Každý kresťan musí mať sociálne cítenie

Každý kresťan musí mať sociálne cítenie

Rozhovor s teológom Milošom Lichnerom o Biblii, sociálnej spravodlivosti a svetlých zajtrajškoch.

Máte za sebou ďalší akademický rok v pozícii dekana Teologickej fakulty Trnavskej univerzity. Aký bol?

Myslím si, že úspešný – či už z hľadiska vzdelávania alebo vedecko-výskumnej činnosti. Podarilo sa nám tiež získať niekoľko významných grantov. Okrem klasického vysokoškolského vzdelávania ponúkame aj celoživotné vzdelávanie, napríklad formou univerzity tretieho veku, ktorou prešlo už niekoľko stoviek seniorov. Momentálne sa zameriavame na židovsko-kresťanské štúdiá, pričom kurzy ponúkame aj v maďarskom jazyku.

Samozrejme, tak ako iné vysoké školy, zápasíme o študentov. Nerobíme to však na úkor znižovania nárokov. Snažíme sa byť kvalitnou jezuitskou fakultou – nielen vzdelávať, ale aj formovať. Naším absolventom by mal byť človek pripravený zápasiť o spravodlivejšiu spoločnosť.

Čo vy ako teológ rozumiete pod týmto termínom?

Každý má dostať to, čo mu patrí. Či už je to spravodlivá mzda za prácu alebo spravodlivý trest za prečiny. Len tak sa vybuduje dôvera v právny štát, ktorá u nás chýba. Biblicky povedané, sirota a vdova musia cítiť, že sú chránené.

Hovorí cirkev o týchto témach dostatočne nahlas?

Treba kriticky priznať, že neraz zužujeme morálku len na oblasť 6. a 9. prikázania a zabúdame na to, že Boh v Desatore prikazuje aj neubližovať druhým, nekradnúť a nebažiť po cudzom majetku. V krajine, ktorá je stále poznačená veľkou mierou korupcie, by sme mali viac hovoriť o týchto Božích nariadeniach. Zadržiavanie spravodlivej mzdy predsa patrí medzi do neba volajúce hriechy.

Sociálna spravodlivosť bola vždy jednou z kľúčových tém cirkvi a nemali by sme si ju nechať ukradnúť inými. Bola to cirkev, ktorá zakladala nemocnice, sirotince či starobince v čase, keď sa o týchto ľudí nemal kto postarať. Až v modernej dobe prevzal istú mieru zodpovednosti za sociálne veci štát, ale cirkev dodnes supluje starostlivosť v mnohých oblastiach, kde štát zlyháva.

O tom často rozpráva aj váš jezuitský spolubrat – pápež František. Neraz si preto vyslúžil obvinenia z ľavičiarstva až marxizmu.

Brazílsky biskup Hélder Câmara, ktorého proces blahorečenia prebieha v týchto rokoch, kedysi povedal, že keď dáva ľuďom chlieb, tak ho všetci chvália, že je svätý. Ale keď sa pýta, prečo títo ľudia nemajú čo jesť, tak ho hania, že je komunistom.

Božie slovo je komplexné – cirkev má brániť život od počatia až po prirodzenú smrť, ale zároveň musí bojovať aj za to, aby každý narodený mohol prežiť svoj život aspoň ako-tak dôstojne. Po duchovnej, ale aj materiálnej stránke. Život musíme chrániť pred, ale aj po narodení.

Niektorí pápežovi Františkovi s istou mierou opovržlivosti vyčítajú, že nie je veľkým teológom, že je príliš pastoračne zameraný. Ale čím iným by mal byť kňaz, keď nie pastierom? Pastoračná skúsenosť dodáva Františkovej teológii skutočnú hĺbku.

Venujem sa najmä kresťanskému staroveku a môžem povedať, že František nie je prvým a určite ani posledným sociálne orientovaným pápežom. Zápas o sociálnu spravodlivosť nie je jedinou, ale určite je jednou z pápežských tém.

"Cirkev má brániť život od počatia až po prirodzenú smrť, ale zároveň musí bojovať aj za to, aby každý narodený mohol prežiť svoj život aspoň ako-tak dôstojne." Zdieľať

Otázka sociálnej spravodlivosti sa neraz objavuje aj v starozákonných žalmoch. Kolektív autorov, ktorého ste členom, na jar tohto roku získal Cenu Dominika Tatarku práve za knihu komentárov k žalmom 51 – 75.

Zdôraznil by som slovné spojenie kolektív autorov, pretože za týmto dielom stojí naozaj tím ľudí zo štyroch slovenských katolíckych fakúlt, editorom je evanjelický biblista Bohdan Hroboň, spolupracoval aj Ústredný zväz židovských náboženských obcí. Je to silné svedectvo, že viera ľudí nerozdeľuje, ale spája.

Ocenenie dostalo dielo Žalmy 51 – 75, no už pred ním vyšli štyri zväzky komentárov k ďalším biblickým knihám.

Áno, spracovali sme už knihy Genezis, Exodus, takzvaní malí proroci vyšli v dvoch zväzkoch a Markovo evanjelium. Po Žalmoch 51 – 75 sme vydali už aj šiesty zväzok Žalmy 76 – 100. Keďže žalmy sú naozaj obsiahlou matériou, venovať sa im budeme ešte v štyroch ďalších zväzkoch. Môžeme byť hrdí na to, že na Slovensku vyrástla naozaj silná generácia biblistov a patrológov. Kontinuálnou prácou na komentároch k biblickým knihám a patristickej literatúre sa nemôžu pochváliť ani niektoré väčšie národy. 

To, že tieto knihy budú užitočné pre kňazov, teológov či katechétov, niet pochýb. Čo však bežní čitatelia zaujímajúci sa o Bibliu? Nie je to pre nich príliš náročné čítanie? 

Každý zväzok je štruktúrovaný viacúrovňovo. Sú tam preklady biblických textov z hebrejských a gréckych originálov, odborníci v nich nájdu filologické rozbory, ale na svoje si prídu aj laici, ktorých môžu zaujať výklady jednotlivých biblických pasáží, ktoré cielia na prežívanie Božieho slova v každodennej realite. V Bratislave poznám niekoľko stretiek, na ktorých používajú napríklad komentáre k Markovmu evanjeliu, pričom začínajú práve duchovnou aplikáciou textu. A keď je potrebné alebo to niekoho zaujíma, zabrúsia aj do odbornejších, teologickejších častí.

Zdá sa, že aj keď kresťania rôznych denominácií zatiaľ nemôžu spoločne a plnohodnotne sláviť bohoslužbu obety, tak Biblia, bohoslužba slova, je dobrým základom pre ďalšie zbližovanie.

Poznávanie iných tradícií nás vždy upevňuje v tej vlastnej. A pestrými nie sú len rôzne kresťanské tradície, ale ani samotná katolícka tradícia nie je jednofarebná. Keď zostaneme len na pôde Biblie, tak hebrejské a grécke znenie tých istých veršov je niekedy značne odlišné. Rôzne sú aj preklady do národných jazykov. Nejaký unifikovaný biblický text v podstate neexistuje. Takto by sme mohli pokračovať rôznosťou katolíckych liturgických obradov a tak ďalej.

Niektorí neradi hovoria o jednote v rozličnosti, zdá sa im to byť akýmsi lacným heslom. Tak si to povedzme ináč a hovorme o rozličnosti zlievajúcej sa do jednoty, ktorou je pre nás kresťanov osoba Ježiša Krista. Jednoducho, katolícka tradícia nikdy nebola nasilu zošnurovaná, ale prirodzene pestrá.

Začiatkom roka na Slovensku zavládol smútok z vraždy dvoch mladých ľudí, ktorý sa postupne pretavil do nádeje na spoločenskú zmenu. Zdá sa však, že postupom času nádej vyprchala a my sme sa opäť ocitli tam, kde sme boli predtým. Máte aj vy ten pocit?

Každý rodič sa nádeja, že jeho deti sa budú mať lepšie ako on. Nádej je konštitutívnym prvkom každého človeka. Strata nádeje je vždy začiatkom konca. Čo povedať na to, keď prestarnutá Európa viac ako po deťoch volá po eutanázii?! A ešte aj zavedie falošný termín dobrá smrť.

Pre Európanov sú tak svedkami nádeje migranti, ktorí tu prichádzajú s nádejou na lepší život. Pre nás kresťanov sú osobitnou výčitkou, ale zároveň aj povzbudením kresťanskí migranti, ktorí neutekajú len pred vojnou a chudobou, ale aj pred náboženským prenasledovaním. Radšej odišli, ako by sa mali vzdať svojej viery. Keby ktosi takto pritlačil na európskych kresťanov, ako by sme sa zachovali?   

Kde sa vytratila nádej európskeho človeka, že už viac nehľadí do budúcnosti, ale žije len pre prítomné blaho?

Vždy to tak bolo, že keď sa spoločnosť začala mať príliš dobre, prestala hľadieť do budúcnosti a ľudia sa zamerali len na to, aby sa mali dobre tu a teraz. Týka sa to aj nás kresťanov. Zabúdame na to, že naša vlasť je v nebesiach a chceme mať materiálne nebo už tu na zemi. Treba sa usilovať o to, aby sa ľudia mali dobre, problémom je, keď si príliš privykneme na materiálne statky a prestane nás zaujímať, čo bude zajtra, o rok, o sto rokov. A keď nás prestane zaujímať to, či sa rovnako dobre majú aj ostatní.

Keď spomínate vlasť v nebesiach, tak kritici neraz cirkvi vyčítali, že ľuďom sľubuje blaho až na druhom svete preto, aby sa oňho neusilovali už tu na zemi a boli tak poddajní aktuálnemu spoločenskému zriadeniu.

Áno, sám si pamätám, ako nám to komunisti obíjali o hlavu. Kresťanská nádej je však vyváženým pohľadom do budúcnosti, ale aj na prítomnosť. Z Matúšovho evanjelia predsa poznáme obraz posledného súdu, kde Ježiš hovorí, bol som hladný a dali ste mi jesť, bol som smädný a napojili ste ma... Respektíve zavrhuje tých, ktorí tak neurobili. Nestačí hovoriť Pane, Pane, ale svoju vieru treba podložiť dobrými skutkami. Lebo viera bez skutkov je mŕtva. Veriaci človek musí mať sociálne cítenie.

Prečítajte si aj
Na cirkevnú tradíciu sa odvolávajú aj ľudia, ktorí ju nepoznajú Zdieľať

Týmto sa nám téma nádeje zlieva s témou sociálnej spravodlivosti, o ktorej sme hovorili v úvode. A vyplýva z toho, že nádejou nie je prázdne rojčenie o svetlých zajtrajškoch, ale prežívanie prítomného okamihu s pohľadom upretým do budúcnosti.

Svetlé zajtrajšky prídu, ak sa budeme usilovať o svetlý dnešok. Už prvotná cirkev, ktorá očakávala druhý Ježišov príchod, ustanovila službu diakonov, aby posluhovali chudobným. Kresťania si nepovedali, že ,veď Ježiš sa čoskoro vráti, tak venujme sa len modlitbám a očakávaniu´, ale, práve naopak, veľkú časť energie venovali bratom a sestrám žijúcim v nedostatku. Skutky apoštolov dokonca konštatujú, že solidarita prvých kresťanov bola natoľko veľká, že medzi nimi nebolo núdzneho.     

Minulý rok ste boli zvolený za viceprezidenta Európskej spoločnosti pre katolícku teológiu, pričom po dvoch rokoch sa automaticky stanete jej prezidentom. Vnímate to ako ocenenie svojej práce?

V prvom rade je to ocenenie všetkých východoeurópskych teológov, keďže za viceprezidenta bol prvýkrát zvolený človek z tejto časti kontinentu. A je to ocenenie aj slovenských teológov združených v Slovenskej spoločnosti pre katolícku teológiu, ktoré je sekciou európskej spoločnosti.

Z tejto pozície na budúci rok pripravujete veľký štvordňový kongres, ktorý bude venovaný práve téme nádeje.

Naša spoločnosť má 800 členov, čo vytvára dobrý predpoklad, aby sme sa na tému nádeje dokázali pozrieť z najrôznejších perspektív.

Napríklad o nádeji zo starozákonného pohľadu bude hovoriť Peter Dubovský z Pápežského biblického inštitútu v Ríme, o Jóbovej nádeji bude prednášať Pierre Van Hecke z Katolíckej univerzity v Leuvene, novozákonné aspekty nádeje predstaví Amy-Jill Levine z USA, ktorá je ortodoxnou židovkou, jezuita Zbigniew Kubacki z Poľska bude hovoriť o nádeji v medzináboženskom dialógu a Herta Nagl Docekal z Rakúska o tom, ako nádej chápal Immanuel Kant.

Okrem desiatich hlavných rečníkov budú prebiehať aj paralelné sekcie, kde vystúpia ďalší odborníci. Navyše, celý jeden deň bude vyhradený doktorandom a začínajúcim výskumníkom.

Pre širšiu verejnosť môže byť zaujímavé vyhlásenie najlepšieho teologického diela a diela mladého teológa za rok 2018.

Foto - Mária Jakušová

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo