Kresťan: krotiteľ cynizmu, šíriteľ nádeje, nástroj zmeny

Tento neviditeľný nepriateľ obmedzuje individuálny potenciál, ničí medziľudské vzťahy a ohrozuje demokraciu. Úlohou (nielen) kresťanov je deštruktívnu formu cynizmu rozpoznať, konfrontovať a skrotiť, stať sa šíriteľmi realistickej nádeje a nástrojmi priaznivej zmeny.

V 90. rokoch minulého storočia si najmä akademici začali hlbšie uvedomovať prítomnosť a pustošivosť moderného cynizmu v americkej spoločnosti. Sociológ Jeffrey Goldfarb vo svojej knihe The Cynical Society (Cynická spoločnosť) išiel tak ďaleko, že označil cynizmus za „najnaliehavejšiu výzvu, ktorej dnes čelí americká demokracia“. K problému podľa neho prispievajú politické strany, krajne ľavicové a pravicové skupiny, spravodajstvo a komentáre, ako aj spoločenské vedy.

Goldfarbove slová nestratili na význame a sú relevantné aj pre Slovensko, kde je problém akútnejší v dôsledku totalitnej minulosti a jej pretrvávajúceho vplyvu na ľudské myslenie a konanie. Téme som sa nedávno venoval vo svojom komentári pre Denník N Ak chceme udržať demokraciu, musíme skrotiť cynizmus a v tomto texte budem v nej – so silnejším teologickým akcentom – pokračovať.           

Cynizmus je nahý

Všadeprítomný cynizmus má unikátnu schopnosť kamuflovať sa. Môže sa vydávať za osvietený realizmus, zdravý skepticizmus či kritické myslenie – všetko veci, ktoré sú dobré a potrebné. Niektorí môžu poukázať na užitočnosť cynizmu a čiastočne budú mať pravdu. Iní na prvky múdrosti a dôvtipu Diogena zo Sinópy a opäť sa nebudú úplne mýliť. Napokon, bol to práve tento filozof, ktorému je pripisovaný aforizmus: „Veľkí zlodeji zatýkajú malého zlodeja.“ Ak sa cynik k svojmu cynizmu prizná, väčšinou aj k nemu zaujme cynický postoj.

Existuje, samozrejme, viacero typov cynizmu – koncept je chápaný rôzne a výraz používaný nejednotne. Moderný cynizmus je zväčša považovaný za niečo negatívne a deštruktívne. Definícia, ktorú ponúkol Oscar Wilde v jednej zo svojich divadelných hier, obsahuje priehrštie pravdy: cynik je človek, ktorý „pozná cenu všetkého, ale nepozná hodnotu ničoho“. Z perspektívy kresťanskej teológie a etiky sa problém cynika nachádza v druhej časti výroku.

„Všadeprítomný cynizmus má unikátnu schopnosť kamuflovať sa. Môže sa vydávať za osvietený realizmus, zdravý skepticizmus či kritické myslenie – všetko veci, ktoré sú dobré a potrebné.“ Zdieľať

Hoci dokonalé slovníkové definície neexistujú, Webster’s Third New International Dictionary ju ponúka dostatočne presnú a vyčerpávajúcu a v tomto význame termín „cynický“ používam: „1. náchylný k vyhľadávaniu chýb, ironickému vyjadrovaniu a sarkazmu, 2. podliehajúci alebo spôsobujúci nedôveru vo všeobecne prijímané hodnoty a úprimnosť motívu alebo správania človeka, 3. prejavujúci pocity od nedôverčivých pochybností až po pohŕdajúcu, uštipačnú nevieru.“

Cynik je obvykle hrubý človek, ktorý je postihnutý mizantropiou, o motívoch druhých ľudí apriórne pochybuje a vníma ich cez ich skutočné alebo domnelé chyby. Je chronickým kverulantom, ktorý sa nedokáže úprimne tešiť a preukazovať vďaku. Má pokrivenú perspektívu reality, pretože radar jeho duše nevysiela vlny dobra a nedokáže ich následne ani zachytiť. K otázkam spoločného dobra je v tom lepšom prípade apatický.

Prirodzene, žiadny človek nie je cynikom v čistej forme, ale ak človek preukazuje cynické postoje opakovane a dlhodobo, možno ho cynikom označiť. Manifestácie cynizmu môžu byť rôzne: od bezohľadných statusov na facebooku, jedovatých komentárov v diskusiách pod článkami či šírenia pesimistických nálad v spoločnosti cez vyjadrenia typu „všetci politici kradnú“ a „nikomu nemožno dôverovať“ až po 13-percentnú účasť na voľbách do Európskeho parlamentu.

Rozpoznanie dobra

Jednou z hlavných príčin týchto a ďalších prejavov cynizmu je neschopnosť vidieť a počuť dobro. Je kriticky dôležité, aby sme uprostred každodennej reality, ale aj ťažkých a temných životných situácií, dokázali okolo seba rozpoznať dobro.

Nikdy nezabudnem na tragické udalosti 11. septembra 2001 a ako americkí občania napriek veľkému smútku a pochopiteľnému hnevu nepodľahli nenávisti – prítomné zlo nezatienilo dobro a vieru v jeho silu. K tomuto nepochybne prispelo aj to, že bezprostredne po teroristických útokoch boli kostoly preplnené a duchovní si zodpovedne plnili svoju úlohu.

Barbarská vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej vyvolala na Slovensku vlnu oprávneného pobúrenia a väčšieho hladu po spravodlivosti. Je ľahké v tejto situácii na jednej strane prepadnúť falošnej predstave, že na Slovensku je všetko zlé, a na strane druhej mať nerealistické očakávania v súvislosti s masovými zhromaždeniami, ktoré celkom iste nie sú čarovným prútikom k transformácii spoločnosti, hoci sa môžu – a verme, že aj stanú – katalyzátorom pozitívnych zmien.

V totalitných režimoch – ako si mnohí z nás pamätajú – cenzúra znemožňuje prístup k pravde; v súčasnej dobe je pravda slobodne prezentovaná, ale je omnoho ťažšie ju nájsť. V záplave informácií, emócií a názorov na sociálnych sieťach aj mimo nich je ľahké prepočuť skutočne dôležité posolstvá. Jedno z takých odznelo z úst arcibiskupa Stanislava Zvolenského (TA3, 6. 3. 2018), keď na zmysluplné otázky redaktora reagoval touto principiálnou myšlienkou:

„Myslím, že sme všetci otrasení skutočnosťou vraždy dvoch mladých ľudí. Ale zároveň si aj musíme povedať, že to rozhorčenie a ten hnev, ktoré nás napĺňajú, by nás nemali naplniť natoľko, aby sme zabudli na to, že popritom jestvuje aj veľmi veľa dobrého. (...) Čiže, zasa nie je celá naša spoločnosť [zlá], [nie] všetko sa stalo zlým. Len sa veľmi zreteľným spôsobom prejavilo, že nejaká časť je zlá, že niečo zlé sa tu udialo a že sa potrebujeme postaviť tomu tvárou v tvár a riešiť to. Ale nesmieme zabudnúť, že – a to je to, čo nám má dodať vnútornú rovnováhu, vnútorný pokoj – je tu aj veľmi veľa dobrého napriek tomuto hrozivému činu.“

V časoch, keď sme ako spoločnosť postihnutí cynizmom, nemali by sme podceniť dôležitosť zdôrazňovania „veľa dobrého“. Všimnime si, že arcibiskup Zvolenský popritom nijako nespochybnil existenciu zla a ani našu povinnosť zlo konfrontovať. Jeho perspektíva je nielen v súlade s učením a duchom kresťanstva, ale prispieva tiež k duševnej vyrovnanosti a vytváraniu šalomu. Triadický princíp rozpoznania dobra, pomenovania zla a angažovania sa – správnym spôsobom – v boji proti zlu je všeobecne aplikovateľný.

Realistická nádej

Diskutovaný koncept je možné študovať z rôznych perspektív – zaoberajú sa ním sociológovia, psychológovia, politológovia, filozofi i teológovia. Z teologickej perspektívy vnímam cynizmus ako duchovnú chorobu, na ktorú však existuje účinná liečba. Človeka uzdraveného z cynizmu bude charakterizovať realistická nádej – dynamická vnútorná sila, ktorá aj z bežného človeka robí nástroj pozitívnej zmeny v spoločnosti.

„Zatiaľ čo cynizmus je prejavom a poslom bezmocnosti, nádej zmocňuje k zodpovednej angažovanosti.“ Zdieľať

V minulosti som viackrát v súvislosti s témou nádeje odkazoval na Václava Havla, ktorého život najmä počas rokov komunizmu demonštroval silu realistickej nádeje. Havel, samozrejme, nebol jediný. Čo ho však odlišuje od väčšiny, bola jeho schopnosť hlboko premýšľať a svoje myšlienky zaznamenať. Havlova slávna esej Moc bezmocných (1978) ilustruje dôležité poznanie: zatiaľ čo cynizmus je prejavom a poslom bezmocnosti, nádej zmocňuje k zodpovednej angažovanosti.

Keď premýšľame o realistickej nádeji v teologickom kontexte, nemožno opäť raz nespomenúť Reinholda Niebuhra. Po absolvovaní štúdií na Yale Divinity School Niebuhr trinásť rokov pôsobil ako pastor v Detroite, ktorý v tom čase prechádzal rapídnymi zmenami súvisiacimi s industrializáciou.

Názov jeho prvotiny, v ktorej nad svojimi skúsenosťami reflektuje, je mnohovravný: Leaves from the Notebook of a Tamed Cynic (Zápisky skroteného cynika). Predtým, ako sa mohol Niebuhr stať najväčším verejným teológom svojej generácie a nástrojom pozitívnej zmeny, musel vo svojom živote skrotiť neviditeľného nepriateľa. Rovnaká výzva stojí aj pred každým z nás.