahké“? Iste... príjemné a ľahké, ale predsa len jarmo... predsa len bremeno...

Na tomto mieste možno treba vysvetliť, čo je vlastne to „jarmo“. Slovník slovenského jazyka definuje jarmo ako „drevenú časť postroja pre ťažný dobytok, spoločný jednému páru“ vo význame napríklad: „zapriahnuť voly do jarma“. V prenesenom zmysle je „jarmo“ synonymom pre „porobu“, „útlak“ alebo „cudziu nadvládu“.

Jarmo okolo krkov dobytka bolo spojené s vozíkom alebo pluhom a vďaka nemu mohol majiteľ volov tieto zvieratá zapriahať do práce a usmerňovať podľa svojej vôle. No jarmo zvykli nosiť aj ľudia. Ak sa dostali do otroctva.

Starší z vás si možno spomenú na historický veľkofilm Džingischán z roku 1965, v ktorom hral tohto náčelníka Mongolov a dobyvateľa herec Omar Sharif. Film sa začína tým, že keď bol ešte Džingischán malý a nosil meno Temudžin, jeho otca zabije vodca konkurenčného kmeňa. A mladý Ďžingischán je nútený nosiť okolo krku celé roky jarmo v podobe veľkého dreveného kolesa.

Jarmo je teda symbolom neslobody. Symbolom podmanenia toho, kto je nútený jarmo nosiť, vôli niekoho iného.

O čom to teda Pán Ježiš hovorí? Prečítajme si tie tri verše v 11. kapitole Matúšovho evanjelia, ktoré spolu vytvárajú celok (28 až 30):

„Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení; ja vám dám odpočinúť. Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom, a nájdete odpočinutie pre svoje duše. Veď moje jarmo je príjemné a bremeno ľahké.“

Milé sestry, milí bratia, prvý z týchto troch veršov je jedno z najväčších pohladení duše v rámci celého Božieho slova: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení; ja vám dám odpočinúť.“

Ako lahodne to znie. Aký lahodný je to prísľub. Či už ste prácou, starosťami, alebo inými okolnosťami svojho života vyčerpaní fyzicky alebo duševne, v tejto vete nás samotný Boží Syn pozýva k sebe a sľubuje, že keď k nemu vykročíme, má pre nás odpočinok.

Bratia a sestry, veľmi by som si prial, aby nedeľa ako deň Pánov i pravidelná nedeľná bohoslužba, akou je táto, mohli byť pre každého z nás takýmto odpočinutím v Ježišovi. Časom fyzického i duševného oddychu, keď môžeme námahy sveta na chvíľu nechať za sebou, upriamiť svoje myšlienky na toho, kto má pre nás všetkého dobrého nadbytok, a načerpať nové telesné i duševné sily, aby sme dokázali čeliť výzvam nového týždňa.

No už v ďalšej vete prichádza to nevábne slovíčko „jarmo“ a potom v tretej vete ešte raz:

„Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom, a nájdete odpočinutie pre svoje duše. Veď moje jarmo je príjemné a bremeno ľahké.“

Ako to vyložiť? Nuž, o pár veršov vyššie, v 10. kapitole Matúšovho evanjelia (verš 38) Ježiš hovorí: „Kto neberie na seba svoj kríž a nenasleduje ma, nie je ma hoden.“

Je teda jarmo len ďalším synonymom pre kríž? No tu Ježiš hovorí nie o kríži každého z nás, hovorí: „Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa...“

Čo rozumieť pod jarmom? Domnievam sa, že pod jarmom tu Ježiš má namysli celé svoje učenie, všetko, čo hovorí, čo učí, celé svoje nároky na svojich učeníkov, ktorými boli nielen dvanásti, ale sme nimi aj my všetci.

Ako Ježiš hovorí v Matúšovom evanjeliu, kapitola 22, verše 37 až 40:

„Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom a celou svojou dušou a celou svojou mysľou. To je veľké a prvé prikázanie. Druhé je mu podobné: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého. Na týchto dvoch prikázaniach spočíva celý Zákon i Proroci.“

Čiže Ježiš tu má pre nás nejaké prikázania. Aj keď od kresťanov sa očakáva, že ich budú dodržiavať z lásky, nie z donútenia, ako to bolo pod Mojžišovým zákonom – tak ako to vysvetľuje apoštol Pavol v 5. kapitole Listu Galaťanom, keď dáva do protikladu Zákon a Kristovu milosť:

„Vy, čo chcete byť ospravedlnení zo Zákona, ste úplne odlúčení od Krista; vypadli ste z milosti. Lebo my Duchom z viery s nádejou očakávame spravodlivosť. Veď v Kristovi Ježišovi ani obriezka, ani neobriezka nerozhoduje, ale viera činná pomocou lásky.“

A tu sa vrátim na začiatok. Vravel som, že mnohí ľudia pokladajú kresťanstvo za opak slobody, lebo kresťanstvo, nech to točíme, ako chceme, skutočne na veriaceho uvaľuje jarmo v podobe nejakých očakávaní, čo robiť, čo nerobiť, čoho sa vyvarovať...

Iste, má nás k tomu oduševňovať láska, ale ako sa ešte dá hovoriť za týchto okolností o slobode? Na tomto mieste si musíme povedať niečo o slobode. Sú rôzne definície slobody, no pre potreby tejto kázne si povedzme, že sloboda sa dá rozdeliť na slobodu vonkajšiu a slobodu vnútornú.

Vonkajšia sloboda by sa dala charakterizovať ako neprítomnosť vonkajších obmedzení – napríklad v podobe trestov alebo fyzických zábran, ktoré nám bránia v napĺňaní našich cieľov. Ak je krajina oplotená železnou oponou, ako tá naša pred rokom 1989, a cestovať sa dá len s komplikovane získavaným povolením úradov, naša sloboda pohybu je značne obmedzená. Ak štát nejaké konanie zakazuje pod hrozbou pokuty alebo trestu odňatia slobody, tiež to obmedzuje naše možnosti konať vo vonkajšom svete.

No popri tejto vonkajšej slobode existuje ešte vnútorná sloboda. Možno by sa dala definovať ako sila vôle či sila charakteru. Niekde som počul takúto definíciu: „Vnútorná sloboda je sila charakteru, ktorá nám umožňuje vyberať si, čo je správne.“

V každom prípade, rozdiel medzi vonkajšou a vnútornou slobodou sa dá demonštrovať napríklad na problematike drog. Aby bolo jasné, toto dnes nemá byť v prvom rade protidrogová kázeň, ale chcem túto spoločenskú otázku využiť, aby som ukázal rozdiel medzi vonkajšou a vnútornou slobodou.

Vieme, že existujú spoločensko-politické hnutia, ktoré volajú po dekriminalizácii, respektíve dokonca legalizácii niektorých drog. Dekriminalizácia drog znamená odstránenie právnych zábran pre využívanie vonkajšej slobody jednotlivcov, ktorí určité drogy chcú napríklad slobodne pestovať, obchodovať s nimi alebo držať za účelom ich užívania.

Na druhej strane, rôzne drogy nevyvolávajú len pocit eufórie, ale nesú v sebe aj náklady v podobe závislosti a rôznych negatívnych sprievodných prejavov. Rôzne drogy sú rôzne návykové a majú rôzne účinky, no nábeh na niektoré najnebezpečnejšie z nich môže vyzerať v hrubých rysoch a pri istom zjednodušení nejako takto:

Užiješ drogu prvýkrát, nerobí ti takmer nič a ty sa čuduješ, prečo ťa všetci pred ňou tak úzkostlivo varovali. Užiješ drogu druhý, tretí, štvrtýkrát a zrazu začneš postupne prežívať euforické pocity. Užiješ drogu ďalšie razy, opäť sa dostaví eufória, no niečo je zrazu inak. Na dosiahnutie rovnakého efektu zrazu potrebuješ vyššiu dávku.

Užívaš drogu ďalej, možno častejšie, možno vo väčších dávkach, možno experimentuješ s ďalšími drogami a zrazu po drogách už nesiahaš, aby si sa cítil dobre, ale aby si sa necítil zle. Keď si pod vplyvom drogy, je to vlastne jediný čas, keď sa ti darí uniknúť neznesiteľným abstinenčným príznakom, ktoré sa postupne dostavili po odznení dávky.

V tejto fáze uplatnenie tvojej vonkajšej slobody – užívať drogy bez hrozby trestného postihu – dokonale zotročilo tvoju vnútornú slobodu. Nemáš už totiž silu vôle drogu nebrať. Ba čo viac, droga núti tvoju vôľu robiť veci, ktoré by si predtým neveril, že by si ich bol vôbec schopný robiť.

Drogová závislosť môže vážne narušiť schopnosť zarábať si na živobytie prácou. Možno poznáte prípady, keď si narkomani zabezpečujú peniaze na nákup drog krádežami. Niekedy narkomani okradnú rodičov či starých rodičov.

Možno milujete svoju babičku, no aj tak ju okradnete, lebo potrebujete uspokojiť svoju závislosť. A keď vás babka pri tom prichytí, stáva sa, že sa narkoman dokonca dopustí násilia. Iný spôsob, ako si zabezpečiť peniaze na drogy, je prostitúcia.

Možno ste videli známy nemecký film My deti zo stanice ZOO z roku 1981. Vychádza zo skutočného príbehu partie berlínskych tínedžerov, ktorí začali užívať drogy. Hlavnou hrdinkou je asi 14-ročné dievča, ktoré má priateľa. Obaja sú na drogách. Chalan ju miluje, no napriek tomu sa prostituuje a spáva s mužmi, aby získal peniaze na drogy. Nie je homosexuál, nepriťahujú ho muži, má rád svoju priateľku, ale závislosť je silnejšia a núti ho robiť veci, ktoré by inak nerobil. K prostitúcii sa uchyľuje aj hlavná hrdinka.

Samozrejme, nemusí sa to takto skončiť. Možno ste počuli práve v kresťanskom prostredí svedectvá ľudí, ktorí padli na samé dno drogového pekla, ale zachránila ich práve viera, zachránil ich Ježiš. Som ten posledný, kto by spochybňoval podobné svedectvá. No pravda je taká, že drogová závislosť nemusí mať vždy dobrý koniec.

Aj keď sa vás na nejakom liečení podarí vytrhnúť zo zničujúceho kolobehu užívania drog a abstinenčných príznakov, často to znamená doživotné abstinovanie. Dlhé roky nad vami visí Damoklov meč, že v nestráženej chvíli do toho opäť spadnete...

Čiže drogy ako príklad, na ktorom sa dá demonštrovať rozdiel medzi vonkajšou a vnútornou slobodou: uplatním svoju slobodu vo vonkajšom svete a začnem brať drogy. No tie kompletne zničia moju vnútornú slobodu, podmania si moju vôľu, ochromia silu mojej vôle, pretvoria môj charakter a zrazu okrádam svoju milovanú babičku, aby som ukojil svoju závislosť, prípadne si zarábam na ďalšiu dávku prostitúciou, hoci mi je samému zo seba zle... Uplatnením svojej vonkajšej slobody som zrušil svoju vnútornú slobodu.

Na toto sedia slová Druhého Petrovho listu, verš 2:19:

„Sľubujú im slobodu, hoci sami sú otrokmi skazy; veď každý je otrokom toho, čo si ho podmanilo.“

No späť k Ježišovmu jarmu! Prečítam to ešte raz:  

„Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom, a nájdete odpočinutie pre svoje duše. Veď moje jarmo je príjemné a bremeno ľahké.“

Áno, Ježiš na svojich nasledovníkov kladie nejaké požiadavky. Áno, Ježiš je pre tých, ktorí sa k nemu obrátili, nielen Spasiteľ, ale aj Pán.

Áno, kresťanstvo je aj o príkazoch a zákazoch, ktorých by sme sa akurát mali držať nie z donútenia, ale z lásky k Bohu a našim blížnym a s pomocou Božej milosti a moci Svätého Ducha. O tom sú už spomenuté slová apoštola Pavla v 5. kapitole Listu Galaťanom.

Áno, niekto by mohol povedať, že nároky kresťanstva obmedzujú našu slobodu. No ja by som oponoval a argumentoval tým, že obmedzujú predovšetkým našu svojvôľu.

Ešte raz: kresťanstvo neobmedzuje našu slobodu, obmedzuje našu svojvôľu.

Jarmo Ježišovho učenia obmedzuje tie naše voľby, ktoré sprvu môžu vyzerať lákavo a príťažlivo, no z dlhodobého hľadiska by pre nás mohli mať zničujúce následky.

Slovami apoštola Pavla v Prvom liste Korinťanom (6:12), kde vysvetľuje, že ľudské telo kresťana je chrámom Svätého Ducha:

„Všetko smiem, no nie všetko mi osoží. Všetko smiem, ale ja sa ničím nedám zotročiť.“

Kresťanstvo je náboženstvo paradoxov. A jedným z paradoxov kresťanstva je, že dobrovoľným obmedzením svojich možností získavame plnšiu slobodu.

Slovami apoštola Pavla v Druhom liste Korinťanom (4:17):

„Pán je Duch, a kde je Pánov Duch, tam je sloboda.“

Myšlienka, že vzdaním sa časti našej slobody získavame plnšiu slobodu, nie je vlastná len kresťanstvu. Tí z vás, ktorí študovali právo, politológiu alebo filozofiu, možno narazili na myšlienku, na ktorej je postavený právny štát ako taký: že my ľudia sme spoločenské bytosti, no aby sme mohli žiť pospolu v ľudskej spoločnosti, vzdávame sa napríklad násilného riešenia medziľudských konfliktov v prospech zákona a práva.

Iným príkladom mimo kresťanského prostredia, na ktorý som narazil, môže byť osobná filozofia bývalého člena špeciálnych jednotiek amerického vojnového námorníctva Navy SEALs menom Jocko Willink. Tento chlapík pôsobí ako motivačný rečník, podcaster a autor motivačných kníh, v ktorých využíva svoje skúsenosti z armády, aby ľuďom poradil v biznise či v živote. V slovenčine vyšla napríklad jeho kniha Extrémne vlastníctvo a jeho YouTubový kanál má vyše 1,8 milióna odberateľov.

Neviem nič o Willinkovej náboženskej viere, no čisto na svetskej úrovni je jednou z jeho kľúčových zásad, že „disciplína rovná sa sloboda“. Je to dokonca názov jednej jeho knihy: Discipline Equals Freedom.

Willink napríklad hovorí, že keď chcete mať v živote finančnú slobodu, potrebujete najprv finančnú disciplínu. Inými slovami, nemôžete svojvoľne a ľahkovážne míňať, ak si chcete vytvoriť nejaké imanie, ktoré vám možno vytvorí nejaký pasívny príjem, aby ste z neho žili.

Ak chcete slobodne tráviť svoj voľný čas, potrebujete disciplinovane hospodáriť so svojím pracovným časom. Potrebujete nejaký časový manažment a podobne.

To sú dva príklady. Vo všeobecnosti Willink hovorí, že ak chcete slobodne kráčať za svojimi cieľmi, potrebujete povedať nie veciam, ktoré vás od týchto cieľov odpútavajú.

Samozrejme, Ježišovo učenie ponúka komplexnejšiu, ucelenejšiu predstavu o slobode a tiež o tom, ako obmedziť naše voľby, aby sme boli skutočne slobodní. Súvisí s tým viacero miest v Novom zákone. Napríklad Matúšovo evanjelium (7:13-14):

„Vchádzajte tesnou bránou! Veď priestranná brána a široká cesta vedú do záhuby a mnoho je tých, čo ňou vchádzajú. Do života vedie tesná brána a úzka cesta, a málo je tých, čo ju nachádzajú.“

Inak povedané, je tisíc spôsobov, ako si pokaziť život, no Božie slovo je ako mapa, ktorá nás povedie po úzkej ceste k večnému životu na druhom svete a plnšiemu životu na tomto svete.

Tu si povedzme, od čoho nás vlastne tie kresťanské príkazy, zákazy a obmedzenia oslobodzujú.

Po prvé, je tu, samozrejme, duchovný rozmer. Pán Ježiš láme moc hriechu v našich životoch.

O týždeň je Veľkonočná nedeľa. Pán Ježiš zomrel na kríži, kam vyniesol naše hriechy, premohol smrť, zlomil moc Zlého a na tretí deň vstal z mŕtvych, aby každý, kto v neho uveril, mal večný život. Ide o pravdu, ku ktorej by mala smerovať každá kázeň každú nedeľu v roku.

Ak úprimne a v celosti prijmeš Ježiša za svojho Pána, zároveň sa zriekaš všetkých falošných duchovných i materiálnych pánov, ktorí ťa akurát majú potenciál zotročiť. O tom je aj prvé Božie prikázanie: „Ja som Hospodin, tvoj Boh, ktorý som ťa vyviedol z Egypta, z domu otroctva, nebudeš mať iných bohov okrem mňa.“ (Exodus 20:2)

S menom Ježiš dokážeme zlomiť duchovné okovy, ktoré zväzujú našu duchovnú slobodu. Ako je napísané v Matúšovom evanjeliu (18:18):

„Amen, hovorím vám: Čokoľvek zviažete na zemi, bude zviazané v nebi, a čokoľvek rozviažete na zemi, bude rozviazané v nebi.“

No podriadenie Kristovi ako nášmu Pánovi nás oslobodzuje aj oveľa zemitejšími spôsobmi.

Hovorili sme o drogovej závislosti. To je, samozrejme, extrém. Avšak kráčanie s Pánom Ježišom nám môže pomôcť oslobodiť sa od našich zlozvykov, negatívnych emócií ako úzkosť, hnev alebo chamtivosť a všelijakých mimovoľných nutkaní, ktoré zväzujú našu vnútornú slobodu a nútia nás konať často nielen nerestne či hriešne, ale aj proti nášmu najlepšiemu úsudku.

Kresťanstvo, alebo povedzme inak Božie slovo, je ako nevyčerpateľný zdroj duchovných prostriedkov, ktoré veriacemu dokážu pomôcť opanovať svoje emócie, svoje pudy, svoje vášne namiesto toho, aby tieto emócie, pudy a rôzne vášne ovládali jeho. Otázne len je, či máš záujem ísť do týchto hĺbok, spoznávať tieto prostriedky a využívať ich.

Mnohí ľudia v súčasnosti objavujú starovekých stoických filozofov alebo študujú trebárs japonský samurajský kódex Bušidó, lebo si od toho sľubujú spoznanie metód, ktoré im dopomôžu k lepšej kontrole ich impulzov – k lepšej sebakontrole. Pritom kresťanstvo ponúka niečo podobné a povedal by som, že účinnejšie, lebo oproti stoicizmu či samurajskému kódexu cti sa v kresťanstve človek môže oprieť o vedenie osobného Boha a o podporu bratov a sestier v cirkvi, ktorí už riešili podobné výzvy.

Ak Ježiša prijmeš za svojho Pána, má možnosť oslobodiť ťa aj od niečoho, čo by sme mohli nazvať tlak rovesníkov, kolegov a susedov. Človek často možno ani nechce robiť niečo, čím škodí sebe a druhým, ale spraví to, lebo to robia všetci ostatní. Máme tu tínedžerov. Tí vedia, čo je rovesnícky tlak a aké ťažké je v niektorých situáciách sa mu vzoprieť. Zvlášť v čase dokonale upravených instagramových profilov, kde však ľudia zásadne ukazujú hlavne vrcholy svojich životov, nie svoje slzavé údolia.

Dospelý zase poznajú situáciu, ktorú opisuje anglická fráza „Keeping up with the Joneses“ (doslova: „Držať krok s Jonesovcami“). Inak povedané, ak si sused alebo kolega z práce napríklad kúpil SUV, musím s ním držať krok a tiež si kúpiť také auto, aj keď si naň musím požičať, ohrozujem rodinný rozpočet a vlastne také auto ani nepotrebujem.

Mimochodom, fráza „Keeping up with the Joneses“ sa náramne podobá na názov televíznej šou Keeping Up With the Kardashians, ktorá preslávila sestry Kardashianové ako celebrity sociálnych médií a trendsetterky pre celú generáciu predovšetkým mladých ľudí.

Tlak na konformitu súvisí aj s fenoménom korupcie. Spisovateľ C. S. Lewis v 40. rokoch minulého storočia napísal pozoruhodnú esej s názvom The Inner Ring (Vnútorný krúžok). Píše v nej ako korupčné pokušenie často prichádza v podobe priateľského potľapkania po pleci a ponuky zaradiť sa do krúžku cynických zasvätených, ktorí vedia, že svet proste funguje inak. Stačí len málo, porušiť svoje princípy, zákon či len hodnoty, ku ktorým nás vychovávali naši rodičia.  

Ani my kresťania nie sme imúnni voči tlaku rovesníkov, kolegov v práci či susedov. No popri porovnávaní sa s inými ľuďmi sa máme hlavne porovnávať s požiadavkami, ktoré na nás kladie naša viera a náš Pán Ježiš Kristus. On je jediný „pán Jones“, s ktorým máme držať krok.

A s Ježišom na našej strane a s hlbokým zakorenením v kresťanskom učení máme lepšie predpoklady uhájiť si našu vnútornú slobodu a nepodľahnúť tlaku nášho svetského okolia. Často sa to dá dokonca spojiť so svedectvom iným ľuďom – svedectvom, ktoré nestojí len na slovách, ale na skutkoch. V duchu hesla: Sám buď zmenou, ktorú chceš vidieť vo svete.

A potom je tu ešte jedna vec. Duch Svätý má moc oslobodiť veriaceho kresťana, ktorý sa mu podriadi, spod vplyvu ducha čias. Toho, čomu Nemci hovoria „Zeitgeist“.

Kresťanstvo nie je niečo zastarané alebo „včerajšie“, čo bolo aktuálne možno pred pár storočiami, no do 21. storočia to už nepatrí. Keď vám to niekto bude nahovárať, môžete odvetiť: Ježiš nie je včerajší, Ježiš je nadčasový. Bude tu a bude stále aktuálny, aj keď dnešného ducha čias odveje vietor ako vlaňajšiu dámsku módu.

Možno máte niekde v pivnici odložené staré nemecké katalógy Quelle, ktoré boli u nás populárne na prelome 80. a 90. rokov. Oblečenie v nich bolo vtedy moderné, no dnes by už asi mnohé z toho bolo mimo. A tak je to aj z rôznymi myšlienkovými prúdmi, pre ktoré sa dokáže nadchnúť širšia spoločnosť.  

Keby ste sa preniesli v čase do 20. a 30. rokov minulého storočia, zistili by ste, že fašizmus a nacizmus sú cool a nadchýnajú okrem iného mladých, intelektuálov a istý typ ľudí, ktorí sa v každej dobe opájajú všetkým novým, čo o sebe vytvára dojem novosti, pokroku a (pseudo)vedeckého žargónu.   

Keď v roku 1933 vyšla britskému katolíckemu spisovateľovi Gilbertovi Keithovi Chestertonovi kniha o Tomášovi Akvinskom, kriticky si v nej všimol, že „najmodernejší zo všetkých moderných ľudí sa takmer všetci stávajú fašistami a hitlerovcami“.

Podobne to bolo s komunizmom. Keby ste sa premiestnili v čase do Československa v roku 1947, zistili by ste, že Gottwaldovi fandí skoro celá umelecká a intelektuálna avantgarda. Mnohí z najbystrejších ľudí uverili tvrdeniu, že marxizmus odhalil vedecké zákony, ktorými sa riadia dejiny, a že tieto dejiny neochvejne smerujú k socialistickej utópii. Dnes vidíme, že išlo nie o ďalšiu etapu vývoja ľudstva, ale o slepú uličku.

Mnohí z ľudí, ktorí sa nadchýnali komunizmom v 40. a 50. rokoch, prišli neskôr k bolestivému vytriezveniu. Ich vlastní súdruhovia z nich často urobili politických väzňov a neskôr sa stali niektorí z nich dokonca protirežimovými disidentmi. U nás bol takýmto bodom obratu napríklad rok 1968.

No komunisti nezatvárali len iných komunistov, ale predovšetkým zatvárali antikomunistov. A antikomunista mohol byť hocikto, na koho komunisti ukázali prstom.

Kresťanskí mučeníci, ktorí skončili v pochmúrnych temniciach totalitarizmu 20. storočia, si často aj v ťažkých väzenských podmienkach vďaka bohatému vnútornému a duchovnému životu dokázali uchovať priestor vnútornej slobody, ktorý ich mučitelia nedokázali zničiť ani naň zvonka dosiahnuť.

Naša doba má tiež svoje ideológie, založené na svojich vlastných ilúziách, aj keď sa odievajú do hávu pseudovedeckej legitimity. No aby ste rozpoznali ducha čias a čo je s ním v neporiadku, často si najskôr musíte od vlastného obdobia vytvoriť odstup. Vnímať vlastnú dobu v biblickom zrkadle je dobrý začiatok pre to, aby sa človek s pomocou Ducha Svätého oslobodili od ducha doby. Najmä pri čítaní Starej zmluvy totiž čitateľ pochopí, že všetko zdanlivo nové tu už vlastne bolo. Menia sa kulisy, ale človek zostáva v jadre rovnaký.

Milé sestry, milí bratia, apoštol Pavol hovorí: „Kristus nás oslobodil, aby sme boli slobodní. Stojte teda a nedajte sa znova zapriahnuť do jarma otroctva.“. Podriaďme sa teda Ježišovmu jarmu a vykročme ku skutočnej vnútornej slobode.

Dovoľte, aby som sa s vami rozlúčil slovami Žalmu 1, verše 1-3:

„Blahoslavený ten, kto nechodí podľa rady bezbožných, nestojí na ceste hriešnikov, nesedáva v kruhu posmešníkov, ale záľubu má v zákone Hospodina, o jeho zákone rozjíma dňom i nocou. Bude ako strom zasadený pri vodných tokoch, čo úrodu dáva vo svojom čase, jeho lístie nevädne a všetko, čo robí, darí sa mu.“

Amen.