Bývalý šéfredaktor Katolíckeho týždenníka Randa Svetskí novinári sa k biskupom často správajú ako k politikom

Antonín Randa (1972) pôsobil v rokoch 2003 až 2016 ako šéfredaktor českých novín Katolícky týždenník. Počas tohto obdobia založil aj združenie Cesta 121, ktoré pomáha starým kňazom a kňazom v núdzi.

V rozhovore približuje, že dnes nepotrebujú materiálnu pomoc len starí kňazi. Pre mnohých je už problémom aj kúpa auta či stomatologické ošetrenie. Cesta 121 rozbieha pomoc aj pre kňazov, ktorí bojujú so závislosťami.

Hovorí aj o tom, aké dilemy riešil ako šéfredaktor katolíckeho periodika a aké výzvy stoja pred katolíckymi médiami. Randa tiež upozorňuje, že médiá k biskupom často pristupujú ako k politikom, ale biskupi nemajú mediálne školenia na úrovni ako politici.

Rozpráva aj o svojich slovenských koreňoch, ceste k viere a boji s onkologickým ochorením.

Pochádzate z neveriacej rodiny, respektíve rodiny, kde sa viera nepraktizovala. V jednom rozhovore ste spomínali, že vieru ste nasali cez babičky. Spomenuli ste vtedy aj slovenskú babičku. Máte teda korene aj na Slovensku?

Narodil som sa síce v Prahe, ale môj otec vtedy dokončoval dom. Kým sa stavba dokončila, bol viac na Slovensku.

Otec je teda Slovák?

Mamka je Slovenka, otec je Čech. Narodila sa v Galante a bývala v Hlohovci. Na Slovensko chodím stále veľmi rád. Vždy mám pocit, že idem domov, a mám pri tom silnú emóciu. Srdce mi zviera niečo horkosladké a zároveň v tom cítim radosť. Na Slovensko sme cestovali často. Ale teraz už v Galante nemám nikoho.

Poviem vám perličku. O malé deti sa vždy viac starajú mamy a moja mamka mi aj rozprávky čítala v slovenčine. A keď sa mne narodili deti, nebol som im schopný rozprávať rozprávky po česky. Tá čeština sa mi v rozprávke zdala taká tvrdá a zvláštna. Pasovala mi tam slovenčina, aj keď moja slovenčina je už biedna.

Vráťme sa teda k vašej viere a babičkám. Vieru ste našli neskôr, no spomínali ste, že babičky vás ako deti k viere viedli.

Otec vo viere vychovávaný nebol, do kostola nechodil, ale mal voči veriacim rešpekt. Mamka bola z katolíckej rodiny, ale ani ona do kostola veľmi nechodila. Babička však bola klasická slovenská babička – do kostola sa musí, treba ísť na spoveď, cez to vlak neprešiel. Všetko dodržiavala.

Babička vieru zachovávala. No ja som sa nikdy nejako dobre neučil. Babička chcela, aby sme išli do kostola, a otec ma zas posielal učiť sa, aby som nemal zlé známky. To občas spôsobovalo napätie.

Foto: Postoj/Anna Guthrie

Keď ste sa neskôr obrátili, ako to brali rodičia?

V našej rodine bola vždy tolerancia. Lámalo sa to v okamihu, keď som sa rozhodol študovať teológiu. Po strednej škole som šiel pracovať, potom som išiel na vojnu a po nej som si povedal, že teológia je niečo, čo ma zaujíma a čomu sa chcem venovať.

Takže ste chceli byť kňaz?

To nie. Vždy som chcel mať rodinu a deti. To som mal ujasnené. Ale čo som nemal ujasnené, bol vzťah k Bohu. Nemal som odpovede na otázky, ktoré ma zaujímali. Chcel som byť v hľadaní poctivý.

Išli ste na teológiu, lebo ste hľadali?

Áno, ale nie v zmysle, či existuje Boh. V tom čase som už žil „po katolícky“, ak to tak možno povedať. Chcel som byť vo viere pevnejší.

Tie odpovede ste dostali?

Práveže nedostal. Teda niektoré áno, ale pribudli ďalšie otázky. Bolo ich viac, ako keď som išiel na fakultu. No už mi to neprekážalo. Zistil som, že celé je to o hľadaní odpovedí a správnych postojoch v situáciách, ktoré zažívam doma aj v zamestnaní. Som rád za skúsenosť z teológie. Dodnes z toho čerpám a postrčilo ma to do prostredia katolíckych médií.

Do médií ste teda nešli zo žurnalistiky, ale z teológie?

Presne tak. V tom čase som už písal pre nejaké médiá, takže skúsenosť som už mal. Keď som šiel do Katolíckeho týždenníka, pozícia, o ktorú som sa uchádzal, nebola novinárska, ale podporná. Hľadali niekoho na komunikáciu s tlačiarňou, výrobou novín a podobne. 

Ako ste sa potom z technickej a podpornej funkcie dostali na post šéfredaktora?

Vždy som chcel byť novinárom, najmä športovým. Keď prišlo k zmenám, prešiel som do redakcie. Potom som sa stal zástupcom šéfredaktora a nakoniec šéfredaktorom a v tom čase aj riaditeľom a konateľom. Prešiel som si všetkými pozíciami okrem upratovačky, no ani s tým by som nebol mal problém.

Keď som bol potom šéf a niekto na mňa skúšal reči, koľko má práce, alebo tvrdil, že sa niečo nedá, tak som poznal, o čo ide, a boli sme veľmi rýchlo dohodnutí. (Smiech.)

Predtým ako ste nastúpili do Katolíckeho týždenníka, ste však ešte prekonali onkologické ochorenie.

Paradoxne, keď som bol na pohovore, priznal som, že som čerstvo prešiel liečbou rakoviny a že neviem, či to nebude prekážať. Keď ma prijali, tak sa k tomu vtedajší šéfredaktor vrátil s tým, že to bolo v môj prospech. Rozhodlo, že som to priznal, aj keď to bolo v môj neprospech. Páčil sa im férový prístup.

Foto: Postoj/Anna Guthrie

Keď ste vážne ochoreli, mali ste nejakých 26 či 27 rokov. Čo mladému človeku vtedy beží v hlave? Pane Bože, prečo ja?

To som sa nikdy nepýtal a ani mi to nikdy nenapadlo. Bral som to ako súčasť života.

Ako ste zistili, že ste chorý?

Začalo sa to kašľom ako pri viróze, ktorý neustával. Vnímal som, že niečo je iné. Keďže kašeľ trval dlho, šiel som na röntgen. Po tom, ako mi urobili snímku, vyšla sestra, že asi došlo k nejakému omylu a zamenili snímky, že mám prísť ešte raz. Vtedy zistili, že snímky nezamenili a že to je fakt malér.

Napokon sa rozhodlo, že musím podstúpiť chemoterapiu a ďalšiu klasickú liečbu rakoviny, ako je ožarovanie a podobne. Nemôžem povedať, že by som to bol Bohu vyčítal. Prvý efekt choroby bol, že spojil mojich rodičov, ktorí boli v tom čase rozhádaní. Prinieslo mi to veľmi veľa požehnania, otvorilo mi to ďalší svet, ktorý bol uzavretý. Ale na druhej strane vnímam, že už by som to zase nechcel zažiť. Pane Bože, raz stačilo.

Aký ďalší svet vám choroba otvorila?

Iné je, keď o niečom len hovoríme, a iné, keď to zažijeme. To sa nám stáva aj v cirkvi, keď kňazi hovoria od ambóny. Keď viete o niečom len teoreticky, tak o tom hovoríte inak, ako keď to prežijete sami. Mňa to zblížilo s ľuďmi, ktorí sú tiež chorí alebo potrebujú pomoc. Aj v Ceste 121 mám výhodu, že mám chorobu prežitú, a s ľuďmi ma to zbližuje.

Po chorobe ste sa oženili. Bola vaša choroba už skúškou vzťahu, že ste zvládli aj to zlé?

Mali sme to inak. Keď som ochorel, Eliška mala v tom čase odísť na pracovno-študijný pobyt do USA. Jej prvá reakcia bola, že ostane so mnou. No ja som nechcel, aby ostávala. Riešime to vo vzťahu celý život, že keď sa niečo také udeje, tak chcem byť na to sám. Ja si to vyriešim a nechajte ma. Eliška sa občas na mňa hnevá, lebo chce niektoré veci prežívať spoločne, a má pravdu.

Pre mňa je zas najväčšou traumou, keby mal niekto bolesť zažívať so mnou. Že by som ešte niekomu ďalšiemu spôsoboval bolesť a smútok. To sú moje veci, ktoré viem zvládať, a potrebujem vedieť, že nikto preto okolo mňa nebude smutný. Poprosil som ju, aby radšej odišla, a ja som si po chemoterapiách vracal sám. Keď bola naspäť, bolo mi už lepšie.

Vráťme sa do Katolíckeho týždenníka. Šéfredaktorom ste sa stali pomerne mladý. Rešpektovali vás starší kolegovia?

To by museli povedať oni. Fungovanie som mal postavené na kamarátskom vzťahu, ale zároveň odtiaľ potiaľ. Vedel som, že sme tam kvôli práci. No keď sme mali nejakú oslavu, tak som medzi nami necítil bariéru.

Boli sme vtedy v budove katolíckej charity, ktorá sídlila o poschodie nižšie. Raz do charity prišla nová zamestnankyňa. V týždenníku sme mali občas vo zvyku, že sme si po práci vzali gitaru, kúpili si pivko, sedeli sme, rozprávali sa a aj spievali. Najlepšia akustika bola na schodoch. (Smiech.)

Mysleli sme, že v charite už nikto poobede nebude. Ale pár ľudí tam ešte ostalo a medzi nimi aj táto nová zamestnankyňa. Vyšla z kancelárie a hovorí: „Ježkove oči, vy tu máte žúr?“ Bola prekvapená, že v katolíckej inštitúcii, dokonca v oficiálnom periodiku Katolíckej cirkvi v Českej republike, je niečo také možné.

Hneď sme ju pozvali, nech sa pridá a dá si pivko, a hneď sme jej nalievali. A ona sa pýta: „A čo šéfredaktor, ten vám to povolil?“ Kolegovia hneď ukázali na mňa, to je tamten s gitarou. Boli to krásne časy a rád na to spomínam.

Foto: Postoj/Anna Guthrie

V rozhovore pre Českú televíziu ste hovorili, že ako šéfredaktor katolíckeho periodika ste občas riešili dilemu, či máte nejakú informáciu zverejniť alebo nie. Z novinárskeho hľadiska to bola zaujímavá a dôležitá vec. No z pohľadu veriaceho ste vedeli, že spustíte lavínu, čo ste zas nechceli. Aké situácie to boli a ako ste ich riešili?

Riešim to dodnes. Nebolo to každý deň. Napríklad sme mali informáciu, že kňaz spolupracoval s ŠtB. 

To bolo obdobie, keď sa zverejňovali spisy agentov?

Presne tak, a nie vždy sa s tým pracovalo profesionálne. Raz ktosi vytiahol spis vedený o kňazovi, ktorý mi na fakulte prednášal spirituálnu teológiu. Všetci sme ho milovali, bol to úžasný človek a kňaz.

Keď som dostal do ruky materiály o ňom, hovorím si, že to nemôžem urobiť a takto ho zničiť. Napokon to vyšlo v iných médiách, ale bolo to ťažké a ani dnes by som nemal univerzálnu odpoveď, ako to riešiť.

Niekedy biskupi a ľudia okolo nich majú svoju predstavu o tom, ako má katolícke médium vyzerať, o čom má a nemá písať. Novinár to vidí ináč. Niekedy sú tam napätia...

... áno, je to tak.

Kardinál mi vyčítal, že nemám s cirkvou súcit. Ale na druhý deň sme boli zase v pohode a mali sme sa radi.

Ako ste tomu odolávali?

Nechcel som, aby cirkev, ktorú predstavujeme v novinách, bola iná, než je skúsenosť ľudí v bežných farnostiach. Nechceli sme vytvárať Potemkinovu dedinu. Boli kauzy či prípady, na ktoré sa ináč pozeral novinár a inak človek z biskupstva.

Rozdelil by som to na dve časti. Keď som nastúpil do novín, bola ešte doba, že keď nám redaktor z Brna chcel poslať fotografiu k článku, tak išiel na autobusovú stanicu, fotografiu vložil do obálky a dal ju šoférovi autobusu. Sekretárka z Prahy išla na Florenc, kam autobus dorazil, dala šoférovi fľašu alebo nejakú menšiu bankovku a obálku priniesla do redakcie. My sme potom mohli s fotkou pracovať. Keď vznikla nejaká kauza, tak my sme boli tí, kto to mohol dostať medzi ľudí.

Pokiaľ niekto chcel nejakú kauzu uhladiť alebo zamiesť pod koberec, možnosti boli. Záležalo na dotyčnom biskupovi a na jeho pohľade na vec. Nikdy sa mi však nestalo, že by mi bol niekto zatelefonoval, že o tomto nesmieš písať. Stávalo sa však, že nebola spokojnosť s tým, ako sme spracovali nejakú problematiku. Pamätám si na kardinála Vlka, ktorý patril k otvorenejším ľuďom.

Vyčítal mi, že nemám s cirkvou súcit. Ale na druhý deň sme boli zase v pohode a mali sme sa radi. Myslím si, že to napätie je prirodzené. Dnes je druhá etapa, keď sú informácie zverejnené skôr, ako sa vôbec objavia v novinách.

Katolícky týždenník je týždenník, asi to má s informovaním o to ťažšie.

Presne tak. Dnes má publicitu ten, kto príde s niečím prvý na sociálnych sieťach. V tomto prostredí mi je biskupov ľúto. Vtedy som ich vnímal ako niekoho, kto ma zdržuje v rozlete. Dnes som za ich rozvážnosť vďačný, pretože oni nie sú tí, ktorí hovoria za cirkev. Dnes za cirkev hovoria ľudia, ktorí sú v médiách nejakým spôsobom obľúbení a ktorých novinári vyhľadávajú. Vedia pekne hovoriť, sú sympatickí, majú výrečnosť a hovoria reči, ktoré chce novinár počuť. A biskup je bezbranný. On je pastier, vedúci stáda, ak to poviem obrazne, ale novinári sa ho veľmi na nič nepýtajú. 

A keď sa pýtajú, tak je to často s úmyslom v niečom ho nachytať alebo mu uškodiť. Dnes biskupi ťahajú za kratší koniec. Chcem im pomôcť, pretože si myslím, že to nie je dobrý stav. Akoby sa to bolo trocha otočilo.

 Svetskí novinári sa k biskupom často správajú ako k politikom.

Chcú biskupi hovoriť? Nám sa niekedy stáva, že aj keď požiadame biskupa či už o veľký rozhovor, alebo o krátke vyjadrenie, tak nám ho nechce dať. Niektorí biskupi poskytujú vyjadrenia a rozhovory len katolíckym médiám. Je prirodzené, že novinár potom ide za niekým, kto chce hovoriť. Neviem, ako to je u vás.

Asi sa to nedá zovšeobecniť. Pán arcibiskup Graubner je človek, ktorý má čo povedať. Napríklad Istanbulský dohovor, rodina, genderové veci, to sú témy, na ktorých mu záleží. Je to hlas, ktorý zastáva konzervatívnejší pohľad. Je ochotný o tom hovoriť, ale len čo niečo povie, začnú ho médiá tlačiť k múru a novinári nie sú voči nemu vždy korektní.

Biskupi sa teda možno obávajú, že ich médiá pritlačia k múru?

Určite. Svetskí novinári sa k biskupom často správajú ako k politikom. To znamená, že ich dotlačia do nejakej situácie. Používajú aj metódy, že urobia hodinový rozhovor a sú tam tri minúty niečoho, na čom biskupa chcú nachytať, a to vytapetujú ako hlavnú tému rozhovoru a ostatné potom už nie je zaujímavé. 

Politici majú mediálne školenie, snažia sa na tieto situácie pripraviť a niektorí sú v tom úspešnejší, niektorí nie.

Biskupi mediálne školenia nemajú?

Neviem, ale biskupi nie sú politici. V dobrej vôli niekedy niečo povedia, a keď ich chce médium nachytať, tak vyznejú veľmi zle. Potom je logické, že zo strany biskupov nie je voči médiám taká ústretovosť.

Napríklad to, čo sa stalo pánovi kardinálovi Dukovi, zničilo jeho mediálny obraz už nadobro. Na druhej strane ľudia už prestávajú veriť mainstreamovým médiám, hľadajú informácie na sociálnych sieťach a majú svoje zdroje. V tomto prostredí zasa jeho obľúbenosť stúpla.

Foto: Postoj/Anna Guthrie

No nemali by mať predsa len aj biskupi mediálne školenia, dobrých hovorcov, ktorí ich na niektoré situácie pripravia? Iste, biskup je v prvom rade vodca diecézy, miestnej cirkvi, ale je aj jej tvárou a reprezentantom.

Ako človek z médií by som to odporučil, ale nemalo by to byť to isté, čím prechádzajú politici. Priemerný vek biskupov je inde ako priemerný vek politikov. Niekoho vo veku 75 rokov učiť mediálne taktiky je zložité.

Ale mladší biskupi by sa to mohli učiť, nie?

V Olomouci máme pána arcibiskupa Nuzíka. Jeho mediálne aktivity sledujem rád a bavia ma. Má Facebook, točí videá. Tak by som si predstavoval, že by to mohlo fungovať. Ale keby ho chcel niekto nachytať s nejakou kauzou, netuším, nakoľko by bolo dostatočné jeho mediálne školenie. Mám pocit, že to je nerovný boj.

Ešte sa vrátim ku katolíckym periodikám. Prežije podľa vás Katolícky týždenník, ktorý vychádza raz do týždňa, v dobe internetu? Dnes už aj biskupi komunikujú mnohé veci na internete a nečakajú do stredy, kým vyjdú noviny.

Budúcnosť printových médií a ich podoba nie je otázkou len v cirkvi. Samotné tlačené médium nemá v budúcnosti šancu prežiť, keď nebude prepojené s internetom. Doba je taká, že keď na nejakú kauzu alebo aktuálnu vec nemáte názor do pár minút, tak ste už mimo. Iste, témy, ktoré noviny prinášajú, nemusia byť založené na aktualitách, môžu prinášať analýzy, náročnejšie žánre, ktoré budú niekomu vyhovovať. Ale nemôže sa to obísť bez toho, aby to fungovalo v rámci nejakej platformy na sociálnej sieti.

Zvládajú to printové katolícke médiá? Dokážu sa prispôsobiť?

Nechcem hodnotiť alebo kritizovať Katolícky týždenník. Nebolo by to korektné. Ak mám nejaké výhrady, tak to poviem bývalým kolegom súkromne. Ale stojím si za tým, čo som povedal: médium neprežije len ako tlačená ponuka.

Televízia je niečo iné, ale stojí viac peňazí. Dnes majú rôzni influenceri často väčší dosah ako nejaké médium.

Takí ľudia, kňazi, sú aj v cirkvi.

Áno. Ale sú to často kňazi a laici, ktorí prinášajú populárnejší pohľad na veci. V konzervatívnych vodách márne hľadám nejakú osobnosť, ktorá by mala toľko fanúšikov.

Po odchode z Katolíckeho týždenníka (KT) ste zakladali Konzervatívne noviny a potom české Katolícke noviny. Čo vás k tomu motivovalo?

Po odchode z KT som už nechcel vstupovať do mediálneho priestoru, ale prišla migračná kríza. Vnímal som, ako sa nálady menili. Už to nebolo o tom, že objektívne prinesieme informácie z oboch strán a ponúknem aj komentár redakcie.

V tom čase sa už začala prejavovať angažovaná žurnalistika. Noviny sa začali profilovať a jedna redakcia bola viac vpravo, iní vľavo. Mne sa to nepáčilo. Pošliapavalo to všetky princípy, ktoré som považoval v žurnalistike za dôležité.

Nech ľudia premýšľajú a neuzatvárajú sa do jednej bubliny. Bol som nahnevaný aj na niektoré mainstreamové médiá, ktoré sa posunuli. Chýbal mi v médiách konzervatívny pohľad na svet. Tak som si povedal, že skúsime urobiť platformu a pozvať do nej novinárov, ktorí boli vyhodení z médií, kde sa im začali posmievať, že fanúšikujú zlej strane a podobne.

A keďže väčšina z nás boli veriaci, najmä katolíci, tak sme začali písať aj o témach, ktorými sme žili a ktoré nám chýbali v bežných kresťanských médiách. Z toho sa potom vytvorili Katolícke noviny. 

Lenže Katolícke noviny sa nazýval do Nežnej revolúcie Katolícky týždenník a mnohí ho dodnes tak volajú.

Vnímal som túto spojitosť. Niekto to môže brať, že parazitujem na inom titule. Nikdy sme to takto nevnímali a túto vec som konzultoval aj s biskupmi a bez ich súhlasu by som to nikdy nebol urobil. Vnímam to ako službu. Máme vnútorné pravidlo, že nekopeme do kolegov, lebo rozdelenosť v cirkvi je dosť veľká. Prichádzame skôr s pohľadom a témami, o ktorých si myslíme, že chýbali v ponuke mediálneho sveta, a nechávame na čitateľov, aby si vybrali, čo sa im páči.

Ak čítajú KT, som rád a teším sa, keď čítajú Katolícke noviny, som ešte radšej. (Smiech.)

Máte ľudí na plný úväzok alebo píšte len popri práci?

Čo sa týka Konzervatívnych novín, tam už máme stotisíc unikátnych prístupov za mesiac. V tom už máme nejaké peniaze. Katolícke noviny sú na začiatku a pomaly sa rozvíjame. Čakáme na bohatého sponzora. (Smiech.)

Je český trh dosť veľký, aby na ňom boli Katolícke noviny, Katolícky týždenník, Konzervatívne noviny, potom TV Noe, Rádio Proglas a podobne?

Aj vatikánske dokumenty hovoria, že je dobré, keď je pluralita. Keď budú mať svoje médium progresívnejšie zmýšľajúci ľudia, tak je to fajn, keď majú médium aj konzervatívnejší ľudia, tiež je to fajn.

O veciach, ktoré sa dejú, píšeme inak ako Katolícky týždenník. Vnímam to ako doplnenie toho, čo už je v ponuke pre katolíkov v Českej republike.

Založili ste združenie Cesta 121, ktoré pomáha kňazom. Príbeh o jeho vzniku ste rozprávali viackrát. Keď ste boli v KT, všimli ste si na jednej fare kňaza, ktorý mal problém zísť po schodoch. Bol prvý, komu ste pomohli. Ten kňaz ešte žije?

Nie, zomrel celkom skoro po tom, ako sme mu pomohli s jeho situáciou. Žil na prvom poschodí na fare a nevedel sa dostať na prízemie. Nejaký čas to v tej farnosti fungovalo, napokon sa jeho zdravotný stav zhoršil. Rozhodlo sa, že pôjde do nejakého domova, kam veľmi nechcel ísť, ale musel. Keď ho tam odviezli, na druhý deň zomrel. 

Ako dlho fungujete?

Osemnásť rokov.

Foto: Postoj/Anna Guthrie

Koľkým kňazom ročne pomáhate?

Nie je ich súčasne veľa naraz. Pomáhame desiatim až pätnástim. Vždy niekto pribudne, niekto odbudne alebo zomrie. Mení sa nám však typ pomoci. Teraz sme pomáhali kňazovi, ktorému vyhorela fara, pozeral sa na futbal a to ho zachránilo.

Pri kachliach vo vedľajšej miestnosti, kde si kúril, sa chytil koberec. Keď zacítil dym, už len stihol utiecť dole na ulicu. Plamene boli obrovské, keby bol spal, ktovie, ako by to bolo dopadlo, plamene sa rozšírili aj na schodisko. To, že pozeral futbal a že sa predlžovalo, mu pravdepodobne zachránilo život.

Bol tam môj kolega. Riešili sme hneď ubytovanie, miestni ľudia sa postarali o oblečenie. Pokryli sme mu nejaké poplatky, aby mohol istý čas fungovať. Bola to jednorazová pomoc.

Pomáhate teda akýmkoľvek kňazom, ktorí sú v zložitej situácii?

Na začiatku sme pomáhali len starým kňazom, bolo to ešte v čase, keď sme mali v starostlivosti kňazov, ktorí prešli komunistickými lágrami a žalármi. Svoj kňazský život mali postavený na tom, že budú slúžiť, dokiaľ im budú sily stačiť. Dôchodok ich nezaujímal, chceli slúžiť, kým budú žiť.

Ja som za nimi jazdil, keď chceli, tak rozprávali o minulosti a o tom, čo zažili. Pre mňa to bolo obrovské požehnanie a skúsenosť. Postupne títo kňazi začali umierať a prichádzali nové problémy a starosti s ďalšou generáciou kňazov. V tej už boli aj rôzne závislosti a psychické problémy, takže sme sa na to snažili nejako reagovať. Za osemnásť rokov došlo k zmene a dnes už nie sme len pre starých kňazov, ale pre všetkých duchovných.

Pokiaľ kňaz nič nezdedil, neostalo mu nič po rodičoch, tak to nie sú bohatí ľudia. Len také auto je pre kňaza obrovská položka.

S akými závislosťami bojujú kňazi a je to časté?

Nie je to nejak často. Dnes už s tým pracuje aj cirkev. Všímam si, že sa tomu venujú aj biskupstvá a že sa snažia vytvárať týmto kňazom podporu.

Odlišná je situácia v komunitách, kde žijú kňazi spolu, iná je niekde v pohraničí na vidieku, kde kňaz jazdí od jedného kostola k druhému a má tam päť babičiek. Každému sa snaží vyjsť v ústrety. Ono sa to nejaký čas dá vydržať, ale keď to presiahne istú hranicu a dotyčný má osobné starosti alebo príde kríza, alebo nemá kde čerpať, ostane sám, nemá tam nikoho, tak môže vypuknúť napríklad závislosť od alkoholu.

Na Slovensku sú regióny, kde je kňazov dosť a kde chodí aj veľa ľudí do kostola, a veriaci tam často majú predstavu, že kňazovi financie nechýbajú. Veriaci nezriedka platia aj celé náklady za faru a kňaz má plat pre seba plus má možno niečo zo školy, ak učí, dostáva intencie na omše a podobne. Možno by sa teraz niekto mohol pýtať, prečo kňazi potrebujú materiálnu pomoc.

Nikto, kto má v Českej republike vysokú školu, nemá taký nízky plat, ako majú kňazi.

Kňaz nemá rodinu, nikoho neživí.

Áno, v poriadku, ale nebýva na fare zadarmo, musí si platiť nejaké náklady. Keď niekde potrebujeme pomôcť so schodiskovou sedačkou, s rekonštrukciou kúpeľne a podobne, tak sa veľmi otvorene bavíme o tom, ako je na tom ekonomicky. Mám možnosť nahliadnuť na bankový účet kňaza, ukáže mi, aký má plat. Vidím, aké smiešne sumy majú našetrené.

Pokiaľ kňaz nič nezdedil, neostalo mu nič po rodičoch, tak to nie sú bohatí ľudia. Len také auto je pre kňaza obrovská položka. Nefunguje to tak, že biskup povie kňazovi: Pán farár, vy tu máte päť farností, musíte nejako jazdiť, tak tu máte od biskupstva auto. To neexistuje. Biskup mu na to môže maximálne nejako prispieť.

My sme konfrontovaní so situáciou, že pán farár má auto v hodnote troch či štyroch tisíc eur. Ale stane sa, že príde do servisu a povedia mu, že oprava bude stáť tritisíc eur. On tie peniaze nemá a na nové auto tiež nie.

Existujú všelijaké pasce, ktoré v Ceste 121 riešime. Nechceme kňazom kupovať autá, preto sme to nezakladali, no sme konfrontovaní aj s týmto.

Odkiaľ má vaše združenie financie?

Najviac peňazí máme od jednotlivcov. Cestu 121 som zakladal s Prokopom Siostrzonkom, ktorý je dodnes mojím najbližším kolegom a ktorý je opátom Břevnovského kláštora. Myšlienka vznikla práve v šenku v Břevnovskom kláštore. 

Začínali sme s nulou na konte a hovorili si: Pane Bože, ak chceš, aby sme existovali, tu sú naše hrivny – schopnosti –, skúsime to. Ja som bol známy cez týždenník, Prokop robil nejaké veci v rozhlase, takže sme mali peknú odozvu od jednotlivcov, využili sme kontakty na nejaké firmy. Ale dodnes podporujú Cestu 121 jednotlivci.

Postačujú vám financie na pokrytie potrieb?

Keď pán farár potrebuje vyriešiť nejaké základné veci, napríklad bezbariérový priestor, alebo potrebuje osobu, ktorá sa o neho bude starať, tak jej prispievame na plat – to sú situácie, ktoré dokážeme zakaždým vyriešiť a peniaze na to máme.

Riešime aj veci ako napríklad kúrenie, keď má kňaz starý systém na uhlie alebo je kúrenie nefunkčné. Vtedy sa snažíme, aby sme niečím prispeli my a niečím aj biskupstvo.

A tretia vec, ktorú začíname riešiť úplne čerstvo, je problém so závislosťami kňazov. Pri Českom Krumlove vytvárame pre nich centrum. Dohodli sme sa s Českobudějovickým biskupstvom, že zrekonštruujeme dom, ktorý bude slúžiť pre komunitu ľudí snažiacich sa dostať zo závislosti.

Ak by totiž biskup po liečbe kňaza poslal na pôvodné miesto, zas by mohol do závislostí upadnúť. Tam nájde komunitu, kde bude relatívne v bezpečí. Bude to založené na modlitbe a práci a nebudú tam len kňazi, ale aj ľudia mimo cirkvi.

Závislosti a ďalšie úniky súvisia s tým, že kňaz chce obstáť. Farníci na neho nakladajú problémy, majú predstavu, že kňaz nesmie piť ani fajčiť, má sa stále modliť. Očakáva sa, že to bude vedieť s rodinami, so starými ľuďmi. Je z neho vlastne terminátor. A kňaz chce byť šikovný, ale to všetko nezvládne nikto. Potom sa začne trápiť, že zlyhal, a začne to riešiť aj alkoholom.

Práve v tejto komunite ho chceme odbremeniť, on tam nepôjde ako kňaz, ktorý má druhým pomáhať, bude tam radový člen.

Foto: Postoj/Anna Guthrie

Ako dlho by tam kňaz mal byť?

Minimálne rok by tam mal fungovať, keď sa však rozhodne byť tam navždy, aj s tým počítame. Riešime to aj s českými odborníkmi, ktorí majú alkoholikov na starosti.

Bude mať kňaz možnosť, že bude bývať v centre, aby mal podporu, a popritom by slúžil alebo pomáhal v nejakej farnosti?

Aj taká možnosť je. Škála možností je široká. Nemyslím si, že kto prešiel alkoholizmom, musí byť nevyhnutne jednou nohou v liečebni, ale na druhej strane nejaké riziko tam je. Myslím si, že keď potom bude biskup takého kňaza niekde zaraďovať, bude to skôr nejaká komunita a nie pohraničie.

Bude tento projekt aj pre ženy?

Zatiaľ ho máme len pre mužov. Ešte by som spomenul, že prispievame kňazom aj na operácie a ďalšie zákroky či rehabilitácie, ktoré sú drahé a poisťovňa im to neuhradí. Často aj na stomatologické zákroky, to sú pálky, ktoré by kňaz sám nezvládol.

Ako môžeme my veriaci pomôcť starým kňazom, keď už im z materiálnej stránky nič nechýba?

Stáva sa, že kňaz je v nejakej farnosti celé roky. Vieme však, čo ten kňaz robí, kde je, keď sa s ním rozlúčime? Zaujímame sa ešte o neho? Aký s ním máme vzťah? Je to niekto, koho nám poslal biskup, alebo mám s ním vzťah a napíšem mu aspoň k narodeninám alebo k sviatku? Keď sa mu niečo stane, tak to s nami niečo robí? Väčšinou je to tak, že kňaz odíde, zavrú sa za ním dvere a my máme niekoho nového.

Lenže niekedy sa stávajú opačné veci. Kňaza biskup preloží a veriaci nového kňaza neprijmú a stále chodia za tým, ktorý odišiel, až to môže byť neprimerané a všetkým to spôsobuje problémy.

Môže to tak byť, ale to sa týka skôr mladších kňazov, ktorí majú dynamiku. U starších, o ktorých sa teraz bavíme, tam sa to nedeje.

Takže odporúčate, aby sme kňazovi, ktorý bol u nás pred rokmi, napísali, zavolali mu?

Neviem, či sme toho schopní. Nechcem to kritizovať, je to asi prirodzený jav. My, čo máme rodiny, tak vieme, že keď má babička narodeniny alebo je nejaká oslava, tak sa tam ide, nájdeme si na to čas a sme tam povedzme aspoň dve hodiny. Potom povieme, že už musíme ísť, babička povie, že ešte ostaňte, my že fakt musíme a babička má radosť. (Smiech.) Je to pre všetkých milé.

Keď má kňaz osemdesiat rokov, on už nemá nikoho takého. Ľudskú blízkosť nevyrieši žiadne polohovacie kreslo alebo posteľ.

Aj my z Cesty 121 niekedy len zavoláme kňazovi alebo sa len-tak u neho zastavíme. Zažil som pár osláv, keď niekde do domova prišlo za kňazom desať bývalých farníkov, priniesli mu tortu, porozprávali sa. Kňaz síce zle počul, driemal tam, ale bolo to pekné. Keby sme ako farníci našli občas energiu niečo také urobiť pre starých kňazov, bolo by to fajn.

Je dnes u vás byť kňazom ešte atraktívne?

Semináre u nás nepraskajú práve vo švíkoch. Kňazov je málo. Keď diecéza dostane nového kňaza, je to udalosť a všetci sa tešia. Povolaní je málo, ale to je asi na iný rozhovor.

Nedávno ma poslal rektor pražského seminára na besedu s bohoslovcami. Hovoril som o skúsenosti Cesty 121. Bol som nadšený z tých chlapcov.

Keď diecéza dostane nového kňaza, je to udalosť a všetci sa tešia. 

Cirkev by sa nemala báť urobiť si reklamu na spôsob: „Chlapci, poďte si to skúsiť. Peniaze asi mať nebudete ani kariéru a deti tiež nie, ale je to niečo nádherné, niečo, čo vám môže život naplniť a môžete aj druhým pomáhať, aby boli ich kríže ľahšie.“ 

To asi ako cirkev nerobíme. Alebo robíme, ale nie dobre. Dnes je problém, že máme pestrú ponuku a bojíme sa niečomu zaviazať na celý život.

Rozmýšľajú v Česku diecézy, čo so starnúcimi kňazmi?

Myslím, že áno, veľmi sa to zmenilo. Keď sme s Cestou 121 začínali, tak sa na nás pozerali, prečo to robíme, keď máme kňazské domovy. Hovoril som im, že tie sú super, ale opýtajte sa kňazov, kde chcú prežiť starobu. Každý povie, že v niečom domácom, kde má kamarátov. Bolo to nejaké nóvum a vidieť, že už aj biskupstvá začínajú myslieť ekonomicky a uvedomujú si, že starí kňazi majú potreby a bude im ich treba zaistiť aj iným spôsobom ako v domove. Je tu jednoznačný posun.

Kde bude kňaz v domácom prostredí?

Optimálne z nášho pohľadu je, keď má možnosť bývať v nejakej farnosti, kde skôr pôsobil, kde nie je veľa ľudí a kňaz to miesto pozná a má k nemu vzťah. Alebo keď sú niekde spolu mladší a starý kňaz. Financujeme aj to, aby mal každý svoje súkromie. Máme farnosť, kde sme staršiemu kňazovi upravili bývanie a kde je aj mladší kňaz, a funguje to krásne.