Nový pražský arcibiskup Stanislav Přibyl Nedelíme sa na pánkov farárov a tých ostatných. Smerujeme k rodinnejšiemu modelu kresťanských komunít

Rozhovor bol pôvodne publikovaný 22. marca 2026.

Od soboty 25. apríla stojí na čele Pražskej arcidiecézy Stanislav Přibyl, ktorý pôsobil od 2. marca 2024 ako litoměřický biskup. Rozhovor s novým pražským arcibiskupom vznikol v marci, keď ešte pôsobil na západe Čiech.

Keď sa 54-ročného biskupa pýtame na zložitý stav jeho doterajšej diecézy, ktorá leží na území historických Sudet, odpovedá s typicky pokojným úsmevom: „Celý život žijem v beznádejných situáciách a spí sa mi pritom celkom dobre.“ 

Neznamená to však, že na budúcnosť čaká odovzdane so založenými rukami. Práve naopak. Diecéza Litoměřice prechádza procesom postupnej konverzie a reštrukturalizácie.

Zahŕňa to aj prenášanie stále väčšej zodpovednosti na laikov (na samotnom biskupskom úrade na kňaza takmer nenarazíte), profesionalizáciu správy majetku či formáciu trvalých diakonov. „Verím, že štruktúru diecézy by mohli držať práve trvalí diakoni s manželkami, ktoré sú prirodzene taktiež zapájané do služby, sú to kvázi diakonky,“ hovorí Přibyl.

V rozbehnutej práci však bude musieť pokračovať niekto iný, keďže Stanislav Přibyl sa už o mesiac ujme správy Pražskej arcidiecézy. Jednou z výziev, ktoré ho v hlavnom meste čakajú, je nastolenie nových vzťahov medzi cirkvou a politikou.

„Bol by som rád, keby sme boli aktérmi obnovenej občianskej spoločnosti, a nie starých politických súbojov,“ hovorí designovaný pražský arcibiskup a dodáva: „Uvedomujem si, že musíme začať sami od seba. Lebo aj v cirkvi je veľa napätia, často sa staviame do pozície konzervatívci verzus liberáli.“

V rozhovore s arcibiskupom Přibylom sa dozviete aj to:

• aký vzťah chce mať s českým prezidentom,
• čo vraví na sexuálne škandály v cirkvi,
• v čom neuposlúchol pápežovu radu,
• prečo je aktívny na sociálnych sieťach,
• aký má vzťah k Slovensku a Slovákom.

Aké ponaučenie z Litoměřickej diecézy by si mala vziať cirkev na Slovensku, sme zhrnuli v tomto článku.

Vatikánska sedmaKňazi v teréne, laici na biskupskom úrade. Situácia v západných Čechách ukazuje, na čo sa treba pripraviť

Pavol Hudák

Rýchly pohľad na mapu Litoměřickej diecézy hovorí, že sa v nej nachádza takmer 400 farností, ale k dispozícii máte menej ako sto kňazov. Pre nás na Slovensku je to zatiaľ nepredstaviteľná situácia, nedokázať obsadiť tri štvrtiny farností. 

Ich počet postupne redukujeme a zlučujeme do väčších celkov. Skutočné farnosti so živou komunitou, s materiálnym zázemím, charitou, s pastoračnou a ekonomickou radou máme možno na desiatich miestach.

Zvyšok sú skôr územné celky, kde žije pár rodín, ktoré dochádzajú na bohoslužby z väčšej vzdialenosti. Napríklad v Žateckom regióne máme jedného kňaza rekordéra, ktorý má na starosti štyridsať obcí a poctivo ich obchádza.

Asi by bolo lepšie zriadiť misijné stanice, ale z praktického hľadiska to zatiaľ nedáva zmysel.

Prečo?

Lebo máme mnoho kostolov, ktoré sú štátom chránené ako historické pamiatky. A či má farár na svojom území jednu farnosť alebo desať, stále má na starosti rovnaký počet kostolov. Preto sa snažíme dať našim chrámom novú šancu, napríklad zveriť ich do rúk obce alebo starať sa o ne spoločne.

Nakoľko sú do správy farností zapájaní laici? Kňazi sa pri takom nápore stíhajú zrejme venovať len základnému sviatostnému servisu.

Prechádzame procesom určitej konverzie. Pán farár by niekedy rád robil duchovnú aj materiálnu správu ako za starých čias. Aj niektorí ľudia by boli radi, keby nemali žiadne starosti a o všetko by sa postaral kňaz. Ale takto to už dnes nejde. Neviem si predstaviť, ako by sme to zvládali bez pomoci laikov. 

Zároveň na biskupstve rozvíjame profesionálnu správu majetku, aby boli kňazi čo najmenej zaťažovaní starostlivosťou o množstvo budov a zmluvných vzťahov.

Kňazi postupne starnú a umierajú, v diecéze máte len troch bohoslovcov – nie je to beznádejná situácia?

Celý život žijem v beznádejných situáciách, takže som si na to už zvykol a spí sa mi pritom celkom dobre.(Smiech.)

Veľkú nádej vidím v trvalých diakonoch. Momentálne ich máme desať, čo nie je veľa, ale pripravuje sa ďalších dvadsať kandidátov. Sú to naozaj výborní chlapi v najlepších rokoch, takmer všetci sú ženatí, majú rodiny.

Aj profesijne je to zaujímavo vyskladané, máme tam kriminalistu, záchranára či riaditeľa školy. Byť medzi nimi je pre mňa veľkým povzbudením.

Čo presne bude ich úlohou?

Určite nechceme, aby boli trvalí diakoni vnímaní len ako lepší miništranti či horší farári. Definovali sme to tak, že diakon má zhromažďovať a udržiavať pri živote, takpovediac v prevádzkovej teplote, kresťanskú komunitu: aby tam kňaz mohol občas prísť a poslúžiť veriacim sviatosťami. 

Verím, že toto je správna cesta a štruktúru diecézy by mohli držať práve trvalí diakoni s manželkami, ktoré sú prirodzene taktiež zapájané do služby: sú to kvázi diakonky. Jednoducho smerujeme k rodinnejšiemu modelu kresťanských komunít.

A kto vie? Za niekoľko rokov možno budeme mať opäť pätnásť bohoslovcov. Stále mám nádej a ostávam pokojný.

V cirkvi sa v posledných rokoch veľa hovorí o synodalite. Zdá sa, že realita, v ktorej žijete, vás do synodality, teda do spoločného kráčania dotlačila už dávnejšie.

Súhlasím, aj keď by som nepoužil slovo „dotlačila“. Je to prirodzená súčasť nášho života. Keď som pred chvíľou hovoril o mužoch diakonoch, tak naša biskupská kúria je plná schopných a veriacich žien na zodpovedných postoch. Aj samotné farnosti ťahajú do veľkej miery ženy.

Synodalitu u nás nemusíme umelo zavádzať, skôr potrebujeme vysvetľovať, že toto cudzie slovo, ktorému mnohí nerozumejú, iba pomenúva niečo, čo tu už dávno žijeme. Nedelíme sa na pánkov farárov a tých ostatných, ale všetci sme kamaráti a kolegovia, ktorým ide o Božie kráľovstvo.

Foto: Postoj/Anna Guthrie

Mali sme možnosť večerať vo vašom biskupskom pivovare, kde sme ochutnali aj skvelé pivo. Je toto jeden zo spôsobov, ako sa snaží diecéza zarobiť si na seba? Pretože ako vieme, v Českej republike už prebehla finančná odluka a cirkev od štátu o niekoľko rokov nedostane ani korunu.

Teším sa, že vám pivo chutilo, je naozaj výborné, každý rok vyhrá v nejakej súťaži.(Úsmev.)Tento druh podnikania je však len doplnková činnosť, ktorá by nás neuživila. Sme radi, že pivovar si zarobí aspoň sám na seba a robí nám dobré meno.

Keby sme chceli rozbehnúť podnikanie, ktoré by vynášalo desiatky miliónov korún potrebných na neziskovú činnosť diecézy, tak to by sme museli postaviť továreň na lietadlá.

Z čoho potom získavate potrebné finančné prostriedky?

V každej diecéze je to inak, každý sa živí, ako vie. Napríklad v Prahe sa stavajú nájomné byty, inde zasa majú desiatky tisíc hektárov lesa. V Litoměřiciach máme asi len 1 500 hektárov a ani developersky to nie je atraktívne miesto, preto sme išli do finančných investícií, či už do dlhopisov, podielových fondov, alebo akcií.

Ak sa budeme snažiť a neurobíme nejaké vážne chyby, tak prežijeme, ale žiadne veľké bohatstvo nečakáme.

Čoskoro sa presťahujete do Prahy, centra politickej moci a rozhodovania. V jednom rozhovore ste povedali, že by ste boli rád, keby cirkev odstúpila od reálnej politiky. Čo ste tým mysleli? Má byť cirkev v Českej republike menej politicky angažovaná?

Všetci žijeme uprostred politického a spoločenského diania. A buď naň len reagujeme, alebo doň vnášame aj vlastné témy. Mám pocit, že doteraz sme boli skôr v defenzíve a len sme reagovali. Dôsledkom toho bolo, že sme sa nenápadne stávali klientmi politického establišmentu. 

Preto by som chcel, aby sme od tohto diania odstúpili a pozreli sa, čo spoločnosť skutočne potrebuje, kam ako kresťania môžeme priniesť nejakú dôležitú tému. Bol by som rád, keby sme čoraz menej plnili cudzie programy a čoraz viac ten náš, ktorý je vlastný cirkvi.

Aký je to program?

Za dôležité považujem upratovanie vo vzťahoch, teda obrusovanie hrán, obnovu priateľstva a zmierňovanie napätia. Lebo politika, ktorá mala byť stretom ideí, sa postupne zmenila na strety medzi ľuďmi a vytváranie osobných animozít, kto je proti komu a s kým.

My kresťania potrebujeme do spoločnosti vnášať Krista. Nerád používam slovné spojenie „presadzovať kresťanské hodnoty“, lebo tento výraz bol už veľmi sprofanizovaný, ale hovorme o cnostiach, férovom spôsobe života, ideáloch, ktoré sa dnes už nenosia, ale spoločnosti by veľmi prospeli.

Bol by som rád, keby sme boli aktérmi obnovenej občianskej spoločnosti, a nie starých politických súbojov.

Je v dnešnej hyperpolarizovanej spoločnosti vôbec možné upokojiť situáciu?

Keď som medzi ľuďmi, ktorí stoja proti sebe, a chvíľu sa spolu len tak rozprávame, napätie zvyčajne ustúpi. Vzájomný dialóg a vecný prístup býva dobrým začiatkom. Ale musíme si pri tom dať pozor, aby výsledkom nebol plytký kompromis a spoločným menovateľom nebola nula.

Zároveň si uvedomujem, že ak chceme Kristovu hĺbku a pokoj vnášať do spoločnosti, musíme začať sami od seba. Lebo aj v cirkvi je veľa napätia, často sa staviame do pozícií konzervatívci verzus liberáli.

Ja si však myslím, že každý z nás je trochu liberálny aj trochu konzervatívny, a v čase sa to mení. Ide skôr o akcenty našej viery. Spoločne musíme hľadať to, čo nás spája, a nie to, čo nás rozdeľuje.

Vidím reálnu možnosť, že v podstatných veciach by sme sa mohli vedieť dohodnúť a nerobiť navonok hanbu. Možno som naivný, ale v tejto situácii prosím: „Dovoľte mi byť naivným, chcem to aspoň skúsiť.“

Foto: Postoj/Anna Guthrie

Vaším priamym susedom na Pražskom hrade bude prezident Petr Pavel. Mali ste už možnosť zoznámiť sa?

V minulosti sme sa už stretli, takže o sebe vieme. Prezident mi zaslal gratuláciu k vymenovaniu a bude prítomný aj na mojom uvedení do úradu pražského arcibiskupa. Myslím si, že oboch by nás mohla spájať spomínaná agenda obrusovania hrán v spoločnosti.

Kardinál Dominik Duka mal veľmi priateľský vzťah tak s Václavom Klausom, ako aj s Milošom Zemanom. Mnohí toto prepájanie oltára a trónu kritizovali. Ako uvažujete vy nad vzťahom so súčasným prezidentom?

Ak si ľudsky sadneme, môžeme byť priateľmi. No zároveň musíme vedieť oddeliť vzájomný vzťah od úradu, ktorý zastávame. Petr Pavel je prezidentom sekulárneho štátu, ja som predstaviteľom Katolíckej cirkvi. Namieste je teda vzájomná spolupráca, ale aj istý odstup. 

Prezident nedávno prijal obete sexuálneho zneužívania v cirkvi. Ako ste vnímali toto stretnutie?

Bolo dôsledkom istého reťazca činnosti a nečinnosti. Prezident vyjadril prianie hovoriť so mnou o tomto probléme, čo veľmi vítam. Aj v tejto oblasti vnímam priestor na vzájomnú spoluprácu.

Nebrali ste spomínané stretnutie ako nepriamy tlak na cirkev, aby bola v tejto veci aktívnejšia a otvorenejšia?

Neviem, ale prezidenta by som z toho neupodozrieval. Napokon, v rámci biskupskej konferencie pracujeme na systémovom riešení a prevencii už viac ako rok.

Osobne som vždy deklaroval ochotu stretávať sa s obeťami sexuálneho zneužívania. Odkedy som túto vôľu zopakoval na tlačovej konferencii po mojom vymenovaní, tak neubehol týždeň, aby som sa s niekým nestretol.

Akým veľkým problémom je sexuálne zneužívanie v prostredí českej cirkvi?

Určite je to väčší problém, než o akom sa donedávna hovorilo. Napokon, aj jeden jediný prípad by bol veľa. Situácia sa však postupne mení, zlepšila sa prevencia a spôsoby správania, nad ktorými sa v minulosti privierali oči, sú dnes neakceptovateľné.

Každé jedno takéto stretnutie je pre mňa bolestné, no vnímam ako svoju veľkú úlohu obete prijímať, vypočuť, pomôcť im riešiť následky a sprevádzať ich.

Stretli ste sa už aj s nejakým krivým obvinením kňaza?

Nie, osobne som sa s tým ešte nestretol.

Vo viacerých krajinách vznikli nezávislé vyšetrovacie komisie, v ktorých cirkev spolupracuje so štátom. Dokážete si niečo také predstaviť aj u vás?

Vnímam, že zo strany obetí je po niečom takom dopyt, a osobne si to viem predstaviť, ale bolo by potrebné najprv vyriešiť viacero právnych a procedurálnych otázok. Za seba však vravím, že nemáme čo skrývať.

Foto: Postoj/Anna Guthrie

Nedávno ste sa stretli s pápežom Levom XIV. Čo ste si odniesli z tohto stretnutia?

Nieslo sa vo veľmi priateľskom duchu, nebolo tam cítiť žiadnu okázalosť. Po celý čas som mal dojem, že sa zhováram so starším skúsenejším kolegom. Viac počúval, ako rozprával, a to som si z nášho stretnutia aj odniesol: viac počúvať druhých a menej hovoriť.

Priznal som sa mu aj s tým, že som vedome nepočúvol jednu jeho radu, ktorú nám ako začínajúcim biskupom dal pred dvoma rokmi, keď bol ešte prefektom Dikastéria pre biskupov. A že to neľutujem.(Úsmev.)

Aká rada to bola?

Radil nám, aby sme si ako noví biskupi trochu držali odstup od kňazov. Zdôvodnil to tým, že keď bude potrebné povedať im aj niečo nepríjemné, bude to pre nás jednoduchšie. Povedal som mu, že tým, že som pomerne mladý a väčšina kňazov sú moji kamaráti, tak sa mi odstup od nich drží ťažko a nie je mi to ani vlastné.

Ako pápež reagoval?

Zasmial sa a povedal: „Rob, ako uznáš za vhodné.“ A dodal, že jeho rady sú len radami, a tak k nim treba aj pristupovať.

Zanedlho si budeme pripomínať odchod pápeža Františka, ktorý vás vymenoval za litoměřického biskupa, a následne aj zvolenie Leva XIV., ktorý vás teraz posiela do Prahy. Ako by ste porovnali týchto dvoch pápežov? 

František bol charizmatický a nedbal toľko na formu, Lev XIV. je tiež charizmatický, ale na formu dbá viac. To sa pekne dopĺňa. Čo pápež František načrtol ako nejakú skicu, tomu pápež Lev dáva reálnejšie kontúry. Rozhodne by som ich nestaval proti sebe.

Pápež František bol hviezda, o to ťažšie to má jeho nástupca, ale myslím si, že pápež Lev sa s tým popasoval veľmi dobre. Kráča v jeho šľapajách, no zároveň ostáva sám sebou.

Ste aktívny aj na sociálnych sieťach. Dá sa evanjelium hlásať súčasným jazykom?

Snažím sa hovoriť tak, aby mi ľudia rozumeli, a oni v komentároch dávajú najavo, že sa mi to asi darí. Ale nie som žiadny influencer. Moje videá si na YouTube pozrú tri-štyri tisícky ľudí, čo je zhruba polovica ľudí, ktorí v Litoměřickej diecéze prichádzajú v nedeľu do kostola, takže sa to oplatí, nie? Je to taká moja predĺžená kazateľnica.

Vaše slová v pozícii pražského arcibiskupa budú mnohí vnímať ako slová celej cirkvi. Vy ste však v jednom rozhovore spomenuli, že by ste naďalej rád zostali sám sebou. Dá sa to vôbec nejako oddeliť – teraz hovorím ako Stanislav Přibyl a teraz ako arcibiskup? 

Nie, to sa, samozrejme, nedá. Som si vedomý toho, že už nikdy nebudem môcť hovoriť ako úplne súkromná osoba.

Na druhej strane, nie som ani schizofrenik, ktorý má biskupa zaveseného niekde na klinci a občas si ho oblečie. Biskupské vysvätenie je sviatosť, ktorá je vtlačená do mojej duše. V tomto zmysle rozhodne nemôžem hovoriť len za seba a dištancovať sa od úradu, ktorý zastávam. 

Priznám sa, že som sa cítil trochu nekomfortne, keď som ako generálny vikár alebo generálny sekretár biskupskej konferencie musel hovoriť za niekoho iného. Obe pozície som zastával rád, bola to veľká škola, ale niekedy som musel obhajovať názory či konanie, s ktorými som možno nebol stopercentne stotožnený.

Ako biskup cítim teraz veľkú slobodu, že môžem veci formulovať podľa seba. Áno, cítim zodpovednosť, ale mám z toho radosť.

Foto: Postoj/Anna Guthrie

Nebude pre vás ťažké skĺbiť vašu neformálnosť s vážnosťou úradu pražského arcibiskupa?

Myslím si, že nie. K liturgii vždy pristupujem zodpovedne a dôstojne, ale zároveň sa snažím nebyť pri oltári strnulý ako nejaký panák. Som presvedčený, že svätú omšu možno sláviť veľmi úctivo a zároveň s vnútornou radosťou, ktorá to všetko prežiari.

Snažím sa správať normálne ako obyčajný chlapec, ktorým sa napriek pribúdajúcim rokom stále cítim, a zároveň primerane svojmu úradu. Nepotrebujem chodiť v krátkych strakatých nohaviciach, ani sa voziť v zlatom koči.

Keby som si vypomohol Bibliou, tak sa usilujem o to, aby zo mňa bolo cítiť slová: „Nebojte sa, ja som Jozef, váš brat.“ Či sa mi to darí, to musia posúdiť iní.

Aký je váš vzťah k Slovensku? A budete venovať pozornosť aj Slovákom v Prahe, ktorých tam nie je málo?

Mám rád hory a Slovensko ich je plné. Z detstva si spomínam najmä na kúpele Lúčky na Liptove, ale aj na mestá s nemeckým živlom, ako sú Levoča alebo Kremnica. Keďže som redemptorista a našich gréckokatolíckych spolubratov máme na východe Slovenska, tak som pochodil aj miesta, ako sú Zemplínska šírava, Morské oko, Vihorlat, Tokaj... 

Dôležitejší ako Slovensko sú však pre mňa Slováci. Teším sa na nich v slovenskej farnosti pri Kostole svatého Jindřicha v Prahe. Aj keď nerozumiem, prečo vám dali kostol s „ř“ v názve. Asi to bola nejaká zlomyseľnosť.(Smiech.)

Často hovoríte o nádeji a radosti. Ako si udržiavate tieto cnosti? 

Ja pre to ani veľa nerobím, udržiava ich vo mne Pán Boh. Je to akási kombinácia Božej milosti a anatomickej chyby v mojej povahe.