V americkom prostredí, kde mohli cirkvi odjakživa pôsobiť slobodne, nachádzame viacero zaujímavých príkladov praktizovania verejnej teológie. V texte Verejní teológovia: Kto sú a prečo ich potrebujeme? som spomenul mená niekoľkých amerických verejných teológov a v texte Ľudská prirodzenosť a politika: Kde je Reinhold Niebuhr, keď ho potrebujeme? som čitateľom predstavil jedného z najvplyvnejších verejných teológov 20. storočia.

Dnes sa pozrieme na jednu z foriem verejnej teológie, ktorú Niebuhr a ďalší kresťanskí realisti kritizovali, no ktorá zároveň môže byť v určitých ohľadoch aj inšpiráciou – sociálne evanjelium.

Transformačné kresťanstvo

Od samotného vzniku kresťanstva si veriaci kladú otázku, ako verne žiť v tomto svete. H. Richard Niebuhr – menej slávny, ale podobne brilantný brat Reinholda Niebuhra – vo svojej klasickej knihe Christ and Culture (Kristus a kultúra) predostiera užitočnú typológiu, prostredníctvom ktorej osvetľuje päť spôsobov vzťahu kresťanov ku kultúre.

Sú to: „Kristus proti kultúre“ (opozícia), „Kristus kultúry“ (kompromis), „Kristus nad kultúrou“ (syntéza), „Kristus a kultúra v paradoxe“ (dualizmus) a „Kristus transformujúci kultúru“ (konverzia). Hnutie sociálneho evanjelia reprezentuje formu angažovaného kresťanstva, ktoré sa usiluje o pozitívnu transformáciu spoločnosti, čo považujem za jednu z jeho pozitívnych stránok.

S ňou súvisí odmietnutie premileniálnej dispenzačnej eschatológie, ktorá často brzdí prácu sociálnej transformácie. Teológia pretribulacionizmu (vytrhnutie pred súžením) a viera v bezprostredný návrat Krista bola pre niektoré protestantské cirkvi hlavným dôvodom zdôrazňovania osobnej zbožnosti a „zachraňovania duší“ a zároveň zanedbávania sociálnej angažovanosti v prospech lepšej spoločnosti.

Niektorí kresťania sú aj dnes takí zaneprázdnení populárnou „left behind“ teológiou, že neprispievajú k pretváraniu tohto sveta na lepšie miesto pre život. Toto nebolo problémom sociálneho evanjelia, pretože jeho priekopníci verili, že kresťania boli povolaní spolupracovať s Bohom pri pozitívnej spoločenskej premene.

„Vo všeobecnosti platí, že ak niekto verí, že kresťania budú čoskoro nadprirodzene vytrhnutí z tohto sveta a Zem bude celá zničená, predtým ako bude obnovená, nebude mať silnú motiváciu prispieť k jeho zlepšovaniu.“ Zdieľať

Netvrdím, že všetci kresťania, ktorí zastávajú „Ježiš príde skoro“ eschatológiu, majú nezodpovedný vzťah k tomuto svetu. Vo všeobecnosti však platí, že ak niekto verí, že kresťania budú čoskoro nadprirodzene vytrhnutí z tohto sveta a Zem bude celá zničená, predtým ako bude obnovená, nebude mať silnú motiváciu prispieť k jeho zlepšovaniu. Dôraz bude položený na pripravenosť na vytrhnutie a záchranu stratených duší pred druhým príchodom Krista, a nie na sociálnu transformáciu. Podľa tých veriacich je zbytočné upratovať stoličky či leštiť okná na potápajúcom sa Titanicu.

Eschatológia, teda učenie o veciach budúcich, je komplikovaná a kontroverzná oblasť kresťanskej teológie. Avšak bez ohľadu na to, ktorý eschatologický rámec kresťania prijímajú, sociálna zodpovednosť by mala byť súčasťou verného kresťanského života. Prístup „après nous le deluge“ (po nás potopa) nie je v súlade s kresťanstvom. V tom sú predstavitelia a nasledovníci sociálneho evanjelia pre všetkých kresťanov príkladom. Nesľubovali iba lepší život v nebi, usilovali sa tiež o zlepšovanie podmienok pre život tu na zemi.

Sociálna spravodlivosť

Počas éry klasického sociálneho evanjelia (1875 – 1918) jeho lídri zdôrazňovali Božie kráľovstvo ako centrálny teologický koncept a (distribučnú) spravodlivosť ako kľúčový etický princíp. Na ilustráciu, normatívny predpoklad Washingtona Gladdena v jeho eseji Labor and Capital (Práca a kapitál) je, že ekonómia a etika nie sú striktne oddelené oblasti riadené vlastnými súbormi zákonov. Gladden – v reakcii na negatívne dôsledky priemyselnej revolúcie – verí, že etické zásady musia informovať ekonomický život.

Presnejšie, na problematiku práce a kapitálu uplatňuje kresťanský princíp: „zákon lásky“. Pri diskusii o „mzdovom systéme“ Gladden tvrdí, že „keby zlaté pravidlo bolo pravidlom všetkých výmen“, viedlo by to k väčšej spravodlivosti a mieru. Následne sa domnieva, že mzdový systém by mal byť „zrušený alebo výrazne zmenený“ a postupne nahradený systémom kooperácie. Gladden však, na rozdiel od druhého hlavného predstaviteľa klasického sociálneho evanjelia Waltera Rauschenbuscha, nebol advokátom socializmu ako lieku na sociálne problémy, s ktorými Spojené štáty zápasili na konci 19. a začiatku 20. storočia.

Zatiaľ čo ani jedna zo spomínaných postáv klasického sociálneho evanjelia nemala formálne ekonomické vzdelanie, jeho ďalší priekopník Richard T. Ely bol popredným ekonómom. Jeho myšlienky ovplyvnili to, ako iní stúpenci diskutovaného hnutia premýšľali o otázke ekonomickej spravodlivosti a pridali špecifickosť do ich teologických rámcov. Láska v praxi tak znamenala silnejší štát či fungujúce odbory, ktoré mali prispieť ku korekcii sociálnych nespravodlivostí.

Foto – Andrej Lojan

Tu je dôležité si pripomenúť, že hoci sociálne evanjelium bol protestantský fenomén, Katolícka cirkev zápasila s rovnakými otázkami ako predstavitelia sociálneho evanjelia. V roku 1891 pápež Lev XIII. vydáva dôležitú encykliku Rerum Novarum, ktorá vyzýva katolíkov k sociálnej angažovanosti v prospech spravodlivejšieho sveta. Teologický argument dokumentu je ukotvený v dôstojnosti každej ľudskej osoby, od ktorej sú odvodené jej základné práva.

V encyklike sa okrem iného uvádza: „Tou najdôležitejšou z ich povinností je dať každému spravodlivú odmenu. Rozhodovať o nej na základe spravodlivosti je podmienené mnohými okolnosťami, avšak vo všeobecnosti nech si kapitalisti a zamestnávatelia pamätajú, že ani božské, ani ľudské zákony nedovoľujú pre vlastný prospech utláčať núdznych a nešťastných a zarábať na biede blížneho. Odoprieť spravodlivú mzdu je taký ťažký hriech, že volá po pomste pred Božím pohľadom.“

Katolícky morálny teológ, ekonomický mysliteľ a politický aktivista John A. Ryan vo svojej vplyvnej knihe A Living Wage (Dôstojná mzda), ako aj ďalších dielach, rozvinul koncepty prezentované v Rerum Novarum. Zároveň aktívne podporoval rôzne sociálne reformy, ktoré boli podľa neho v súlade s princípom ekonomickej spravodlivosti. Bol tiež silným prívržencom demokratického prezidenta Franklina D. Roosevelta a niektoré jeho politické aktivity možno označiť ako kontroverzné.

Napriek tomu, že Ryan vo vyššie uvedenej knihe neuvádza výslovne teologický argument, dodržiava dôraz encykliky na dôstojnosť ľudskej osoby. Píše, že „všetky osoby majú rovnakú dôstojnosť“ a „zdrojom prirodzených práv je dôstojnosť ľudskej osoby“. Tento argument rozširuje takto: neexistuje len prepojenie medzi ľudskou dôstojnosťou a prirodzenými právami, ale aj medzi prirodzenými právami a ekonomickou spravodlivosťou, ktorá okrem iného vyžaduje zaplatenie dôstojnej mzdy pracovníkom.

Holistické spasenie

V myslení pionierov sociálneho evanjelia existovalo neoddeliteľné spojenie medzi osobnou zbožnosťou a spoločenskou angažovanosťou – sociálna činnosť tu nenahrádza „osobné náboženstvo“, ale stáva sa jeho rozšírením. Ortopraxia („ruky“) a ortopatia („srdce“) sú integrované. „Srdce“ musí byť naladené na Boha predtým, ako sa „ruky“ môžu stať nástrojom transformačnej zmeny.

Walter Rauschenbusch je ukážkovým príkladom osoby, v ktorej sa spojil evanjelikálny dôraz na osobný vzťah s Bohom a túžba byť vyslancom spravodlivosti vo svete. Podobné možno povedať aj o živote už spomínaného Washingtona Gladdena, prominentného metodistického pastora Ernesta Tittla či kongregacionálneho pastora Charlesa Sheldona – autora známej knihy In His Steps (V jeho šľapajach), v ktorej sa nachádza aj slávna otázka „What Would Jesus Do?“ (Čo by urobil Ježiš?).

Spojenie individuálneho a sociálneho spasenia odlišovalo stúpencov sociálneho evanjelia od mnohých revivalistických kazateľov tej doby, ktorí kládli dôraz len na osobnú konverziu.

„Hoci sociálne evanjelium bol protestantský fenomén, Katolícka cirkev zápasila s rovnakými otázkami ako predstavitelia sociálneho evanjelia.“ Zdieľať

V roku 1904 napísal Walter Rauschenbusch dôležitý článok s názvom The New Evangelism (Nová evanjelizácia), ktorý tento bod dobre vystihuje. Keďže bol vychovávaný v pietistickej rodine a ovplyvnený evanjelikálnymi prebudeneckými hnutiami, nie je prekvapujúce, že koncept konverzie zohral významnú úlohu v jeho filozofii služby. Ale na rozdiel od niektorých populárnych evanjelizátorov 19. storočia bol Rauschenbusch zástancom „novej evanjelizácie“, ktorá presahovala spásu duší pre nebeské kráľovstvo a usilovala sa o postupnú kristianizáciu spoločenského poriadku.

Podľa Rauschenbuscha bola „stará evanjelizácia“ neúčinná, bezmocná a irelevantná – neschopná adresovať otázky verejnej morálky a prispievať k spravodlivejšej spoločnosti. Pokračoval v používaní klasických teologických kategórií ako hriech či spasenie, ale naplnil ich rozšíreným či dokonca novým významom.

V jeho diele pozorujeme zmenu dôrazu (či odklonu) od doktrinálnej teológie k aplikovanej etike, od ortodoxie k ortopraxii, od individuálnej zbožnosti k sociálnej spiritualite, od deklarovania viery k praktickému konaniu a od Pavlovej doktríny ospravedlnenia vierou k Ježišovmu učeniu o Božom kráľovstve.

Závažné nedostatky

Teológ a etik Gary Dorrien, ktorý je priateľom sociálneho evanjelia a váži si jeho prínos, hovorí o jeho slabostiach toto: „Bolo sentimentálne, moralistické, idealistické a politicky naivné. Kázalo evanjelium kultúrneho optimizmu a idealizmus Ježiša strednej triedy. Jeho tvrdenia o prorokovaní boli popierané triednymi záujmami a viktoriánskou morálkou. Bolo kultúrne šovinistické, hovorilo jazykom triumfálneho misionárskeho náboženstva, pokrstilo anglosaskú ideológiu Zjavného predurčenia a racionalizovalo americký imperializmus.“ Dorrien pokračuje v kritike ešte ďalej, ale uvedený citát je pre naše ciele postačujúci.

Hoci nie všetci učenci alebo študenti sociálneho evanjelia by súhlasili s každým aspektom Dorrienovho hodnotenia, niektoré kritiky sú všeobecne akceptované ako platné. Napríklad – a poukazuje na to aj Dorrien –, jednou z nespochybniteľne slabých stránok klasického sociálneho evanjelia bolo zanedbanie otázky rasovej spravodlivosti. Popredný historik sociálneho evanjelia a môj učiteľ Christopher H. Evans dokonca zašiel tak ďaleko, že toto opomenutie považuje za „najväčšie zlyhanie“ rodiaceho sa hnutia.

Klasické sociálne evanjelium a liberálna teológia, ktorá bola jeho esenciálnou súčasťou, sa v 30. rokoch minulého storočia stali objektom kritických pohľadov neo-ortodoxných teológov. V roku 1935 Reinhold Niebuhr podrobil sociálne evanjelium presvedčivej kritike v knihe An Interpretation of Christian Ethics (Interpretácia kresťanskej etiky), ktorá v nasledujúcich desaťročiach výrazne ovplyvnila myslenie študentov na protestantských teologických seminároch a následne duchovných naprieč Spojenými štátmi americkými.

H. Richard Niebuhr napísal v roku 1936 teologickú esej The Attack upon the Social Gospel (Útok na sociálne evanjelium), v ktorej kritizuje sociálne evanjelium okrem iného za to, že koncept hriechu a spasenia aplikuje na skupinový život, avšak zanedbáva učenie o „hriechu“, z ktorého pramenia všetky ďalšie „hriechy“.

O rok neskôr napísal vo svojej knihe The Kingdom of God in America (Kráľovstvo Božie v Amerike) známu a svoju pravdepodobne najcitovanejšiu vetu: „Boh bez hnevu priviedol ľudí bez hriechu do kráľovstva bez súdu prostredníctvom Krista bez kríža.“

Foto – Andrej Lojan

Aj vzhľadom na uvedené informácie v prvej časti tohto článku nie je ťažké pochopiť, prečo niektorí bádatelia a stúpenci sociálneho evanjelia vnímajú Niebuhrovo hyperbolické vyjadrenie ako „karikatúru“. Na obranu Niebuhra možno povedať, že v diele priekopníkov sociálneho evanjelia by sme ťažko hľadali odkazy na List apoštola Pavla Rimanom (obzvlášť prvé tri kapitoly), Augustína alebo Martina Luthera. Tiež sa možno domnievať, že medzi ich obľúbené homílie nepatrila kázeň Jonathana Edwardsa Sinners in the Hands of an Angry God (Hriešnici v rukách rozhnevaného Boha).

Spomeniem ešte jeden nedostatok klasického sociálneho evanjelia, ktorý sa týka prostriedkov na dosiahnutie spravodlivejšej spoločnosti. Priekopníci sociálneho evanjelia boli presvedčení, že „zákon lásky“ vyjadrený v rôznych biblických príkazoch o milovaní blížneho nie je aplikovateľný len na vzťahy medzi jednotlivcami, ale mal by slúžiť aj ako regulačný princíp ekonomického a politického života. To vyvoláva otázku nielen vo veci efektívnosti morálnych apelov, ale aj súvisiacej otázky dosiahnutia väčšej spravodlivosti prostredníctvom použitia rôznych donucovacích prostriedkov.

Odkaz sociálneho evanjelia

Sociálne evanjelium nezomrelo v roku 1918, keď zomreli jeho dve najvýraznejšie postavy – Washington Gladden and Walter Rauschenbusch. Spomenutý rok býva vnímaný ako ukončenie jednej epochy, ale vplyv klasického sociálneho evanjelia bolo v americkej spoločnosti cítiť aj v nasledujúcich desaťročiach. Vďaka náboženskému idealizmu a pocitu zodpovednosti za spoločnosť hnutie prispelo k jej pozitívnej premene, hoci ani zďaleka nie v miere, ako si to jeho priekopníci predstavovali.

Napriek mnohým teologickým nedostatkom sociálne evanjelium prezentovalo v Spojených štátoch silu dobra, ktorého kulmináciou bolo hnutie za občianske práva amerických černochov, vedené baptistickým kazateľom s doktorátom v sociálnej etike z Bostonskej univerzity Martinom Lutherom Kingom. King bol ovplyvnený sociálnym evanjeliom, no zároveň rešpektoval osobu Reinholda Niebuhra, ktorého okrem iného citoval vo svojom slávnom Liste z birminghamského väzenia.

„Téma sociálnej spravodlivosti je jedným z hlavných dôrazov pontifikátu pápeža Františka. Pre niektorých je táto téma – nesprávne – spojená len s marxistickou ideológiou či štátnym socializmom.“ Zdieľať

Tradícia sociálneho evanjelia ovplyvnila aj americké evanjelikálne kresťanstvo, napriek tomu, že si to mnohí evanjelikáli nemusia uvedomovať. Ja sám som tento fakt nevnímal počas svojho štúdia na evanjelikálnom Gordon-Conwell Theological Seminary, kde som prežil „druhú konverziu“, ktorá ovplyvnila moje ďalšie akademické a profesionálne smerovanie. K prebudeniu môjho sociálneho vedomia najviac prispel môj učiteľ a mentor Eldin Villafañe, ktorý získal doktorát v sociálnej etike z Bostonskej univerzity, kde cítiť vplyv Martina Luthera Kinga až do dnešného dňa.

V rámci predmetov profesora Villafañeho sme čítali diela evanjelikálnych autorov, ktorí chápali, že verejná služba cirkvi nemôže byť zredukovaná na ohlasovanie evanjelia s cieľom „spasenia duší“. Verili v dôležitosť osobnej konverzie, ale zároveň boli presvedčení, že kresťanstvo nemôže ignorovať sociálne, ekonomické a politické otázky.

Najdôležitejší autor, ktorého prácu som v tom čase čítal, bol Stephen Charles Mott, ktorý študoval na Harvarde s Jamesom Lutherom Adamsom a neskôr sa stal profesorom na Gordon-Conwell Theological Seminary. Jeho kniha Biblical Ethics and Social Change (Biblická etika a sociálna zmena), v ktorej zastáva tézu, že pozitívna sociálna zmena si vyžaduje ako transformáciu sŕdc jednotlivcov, tak aj sociálnych štruktúr, sa stala priekopníckym dielom v oblasti evanjelikálnej sociálnej etiky.

Na rovnakej inštitúcii som študoval s Deanom Borgmanom predmet Christianity and Racism (Kresťanstvo a rasizmus). Názov predmetu a povinná literatúra by u mnohých vyvolali dojem, že sa nachádza na liberálnom protestantskom seminári, a nie v teologicky konzervatívnej inštitúcii.

V tom čase som bol veriacim približne desať rokov a prišiel som z kultúrneho a náboženského prostredia, kde som sa s termínom „rasizmus“ nestretol a už vôbec nie v súvislosti s kresťanstvom. Bola to pre mňa revolučná skúsenosť a hoci si nespomínam, že by niektorí z mojich profesorov hovorili o sociálnom evanjeliu, nepochybne boli touto tradíciou ovplyvnení.   

A čo Slovensko?

Teológ a jezuita Miloš Lichner v minuloročnom rozhovore pre Postoj správne poukazuje, že na Slovensku „neraz zužujeme morálku len na oblasť 6. a 9. prikázania a zabúdame na to, že Boh v Desatore prikazuje aj neubližovať druhým, nekradnúť a nebažiť po cudzom majetku. V krajine, ktorá je stále poznačená veľkou mierou korupcie, by sme mali viac hovoriť o týchto Božích nariadeniach“. A dodáva, že „sociálna spravodlivosť bola vždy jednou z kľúčových tém cirkvi a nemali by sme si ju nechať ukradnúť inými“.

Téma sociálnej spravodlivosti je jedným z hlavných dôrazov pontifikátu pápeža Františka. Pre niektorých je táto téma – nesprávne – spojená len s marxistickou ideológiou či štátnym socializmom. Ako kresťania môžeme diskutovať o tom, ako by mala spravodlivejšia spoločnosť vyzerať a ako môžeme tento cieľ dosiahnuť. Môžeme tiež mať zásadné výhrady voči konceptu sociálneho evanjelia. Avšak jedna vec by mala byť jasná: bez sociálneho vedomia a cítenia nie je možné byť verným kresťanom. Ak by mal niekto o tom pochybnosť, stačí si prečítať starozákonných prorokov alebo kánonické evanjeliá.

Katolícki veriaci majú v porovnaní s protestantmi výhodu, že majú navyše k dispozícii sociálne učenie cirkvi, ktoré normatívnym spôsobom osvetľuje diskutované otázky. Druhou vecou je, že vo verejnom priestore zatiaľ ne počuť príliš hlasy tých, ktorí by držali v jednej ruke encykliku Rerum Novarum a v druhej Centesimus Annus.

Na Slovensku potrebujeme, aby sa cirkev častejšie verejne angažovala aj spôsobom, ako to urobil biskup Milan Lach vo februári 2016, ale najmä, aby jednotliví veriaci a cirkevné spoločenstvá dokázali vo svojom okolí nespravodlivosť lepšie rozpoznať a účinnejšie konfrontovať.

Hnutie a tradícia sociálneho evanjelia je vo viacerých ohľadoch nesprávnou odpoveďou na správnu otázku. Zároveň je však výzvou k hlbšiemu porozumeniu otázky a ponúknutiu lepšej odpovede.