Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Cirkev Svet kresťanstva
06. september 2020

Abraham Joshua Heschel

Verejná teológia ukotvená v spiritualite a inšpirovaná prorokmi

Heschel bol židovským mysliteľom a mystikom, ktorému však nebolo ľahostajné spoločenské a politické dianie.

Verejná teológia ukotvená v spiritualite a inšpirovaná prorokmi

Abraham Joshua Heschel odovzdáva mierové ocenenie Martinovi Lutherovi Kingovi v roku 1965. Zdroj – Wikipedia

Tento text je ďalší zo série zamyslení o verejnej teológii. V minulosti sme si koncept verejnej teológie predstavili, pozreli sme sa na cieľ jedného z jej modelov a pripomenuli si dôležitosť zachovania princípu apolitickosti. Zoznámili sme sa tiež s niekoľkými kresťanskými verejnými teológmi, ktorých život a dielo sú hodné zvláštnej pozornosti: Walter Rauschenbusch (1861 – 1918), Reinhold Niebuhr (1892 – 1971), Martin Luther King Jr. (1929 – 1968), Richard John Neuhaus (1936 – 2009) a Tomáš Halík (1948).

Dnes si predstavíme významného židovského „verejného teológa“ (moje označenie) Abrahama Joshuu Heschela (1907 – 1972) a zvýrazníme niekoľko aspektov jeho uvažovania a činnosti, ktoré považujem za relevantné pre zodpovednú verejnú teológiu. Heschel bol mysliteľom a mystikom, ktorému však nebolo ľahostajné spoločenské a politické dianie. Vita contemplativa a vita activa tvorili u neho harmonickú jednotu v miere, ktorá nie je medzi teológmi bežná. O teológii nielen rozprával, ale ju aj žil. 

Židovský verejný teológ

Abraham Joshua Heschel sa narodil a vyrastal v Poľsku, teológiu študoval v Nemecku a pred takmer istou smrťou ho zachránila emigrácia do Spojených štátov amerických v roku 1940. Ako deväťročnému mu zomrel otec a jeho matka, tri sestry a ďalšie blízke osoby sa stali obeťami holokaustu. S príčinami a dôsledkami zla monštruóznych rozmerov sa Heschel musel vyrovnať nielen ako človek, ale aj ako teológ a etik. Dokázal to spôsobom, ktorý sa pre mnohých stal dotykom lúča nádeje v existenciálnej temnote.

Amerika poskytla Heschelovi nielen nový domov, ale aj priestor na profesionálny rozvoj a uplatnenie. V čase svojej smrti bol považovaný za jedného z najvýznamnejších náboženských mysliteľov 20. storočia, ktorého vplyv ďaleko presiahol kontext seminára, synagógy i Spojených štátov. Heschelov životopisec Edward K. Kaplan si v knihe Spiritual Radical: Abraham Joshua Heschel in America všíma reakciu Vatikánu na jeho úmrtie: „V Ríme pápež [Pavol VI.] potvrdil Heschelov duchovný význam pre osoby všetkých vierovyznaní“, keď počas generálnej audiencie výnimočne citoval z diela tohto nekresťanského autora.

Abraham Joshua Heschel pestoval medzináboženské vzťahy tak s katolíkmi, ako aj s protestantmi a stal sa medzi kresťanmi obľúbený ako autor i človek. Od roku 1961 úzko spolupracoval s nemeckým kardinálom, rektorom Pápežského biblického inštitútu a zbožným jezuitom Augustínom Beaom, ktorého pápež Ján XXIII. poveril vypracovaním dokumentu o vzťahu Katolíckej cirkvi k Židom, ako aj ďalšími katolíckymi predstaviteľmi. Konečným výsledkom tohto úsilia bola prelomová deklarácia Nostra Aetate, ktorá definuje postoj Cirkvi k nekresťanským náboženstvám. 

Jedným z najbližších Heschelových priateľov bol eminentný protestantský teológ a etik Reinhold Niebuhr, ktorý do roku 1960 pôsobil na Union Theological Seminary v New Yorku. Na rovnakej škole bol pre akademický rok 1965/66 vymenovaný Heschel ako hosťujúci profesor – bol prvým Židom, ktorému sa dostalo tejto výsady. Keď Niebuhr v roku 1971 zomrel, na jeho pohrebe odznel jeden smútočný prejav – jeho autorom nebola žiadna protestantská osobnosť, ale židovský rabín Abraham Joshua Heschel. 

Heschel bol tiež spolupracovníkom Martina Luthera Kinga v boji za občianske práva amerických černochov. Zoznámili sa na konferencii o náboženstve a rase, ktorá sa uskutočnila v Chicagu v roku 1963. Symbolom ich spolupráce sa stala účasť na historickom pochode v alabamskej Selme, zvečnená ikonickou fotografiou Kinga, Heschela a niekoľkých ďalších osôb na čele pochodu. O tom, že pre Heschela bol sociálny aktivizmus úzko spätý s osobnou spiritualitou, svedčí aj jeho reminiscencia na pochod vrátane pamätnej vety: „Cítil som, že sa moje nohy modlia.“  


Abraham Joshua Heschel (druhý sprava) počas pochodu s Martinom Lutherom Kingom v roku 1965. Zdroj – Wikipedia

Heschelov postoj voči politickej moci bol diferencovaný. Keď dostal pozvanie na konferenciu o starnutí organizovanú Bielym domom, vystúpil na nej s príspevkom, v ktorom ponúkol etickú perspektívu s cieľom ovplyvniť verejnú politiku. Keď ho prezident John F. Kennedy pozval spolu s ďalšími náboženskými lídrami na stretnutie, kde sa malo diskutovať o „černošskom probléme“, Heschel prostredníctvom telegramu potvrdil svoju účasť a zároveň dodal, že situácia si podľa neho vyžaduje vyhlásenie „stavu morálnej núdze“ a „národné pokánie“, nielen jalové reči.  

Heschel patril medzi silných kritikov Vietnamskej vojny. V súlade s jeho etickými presvedčeniami, že „v slobodnej spoločnosti sú niektorí vinní, ale všetci sú zodpovední“ a že „ľahostajnosť k zlu je horšia ako samotné zlo“, sa Heschel zapojil do mierového hnutia a vyzýval vládu k okamžitému stiahnutiu amerických vojsk z Vietnamu. Bol spoluzakladateľom – aj v tom čase s ľavicovo orientovaným luteránskym pastorom Richardom Johnom Neuhausom, ktorý sa neskôr stal katolíckym kňazom – organizácie Clergy and Laymen Concerned about Vietnam (CALCAV), ktorá sa snažila ovplyvňovať verejnú mienku.   

Boh nie je abstraktná idea, ale živá realita

Abraham Joshua Heschel bol – slovami jeho životopisca – „duchovný radikál“. Toto označenie je možné vnímať neutrálne, kriticky alebo pochvalne, v závislosti od teologických presvedčení hodnotiacej osoby. Ja ho považujem za kompliment, obzvlášť v kontexte doby, v ktorej Heschel žil a pôsobil. Živá viera v osobného Boha a vyzývanie aj ostatných k autentickej spiritualite pôsobili najmä v akademickom prostredí ako dráždiaci anachronizmus, hoci z pohľadu postmodernej doby ich možno, paradoxne, vnímať aj v inom svetle.

V čase, keď sa Biblia číta cez optiku historicko-kritickej metódy, teológia je ovplyvnená viac gréckym než hebrejským myslením, náboženstvo je vnímané najmä ako kultúrny fenomén a interpretované vo svetle sociálnych vied, sekularizačná teória je považovaná za fakt a sekulárny humanizmus za nové náboženstvo – Heschel hovorí a píše o možnosti a potrebe autentickej duchovnej skúsenosti s Bohom, ktorý hľadá človeka a túži s ním vstúpiť do vzťahu. Tento Boh nie je pre neho filozofickým konceptom či náboženským symbolom, ale živou realitou. Nie je to „nehybný hýbateľ“ gréckych filozofov, ale osobný Boh hebrejských prorokov, ktorý vo vzťahu k ľudským záležitostiam pociťuje emócie. 

Heschel sa nehanbil a ani nebál obhajovať vieru v osobného Boha a kategoricky odmietal náboženstvo pokrstené v mene racionalizmu a sekularizmu. Keď na jednej konferencii slávny Albert Einstein vo svojom príspevku Veda a náboženstvo vyzval poslucháčov k odmietnutiu viery v osobného Boha, respektíve k jej zámene za humanistický koncept Boha, čerstvý emigrant Heschel odvážne reagoval polemickým článkom s názvom Odpoveď Einsteinovi, v ktorom okrem iného uviedol, že „Einstein by sa ako Žid nemal prinavracať k zastaranému pohanstvu“.

Heschel sa nehanbil a ani nebál obhajovať vieru v osobného Boha a kategoricky odmietal náboženstvo pokrstené v mene racionalizmu a sekularizmu. Zdieľať

Jedným z centrálnych pilierov Heschelovej teológie je radikálna – a pre individuálny život veriaceho potenciálne revolučná – myšlienka, že nielen človek potrebuje Boha, ale Boh tiež potrebuje človeka. Heschel tým nechce povedať, že by Bohu vo svojej podstate čokoľvek chýbalo. Naopak, Boh je všemocný, avšak obmedzil sa, aby vytvoril priestor pre ľudskú slobodu, ktorá je nevyhnutnou ingredienciou pre autentický vzťah. A ako uvádza Shai Held vo svojej prenikavej knihe Abraham Joshua Heschel: The Call of Transcendence, Heschel je presvedčený, že „rovnako ako Boh obmedzuje svoju všemohúcnosť, aby vytvoril priestor pre človeka, musí aj ľudstvo obmedziť svoju moc, aby vytvorilo priestor pre Boha“. 

Ak človek prijme zdanlivo kacírsku myšlienku, že Boh ho tu na zemi „potrebuje“, ovplyvní to celý spôsob jeho bytia. Okrem iného si uvedomí, že budúcnosť jeho štvrte, mesta, krajiny či sveta nezávisí len od Boha či modlitieb k Bohu, ale aj od jeho vlastnej angažovanosti. Začne sa vnímať ako Boží partner a spolupracovník pri chránení slobody, presadzovaní spravodlivosti a upevňovaní pokoja. Bude sa snažiť pochopiť, k akej konkrétnej úlohe ho Boh volá, a usilovať sa čo najvernejšie svoje povolanie žiť.

Spiritualita ako pevný základ

K tomu je potrebná hlboká spiritualita, ktorá umožňuje autentické teologické poznanie a správne etické presvedčenie. Bez nej nie je možné objavovať Božiu vôľu, o ktorej Heschel napísal, že je buď „skutočnou realitou, alebo klamnou predstavou“, a ktorej sa usiloval byť verným. V tejto súvislosti je dôležité spomenúť, že Heschel bol presvedčený, že skúsenosť s Bohom je dostupná každému, pretože Boh hľadá človeka (jedna z jeho kníh nesie názov God in Search of Man: A Philosophy of Judaism) a chce s ním mať recipročný vzťah. Vyznávanie teologických právd a pridŕžanie sa etických zásad nestačí.

V samotnom centre Heschelovej spirituality sa nachádza modlitba. Bol mužom modlitby a o modlitbe napísal množstvo podnetných myšlienok. Modlitba je našou „pripútanosťou k Najvyššiemu“, „zdrojom bezpečnosti pre integritu svedomia“ a „mikrokozmom duše“. Modlitba nám pomáha „zvládnuť to horšie v nás“, „rozlíšiť medzi nevyhnutným a zbytočným“, „vyjasniť naše nádeje a zámery“ a „objaviť naše skutočné ambície“. Modlitba nás tiež „učí, o čo by sme sa mali usilovať“, a „vštepuje do nás ideály, ktoré by sme si mali ctiť“. 

Napriek tomu, že „modlitba slúži mnohým cieľom“, nemala by byť primárne vnímaná ako nástroj k tomu, ako ich dosiahnuť. A už vôbec by nemala byť využívaná ako prostriedok, ktorým sa človek pokúša manipulovať Boha. Hoci je modlitba pre Heschela „podstatou duchovného života“, bolo by chybou ju považovať za „všeliek“ alebo „náhradu za konanie“. 


Zdroj – Wikipedia

Heschel trvá na tom, že teológia nesmie byť oddelená od spirituality všeobecne a modlitby konkrétne. „Skúška autentickej teológie je miera, do akej odráža a zvyšuje silu modlitby,“ píše Heschel. Ako pedagóg chcel, aby jeho študenti nenapredovali len vo vedomostiach a schopnostiach, ale aj vo viere a svätosti. Aby boli schopní robiť nielen exegézu biblického textu, ale aj vlastného srdca. Aby v sebe rozvíjali „úctu a zodpovednosť“.

Inzercia

V súvislosti s modlitbou tiež zdôrazňuje spojitosť medzi autentickou spiritualitou a etickým konaním: „Modlitba je súkromná, služba srdca; dovoľme však, aby záujem a súcitenie, ktoré sa zrodili v modlitbe, ovplyvňovali verejný život. Modlitba je konfrontovanie sa s Bohom, ktorý vyžaduje spravodlivosť a súcit, s Bohom, ktorý opovrhuje úlisnosťou a odmieta neprávosť. Modlitba vyzýva na sebareflexiu, k ľútosti a pokániu, aby sme skúmali a preorientovali naše činy a motivácie… . (...) Modlitba, ktorá nie je zhodnovernená správaním, je úkonom znesvätenia a rúhačstva.“

Súčasťou autentickej spirituality je pokora, ktorá okrem iného chráni človeka od pokrytectva a falošného pocitu cnosti. Heschel si uvedomoval, že bol nedokonalým človekom, ktorý nie je imúnny voči ľudským obmedzeniam, slabostiam a chybám. Hoci možno povedať, že viedol príkladný modlitebný život, učinil aj nasledujúce vyznanie: „Som hlboko sklamaný z nedostatočnosti svojho modlenia.“      

Služba v prorockom duchu

Niektoré Heschelove výroky zneli v ušiach jeho súčasníkov – a rovnaké platí aj o tých našich – zvláštne až radikálne, čo je v značnej miere spôsobené jeho pozitívnym vzťahom k biblickým prorokom, v ktorých nachádza inšpiráciu pre svoj život a službu. Edward K. Kaplan interpretuje Heschela ako „duchovného radikála“ práve z dôvodu, že tento slovutný rabín „hodnotil súčasný život z nekompromisného pohľadu hebrejského proroka“. Heschel ako sofistikovaný mysliteľ, ktorý chcel osloviť rôzne typy publika, posolstvo prorokov náležite kontextualizoval, avšak je evidentné, že jeho verejná služba sa niesla v prorockom duchu. 

V tejto súvislosti je zaujímavé poznamenať, že Heschelova dizertačná práca na dnešnej Humboldtovej univerzite v Berlíne mala názov Das prophetische Bewusstsein (Prorocké vedomie) a v prepracovanej a preloženej verzii ju vydal o tri desaťročia neskôr ako knihu The Prophets, ktorá dodnes patrí medzi jeho najdôležitejšie diela. Za zmienku tiež stojí, že aj v teologickom myslení a praxi viacerých kresťanských verejných teológov vrátane Reinholda Niebuhra a Martina Luthera Kinga zohrávajú hebrejskí proroci významnú rolu.

Rovnako ako autentickí biblickí proroci, ani novodobý prorok Heschel neprestal (zrelým spôsobom) veriť v Boha spravodlivosti a milosrdenstva uprostred morálneho zla, bolesti a utrpenia, ktorého bol v 20. storočí svedkom. Boh svet neopustil a cíti jeho bolesť. A povoláva veriacich, aby existujúce utrpenie zmierňovali a novému sa snažili predísť – aj prostredníctvom hlásania morálnej pravdy a prebúdzania ľudí z ľahostajnosti.

Heschel bol presvedčený, že podobne ako jeho obľúbení proroci Izaiáš, Amos či Jeremiáš, aj dnešný človek môže priamo zažívať Božiu prítomnosť a aj k nemu môže Boh prehovárať. Najmä o tom je jedna z Heschelovych prvých kníh Man Is Not Alone: A Philosophy of Religion, ktorá priviedla Reinholda Niebuhra k odvážnemu – a čas ukázal, že aj správnemu – záveru, že jej autor sa „stane silným a smerodajným hlasom nielen v židovskej komunite, ale aj v náboženskom živote Ameriky“. Ak má medzi Bohom a človekom existovať zmysluplný vzťah, komunikácia medzi nimi musí byť možná.

Toto sú, pochopiteľne, pre uši moderného človeka prenikavé tvrdenia, ktoré sa Heschel napriek ich zdanlivej ezoterickosti snažil vysvetliť a obhájiť aj v akademickom prostredí. Ako som uviedol na začiatku, Heschel nebol len mystikom, ale aj mysliteľom, ktorý používal fenomenologickú metódu v snahe opísať, pochopiť a vykladať skúsenosť človeka s Bohom. Mnohých teológov vrátane kolegov na Jewish Theological Seminary nezískal na svoju stranu. To však Heschela neodradilo od jeho prorockej misie.

Rovnako ako autentickí biblickí proroci, ani novodobý prorok Heschel neprestal (zrelým spôsobom) veriť v Boha spravodlivosti a milosrdenstva uprostred morálneho zla, bolesti a utrpenia, ktorého bol v 20. storočí svedkom. Zdieľať

Heschel raz napísal, že „život proroka sa točil okolo Božieho života. Proroci neboli ľahostajní k tomu, či bol Boh v stave hnevu alebo milosrdenstva. Boli najcitlivejší [spomedzi ľudí] na to, čo sa odohráva v Bohu“. Napriek tomu, že Heschel sa nikdy priamo nesebaidentifikoval ako prorok, jeho život demonštroval hlbokú túžbu poznať Božiu vôľu, usilovať sa podľa nej žiť a sprostredkúvať jej poznanie aj druhým. Súčasťou jeho poslania bolo predstaviť hebrejských prorokov modernému človeku a ukázať, že ich posolstvo je relevantné aj pre súčasnú dobu. 

Ako je zrejmé aj z Kaplanovej biografie, Abraham Joshua Heschel bol na jednej strane mimoriadnou osobnosťou a na strane druhej človekom z mäsa a kostí. Podobne ako v prípade horeuvedených verejných teológov, aj v prípade Heschela platí, že hoci nemusíme súhlasiť so všetkými jeho pozorovaniami a presvedčeniami, bolo by chybou sa jeho životom a dielom nezaoberať. Apoštol Pavol sa „vzdelával pri Gamalielových nohách“ (Sk 22, 3) – život súčasných teológov a duchovných bude zaiste obohatený a potenciálne transformovaný, ak strávia nejaký čas „pri nohách“ rabína Heschela.

V modeli verejnej teológie, ktorý predkladám, je kvalita teológov hodnotená primárne podľa kvality ich dosahu na kresťanskú cirkev (vrátane duchovného rastu veriacich) a širšej spoločnosti. Aj v dnešných časoch si treba pripomínať Ježišove slová: „Dajte si pozor na falošných prorokov, ktorí prichádzajú k vám v ovčom rúchu, no vnútri sú to draví vlci. Po ovocí ich poznáte“ (Mt 7, 15–16). Heschel bol autentickým prorokom, ktorého „strom“ až do dnešného dňa prináša „dobré ovocie“.

Ponaučenia pre dnešok

Abraham Joshua Heschel zomrel dva dni predtým, ako som sa narodil, no jeho život a dielo sú pre mňa jednou zo studníc múdrosti a inšpirácie. Objaviť mi ju pomohlo štúdium na Bostonskej univerzite, kde som mal možnosť čítať niekoľko jeho kníh a zúčastniť sa na prednáške jeho dcéry, judaistky Susannah Heschelovej. Je zrejmé, že Heschelove knihy budú brať do rúk aj budúce generácie čitateľov nielen židovského, ale aj kresťanského vierovyznania a nájdu v nich myšlienky, ktoré ich budú vyrušovať, vyučovať a viesť.

Na záver sa pozrime aspoň na niekoľko z mnohých ponaučení, ktoré možno identifikovať v Heschelovom odkaze a ktoré považujem za kľúčové pre zodpovednú (kresťanskú) verejnú teológiu. Kvalita osobného života ovplyvňuje kvalitu verejnej služby, a preto treba začať zdôraznením Hescheloveho radikálneho záväzku voči Bohu, v dobe, keď sme podľa neho „stratili citlivosť na pravdu a čistotu srdca v pustatine oportunizmu“. 

Heschel zriedka kritizoval menovite – nechcel druhých dehonestovať, ale zároveň im nastavoval zrkadlo. Napríklad: „Čo kvalifikuje osobu za rabína? Čo mu dáva právo, privilégium predstavovať Božie slovo ľudu Božiemu? V Spojených štátoch amerických žijem trinásť rokov. Ameriku som neobjavil, ale v Amerike som niečo objavil. Je možné byť rabínom a neveriť v Boha Abraháma, Izáka a Jakoba.“ Autentická viera, ktorá sa prejavuje nasledovaním Ježiša Krista, je nevyhnutnou podmienkou zodpovednej kresťanskej verejnej teológie.

Heschelove knihy budú brať do rúk aj budúce generácie čitateľov nielen židovského, ale aj kresťanského vierovyznania a nájdu v nich myšlienky, ktoré ich budú vyrušovať, vyučovať a viesť. Zdieľať

Ďalej je kľúčové si všimnúť a často pripomínať, že všetka sociálna angažovanosť Heschela bola neoddeliteľne spojená s jeho spiritualitou, teológiou a etikou. Pre zodpovednú kresťanskú verejnú teológiu je absolútne nevyhnutné, aby teológia nebola oddeľovaná od spirituality, z ktorej musí vyvierať, a etiky, ku ktorej musí smerovať. Tá sa následne stáva riadiacim princípom zodpovednej angažovanosti kresťana vo svete. 

To predpokladá, že kresťan sa nebude oddeľovať alebo utekať od sveta a jeho výziev, ale bude v ňom stelesňovať Božiu prítomnosť, podobne ako to robil hebrejský prorok Jeremiáš. Heschel to napísal dobre: „Na rozdiel od Jonáša, Jeremiáš nešiel do púšte osamelosti. Zostal osamelým disidentom uprostred svojho ľudu. Jeho súčasníci sa postavili proti nemu, bol zmätený cestami Pána, avšak bol by radšej porazený s Bohom, ako víťazom bez neho.“ V mojom chápaní by mal byť verejný teológ v prvom rade verným svedkom Boha vo svete, podobne ako Jeremiáš, a až potom čímkoľvek ďalším. 

V nedávnom texte pre Denník N som sa zaoberal otázkou, akú teológiu potrebuje Slovensko. Mojou odpoveďou bolo – „zodpovednú verejnú teológiu“, ktorá je „alternatívou voči typom teológií, ktoré Slovensko nepotrebuje, pretože mu nepomôžu a môžu mu aj uškodiť. Ide napríklad o niektoré politické teológie, ktoré sú v rozpore so základnými demokratickými princípmi, plytké teológie, ktoré sú v skutočnosti pokrstenými ideológiami, partajné teológie, ktoré sú slúžkami politickej agendy, alebo primitívne teológie, ktoré sú ľuďom na posmech“.

Týmto sa dostávam k záverečnému bodu: ako som uviedol vo svojom iniciačnom texte o verejnej teológii, za jeden z definičných znakov zodpovednej verejnej teológie pokladám „pneumatologickosť“. Zodpovedná verejná teológia je v konečnom dôsledku výsledkom práce Ducha Svätého, ktorý aktívne pôsobí v životoch a prostredníctvom životov angažovaných teológov, duchovných a laických veriacich vo svete. 

Na konci tejto eseje by nás už nemalo prekvapiť, že Edward K. Kaplan označil Heschela za „muža Ducha“ a že ďalšia biografická kniha o Heschelovi, ktorej autorom je rabín Or N. Rose, má podtitul „muž Ducha, muž činu“. V tom je Heschel exemplárnym príkladom pre všetkých verejných teológov – súčasných i tých budúcich. 

Odporúčame