Zázrak v duši

Udalosť očakávaná dlhý čas. Už v minulosti sa hovorilo o možnosti „návštevy“ svätca, ktorého pravoslávni Rusi milujú najviac. No keď sa táto návšteva konečne stala  skutočnosťou, rozsah ľudovej nábožnosti prekonal všetky očakávania. Čakať v rade k ucteniu si relikvie svätého Mikuláša v Katedrále Krista Spasiteľa v Moskve bolo treba aj desať hodín.

Pri tejto príležitosti pravoslávna cirkev pripravila aj niekoľko inštrukcií: „Aby ste zbytočne nestrácali čas, treba mať so sebou evanjelium, modlitbovú knižku a akatist k svätému Mikulášovi... Čakajúc v poradí urobte duchovnú prácu pre svätca, ktorý vás vidí a počuje, ktorý sa raduje z vašej viery. Modlite sa a čas vám ubehne rýchlejšie. Pre osoby na invalidných vozíkoch je otvorený špeciálny vchod. Ak idete s deťmi, myslite tiež na to, ako ich zabavíte. Vysvetlite im zmysel všetkého, čo sa tu práve deje.“ Krátko povedané, malá katechetická lekcia.  

Ale aký dôvod prinútil vyše dva a pol milióna pútnikov – niektorí prišli veľmi zďaleka – v Moskve a potom v Petrohrade obetovať celý deň, aby sa mohli svojimi perami dotknúť schránky s relikviami biskupa, ktorý žil v Byzancii pred sedemnástimi storočiami?

Isteže, v tom dave nábožných nie všetci mali takpovediac „curriculum“ praktizujúcich kresťanov. Ale vo všetkých náboženstvách existuje skryté množstvo veriacich, ktorí veria „svojím spôsobom“ a zvyčajne nevyjadrujú navonok svoje náboženské cítenie, ktoré sa však prebudí v špeciálnych momentoch, v ktorých pocítia Pánovo volanie. Stretnutie so svätým Mikulášom bolo vlastne odpovedaním na volanie, ktoré každý veriaci v tom zástupe počul osobným spôsobom.  

Prečo? Predovšetkým Rusko má starobylú tradíciu týkajúcu sa uctievania svätca z Bari, ktorý je medzi všetkými ostatnými Božími vyvolencami ako kráľ, jeho pozícia v ľudovej zbožnosti nasleduje hneď za Božou Matkou.

„Obrazy, modlitby, pobožnosti a akatisty sa nerodia z ničoho alebo z peknej rozprávky, ktorú zvykneme rozprávať deťom, ale z reálnej skúsenosti osôb, ktoré mali blahodarné stretnutie s divotvorcom Mikulášom.“Zdieľať

V pravoslávnom kalendári má každý deň svoj význam: pondelok je venovaný anjelom, utorok Jánovi Krstiteľovi, streda je dňom Judášovej zrady, štvrtok je dňom apoštolov a svätého Mikuláša, ďalej piatok je spomienkou na ukrižovanie, sobota je dňom ticha a Božej Matky.

Nevie sa, koľko ruských chrámov je zasvätených menu svätého Mikuláša (niekoľko ich je aj v Taliansku), a neexistuje pravoslávny chrám v Rusku, ktorý by neuchovával jeho obraz. Často po dlhých sláveniach ľud odrazu začne spievať pred jeho ikonou: „Pravidlo viery, obraz miernosti, učiteľ zdržanlivosti: tak ťa ukázala tvojmu stádu pravda skutkov. Pre toto si pokorou získal to, čo je vznešené, chudobou bohatstvo, otče a veľkňaz Mikuláš. Prihováraj sa u Krista Boha za spásu našich duší.“

Obrazy, modlitby, pobožnosti a akatisty sa nerodia z ničoho alebo z peknej rozprávky, ktorú zvykneme rozprávať deťom, ale z reálnej skúsenosti osôb, ktoré mali blahodarné stretnutie s divotvorcom Mikulášom.

Medzi svätcami, ktorí konajú zázraky (záchrana na mori, náhla pomoc, uzdravenie, silné varovanie atď.) je Mikuláš považovaný za najúčinnejšieho, najaktívnejšieho. Meno tohto svätca je opradené nadprirodzenými udalosťami a všeobecná atmosféra počas jeho „návštevy“ v Rusku sa vyznačovala práve nádejou a očakávaním jeho pomoci.

Čakať v rade k ucteniu si relikvie svätého Mikuláša v Katedrále Krista Spasiteľa v Moskve bolo treba aj desať hodín. Ilustračné foto – TASR/AP

Ale pokúsme sa odkryť závoj času a zblízka si pozrime niektoré tváre zo zástupu pútnikov.

Do moskovskej katedrály zostávajú ešte viac ako dva kilometre. Niekto sa modlí, iný spieva, tretí číta kánon k svätému Mikulášovi. Krok za krokom, keď sa cieľ približuje, horlivosť narastá.

„Je krásne pre dušu zdržiavať sa tu,“ povie jeden. A jedna šesťdesiatnička dosvedčí: „Mikuláš je mojím svätcom. Jedného dňa, keď som zbierala zemiaky v záhrade, našla som starobylú ikonu. Neviem, z akého storočia bola. Faktom je, že potom mi Pán dal dve deti, ktoré sa narodili v odlišných rokoch, ale práve v deň jeho sviatku“, 19. decembra.

Vedľa nej jeden muž dorazil po veľmi dlhej ceste: „Mám osobitnú úctu k svätému Mikulášovi. Môj otec mal veľmi vážny záchvat mŕtvice a moja sestra prosila tohto svätca o príhovor za jeho uzdravenie. A tak sa aj stalo: môj otec sa uzdravil veľmi rýchlo, a hoci bol predtým málo veriaci, on sám šiel do chrámu, aby priniesol veľkú sviecu pred obraz tohto svätca. A ja som prišiel zďaleka, aby som sa mu za to poďakoval.“

Za ním sa ozve ďalšia žena: „Pán nám poslal tohto divotvorcu.“ A potom dodá: „Ruský ľud je gniavený daňami, cenami, chudobou. Môj synovec si nedokázal po ukončení univerzity nájsť nijakú prácu. No nečakám nič od ľudí, iba Mikuláš nám môže pomôcť.“ 

Počas jedného z dní pobytu relikvií v Moskve bolo mesto zasiahnuté prudkým lejakom a polícia sa pokúšala presvedčiť ľudí, aby sa vrátili domov. Ale ako opustiť vlastné miesto po troch, štyroch, piatich hodinách čakania v rade? Takmer nikto neodišiel preč. 

Nádeje, modlitby, očakávania. Zázraky získané, zázraky očakávané. V týchto posledných dvoch mesiacoch Rusko asistovalo skutočnému stretnutiu medzi svätcom a jeho ľudom, skutočnému zázraku v dušiach mnohých osôb.

Článok, ktorý vyšiel vo vatikánskom denníku L´Osservatore Romano, publikujeme so súhlasom autora. Preložil otec Ján Krupa.