Veľa kresťanov, málo nasledovníkov Krista

Veľa kresťanov, málo nasledovníkov Krista

Ilustračné foto – Postoj/Andrej Lojan

Hlásiť sa ku kresťanstvu je síce pekné, ale z biblického pohľadu je to príliš málo. Ježiš vyžaduje od osôb, ktoré sa ho rozhodli nasledovať, aby podriadili všetky pozemské vzťahy tomu nebeskému.

Bez našich podporovateľov by tento článok nevznikol. Viac ako dve tretiny našich darcov nás podporujú pravidelne.

>>PRIDAJTE SA AJ VY.<<

Na Slovensku sa ku kresťanstvu hlásia približne tri štvrtiny obyvateľstva, avšak počet zaviazaných nasledovníkov Krista je nepomerne nižší. Ide o natoľko zrejmé tvrdenie, že jeho pravdivosť netreba dokazovať ani ilustrovať. Túto disproporcionalitu medzi deklarovanou príslušnosťou a bezpodmienečnou oddanosťou možno badať aj inde vo svete, hoci jej miera je – aj v závislosti od politického režimu – odlišná. V krajinách, kde sú kresťania pre svoju vieru perzekvovaní, sa budú ku kresťanstvu prirodzene hlásiť len osoby, ktoré porozumeli cene učeníctva.

Keď sa v 4. storočí kresťanstvo stalo oficiálnym náboženstvom Rímskej ríše, začali sa k nemu hlásiť aj ľudia, ktorých podľa ich životného štýlu nebolo možné označiť za učeníkov Ježiša z Nazareta. V súčasnosti do tejto skupiny patria aj mnohé osoby, ktoré boli pokrstené, navštevujú kostol či dokonca vyštudovali teológiu. Podobne ako v časoch Dietricha Bonhoeffera aj dnes je „lacná milosť úhlavným nepriateľom našej cirkvi“. 

V roku 1991 som sa na pozvanie blízkeho priateľa, ktorý ma nasmeroval na cestu viery, zúčastnil na celoslovenskom stretnutí Spoločenstva evanjelickej mládeže v Košiciach. Bolo to krátko po mojom obrátení a všetko, čo je pre kresťanstvo typické, bolo pre mňa úplne nové. Aj po rokoch si spomínam, ako som spolu so stovkami mladých ľudí oduševnene spieval: „Rozhodol som sa ísť za Ježišom, už nikdy späť, už nikdy späť. Svet leží za mnou a kríž predo mnou, už nikdy späť, už nikdy späť. Aj sám keď pôjdem, nechcem sa vrátiť, už nikdy späť, už nikdy späť.“ 

Existovali pre mňa len dve možnosti: buď budem Ježiša nasledovať naplno, alebo ho nebudem nasledovať vôbec. V Biblii som čítal o dvoch cestách – širokej a úzkej – a s Božou pomocou som chcel kráčať po tej menej vychodenej. Už v tom čase vo mne rezonovala biblická pasáž zaznamenaná v Evanjeliu podľa Lukáša, kapitole 14 a veršoch 25 – 35, kde nachádzame tri (reprezentatívne) podmienky učeníctva, na ktoré dnes zameriame svoju pozornosť.

Nenávidieť svoju rodinu

Ježiš je na ceste do Jeruzalema a prvá informácia, ktorú nám svätopisec poskytuje, je, že ho sprevádzali „veľké zástupy“. Dalo by sa očakávať, že Majster bude potešený, že ho nasledujú davy ľudí – s trochou zveličenia by sme mohli povedať, že bol uprostred úspešnej evanjelizačnej kampane. Niektoré súčasné „seeker-friendly“ evanjelizačné metódy by diktovali nepovedať nič, čo by mohlo tieto osoby odplašiť.  

Ježišovým cieľom však nebolo vyhrať súťaž popularity a ani získať ľudí pre Božie kráľovstvo prostredníctvom psychologických trikov či lákavých sľubov. Nekázal evanjelium zdravia a bohatstva, nevyučoval o moci pozitívneho myslenia, neponúkal lacnú zábavu – jeho posolstvom bola „drahá milosť“. 

Vo verši 26 je artikulovaná prvá podmienka autentického nasledovania: „Ak niekto prichádza ku mne a nemá v nenávisti svojho otca i matku, ženu a deti, bratov a sestry, ba aj svoj život, nemôže byť mojím učeníkom.“ Tento verš reprezentuje jeden z Ježišových takzvaných „proti-rodinných výrokov“, ktoré nachádzame v predmetnom evanjeliu (8:19–21, 9:59–62, 12:51–53, 18:29, 21:16). Pre uši súčasného človeka znejú prinajmenšom zvláštne, niektorí ich môžu dokonca vnímať ako prejav náboženského fanatizmu.  

Prirodzené rodinné putá medzi deťmi a rodičmi, súrodencami či manželmi – hoci mimoriadne dôležité – nemôžu mať prednosť pred odpovedaním na Božie volanie a plnením Božej vôle. Zdieľať

Tieto výroky treba interpretovať v kontexte celého biblického zjavenia vrátane prikázania ctiť si rodičov (Ex 20:12) a exhortácie starať sa o rodinu (1Tim 5:8). Samotný Ježiš učil svojich nasledovníkov milovať všetkých ľudí vrátane nepriateľov (Mt 5:44). Nič z toho však nemení na skutočnosti, že Ježiš vyžaduje od osôb, ktoré sa ho rozhodli dobrovoľne nasledovať, aby podriadili všetky pozemské vzťahy tomu nebeskému. 

Prirodzené rodinné putá medzi deťmi a rodičmi, súrodencami či manželmi – hoci mimoriadne dôležité –  nemôžu mať prednosť pred odpovedaním na Božie volanie a plnením Božej vôle. Rodina má v Božej ekonómii veľký význam, avšak nie je najvyšším dobrom a ani konečným cieľom ľudskej existencie. V ideálnom prípade Ježiša nasleduje celá rodina, avšak realita je taká, že niekedy sa aj rodinný príslušník môže stať prekážkou na ceste človeka k Bohu.   

Aby sa tak nestalo, Ježiš vyzýva svojich učeníkov k ich „nenávisti“. Popredný novozákoník I. Howard Marshall nám pripomína, že tu nie je reč o „psychologickej nenávisti, ale zrieknutí sa“. Štandardný výklad predmetného termínu je „milovať menej“, čo podporuje aj paralelná pasáž z ďalšieho synoptického evanjelia: „Kto miluje otca alebo matku viac ako mňa, nie je ma hoden. A kto miluje syna alebo dcéru viac ako mňa, nie je ma hoden“ (Mt 10:37).   

Hoci v evanjeliovom kontexte nemá „nenávisť“ rovnaké negatívne konotácie ako v našej dobe a kultúre, stále ide o radikálnu požiadavku zo strany Ježiša, ktorú dokážu správne pochopiť a prijať len osoby, ktoré sa stretli s Božou zachraňujúcou a premieňajúcou láskou. Dôležitou zvesťou ortodoxnej kresťanskej viery je, že „Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus zomrel za nás, keď sme boli ešte hriešni“ (R 5:8). Ak je pravdou, že „Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali“ (R 5:5), milovanie Boha bude prirodzenou záležitosťou, rovnako ako aj milovanie blízkych a blížnych. 

Vziať svoj kríž

Druhú podmienku učeníctva nachádzame vo verši 27: „Lebo kto ide za mnou a nenesie svoj kríž, nemôže byť mojím učeníkom.“ Niektorí bádatelia používajúci historicko-kritickú metódu sú presvedčení, že tieto slová nemohli byť vyslovené „historickým Ježišom“, keďže kríž sa kresťanským symbolom stal až neskôr. 

Pre naše potreby stačí, keď povieme, že Ježišovi pôvodní poslucháči pravdepodobne chápali, že kríž bol nástrojom popravy a utrpenia. V čase, keď Lukáš napísal svoje evanjelium, už bola rozvinutá „teológia kríža“ založená na Ježišovom ukrižovaní a „nesenie kríža“ bolo chápané predovšetkým metaforicky, hoci niektorí to mohli brať doslova ako výzvu k mučeníctvu.

Je zaujímavé, že o niekoľko kapitol skôr, predtým, ako sa Ježiš vydal do Jeruzalema, evanjelista cituje (dnes) dobre známe Ježišove slová: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba! Každý deň nech vezme svoj kríž a nasleduje ma“ (9:23). Zatiaľ čo v diskutovanej perikope je reč o „nesení“ kríža, v citovanom verši čítame o jeho „vzatí“, čo okrem iného jasnejšie ukazuje na dobrovoľnosť zvolenia si cesty učeníctva.

Odkaz od redakcie POSTOJA: Potrebujeme vás!

Články na Postoji nie sú spoplatnené, aby ich mohlo čítať čo najviac ľudí. Vznikajú najmä vďaka pravidelnej mesačnej podpore od čitateľov, ľudí, ako ste vy. Budeme si veľmi vážiť, ak nás budete podporovať. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe článkov, ako je tento. 

Ďakujeme!

 

Zrieknuť sa všetkého

Posledná podmienka autentického nasledovania je zaznamenaná vo verši 33: „Tak nikto z vás nemôže byť mojím učeníkom, ak sa nezriekne všetkého, čo má.“ Podľa niektorých biblistov tu nemáme dočinenia s treťou podmienkou učeníctva, ale ide o zhrnutie ostatných podmienok – tento výklad sa javí ako menej pravdepodobný. 

Tak či onak, isté je, že nielen z pohľadu Lukášovho evanjelia, ale aj z perspektívy Novej zmluvy je naviazanosť na materiálne statky považovaná za jednu z najväčších prekážok na ceste k Bohu. Žiadnu náročnú cestu nie je múdre a často ani možné absolvovať s nadbytočnou batožinou. V origináli je kľúčové slovo citovaného verša uvedené v prítomnom čase, čo naznačuje, že tu nejde o jednorazové zrieknutie sa, ale o nepretržitý proces zriekania sa. 

Lukáš v druhej časti svojho diela – Skutkoch apoštolov – hovorí o živote ranej cirkvi: „Všetci, čo uverili, boli pospolu a mali všetko spoločné. Predávali svoje pozemky a majetky a rozdeľovali z toho všetkým podľa toho, koľko kto potreboval“ (2:44–45). Ďalej pokračuje: „Množstvo tých, čo uverili, bolo jedno srdce a duša a nikto nepokladal za svoje nič z toho, čo mu patrilo, ale všetko mali spoločné“ (4:32). Je evidentné, že niektorí veriaci brali Ježišove slová doslovne a vzdali sa svojho hmotného majetku.

Naviazanosť na materiálne statky je považovaná za jednu z najväčších prekážok na ceste k Bohu. Zdieľať

Niektorých Ježiš nepochybne aj dnes volá, aby konali rovnako, ale väčšina učeníkov je povolaná „len“ k správcovstvu Bohom zverených vecí a dávaniu ich k dispozícii, ako si to bude situácia vyžadovať. Mýtnik Lévi nepredal svoj dom, ale otvoril jeho dvere pre Ježiša a jeho nasledovníkov (Lk 5:27–29); Galilejské ženy „pomáhali svojím majetkom“ (8:1–3); Zachej sa rozhodol dať polovicu majetku chudobným a vrátiť štvornásobne ľuďom, ktorých ako mýtnik oklamal (19:1–10); a Jozef z Arimatie poskytol hrob, do ktorého bolo uložené Ježišovo telo (23:50–54). 

Títo a mnohí ďalší autentickí nasledovníci Ježiša nenaplnili uvedené podmienky učeníctva doslovne, ale všetci ich brali vážne. Ani súčasní kresťania – Ježišovi nasledovníci – nie sú nevyhnutne povolaní žiť asketickým spôsobom života, sú však pozvaní dať svoj majetok pod Ježišovo panstvo a slúžiť ním podľa vedenia Ducha Svätého. 

Akú veľkú materiálnu obeť by mali kresťania Bohu priniesť? To je, samozrejme, individuálne. Ak by sa však aspoň pravidelní návštevníci kostola nechali inšpirovať slovami kráľa Dávida, „Nemôžem prinášať Hospodinovi, svojmu Bohu, spaľovné obety, ktoré ma nič nestáli“ (2Sam 24:24), (nielen) zbierky by boli násobne vyššie, ako sú dnes – čo by malo za následok vernejšie a efektívnejšie napĺňanie poslania cirkvi.  

Rozhodol som sa ísť za Ježišom, už nikdy späť

Aj keď sa nešpecializujem na biblickú exegézu, Lukášovo evanjelium prakticky od môjho obrátenia patrí medzi moje obľúbené biblické knihy. Počas teologických štúdií som sa snažil využiť možnosti mu lepšie porozumieť – najviac mi v tom pomohli profesori Hans-Josef Klauck z Chicagskej univerzity a Sean McDonough z Gordon-Conwell Theological Seminary. Napriek tomu, že dnes diskutovaný text čítam s hlbším porozumením a viacerými otázkami ako v roku 1991, stojím pred úplne rovnakou výzvou ako vtedy. A moja odpoveď sa tiež nezmenila: „Rozhodol som sa ísť za Ježišom, už nikdy späť, už nikdy späť.“ 

Každý, kto sa stotožňuje s Ježišovým poslaním a posolstvom, je povolaný stať sa učeníkom. Podmienky učeníctva nie sú adresované len hlúčiku veriacich, ktorí majú ambíciu stať sa duchovnými gigantmi. Ježiš aj dnes hovorí k „veľkým zástupom“, pozýva k autentickému nasledovaniu a vyžaduje nerozdelené srdce. 

Učeníctvo okrem iného vyžaduje odvahu i ochotu čeliť nepochopeniu – nie je to cesta pre bojazlivých ani pre osoby, ktoré majú obavu, že ich niekto môže označiť za „bláznov pre Krista“. Zdieľať

The New Interpreter’s Bible užitočným spôsobom osvetľuje význam Ježišovej radikálnej výzvy k nasledovaniu a zároveň správne prenecháva priestor pre individuálnu aplikáciu: „Cena učeníctva je platená mnohými rôznymi typmi meny. U niektorých osôb je potrebné presmerovanie času a energie, u iných zmena v osobnom vzťahu, zmena povolania alebo vyčlenenie finančných zdrojov; ale pre každú osobu je výzva k učeníctvu všetko pohlcujúca. Od tých, ktorí chcú byť učeníkmi, sa vyžaduje úplná zmena priorít. Učeníci na čiastočný úväzok nie sú potrební. Polovičaté záväzky sa neakceptujú.“ Hlásiť sa ku kresťanstvu je síce pekné, ale z biblického pohľadu je to príliš málo.

Učeníctvo okrem iného vyžaduje odvahu i ochotu čeliť nepochopeniu – nie je to cesta pre bojazlivých ani pre osoby, ktoré majú obavu, že ich niekto môže označiť za „bláznov pre Krista“. Jeden z najvernejších a najefektívnejších učeníkov Ježiša, apoštol Pavol, mal túto otázku raz a navždy vyriešenú: „Ide mi azda teraz o priazeň ľudí alebo Boha? Alebo sa usilujem zapáčiť ľuďom? Keby som sa ešte chcel páčiť ľuďom, nebol by som Kristovým služobníkom“ (G 1:10). Ak človek rozpozná Božie povolanie a je mu poslušný, duchovné ovocie často presvedčí aj tých, ktorí pochybovali, keď sa strom sadil a rástol. 

Namieste je však aj dôležité upozornenie: vždy, keď sa rozhodneme Ježiša nasledovať, začíname kráčať vierou, so všetkými zasľúbeniami, ale aj s rizikami, ktoré taký život prináša. Niektorí ublížili sami sebe aj druhým, keď si mysleli, že nasledujú Božie volanie, ktoré však bol len výplodom ich fantázie alebo hlasom falošného pastiera. Kompetentné duchovné sprevádzanie a ukotvenosť v zdravom cirkevnom spoločenstve môže príliš horlivých nasledovníkov správnym spôsobom usmerniť.

Na záver, ak chceme vidieť viac povolaní do duchovnej služby a viac zaviazaných nasledovníkov Krista, ktorí budú „svetlom“ a „soľou“, kdekoľvek sa nachádzajú, malo by naše nasledovanie Krista zahŕňať aj pozývanie iných: „Poď aj ty so mnou, poď za Ježišom, už nikdy späť, už nikdy späť.“ Úloha pozývania nebola zverená len apoštolom alebo osobám v duchovnej službe – mňa pozval úplne obyčajný človek a zmenilo to môj život. 

Aj keď Ježiš nesľubuje svojim nasledovníkom bohatstvo a zdravie a nesľubuje im ani bezstarostný život, v predmetnom evanjeliu nachádzame aj zasľúbenie: „Amen, hovorím vám: Niet nikoho, kto opustí dom či ženu, bratov, rodičov, alebo deti pre Božie kráľovstvo, aby v tomto čase neprijal mnohonásobne viac a v budúcom veku večný život“ (18:29–30). Po takmer troch desaťročiach nasledovania som sa presvedčil o pravdivosti prvej časti citovaného zasľúbenia a žijem v nádeji, že sa raz naplní aj tá druhá.  

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo