Pôsobí v mestečku so 4 500 obyvateľmi na severe Čiech, a hoci už musel zatvoriť vo svojich filiálkach dva kostoly a často je viac v montérkach ako v ornáte, vidí stále zmysel svojho povolania.

S kňazom Rudolfom Repkom sme sa rozprávali o tom, ako prežiť v čoraz menšej komunite veriacich, o význame jeho kňazstva, o rozdieloch medzi Čechami a Moravou so Slovenskom, ako ho prekvapujú mladé rodiny s deťmi v slovenských kostoloch.    

Kým na Morave ešte stále cítiť živý kresťanský život, ktorý pripomína viaceré oblasti Slovenska, predpokladám, že v severných Čechách je situácia podstatne odlišná. Ako vyzerá vaša komunita veriacich?

Pôsobím v mestečku Cvikov, v Litoměřickej diecéze, asi 20 kilometrov od česko-poľsko-nemeckej hranice. Je to územie Sudet, takže po odsune Nemcov bolo všetko pôvodné obyvateľstvo vysťahované a tí, ktorí tu dnes žijeme, sme takmer všetko novousadlíci. Celý pohľad na kresťanstvo sa u nás odvíja práve od tohto faktora.

Keby ste sa prešli po okolí, je tu veľa stôp kresťanstva z tých čias pred odsunom, na každom kroku kríž alebo plastika vytesaná do skál v miestnych lesoch. Každých 500 metrov tu nájdete nejaký kresťanský symbol. Lenže odsun Nemcov, komunizmus a dnešný konzumizmus šírenie kresťanstva zastavili.

Teda vaše kostoly dnes zívajú prázdnotou?

Žiaľ, áno, my sme tu dnes na misijnom územím, kde treba vieru hlásať od základov.

Zoberte si náš kostol, do ktorého sa zmestí tak do 700 ľudí, má dva chóry nad sebou a galériu. Vo všedný deň príde na svätú omšu tak maximálne päť ľudí, keď prší, tak príde jeden človek a v nedeľu je nás v lepšom prípade 40.

My sme tu dnes na misijnom území, kde treba vieru hlásať od základov. Zdieľať

V lete je situácia o niečo lepšia, to príde aj 60 ľudí, ale len z dôvodu, že sem chodia turisti na dovolenky alebo prichádzajú chatári z Prahy.

Noví usadlíci po Nemcoch nemali záujem o vieru, takže malá skupina katolíkov sa rokmi zmenšovala. Vidíme to na počte krstov za rok, ten sa pohybuje od dvoch do päť krstov ročne. A svadby v kostole tu nie sú takmer žiadne. Za desať rokov som mal v kostole možno tri svadby.

Aj u vás v Bratislave som teraz nedávno videl kostol s množstvom mladých ľudí a rodín, také niečo u nás neexistuje, viera je záležitosť starších ľudí, ja patrím v kostole medzi najmladších.

Na pútnickom mieste v Jablonnom, ktoré spravujú dominikáni neďaleko nás, sú pozostatky svätej Zdislavy, patrónky rodín. Tam je situácia počas všedného dňa rovnaká, teda prázdno, a v lete, keď je sezóna, tak sa počas víkendu aspoň sčasti bazilika zaplní.

Aký je charakter viery praktizujúcich katolíkov?  

Pochádzam z južnej Moravy, viem preto porovnávať. Vo veľkých farnostiach na Morave alebo na Slovensku je veľký počet ľudí, ktorí presne vedia, v čo veria, majú určité teologické i katechetické vedomosti. Ale niektorí chodia na omšu aj kvôli akémusi sociálnemu tlaku, aby aj sused videl, že tam sú. 

U nás však všetkých tých 40 ľudí je na omši, lebo naozaj chcú, sociálny či kultúrny tlak už nehrá rolu. Noví osídlenci prišli aj z Moravy či južných Čiech, ale v novom prostredí už svoju vieru nepraktizovali, aj preto, že chýbal tlak, ktorý by ich pri viere udržal.

Platí podľa vás ešte to porovnanie, že českí veriaci, ktorých je síce podstatne menej, sú intelektuálne uvedomelejší a spoločensky aktívnejší ako slovenskí?

Určite nie je možné zovšeobecniť, že Moraváci alebo Slováci o viere menej uvažujú. Ale robil som si prepočet, koľko veriacich sa vzhľadom na počet u nás angažuje alebo zapája do života farnosti. Vyšlo mi, že percento zapojených ľudí v Čechách je vyššie ako v tradičných oblastiach.

Nepočítam do toho finančné zbierky, tam sa vo veľkých farnostiach zapájajú takmer všetci, lebo je to aj otázka prestíže. My nevyzbierame veľa, ale na počet ľudí na tom tiež nie sme zle.

V pastoračných aktivitách alebo pri pomoci pri upratovaní kostola sme na tom lepšie, lebo sa zapojí desať percent ľudí. Ale neviem, či to možno považovať za väčšiu uvedomelosť, jednoducho nás k tomu donútila aj situácia, je nás málo, tak sa musíme hýbať.  

Sú u vás v Cvikove aj katolíci, ktorí sa k viere hlásia, ale nechodia do kostola, teda potenciálne by ich bolo možné pritiahnuť?

Sú tu ľudia, ktorým som pokrstil deti, ale rodičia do kostola nechodia. Tiež rómske deti krstíme, ale ich rodičia nikdy v kostole neboli.

 

Máte v obci ako farár spoločenský vplyv?

Ľudia ešte vedia, že som farár, zdravia ma. Určite však nemám väčšie slovo ako starosta. Ale je zaujímavé, že ma pozvali ako člena do redakčnej rady miestnych novín i do kultúrnej komisie mesta. Oni pozvali mňa, pretože tam chceli mať kňaza.

Foto – Archív Rudolf Repka

Je u vás fara ešte kultúrnym centrom obce?

To už dávno nie. Pracujem s deťmi bez ohľadu na farbu pleti, a tým sme si tu ako cirkev získali dobré meno. Poznajú ma veľmi dobre aj na sociálnom odbore ochrany detí, poznám tam všetkých zamestnancov a sme v častom kontakte, lebo ma považujú akoby za terénneho pracovníka.

Na území farnosti máme aj detský domov, kde som si vybavil hostiteľskú starostlivosť. A tak sa môžem venovať týmto deťom a robiť im program. A toto vidím v našej spoločnosti ako cestu pre Cirkev, aby sme boli opäť akceptovaní.

Do misií vo svete sa veľa investuje, ale na susedov pár kilometrov vzdialených od nás sa zabúda. Zdieľať

Náš kostol je zasvätený svätej Alžbete Uhorskej, ktorá bola spoluzakladateľka sociálneho systému v štáte. Ja nerobím nič nové, len sa vraciam k tomu, čo robili naši predkovia. Kvôli tejto práci získavame povedomie o Cirkvi v spoločnosti.

Nedávno ste v jednej bratislavskej farnosti ľudí pozvali na púť k vám, potrebujete posily zvonka?

To ani nebolo myslené ako povolávanie posíl zvonka, lebo jednorazová zvýšená účasť na jednej omši by asi zázraky neurobila. Skôr som chcel, aby si veriaci z tradičných farností uvedomili, že misie nie sú len v južnej alebo strednej Afrike alebo v Indii, ale že misie máme za humnami.

Do misií vo svete sa veľa investuje, ale na susedov pár kilometrov vzdialených od nás sa zabúda.

Zažil som niečo podobné aj vo svojej farnosti, keď som robil aktivity pre rómsku mládež. Niektorí farníci ma kritizovali za to, že pracujem s ľuďmi, s ktorými nemá zmysel pracovať. Tak som im v nedeľnej kázni trochu vyčítal, že keď robíme zbierku na misie, vyzbiera sa veľa, no keď potrebujem podporu na misie doma, zožnem kritiku.

Pochopili a tento negatívny prístup som už odvtedy necítil.

Koľko kostolov sa za posledné roky vo vašej diecéze zavrelo?

Nedá sa to povedať v absolútnych číslach, závisí od pastoračnej situácie v tej-ktorej farnosti. Mám v správe štyri kostoly plus jednu kaplnku, teda akoby štyri malé filiálky. Keď som sem prišiel, vedel som, že v jednom kostole býva omša o 15.00, tak som tam prišiel, otvoril som kostol a nikto neprišiel.

Urobil som to druhýkrát a opäť nikto neprišiel. Potom som tam prišiel tretíkrát a prišli dvaja veriaci, ktorí mi povedali, že prišli, aby som tam nebol sám, ale priznali, že by radšej chodili do Cvikova, lebo chcú zažiť spoločenstvo.

Úplne som ich chápal, že chcú zažiť omšu v širšom okruhu a s organom a spevmi. A tým pádom som ten kostol zavrel. Odvtedy som takto zavrel ďalšie dva, lebo v susedstve mi zomrel starý kňaz. A veriaci v tých malých obciach vojdú do jedného auta, takže chodia k nám.

Na druhej strane som videl, že vo veľkých farnostiach sa po omši všetci rozutekajú hneď domov. U nás sa ľudia po omši rozprávajú, povedia si, čo majú nové, je tam väčší sociálny rozmer, lebo sa poznajú.

Úbytok veriacich je citeľný v posledných rokoch alebo je to dlhodobejší fenomén?

Ten úbytok je postupný. Mal som napríklad rodinu, kde som krstil všetky štyri deti vo vyššom veku a ich rodičia sa na ten krst ani neprišli pozrieť.
Snažím sa preto pracovať s mládežou, robím pre nich víkendovky, od piatku do nedele, a keď sú takto spolu, tak tú nedeľu aj idú do kostola, lebo ich ťahá partia.

Keď však tú víkendovku neurobím a tie deti by mali ráno v nedeľu vstať a ísť na omšu, tak nikto nepríde. Lebo ich rodičia sú neveriaci. Takže hoci aj sú pokrstení, matrične nám teda akoby počet ľudí neubudol, ľudí v kostoloch je stále menej.

Kostol duchov v českej dedinke Luková neďaleko Plzne. Kostol pochádza zo štrnásteho storočia, je kultúrnou pamiatkou. V obci však už dnes takmer nik nežije, kostol je opustený. V roku 2012 ho využil študent Jakub Hadrava, ktorý do neho nainštaloval sadrové sochy. Foto – Profimedia.sk

Akú máte motiváciu ráno vstať a hlásať Božie slovo v takej malej komunite?

Dnes som ráno vstal a išiel som stavať lešenie, pretože opravujeme oltár svätého Jána Nepomuckého. Farnosť totiž vzhľadom na počet veriacich nemá peniaze na firmu, preto som sa spolu so stolármi pustil do práce. A popoludní budem kosiť trávu, lebo to nemá kto iný urobiť. Moja práca je viac manuálna.

Už ani nepočítam, koľko montérok som za tých 19 rokov, čo som kňazom, roztrhal. Momentálne mám v skrini štvoro montérok v značnom štádiu rozkladu, ornát som neroztrhal ešte ani jeden. Byť zručný je dnes pre kňaza v južných či severných Čechách veľkou výhodou.

Už ani nepočítam, koľko montérok som za tých 19 rokov, čo som kňazom, roztrhal. Momentálne mám v skrini štvoro montérok v značnom štádiu rozkladu, ornát som neroztrhal ešte ani jeden. Zdieľať

Na môj oblek sa v skrini práši, vytiahnem ho len na každoročné stretnutie kňazov a keď som pozvaný na svadbu.

Ste však kňazom, nie robotníkom, nechýba vám práca s ľuďmi?

Práca kňaza má dva rozmery, musí byť aj pastierom aj rybárom. Rybár je ten, ktorý loví, a pastier ten, ktorý pasie stádo. To je však situácia slovenských, moravských a možno pár pražských farností, kde sú na tom s religiozitou a záujmom veriacich dobre.

Ja som však skôr zo 70 percent rybár, ktorý hodiny a hodiny sedí pri vode a čaká. Mňa však baví hovoriť s neveriacimi o svojich hodnotách. Aj keď nemám rád to slovo neveriaci, podľa mňa sú všetci hľadajúci.

V čom vidíte svoje povolanie v takej sekularizovanej spoločnosti, ako je tá česká?

Šíriť evanjelium. Ľudia dnes vďaka sociálnym sieťam majú veľmi skreslený pohľad na Cirkev. U nás sa celý obraz zredukoval len na reštitúcie. Keď sa dnes u nás povie cirkevný majetok, je to v podstate ako nadávka.

Spoločnosť si o nás myslí, že sme milionári. Keď počujem tieto reči, tak tých ľudí pekne vyzvem, aby sa dali pokrstiť a že budú tiež milionári, lebo kostol je spoločný, a nie farárov.
Nám to nepatrí, my to len spravujeme.

Po podpísaní zmluvy o reštitúciách sa nám vyhrážali, že nedostaneme už žiadne dotácie, každý kňaz musel preto na svojom krajskom úrade vysvetľovať, že naozaj nemáme peniaze na to, aby sme mohli opravovať kostoly. A keď pochopili, že situácia nie je čierno-biela, ako to hovorili odporcovia reštitúcií, menili svoj postoj.

Obraz Cirkvi však tento proces veľmi pošpinil a len pomaly sa to mení. Musíme neustále ľudí informovať, aká je podstata problému, a byť transparentní.

Nie je vám ľúto, že vaša práca sa potom často redukuje na správcov budov?

Je to pre mňa veľká bolesť. Lebo rybár vo mne by chcel viac pracovať s ľuďmi ako s tehlami. Ja mám už veľakrát v hlave tehly a vápno namiesto ľudskej duše. Našťastie však u nás v diecéze už dobre funguje systém servisných technikov, ktorí farárom pomáhajú so všetkou administratívou, pri získavaní dotácií a projektov.

Ale úprimne vám poviem, že keby som tu zas mal čakať so založenými rukami na fare, kedy tu niekto zazvoní, alebo namiesto toho, aby som zobral Bibliu do ruky a chodil som s ňou po meste, tak si radšej oblečiem tie montérky. Inak by som bol frustrovaný z toho, že nemám žiadne výsledky práce.

Rybár vo mne by chcel viac pracovať s ľuďmi ako s tehlami. Ja mám už veľakrát v hlave tehly a vápno namiesto ľudskej duše. Zdieľať

Hovorím teda za seba, mňa manuálna práca aj naplňuje radosťou, že sa niečo podarilo. Keď sa na to pozriem z pohľadu dejín spásy, tak možno po mne príde do Cvikova farár do opraveného kostola a bude mať priestor len na to, aby zachytil jednu generáciu ľudí.

Poznáte aj slovenskú cirkev, keby ste mali porovnávať, čo vás na Slovensku vždy zaujme?

Samozrejme, v prvom rade veľký rozdiel je počet veriacich v kostoloch, vždy sa ocitnem v inom svete. Keď som bol v Bratislave vo farnosti v Petržalke, teda sídlisko, ktoré bolo vybudované za socializmu, a videl som to množstvo rodín a detí v predných laviciach, bol som potešený. Napokon, z rodín prichádzajú povolania kňazov a cirkev má budúcnosť.

Máte veľmi veľa miništrantov, ja nemám ani jedného, nemôžem teda ani dúfať, že by v mojej komunite vzniklo nové povolanie ku kňazstvu len tak z ničoho. V olomouckom seminári za posledné roky prudko klesol počet seminaristov. Pre našu oblasť nám vyjde tak jeden kňaz za dva roky. U vás je toto predsa len ešte iné.

Ten počet veriacich znamená tiež to, že kňaz má väčší priestor na pastoráciu, lebo s ostatným mu vypomôžu farníci. Obrazne hovorím, strážte si hranice, nech sa to k vám nepreklopí, zachovajte si vieru a účasť rodín na živote Cirkvi.

Viete si predstaviť, kde bude Cirkev v Čechách o tridsať rokov, keď bude v podstate bez kňazov?

Keby ste vy Slováci chceli vedieť, čo vás čaká o dvadsať-tridsať rokov, pokiaľ vám bude ubúdať veriacich a kňazov, tak si urobte výlet a poďte sa pozrieť do Čiech, tu uvidíte výsledok.

Kde však budeme my o tridsať rokov? To sú hypotézy a len matematické odhady.

My ten nedostatok dnes riešime tak, že v našej obrovskej diecéze, kde dnes pôsobí sto kňazov, máme asi tristo pastoračných asistentov z radov laikov. Tí u nás preberajú právomoci, ktoré mali kedysi výhradne kňazi.

Laici sú dnes správcami cirkevného majetku, čo je pre vás asi nepredstaviteľné, u nás je to bežné. Tento správca majetku musí byť lojálny k Cirkvi, ale veľakrát ani nie je veriaci, je to ich zamestnanie.

Keby ste vy Slováci chceli vedieť, čo vás čaká o dvadsať-tridsať rokov, pokiaľ vám bude ubúdať veriacich a kňazov, tak si urobte výlet a poďte sa pozrieť do Čiech. Zdieľať

Ja mám napríklad v jednej obci asistenta, ktorý má rodinu, vyštudoval laickú teológiu, aj by mohol učiť náboženstvo, ale, žiaľ, nemá koho. Tak robíme len katechézy pred krstom alebo svadbou. Pastorační asistenti sú však cestou, ako odbremeňovať kňazov a dať im väčší priestor na pastoráciu.

Kde nachádzate svoje pole pre pastoráciu medzi ľuďmi, ktorí o vieru nemajú záujem?

Napríklad som bol nedávno na svadbe na Slovensku, kde prišlo aj asi 20 mladých z Čiech. Na hostine si ma našli a postupne ku mne prichádzali a začala debata o Cirkvi, Bohu, viere. Kládli mi otázky a ja som odpovedal. Ľudia sú stále citliví na duchovné otázky a nachádzajú si ma. To je moja parketa, byť medzi ľuďmi. Ježiš tiež chodil na svadby a oslavy.

Je to príležitosť žiť ich starosti a radosti, obzvlášť keď sa už čo-to popije, rozväzujú sa jazyky. Nie nadarmo Ježiš premenil na svadbe vodu na víno. (Smiech.) Viem, že po tej svadbe ľudia poznajú moje názory, stretli živého kňaza. Nehovorím, že som ich zmenil, ale aspoň boli konfrontovaní s niečím pre nich novým.

Foto – Archív Rudolf Repka

Ten rozdiel medzi Slovenskom a Českom sa ukazuje aj vo verejnom živote, u nás sa najmä v posledných rokoch organizovali mohutné demonštrácie ako Pochod za život. Ako to vnímate?

Aj tu u nás sme mali Pochod za život, samozrejme, bol oveľa menší. Ale poviem svoj osobný názor, viem, že u vás je to vzhľadom na masovosť niečo iné, ale u nás túto formu nepovažujem ako správnu cestu. Vyzeráme cez tieto akcie ako exoti.

Keď si totiž vezmem priemerného Čecha, ktorý sa pozrie večer na správy a uvidí tam pochod Pride a na druhej strane Pochod za život, on to považuje za dva extrémy na rovnakej úrovni. Nemá vyhranený názor ani na gayov, ani na potraty, ale ostane mu pocit, že vidí malé skupinky extrémistov.

Neveriaci sa u nás stretávajú s kresťanskými hodnotami práve v týchto zariadeniach, keď sprevádzajú svojho umierajúceho člena rodiny. Toto považujem za väčší počin ako nejaký pochod mestom. Zdieľať

Podľa môjho názoru ide u nás už o výkrik do tmy. Pochod je demonštrácia a taký je z nej aj v spoločnosti dojem. Predstavte si, že by sme robili pochod za reštitúcie, ako by sme vyzerali.

Tu už sú ľudia vychovaní tak, že žena má právo sa rozhodovať o svojom tele, a to, čo chceme ako katolíci, vnímajú iba ako náš náboženský názor oddelený od morálky.

Teda sa tej témy podľa vás treba vzdať?

To v žiadnom prípade, len treba konať na inej úrovni. Vidíme to napríklad v otázkach eutanázie. Kresťania sa u nás nasadili v zakladaní a spravovaní hospicov, hospicová starostlivosť je na dobrej úrovni a teraz som začul v jednej debate názor, že načo legalizovať eutanáziu, keď máme takú dobrú hospicovú starostlivosť.

Neveriaci sa u nás stretávajú s kresťanskými hodnotami práve v týchto zariadeniach, keď sprevádzajú svojho umierajúceho člena rodiny. Toto považujem za väčší počin ako nejaký pochod mestom.

Hovoríte, že už dnes máte málo veriacich, mladí u vás už s Cirkvou nežijú, ide z toho trochu beznádej...

... viete, najväčším problémom je dnes materializmus a ešte viac konzumizmus. Lebo byť vyhraneným materialistom a ostať ním je vcelku výnimočné, lebo je to rovnako zaväzujúce ako ostať celý život katolíkom. Absolútnych materialistov je u nás veľmi málo.

Ale tým, že si ľudia navykli, že máme všetkého dostatok a nič nám nechýba, že si môžeme vyberať všetko na mieru, tak chceme mať na mieru aj náboženstvo. A tak si každý človek vytvára svoje náboženstvo.

Preto si u nás veselo ľudia zdobia na Vianoce stromčeky a dávajú si darčeky, pričom deťom hovoria, že ich nosí Ježiško. Asi pred desiatimi rokmi dokonca vznikla iniciatíva v občianskej spoločnosti, nie v Cirkvi s názvom – zachraňme českého Ježíška. Lebo Santa Claus nebol dosť český.

To je ten paradox. To, čo nám z kresťanstva pasuje, si vyberieme, ten advent, polnočnú omšu, lebo je to také milé. Ale nevezmeme si už nič navyše, čo by k niečomu zaväzovalo. 

Váš opis znie depresívne, ale vidíte ako kňaz nádej pre svoju krajinu, v čom môže prísť nejaké nové obrodenie viery?

Keby som nemal nádej, nie som kňazom. Hoci je to trochu Sizyfov kameň, ale pokiaľ nebudeme robiť nič, tak skončíme. Každá civilizácia končí tým, že ľudia si plnia len svoje povinnosti a koniec.

Rozvoj je v tom, že konáme nad rámec toho, čo musíme. Takže ja pracujem na tom, aby sa to ešte nezhoršilo alebo aby sa to zhoršovalo pomalšie. (Smiech.)

Ani to neznie nádejne.

Ani by som nepovedal. Keď budem ten Sizyfov kameň na ceste dole aspoň brzdiť, neurobí také škody pod kopcom. To znamená, že síce nakoniec spadne, ale nezničí stromy a ľudí tam dole.

A potom, ktovie, čo nám budúcnosť prinesie. Keď boli u nás povodne, sociológovia sa čudovali, akú vlnu solidarity a pomoci to vyvolalo a ako ľudia reagovali. V ťažkých časoch sa vždy aj naplnia kostoly. Vždy keď je človeku úzko, začne hľadať Boha. Netvrdím, že by sme mali žiť viac v biede, aby sme sa začali obracať k Bohu, ale keď máme nadbytok, tak ho nepotrebujeme.

Neprajem si, aby ľudstvo zažilo nejaké hrôzy a vojny, ale dejiny sú plné rôznych zvratov, ktoré môžu ľudí priľnúť späť ku koreňom. Uvidíme, čo s nami spraví islamizácia Európy, či to nebude moment návratu ku kresťanským hodnotám.

Keď budem ten Sizyfov kameň na ceste dole aspoň brzdiť, neurobí také škody pod kopcom. To znamená, že síce nakoniec spadne, ale nezničí stromy a ľudí tam dole. Zdieľať

Ale nečakám, že kresťanstvo u nás ešte zažije nejaký boom ako za stredoveku, keď Cirkev ovládala masy. To by ani nebolo dobré, lebo moc nám nesvedčí. Úpadok kresťanstva sa dá spomaliť prácou, modlitbami a obetou chorých a trpiacich za šírenie viery. Ale nie som prorok.

Ľuďom na miestnom zastupiteľstve som povedal, keď som ich motivoval do opravy kostola, že neviem, či tu budú veriaci o tridsať rokov ani či tu bude ešte kňaz, ale tento chrám tu stojí 450 rokov, postavili ho vaši krajania so svojimi rukami a vaše deti sa budú pýtať, čo ste vy urobili pre túto stavbu. Vy dnes máte tieto stavby za kultúrne pamiatky a je na nás, či budú mať raz ešte aj iný význam.

Na tomto článku sme dlhšie pracovali.

Staňte sa naším dobrovoľným predplatiteľom, aby sme takéto články mohli písať.

Podporiť Postoj Čítať dalej

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo