Ako Česi pomáhajú kňazom v problémoch

Ako Česi pomáhajú kňazom v problémoch

Medzičasom zosnulý páter Václav Divíšek a jeho „Angelus“ so sestrou Benediktou za volantom.

Boli sme sa pozrieť u našich západných susedov, kde už niekoľko rokov funguje zaujímavý projekt pomoci starým, chorým a trpiacim kňazom.

Otec Jaroslav má 88 rokov a za sebou dramatický život. Ako mladý skaut sa aktívne zúčastnil protinacistického odboja. Po hnedej totalite odmietol aj červenú. Začiatkom 50. rokov ho preto z kňazského seminára poslali rovno do neslávne známych PTP. Vo vykonštruovanom procese ho odsúdili a zavreli do väzenia.

Tu sa však príbeh nekončí. Jaroslava po prepustení v 60. rokoch zavreli znova. Jediným šťastím bolo, že počas oboch pobytov za mrežami bol v kontakte s väznenými profesormi z teologickej fakulty, ktorí mu dali teologické vzdelanie. Vo väzení ho potom tajne vysvätili za kňaza.

Po dlhých rokoch kňazskej služby sa o otca Jaroslava nemá kto postarať. Pohybuje sa už len pomocou chodítka a v skromnom byte žije len s mentálne postihnutým synovcom, ktorý mu pomáha v rámci svojich možností. Nakúpi, prinesie obed, ale náročnejšie činnosti už nezvláda. Aj keď za oknom sa nachádza malá záhradka, pre problémy s chodením sa kňaz nedostal na čerstvý vzduch už viac ako rok.

Toto je len jeden z prípadov, akých by sme (nielen) u našich západných susedov našli desiatky. V Českej republike pôsobí približne dvetisíc kňazov, z ktorých veľká časť je už v dôchodkovom veku. O niektorých sa postará rodina, iní sa po skončení aktívnej kňazskej služby stiahnu do kňazských domovov pre starých kňazov. No sú aj takí, ktorí ostávajú odkázaní sami na seba.  

Sociálny start-up

„Kňazské domovy zabezpečujú naozaj kvalitnú starostlivosť, ale časť kňazov tam nechce chodiť. Prajú si dožiť v prostredí, na ktoré sú zvyknutí,“ hovorí štyridsiatnik Antonín Randa, ktorý je bývalým šéfredaktorom Katolického týdeníka. V súčasnosti sa naplno venuje združeniu Cesta 121, ktoré vyhľadáva a pomáha kňazom, ktorí sa boria s najrôznejšími problémami.     

„Snažíme sa byť alternatívou kňazských domovov. Robíme všetko preto, aby starí kňazi mohli prežiť posledné obdobie svojho života tam, kde to majú radi. Umožňujeme im to rôznymi spôsobmi – bezbariérovými prístupmi, výmenou vane za sprchovací kút, do ktorého sa dá vojsť s invalidným vozíkom, rekonštrukciou kúrenia, aby nemuseli vláčiť vedrá s drevom alebo uhlím, zabezpečujeme aj kúpeľné pobyty či psychoterapeutickú podporu,“ vysvetľuje Randa, zatiaľ čo popíja ovocný džús v Starbuckse v pražskom nákupnom centre Chodov.


Antonín Randa odovzdáva bezpečnostný náramok pre seniorov františkánovi Tomášovi Pavlovi Genrtovi.

V kancelárii sme sa stretnúť nemohli, keďže žiadnu nemá. Cesta 121 je akýmsi sociálnym start-upom, pričom názov odkazuje na slová žalmu 121, ktorý sa začína otázkou núdzneho pútnika: „Svoj zrak upieram na vrchy: príde mi odtiaľ pomoc?“

„Kňazi s problémami sa málokedy ozvú sami od seba. Väčšinou sú takí skromní, že pri rozdávaní sa druhým vôbec nemyslia na seba.“
Antonín Randa, predseda združenia Cesta 121 Zdieľať

„Celý nápad sa zrodil v roku 2008 v hostinci, kde sme sedeli s benediktínskym opátom Prokopom Siostrzonkom a rozprávali si historky z rôznych farností. Pri tom sme si uvedomili, že nemôžeme ostať len pri rozprávaní, a kňazom v problémoch musíme prakticky pomôcť,“ vracia sa Randa k počiatkom projektu. Najprv ho zvládal popri riadení redakcie, no keď v roku 2016 po trinástich rokoch skončil na šéfredaktorskej stoličke a nová pozícia riaditeľa marketingu mu nesadla, rozhodol sa Ceste venovať naplno.

Netají, že prechod z manažérskeho do charitatívneho prostredia sa odrazil na rodinnom rozpočte. „Manželka, ktorá doteraz pracovala na pol úväzku, musela prejsť na plný. Napriek tomu ma v mojej práci veľmi podporuje,“ hovorí Randa, ktorý zároveň oceňuje výhody novej práce. „Prináša mi to viac radosti, cítim sa vnútorne slobodnejší, lepšie spím, robím prácu, ktorá ma baví, môžem ľuďom pomáhať, mám na to okamžitú spätnú väzbu.“


Osemdesiatpäťročný Zdenek Maryška a jeho schodisková sedačka na fare v Sobotke.

Pri otázke, koľkým kňazom počas viac ako ôsmich rokov pomohli, sa musí dlhšie zamyslieť. „Určite sú to už stovky prípadov. Každý mesiac sa objaví päť-šesť nových,“ vypočítava Randa. Pomoc Cesty 121 už smerovala aj do Iraku, Sýrie či Moldavska. „V dvoch prípadoch sme pomáhali aj na Slovensku.“

Výnimočnou nie je ani priama finančná pomoc. „Kňazom poskytujeme príspevok na starostlivosť. Osvedčilo sa nám, ak sa o kňazov starajú samotní farníci, ktorí sú odmenení určitou finančnou čiastkou. Môžu tak pomôcť svojim rodinným rozpočtom a zároveň sa kňaz nemusí cítiť trápne, že pomoc len prijíma a nevie sa za ňu odplatiť,“ vysvetľuje Randa s tým, že prostriedky získavajú takmer výhradne z darov. „Podporujú nás nielen jednotlivci, ale aj veľké firmy. Zorganizovali sme už napríklad charitatívny golf, z ktorého výťažok putoval nášmu združeniu.“

Starali sa aj o chorého kardinála Vlka

Počas uplynulých rokov si Cesta 121 vybudovala sieť spolupracovníkov, do ktorej patria lekári, psychológovia, psychoterapeuti či sociálni pracovníci z celej republiky. „Ak sa starému kňazovi zrúti strecha pod návalom snehu, vieme zareagovať do niekoľkých hodín,“ konštatuje Randa. Popri sieti spolupracovníkov vyrástla aj sieť informátorov.

„Kňazi s problémami sa málokedy ozvú sami od seba. Nie preto, že by o nás nevedeli, ale väčšinou sú takí skromní, že pri rozdávaní sa druhým vôbec nemyslia na seba,“ hovorí šéf združenia, ktorý sa nespolieha len na upozornenia od iných kňazov či farníkov, ale aktívne chodí na rôzne rekolekcie, aby poznal situáciu v dekanátoch a vo farnostiach z prvej ruky. Oceňuje tiež spoluprácu s diecézami, ktoré Cestu 121 berú ako dôležitého partnera. "Nie je výnimkou, že s prosbou o pomoc v niektorej farnosti sa ozve samotný biskup. Aj to svedčí o dôvere, ktorú si Cesta 121 vybudovala."


Páter František Segeťa zo Srbskej Kamenice vo svojom domácom fitness centre.

Prečítajte si aj
Originálny nápad dominikánov: bezdomovci im digitalizujú knihy Zdieľať

„Postupne sme svoje služby začali ponúkať aj mladším kňazom. Mnohokrát sú neskutočne vyčerpaní, no v pastoračnom zhone nie sú schopní sami si naplánovať ani dovolenku. Tak im s tým pomôžeme,“ usmieva sa Randa. „Ďalším prípadom sú kňazi, ktorí z rôznych dôvodov prežívajú sabatický rok a takmer úplne vypadli z cirkevných štruktúr. Poznám kňaza, ktorý je mimo pastorácie už dvadsať rokov, ale stále prežíva svoje kňazstvo a rád by sa vrátil späť. Snažíme sa teda pomáhať aj tým, ktorí uviazli v rôznych problémoch, ale stále máju Pána Boha a cirkev radi.“

Na základe niekoľkoročných skúseností Randa vníma, že mnohí kňazi trpia pocitom osamelosti a odstrčenosti aj v živých farnostiach: „Ľudia sa v nedeľu nahrnú do kostola, no potom zmiznú a kňaz ostáva sám.“

Väčšej pozornosti sa Ceste 121 dostalo začiatkom tohto roku, keď sa v médiách objavili informácie, že poskytuje starostlivosť ťažko chorému kardinálovi Miloslavovi Vlkovi. Po tom, čo mu diagnostikovali rakovinu, sa rozhodol stiahnuť z bytu v arcibiskupskom paláci do karlínskej farnosti v Prahe, ktorú osobne dobre poznal. Posledné obdobie života chcel prežiť v živom farskom spoločenstve. Po mesiaci sa však musel vrátiť do nemocnice, kde v polovici marca zomrel, aj keď stále veril, že sa do Karlína ešte vráti.

A ako sa skončil príbeh otca Jaroslava z úvodu článku? „Schodisková sedačka sa už vyrába. Čoskoro si spolu posedíme v záhradke, na ktorú sa doteraz mohol pozerať len z okna,“ teší sa Randa.

Foto – archív Cesty 121

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo