Pri občasnom porovnávaní kultúrnych charakteristík krajín, ktoré dôverne poznám a milujem, nedá sa mi nevšimnúť si jeden vypuklý rozdiel medzi Slovenskom a Spojenými štátmi americkými: spôsob hodnotenia druhých ľudí.

Zatiaľ čo vo svojej adoptívnej krajine sa s javom negatívneho posudzovania či dokonca odsudzovania stretávam v bežných medziľudských vzťahoch zriedka, v krajine môjho pôvodu je rozšírený. Slovensko sa zdá byť posadnuté kritickým duchom.

Spojené štáty možno obviniť z politickej korektnosti či prílišnej útlocitnosti, ktoré nezostávajú bez následkov, avšak nespútaný kritický duch má deštruktívnejší efekt na individuálne ľudské životy (vrátane detí) a robí našu krajinu horším miestom pre život, ako by mohla byť.

Ovocie kritického ducha je nezlučiteľné s kresťanským morálnym životom, a preto by každý, kto takýto život chce viesť, nemal byť voči diskutovanému problému ľahostajný.

Téma je pre mňa hlboko osobnou. Negatívny dosah kritického ducha som osobne zažil a bol jednou z príčin môjho narušeného sebavedomia i negatívneho vzťahu k štúdiu – vo štvrtom ročníku strednej školy som bol „posledný v triede“, nebol som pripustený k maturitnej skúške a musel som opakovať ročník.

Čo zapríčinilo radikálnu transformáciu v mojom – aj študijnom – živote? Najhlavnejším dôvodom nepochybne bola kresťanská konverzia a objavenie zmyslu vlastnej existencie; tým ďalším bolo oslobodenie sa od vplyvu kritického ducha – v rodine, škole a spoločnosti.

„Slovensko sa zdá byť posadnuté kritickým duchom.“ Zdieľať

V Spojených štátoch som v posledných dvoch desaťročiach popri úspechoch čelil aj mnohým ťažkostiam a výzvam – niektoré sa zdali byť neprekonateľné. Za to, že som ich prekonal, okrem iného vďačím ľuďom, ktorí neboli pod vplyvom kritického ducha, ale, naopak, ducha, ktorý potešoval, povzbudzoval a prinášal nádej.

Za celé to obdobie si nespomeniem na jediný prípad, keď by som sa stal objektom deštruktívnej kritiky či dokonca hodenia polienka pod nohy. To je moja skúsenosť, o ktorej netvrdím, že je univerzálna.

Zo skúsenosti vlastnej a aj iných viem, akú psychologickú a morálnu devastáciu kritický duch spôsobuje, a preto ho aj v tomto texte priamo konfrontujem – bez ohľadu na to, že môže vystrčiť svoju škaredú tvár.

Poznám však aj ovocie vyslobodenia, a preto čitateľov povzbudzujem, aby mu vyhlásili nemilosrdnú vojnu – najskôr v živote svojom a potom všeobecne. Odomknú tým v samých sebe Bohom daný potenciál a stanú sa nástrojmi pozitívneho vplyvu v spoločnosti.

Neskrotený kritický duch plodí deštrukciu

Kritického ducha si nemožno zamieňať s kritickým myslením, ktoré  produkuje triezve úvahy na základe faktov a umožňuje napríklad aj čítanie textu s porozumením. Kritický duch je zameraný na hľadanie chýb a nedostatkov, skutočných alebo domnelých, ktoré vychrlí na človeka bez ohľadu na jeho dobro a ďalší rozvoj. Kritické myslenie umožňuje konštruktívnu kritiku; neskrotený kritický duch plodí tú deštruktívnu.

Relevantným pre našu normatívnu diskusiu je biblický verš, ktorý je často citovaný aj osobami nepoznajúcimi jeho zdroj: „Nesúďte, aby ste neboli súdení“ (Mt 7:1). Ide o jeden z najznámejších a súčasne najviac neporozumených a nesprávne aplikovaných veršov v Biblii.

Hoci o jeho presnom význame zvádzajú biblickí učenci diskusie, s istotou môžeme povedať, čo jeho významom nie je: nevylučuje kresťanov zo sudcovského povolania, nezakazuje sociálnym kritikom, kresťanským etikom alebo novinárom robiť si svoju prácu a nezabraňuje nikomu z nás vyslovovať (a zdôvodňovať) morálne súdy – samotný Ježiš a aj jeho nasledovníci to robili.

Ak interpretujeme tento verš v relevantných kontextoch, môže sa stať vhodným regulačným princípom, ktorý človeka ochráni od toho, aby súdil druhých ľudí povýšenecky, pokrytecky alebo príkro.

Z teologickej perspektívy – človek, ktorý takto súdi, nerozpoznal vlastné limity a fakt, že jedine Boh je dokonale spravodlivým sudcom. Neotvoril sa pre transformatívnu moc Božej lásky, ktorá fundamentálnym spôsobom premieňa vzťahy nielen k duchovným bratom a sestrám a vzdialenejším blížnym, ale – revolučne – aj k nepriateľom. 

Kritizovať treba férovo

Ako poznáme, že sme pod vplyvom kritického ducha? Pozrime sa na jeden relevantný príklad – spôsob hodnotenia publicistických textov na slovenských portáloch.

Kritický duch hľadá zdanlivé alebo reálne nedokonalosti, niečo, na čo by mohol poukázať, niečo, čo by mohol skritizovať, hľadá zádrapky. V konečnom dôsledku chce autora alebo spoludiskutujúceho ponížiť.

Ak nič také nenájde, nič do diskusie nenapíše; slová pochvaly vychádzajú z neho ťažšie ako voš z chlpatej deky. Ak by náhodou čítal tento text, prácu mu uľahčím – úmyselne provokatívne tvrdenie sa nachádza v úvodnom odseku.

Profesor Harvey Cox je dobrým príkladom verejného teológa, ktorý sa vyjadruje (aj) kriticky, ale nežije pod útlakom kritického ducha. V úvode svojej knihy Fire from Heaven (Oheň z neba), v ktorej z pozície vonkajšieho pozorovateľa opisuje a hodnotí pentekostálne hnutie, píše: „Dúfam, že pentekostálni veriaci, ktorí túto knihu čítajú, sa v nej spoznajú a dospejú k záveru, že som opisoval presne, chválil veľkoryso a kritizoval férovo.“

Ak budeme nasledovať Coxov príklad pri hodnotení iných ľudí, ich práce alebo názorov, je málo pravdepodobné, že podľahneme moci kritického ducha.

„Od druhých očakávame, že nás budú posudzovať podľa našich najlepších úmyslov, zatiaľ čo my ich posudzujeme podľa najväčších zlyhaní.“ Zdieľať

Ku chybám, ktorých sa často dopúšťame pri hodnotení druhých, patria aj tieto: posudzujeme skôr, ako sme porozumeli; aplikujeme hermeneutiku podozrenia namiesto hermeneutiky priazne; od druhých očakávame, že nás budú posudzovať podľa našich najlepších úmyslov, zatiaľ čo my ich posudzujeme podľa najväčších zlyhaní; neposkytujeme neznámym ľuďom dostatočne často „benefit of the doubt“ – nedôverujeme im ešte predtým, ako nám k tomu dali nejaký dôvod; preceňujeme seba a podceňujeme druhých a tak by sme mohli pokračovať. Summa summárum, prehrešujeme sa voči blížnemu a jeho Stvoriteľovi.

Ak by sme chceli o tejto téme hlbšie premýšľať, naše úvahy by museli odpovedať na filozofické otázky o slobodnej vôli a determinizme, morálnom realizme a morálnom relativizme, morálnej zodpovednosti a morálnej náhody respektíve morálnom šťastí („moral luck“) a podobne.

Z kresťanskej perspektívy, keďže človek je slobodná bytosť a existuje objektívna morálka, nesie za svoje skutky morálnu zodpovednosť. Otázkou je miera zodpovednosti a tá závisí od množstva faktorov, ktoré je pri férovej kritike potrebné brať do úvahy. Žiadne morálne rozhodnutie sa nerodí vo vákuu.  

Úcta sa vytráca, urážky sa normalizujú

Na Slovensku sme relatívne donedávna nemohli (bez negatívnych následkov) verejne vyslovovať kritiku, najmä nie voči osobám v pozícii autority. V súčasnosti si užívame (aj zneužívame) slobodu prejavu – úcta sa vytráca a urážky sa normalizujú.

Sloboda prejavu býva často oddeľovaná od zodpovednosti v prejave. Facebook a diskusie pod článkami sa stali živnou pôdou kritického ducha, toxickou arénou – miestom, kde sa neopisuje presne, nechváli veľkoryso a nekritizuje férovo.

„Facebook a diskusie pod článkami sa stali živnou pôdou kritického ducha, toxickou arénou – miestom, kde sa neopisuje presne, nechváli veľkoryso a nekritizuje férovo.“  Zdieľať

Ako môžeme kritického ducha poraziť alebo aspoň v niektorých oblastiach paralyzovať jeho deštruktívnu moc? Niektorí charizmatickí kresťania vidia riešenie v exorcizme a zväzovaní jeho vplyvu nad naším národom.

Prial by som si, aby to bolo také jednoduché, ale obávam sa, že problém sa nachádza inde: v nepokojnom ľudskom srdci. Fundamentálnym riešením je, aby spočinulo na mieste, o ktorom píše sv. Augustín vo svojich Vyznaniach.

Jeden dotyk Božej lásky nás môže oslobodiť od kritického ducha a zmocniť nás v zápase voči jeho vplyvu v osobnom i spoločenskom živote. Svätopisec, ktorý toho veľa o láske vedel, napísal, že „dokonalá láska vyháňa strach“ (1Jn 4:18).

Rovnaké sa vzťahuje aj na kritického ducha, ktorého však „vyhnať“ nedokážeme z dôvodu neschopnosti milovať dokonale. Napriek tomu láska k blížnemu vždy bude tou najúčinnejšou zbraňou k jeho skroteniu.