Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
22. december 2020

Príležitosť Vianoc

Odpovedať na Božie volanie, žiť Božie povolania

Boh má poslanie nielen pre teológov, ale aj tesárov; nielen pre farárov, ale aj farmaceutov; nielen pre mníšky, ale aj matky.

Odpovedať na Božie volanie, žiť Božie povolania

Ilustračné foto – TASR/AP

Každé premýšľanie nahlas o téme „povolania“ (v angličtine calling alebo vocation, často používané zameniteľne) by mala sprevádzať intelektuálna dôslednosť a pokorný prístup, ktorý si uvedomuje limity vlastného poznania. Ide totiž o veľa. Myšlienky premenené na slová môžu v tom lepšom prípade pomôcť ľuďom nájsť hlbší zmysel a cieľ ich existencie, žiť dobrý život a zanechať pozitívny odkaz, v tom horšom im môžu nenapraviteľne uškodiť. 

Máme dočinenia s komplexnou problematikou, ktorú možno uchopiť z viacerých perspektív – od psychologickej, cez sociologickú až po teologickú, s ktorou je dobré začať, ak nie z iného dôvodu, tak preto, že samotný koncept má pôvod v kresťanstve. V rámci neho existujú rôzne teológie povolania – skúmanie ich podobností a rozdielností si budeme musieť nechať na inokedy. Rovnaké platí o rozprave, ako povolanie chápu iné náboženské tradície či sekulárny humanizmus. 

Tento text je adresovaný čitateľom z kresťanského prostredia – pre ostatných môže byť v dnešnej sekularizovanej dobe nezrozumiteľný. Načrtne teológiu povolania, ktorá vychádza z biblického zjavenia a kresťanskej tradície a bola formovaná príslušnou literatúrou, pastoračnou praxou a vlastnou skúsenosťou nasledovania Krista. Tu je užitočné si pripomenúť nielen zjavenú, ale aj zjavnú pravdu: akokoľvek robustné môže byť naše poznanie, stále platí, že „poznávame iba čiastočne“ (1 Kor 13, 12), všetok „poklad máme v hlinených nádobách“ (2 Kor 4, 7) a „chodíme vierou a nie videním“ (2 Kor 5,7).

Liek na prázdnotu

Hoci v minulosti bolo „povolanie“ chápané výlučne ako náboženský koncept, v modernej dobe bol tiež sekularizovaný. V súčasnosti sa pojem často používa synonymicky s profesiou, kariérou či zamestnaním; príkladom je povolanie lekára či učiteľa. Navyše, takto chápané povolanie obvykle nie je vnímané ako ľudská odpoveď na božskú iniciatívu – „volanie“. Pochádza – v tom lepšom prípade – zvnútra človeka, avšak bez prítomnosti Volajúceho. Ja budem termín používať v nábožensko-duchovnom význame. 

Za zmienku stojí, že nielen kresťanskí teológovia, ale aj širšia odborná verejnosť, si v novom miléniu hlbšie uvedomujú relevanciu konceptu povolania, ktoré je neoddeliteľne späté s pochopením zmyslu a cieľa ľudského života. Obzvlášť v prípade dospievajúcich osôb je dôležité, aby objavili pozitívne hodnoty, ktoré sú hodné nasledovania, čo okrem iného prispeje k zníženiu výskytu sociopatologických javov – od rôznych foriem závislostí až po kriminálnu činnosť. Povolanie sa bytostne týka jednotlivca, avšak má spoločenské dosahy. 

Ľudské bytosti sú zmysel hľadajúce stvorenia, nechcú žiť bezvýznamný život a ani nihilizmus postmodernej doby na tom nič nezmení, hoci mnohých uviedol z existenciálneho hľadiska dostratena. Zdieľať

Množstvo kníh zaoberajúcich sa našou témou z náboženských i sekulárnych perspektív, ktoré boli publikované v ostatných dvoch desaťročiach, dosvedčuje, že žijeme v dobe „prevládajúceho pocitu prázdnoty“, ktorý William Damon zo Stanfordovej univerzity označil za „jedno z najväčších psychologických nebezpečenstiev“. Jeho výskum a najmä kniha The Path to Purpose: How Young People Find Their Calling in Life si zaslúži starostlivú pozornosť osôb venujúcich sa práci s mládežou.

Nie je náhoda, že z knihy pastora Ricka Warrena The Purpose Driven Life: What on Earth Am I Here For? publikovanej v roku 2002 sa predalo 50 miliónov výtlačkov a bola preložená do 85 jazykov, vrátane slovenčiny pod názvom Život s jasným cieľom: Načo som vlastne tu? Ľudské bytosti sú zmysel hľadajúce stvorenia, nechcú žiť bezvýznamný život a ani nihilizmus postmodernej doby na tom nič nezmení, hoci mnohých uviedol z existenciálneho hľadiska dostratena. O to väčšia zodpovednosť leží na pleciach teológov a duchovných, ako aj ďalších odborníkov, ktorí sa zaoberajú otázkou ľudského blaha.

Univerzálnosť a osobitosť Božieho (po)volania 

Pred tým, ako môžeme verne žiť konkrétne Božie povolanie alebo možno presnejšie „povolania“, musíme odpovedať na univerzálne Božie volanie – nasledovať Krista. Človek na Božie volanie odpovedá v dvoch rovinách: najskôr sa „raz a navždy“ – z Božej milosti – rozhoduje kráčať po úzkej ceste a potom sa každodenne rozhoduje – s Božou pomocou – na nej zotrvať. 

Hoci koncept povolania sa počas histórie vyvíjal – inak bol vnímaný v stredoveku, inak v čase reformácie a inak dnes – v ranej cirkvi bolo Božie povolanie chápané predovšetkým v zmysle radikálnej oddanosti Ježišovi Kristovi. V najvšeobecnejšej rovine možno povedať, že Boh volá človeka, aby pod vedením Ducha Svätého kráčal v šľapajach Ježiša – žijúc ako jeho verný nasledovník a spolupracovník v kontextoch rodiny, cirkvi, zamestnania (či školy) a v širšom verejnom priestore. 

Ježiš povolal prvých učeníkov slovami „poďte za mnou“ (Mt 4, 19) a rovnaké volanie sa zemou ozýva už dvetisíc rokov. Niektorí učeníci zanechali svoje zamestnanie a nasledovali Majstra doslovne (Lk 5, 1 – 11), zatiaľ čo iní ho nasledovali metaforicky – avšak charakterovo zmenení – v ich zamestnaní (Lk 19, 1 – 10). Podobne aj dnes volá Boh niektorých, aby sa naplno zasvätili duchovnej službe, zatiaľ čo iných volá, aby žili ako svedkovia Krista v sekulárnom zamestnaní a tam prispievali k spoločnému dobru. 

Boh má poslanie nielen pre teológov, ale aj tesárov; nielen pre farárov, ale aj farmaceutov; nielen pre misionárky, ale aj manažérky; nielen pre mníšky, ale aj matky. Boh povoláva ľudí nielen do tradične definovanej duchovnej služby, ale aj do sekulárnej sféry – prvá skupina by ani pri najlepšom úsilí nedokázala naplniť Božie zámery pre cirkev a svet. Navyše, Boh „ustanovil jedných za apoštolov, iných zasa za prorokov a iných za ohlasovateľov evanjelia, iných ustanovil za pastierov a učiteľov, aby pripravovali svätých na dielo služby“ (Ef 4, 11 – 12, zvýraznenie doplnené). 

Pripomínam to nie preto, aby som devalvoval hodnotu povolania osôb, ktoré sa naplno zasvätili Bohu a cirkvi. Naopak, myslím si, že ide o najvyššie povolanie, také osoby si zaslúžia „dvojnásobnú úctu“ a potrebujeme ich viac. Pridávam sa však k tým teológom – nielen protestantským, ale aj katolíckym – ktorí považujú za dôležité neoddeľovať vieru od práce a zdôrazňujú, že pozvanie „nasledovať“ sa nevzťahuje len na nedeľu alebo je určené len pre niekoľko vyvolených. 

Fundamentálny aspekt Božieho povolania, ktorý sa vzťahuje na všetkých nasledovníkov Krista, je – ako odpoveď na Božiu dokonalú lásku – milovať Boha celou svojou bytosťou a blížneho ako sám seba (Mk 12, 28 – 31). Poslušnosť Božím prikázaniam a zodpovedný kresťanský život sú prirodzeným vyústením aplikácie dvojitého prikázania lásky. 

Človek na Božie volanie odpovedá v dvoch rovinách: najskôr sa „raz a navždy“ – z Božej milosti – rozhoduje kráčať po úzkej ceste a potom sa každodenne rozhoduje – s Božou pomocou – na nej zotrvať. Zdieľať

Na rozdiel od sekulárne chápaného povolania, kde sa vyzdvihuje myšlienka sebarealizácie a sebanaplnenia, v kresťanskom kontexte je povolanie vždy spojené so sebaobetovaním (Rim 12, 1). Bude zahŕňať dobrovoľné vzdávanie sa materiálnych vecí (obetavosť v dávaní), ktoré často prezentujú najväčšiu prekážku pri nasledovaní Ježiša. Kresťania, ktorí odpovedali na Božie volanie, zažívajú pocit uspokojenia a naplnenia, avšak tie prichádzajú ako „vedľajší produkt“, v súlade s paradoxmi a tajomstvami kresťanskej viery (Mk 8, 35, Sk 20, 35, 2 Kor 6, 8 – 10).

Povolanie má však aj individuálny rozmer a práve tu vzniká medzi kresťanmi najviac otázok. Výber zamestnania, voľba životného partnera či zmena trvalého bydliska patria medzi časté dilemy, najmä u mladých ľudí. Bolo by však vážnou chybou redukovať hľadanie Božej vôle len na túto vekovú skupinu – Boh povoláva ľudí od detstva až po starobu. S každým človekom má zámer a pre každého má úlohu. Všetci bez rozdielu sú Bohom milovaní a sú v Božích očiach dôležití. Každého volá k sebe a praje si, aby sa stal ambasádorom Božieho kráľovstva na zemi.

Univerzálne Božie povolania reprezentujú trvale platné princípy. Všetci kresťania – vždy a všade – sú okrem spomínaného fundamentálneho povolania, povolaní napríklad k svätosti (1 Pt 1, 13 – 21). Osobitné povolania môžu byť situačné, a teda aj dočasné. Pre ilustráciu, človek nemusí zotrvať v jednom zamestnaní alebo žiť na jednom mieste celý svoj život – v 21. storočí to vo väčšine prípadov ani nie je možné. „Duch vanie kde chce“ (Jn 3, 8) a Božiu vôľu zjavuje dynamicky a postupne. Preto je spoznávanie Božích zámerov pre náš život celoživotný proces. 

Ježiš ako dokonalý príklad

Najlepším príkladom porozumenia a naplnenia svojho povolania i poslania bol Ježiš Kristus. Svojim učeníkom povedal: „Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, čo ma poslal, a dokonať jeho dielo.“ (Jn 4, 34). A dal im príklad na nasledovanie, vrátane cieľavedomého života. Ciele, prirodzene, môžu byť rôzne – tie kresťanské sú určené pomocou kompasu, ktorého ručička je ukotvená v teológii, etike a spiritualite.

Jedno z prvých kresťanských diel, ktoré som čítal a formovalo ma, bola útla knižka Roberta E. Colemana Majstrov plán evanjelizácie (The Master Plan of Evangelism), ktorú Billy Graham označil za jednu z najvplyvnejších kníh našej doby z hľadiska dopadu na svetovú evanjelizáciu. Autor v knihe uvádza: „Ježišov život sa riadil podľa jeho cieľa. Všetko, čo urobil a povedal, bolo súčasťou celkovej schémy. Malo to význam, pretože to prispelo ku konečnému zmyslu jeho života, k vykúpeniu sveta pre Boha. Táto motivačná vízia riadila jeho správanie a viedla jeho kroky. Dobre si to zapamätajme: Ježiš ani na chvíľu nestratil z dohľadu svoj cieľ.“ 


Ilustračné foto – Postoj/Simona Plávková

Povolanie učeníkov k sebe, pripravenie ich na službu a poslanie naspäť do sveta – bolo súčasťou Ježišovej paradoxnej, ale geniálnej misiologickej stratégie, ktorú Coleman zrozumiteľne opisuje. Ježiš – syn tesára z Nazaretu, zveril posolstvo šírenia evanjelia do rúk rybárov či výbercov daní. Ľudská nedokonalosť a slabosť neboli pre neho prekážkou – takí ľudia sú často Bohom povolaní a pripravení na naplnenie dôležitých úloh. Neraz sa cítia nehodní a nevhodní (Jer 1, 4 – 8, Mt 3, 11, Lk 5, 8).

Apoštol Pavol píše o tomto Božom paradoxe veriacim v Korinte: „Čo je pre svet bláznivé, to si Boh vyvolil, aby zahanbil múdrych, a čo je pre svet slabé, to si Boh vyvolil, aby zahanbil mocných; Boh si vyvolil, čo je v očiach sveta neurodzené a opovrhované; áno, vyvolil si to, čo nie je, aby zmaril to, čo je, aby sa nik pred Bohom nevystatoval. Vy ste však z neho v Ježišovi Kristovi, ktorý sa nám stal múdrosťou od Boha, spravodlivosťou a posvätením i vykúpením, aby – ako je napísané –ten, kto sa chváli, nech sa chváli v Pánovi“ (1 Kor 1, 27 – 31).

V uvedenej biblickej pasáži, rovnako ako v aj v spomínanej knihe som ako novoobrátený človek nachádzal povzbudenie, že keď dám svoj život Bohu k dispozícii, aj mňa si bude môcť na niečo dobré použiť. Poslal mi do cesty ľudí, ktorí ma inšpirovali a vytvoril mi príležitosti, ktoré mi pomohli duchovne rásť. 

Keď som sa približne o tucet rokov neskôr s Robertom Colemanom stretol, povedal som mu svoj príbeh a ukázal slovenský preklad jeho knihy. Napísal mi do nej venovanie, citujúc z úvodnej strofy známej americkej kresťanskej piesne: „To God be the glory, great things he has done“ (Bohu buď sláva, veľké veci učinil). Činiť „veľké veci“ bolo vždy súčasťou Božej náplne práce a Ježišovi nasledovníci sa na nej podieľajú.

Zmienená kniha (samizdat) neobsahuje údaje o prekladateľovi, vydavateľovi a ani o roku vydania. Neviem, kto projekt inicioval a umožnil jeho realizáciu. Od zrodu myšlienky jej napísania až po bod, keď sa kniha ocitla v mojich rukách, viedla dlhá cesta, po ktorej kráčali osoby, ktoré pravdepodobne vnímali svoju službu ako súčasť Božieho povolania a boli ochotné zaplatiť cenu potrebnú k tomu, aby sa posolstvo knihy mohlo dostať ku mne a ďalším osobám, ktorých pozitívne ovplyvnilo. 

Rozpoznanie špecifických Božích povolaní

Vo všeobecnej rovine je Božia vôľa pre kresťanov už zjavená a v závislosti od ich duchovnej zrelosti ju môžu poznať. S istotou môžeme napríklad povedať, že Boh kresťanov povoláva k zodpovednému rodičovstvu (biologickému, náhradnému alebo duchovnému), aktívnej službe v cirkvi, ukážkovému plneniu si študentských alebo zamestnaneckých povinností a k pozitívnemu vplyvu v spoločnosti. Aj tu však platí, že problém spočíva v detailoch. 

Existuje najmenej desať ukazovateľov, ktoré pomôžu detaily rozlúštiť a život kresťana navigovať: dary, túžby, potreby, povinnosti, ľudia, inštitúcie, okolnosti, príležitosti, zjavenia a pokoj. Tieto som pod rôznymi označeniami identifikoval v biblických a historických naratívoch povolania, prácach teológov, ktorí sa témou zaoberajú, ako aj na základe vlastnej skúsenosti viery. Nie sú položkami v zozname, ktoré treba pri rozpoznávaní Božieho povolania odškrtnúť; sú to smerovníky na ceste, ktoré treba jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti interpretovať.

V Skutkoch apoštolov nachádzame zaujímavý príklad odpovedania na Božie volanie, keď sa možnosť a schopnosť naplniť určitú potrebu stala pre človeka špecifickým povolaním. Tento princíp sa niekedy označuje ako „macedónske volanie“ a je odvodený od zjavenia (videnia), ktoré mal apoštol Pavol počas svojej druhej misijnej cesty: „Akýsi Macedónčan stál a prosil ho: ‚Prejdi do Macedónska a pomôž nám.‘ Hneď po videní sme sa usilovali odísť do Macedónska, lebo sme usúdili, že Boh nás tam volá hlásať im evanjelium“ (Sk 16, 9 – 10).

Tu je dôležité si všimnúť, že špecifické povolanie ísť do Macedónska prišlo počas misijnej cesty, nie pred jej začiatkom. Loď musí byť v pohybe, nie v prístave, aby bolo možné zmeniť jej smer. Ak by Pavol očakával od Boha podrobnú cestovnú mapu, na cestu by sa nikdy nevydal a do Macedónska by sa nedostal.

Boh dáva človeku kompas, nie mapu ani bedeker, a následne ho sprevádza na ceste. Do zasľúbenej zeme sa dostanú len tí, ktorí sa odhodlajú opustiť krajinu otroctva a vyrazia na neznámu cestu v dôvere, že Boh bude s nimi. 

Inzercia

Nevyhnutným predpokladom rozpoznávania špecifických Božích povolaní je schopnosť rozlišovať. Pokoj v srdci môže byť falošný, zjavenia môžu byť napodobeninami, príležitosti môžu byť pokušeniami. Zdieľať

Všimnime si tiež, že na začiatku druhej misijnej cesty Pavol neprežil žiadnu nadprirodzenú skúsenosť a impulzom na jej zahájenie bola Pavlova starostlivosť o duchovné blaho veriacich (Sk 15, 36). Pavlova túžba byť nápomocný a jeho dary boli súčasťou realizácie Božej vôle. Človek má slobodnú vôľu a vlastný úsudok je súčasťou rozpoznania a žitia Božích povolaní (Sk 15, 28). Boh nenúti, pozýva.

Pavol prežil aj „videnie“, ktoré sa spolu so snami a rôznymi typmi zjavení môže tiež stať prostriedkom, skrze ktorý Boh komunikuje s človekom, avšak vzhľadom na povahu týchto fenoménov, je výzva k obozretnosti namieste. Dvojnásobne to platí, ak by niekto chcel ovplyvniť rozhodovanie druhých ľudí prostredníctvom svojej údajnej nadprirodzenej skúsenosti. 

Aj z tejto stručnej diskusie je zrejmé, že nevyhnutným predpokladom rozpoznávania špecifických Božích povolaní je schopnosť rozlišovať. Pokoj v srdci môže byť falošný, zjavenia môžu byť napodobeninami, príležitosti môžu byť pokušeniami, okolnosti môžu byť zavádzajúce, ľudia môžu byť manipulatívni, inštitúcie môžu byť skorumpované, povinnosti môžu byť nesplniteľné, potreby môžu byť irelevantné, túžby môžu byť nezriadené a dary môžu byť neposvätené.

Plačúci prorok Jeremiáš píše: „Nadovšetko klamlivé je srdce, je nenapraviteľné, kto sa v ňom vyzná?“ (Jer 17, 9). Človek je majstrom umenia sebaklamu. Zároveň je bytosťou, ktorá túži poznať pravdu a hľadá zmysel vlastnej existencie. Jednou z najdôležitejších úloh teológov a duchovných je pomôcť veriacim v procese rozlišovania Božích povolaní. „Slepí vodcovia“ sú pre cirkev pohromou (Mt 15, 14), duchovne vidiaci sú veľkým darom. 

Schopnosť rozlišovať je v značnej miere závislá od priestoru, ktorý má Duch Svätý v živote človeka a ľudí, ktorými sa obklopí. Mnohým v procese rozlišovania pomohla Ignacianská spiritualita. Iným pomohol pobyt v benediktínskom kláštore. Ďalším pomohlo duchovné poradenstvo miestneho farára, rozhovor s teológom či inou duchovne spôsobilou osobou.

Predpoklady a prekážky k povolaniu

Základným predpokladom pre prijatie a žitie povolania je odovzdanie sa Bohu a kultivovanie vzťahu s ním prostredníctvom praktizovania klasických duchovných disciplín – od súkromnej modlitby a čítania Písma až po zúčastňovanie sa verejných bohoslužobných zhromaždení. Poslušnosť všeobecne zjavenej Božej vôli väčšinou predchádza objaveniu špecifických povolaní – väčšina kresťanov nemá problém s poznaním Božej vôle, ale s jej poslúchnutím.

Hoci pôsobenie Ducha Svätého nie je obmedzené štyrmi stenami kostola či modlitebne, v kontexte cirkvi sa prirodzene prejavuje či už prostredníctvom sviatostí, homílií, katechézy alebo svedectiev. V cirkvi sa človek stretne s pozitívnymi vzormi a je to zvyčajne v tomto prostredí, kde môže získať kľúčový podnet, potvrdenie, posilnenie či presmerovanie Božieho povolania. Kompetentné duchovné sprevádzanie sa ukázalo ako dôležitý nástroj v procese rozpoznávania Božieho hlasu uprostred kakofónie zvukov.   


Ilustračné foto – Postoj/Simona Plávková

Na jednej strane je teda dôležité vyvarovať sa prílišnému individualizmu, ktorým je charakteristická súčasná doba a niektoré odnože evanjelikálneho kresťanstva, ako aj prehnanému kolektivizmu, ktorým bola charakteristická doba minulá a na ktorú boli evanjelikálne dôrazy správnou odpoveďou. Veriaci potrebuje komunitu, ktorá mu pomôže odpovedať na Božie volanie a žiť Božie povolania a zároveň má pred Bohom individuálnu zodpovednosť.

Človek je často sám sebe tým najväčším problémom a platí to aj v súvislosti s diskutovanou témou. Vlastná neinformovanosť, neposlušnosť, nerozhodnosť, netrpezlivosť či nedisciplinovanosť bývajú prekážkou pre plnohodnotný život s Bohom a s blížnymi. Porovnávanie sa s druhými spôsobom, ktorý vedie k sebapodceňovaniu či sebanadradenosti, znemožní človeku naplniť Boží zámer a rozvinúť svoj potenciál. Koreň horkosti, duch neodpustenia či neresť závisti otrávi jeho dušu a vnesie toxicitu do prostredia, v ktorom sa pohybuje.

Ľudia sú nielen Božími sprostredkovateľmi, vďaka ktorým môžeme objaviť a žiť Božie povolania, ale môžu byť aj prekážkou na dosiahnutie rovnakého. Každý z nás sa už napríklad stretol s fenoménom dobre mienených zlých rád. Duch pravdy pomôže človeku rozlíšiť medzi radami ľudí, ak sa človek naučí počúvať jeho hlas. 

Duch Svätý pomôže tiež vysporiadať sa s nežičlivosťou, zlomyselnosťou, negativitou a cynizmom. Tie majú moc zabiť Bohom dané sny, ak nie sme opatrní. Pokiaľ existuje tá možnosť, je múdre sa ich prenášačom vyhnúť tak v reálnom živote, ako aj vo virtuálnom priestore. Naopak, treba sa obklopovať ľuďmi, ktorých život odzrkadľuje sedem hlavných cností (pokora, štedrosť, dobroprajnosť, mierumilovnosť, cudnosť, striedmosť, činorodosť) a tri teologické cnosti (viera, nádej, láska). V skratke, inšpiratívnymi ľuďmi.

Nielen ľudia, ale aj prostredie, v ktorom žijeme, sa môže stať prekážkou k uskutočneniu Božích zámerov pre náš život. Donedávna sme trpeli nedostatkom informácií, dnes sa trápime ich prebytkom. Mnohým chýba duchovný filter, ktorý by zadržal nečistoty oslabujúce vnútorného človeka.

Epidémia rozptyľovania sťažuje až znemožňuje počutie Božieho hlasu. Ak strávime viac času na Facebooku čítaním statusov ako v Godbooku meditáciou nad biblickými textami, v našom živote sa to prejaví. Schopnosť vnútorne sa stíšiť je nepostrádateľná nielen pre duševnú hygienu, ale aj duchovnú vnímavosť. 

Porovnávanie sa s druhými spôsobom, ktorý vedie k sebapodceňovaniu či sebanadradenosti, znemožní človeku naplniť Boží zámer a rozvinúť svoj potenciál. Zdieľať

O predpokladoch a prekážkach by sme mohli uvažovať ešte dlho, diskutujúc témy ako sú paralyzujúci strach, obavy a ustarostenosť, nízke alebo nerealistické očakávania, chýbajúce zdravé sebavedomie, deštruktívna sebaláska a s ňou spojené úsilie zapáčiť sa ľuďom (Ga 1, 10) a podobne. Tieto a ďalšie problémy sa zväčša podarí diagnostikovať počas kvalifikovaného duchovného sprevádzania alebo pastorálnych rozhovorov. 

Koreňom mnohých z nich je neporozumenie povahy a charakteru Boha. Biblický vedec J. B. Phillips je autorom knižky s názvom Your God Is Too Small, v ktorej sa tohto kardinálneho problému dotýka. Ak je náš Boh „príliš malý“ respektíve je náš obraz Boha pokrivený, negatívne to ovplyvní náš život a službu. A platí to aj naopak. Osoby, ktorých mená sa dostali do biblického zoznamu „hrdinov viery“ (Heb 11, 8 – 34) i toho, ktorý sa stále píše, boli často „malými ľuďmi“, ktorí sa spoliehali na veľkého Boha. 

Nasledovanie Ježiša sa nezaobíde bez ťažkostí a omylov. Boží hlas niekedy prepočujeme, inokedy nesprávne interpretujeme alebo naše rozhodnutie zle načasujeme. Obchádzky sú na ceste životom bežné – nemáme k dispozícii mapy Google, len duchovný kompas a občasné návesti. Počas púštnych úsekov sa môže spojenie s Bohom prerušiť a môžeme zablúdiť. Aj keď prežívame „temnú noc duše“, Boh zostáva na tróne. Ľudská slabosť nezmenšuje Božiu veľkosť. 

Prínos povolania pre jednotlivca a spoločnosť

Na záver sa ešte bližšie pozrime na myšlienku predostretú v úvode textu, ktorá sa týka prospešnosti pozerania sa na ľudskú existenciu a aktivity cez prizmu povolania. Jeho objavenie v prvom rade vedie k reorientácii srdca a zmene životného štýlu ako vonkajšej premeny spôsobenej hlbokou vnútornou zmenou. Dezorientovaný a nesúrodý život sa stáva zmysluplným a koherentným. 

Človek už nežije zo dňa na deň, ale ako niekto, kto má povedomie vlastnej hodnoty a významu na tejto planéte; motivovaný smeruje k cieľom, ktoré transcendujú platenie účtov, peknú dovolenku a pokojný dôchodok. Jeho život má nielen zmysel a smer, ale aj väčšiu stabilitu. Srdce je naplnené vďačnosťou, ktorá je jedným z kľúčov k radostnému a spokojnému životu.

Tieto existenciálne zmeny majú pozitívny dosah na praktický život človeka a umožňujú mu meniť sa k lepšiemu. Človek tiež vidí hlbší zmysel v každodenných aktivitách. Slovami Williama Damona: „Keď niekto uvažuje o zamestnaní v zmysle povolania a nie iba ako o práci, transformuje to aj jeho samotný pracovný zážitok. Rutinné plnenie úloh sa stáva zdrojom hrdosti. Povinnosti, ktorých vykonávanie bolo kedysi drinou, sa stávajú hodnotnými spôsobmi ako prispieť k pozitívnej zmene v životoch druhých ľudí. Pocity frustrácie sa zmenšujú.“

Ľudia, ktorí objavili svoje povolania, zažívajú pocit naplnenia a sú šťastnejší ako tí, ktorí nepoznajú odpovede na veľké otázky života. Ich radosť je len čiastočne závislá od vonkajších okolností. Ľahšie sa vysporiadavajú s ťažkosťami, bolesťou a utrpením. Sú ochotní prinášať obete. Majú väčšiu motiváciu oslobodzovať sa od závislostí a zlozvykov. Neprepadajú materializmu a konzumizmu doby. Vyžaruje z nich pozitívna energia a vnútorný pokoj prameniaci z presvedčenia, že žijú v súlade s Božou vôľou. 

Keďže vidia svoje štúdium alebo prácu ako povolanie, usilujú sa ich robiť čo najlepšie – odmietajú priemernosť a podvádzanie. Uvedomujú si, že na každom okamihu záleží a snažia sa byť dobrými správcami darovaného času. Majú správne nastavené priority, strategicky plánujú a sústredene pracujú na ich napĺňaní. Rezonujú v nich slová apoštola Pavla: „Ja teda bežím nie akoby bez cieľa a zápasím nie ako ten, kto udiera do prázdna“ (1 Kor 9, 26).

Povolanie byť verným kresťanom je úzko spojené s povolaním byť príkladným študentom alebo zamestnancom, starostlivým členom rodiny, aktívnym členom cirkvi, nápomocným susedom či zodpovedným občanom. Zdieľať

Človek, ktorý žije Božie povolania, sa tiež zodpovedne pripravuje na večnosť. Denne si ukladá „poklady v nebi, kde ich nezožiera ani hrdza, ani moľ a kde zlodeji nevnikajú a nekradnú“ (Mt 6, 20) a Ježiš mu jedného dňa povie: „Správne, dobrý a verný sluha!“ (Mt 25, 23). Spája prítomné s budúcim a žije svoj život vo vzrušujúcom očakávaní. Odmieta instantné uspokojenie a na každodenné veci sa pozerá pod zorným uhlom večnosti.

Ako už bolo spomenuté, Božie povolania nie sú len o jednotlivcovi, ale aj o komunite. Nie sú len o individuálnom blahu, ale aj o spoločnom dobre. Osoba, ktorá žije Božie povolania, je nielen požehnaná, ale aj požehnaním pre iných. Jej život bude inšpiráciou a povzbudením; jej vplyv na spoločnosť bude transformačný bez ohľadu na to, v akej kapacite pôsobí. Povolanie byť verným kresťanom je úzko spojené s povolaním byť príkladným študentom alebo zamestnancom, starostlivým členom rodiny, aktívnym členom cirkvi, nápomocným susedom či zodpovedným občanom.

Život bez zmyslu a cieľa často sprevádza zmätok až zúfalstvo, ktoré sa prejavujú vo vzťahu k iným ľuďom deštruktívne. Ak chceme zlepšiť stav našej spoločnosti, musíme pomôcť ľuďom nachádzať a podporovať ich povolania. Hoci je tento text určený kresťanom, je dobré si pripomenúť, že aj osoby, ktoré kresťanskú vieru nepraktizujú alebo nepracujú s konceptom povolania, ako je prezentovaný v tomto texte, môžu žiť spokojným a zodpovedným životom. 

Z kresťanskej perspektívy však nie je nič dôležitejšie, ako objaviť zmysel svojej existencie a žiť v súlade s Božím zámerom – platí to nielen s ohľadom na časnosť, ale i večnosť. Pozemský život je krátky a čím skôr pochopíme, aké je naše miesto na tomto svete, tým lepší život budeme žiť my sami a prispejeme k zlepšeniu života okolo nás. Dobrou správou je, že hoci poznanie Božích zámerov vyžaduje úsilie, Boh nehrá s človekom „slepú babu“.

Pokiaľ sme tu na zemi, stále existuje príležitosť odpovedať na Božie volanie a žiť Božie povolania. Adventné obdobie a Vianoce sú obzvlášť príhodným časom zasvätiť sa Bohu a rozhodnúť sa žiť v súlade s Božím dobrým zámerom pre život človeka. „Preto ako hovorí Duch Svätý: Dnes, keď počujete jeho hlas, nezatvrdzujte svoje srdcia“ (Heb 3, 7 – 8).

Odporúčame