Dávno predtým, než sa nádejou zaoberali stredovekí teológovia, existenciálni filozofi alebo moderní psychológovia, biblickí proroci o nej hovorili komunite, ktorá potrebovala povzbudiť pri pohľade na svoju dekadentnú prítomnosť a zdanlivo bezútešnú budúcnosť. Proroci prinášali kritické posolstvá, ktoré sa ťažko počúvali, avšak neabsentovala v nich nádej.

V súčasnosti existujú mnohé pohľady na to, čo nádej je, či je pre človeka a komunitu dôležitá, a ak áno, tak prečo. V tomto texte sa nad nádejou – ako jednou z elementárnych charakteristík prorockej služby – zamyslíme primárne z pohľadu kresťanskej sociálnej etiky.

Potrebujeme prorokov nádeje

Francúzsky existenciálny filozof Gabriel Marcel, nemecký systematický teológ Jürgen Moltmann, americký biblický teológ Walter Brueggemann a niektorí ďalší myslitelia nám pomáhajú rozlišovať medzi optimizmom a nádejou. Možno prekvapivo, v našom geografickom kontexte ponúka obzvlášť užitočné rozlíšenie týchto dvoch konceptov neteológ – a v tom čase disident – Václav Havel, ktorý píše:

Nádej proste nie je optimizmus. Nie je to presvedčenie, že niečo dobre dopadne, ale istota, že niečo má zmysel – bez ohľadu na to, ako to dopadne. Skrátka si myslím, že tú najhlbšiu a najdôležitejšiu nádej, tú jedinú, ktorá nás dokáže navzdory všetkému udržať nad hladinou, prinútiť k dobrým činom a ktorá je jediným pravým zdrojom závratnosti ľudského ducha a jeho snaženia, berieme takpovediac „odinakiaľ“. A táto nádej je tiež predovšetkým tým, čo nám dáva silu žiť a stále znovu niečo skúšať i v podmienkach navonok takých beznádejných, ako sú napríklad tie tunajšie.

Havlovo vyjadrenie pochádza z roku 1986 – po mnohých rokoch zápasu s komunizmom nestratil nádej, že sloboda opäť raz rozkvitne v jeho krajine. Ako vieme, o niekoľko rokov sa jeho nádej obrátila na historickú skutočnosť. Havel navždy zostane symbolom odporu proti totalitnému režimu a sekulárnym prorokom, ktorého posolstvo zaznamenané v jeho esejach, prejavoch či divadelných hrách si zaslúži byť počuté v každej generácii.


Václav Havel sa cez megafón prihovára k zamestnancom Východoslovenských železiarní v Košiciach v decembri 1990. Foto – TASR/Svätopluk Písecký

Pohľad na súčasnú situáciu na Slovensku veľa dôvodov na optimizmus nedáva – hoci miera pesimizmu a cynizmu v slovenskej spoločnosti je neprimerane vysoká. Nežijeme v dobe, keď by bolo potrebné mierniť optimizmus – žijeme, naopak, v časoch, keď slovenská spoločnosť akútne potrebuje mužov a ženy nádeje, ktorí budú inšpiráciou a morálnou vzpruhou pre prekonávanie výziev dneška.

Ľudia odlišných názorov dokážu zriedka otvorene a láskavo spolu komunikovať, frustrácia sa mení na deštruktívny hnev a verejný priestor sa rapídne vulgarizuje. Potrebujeme prorokov, ktorí budú varovať, že tieto javy nie sú predzvesťou ničoho dobrého, budú vyzývať k náprave a komunikovať nádej, že pozitívna zmena je možná.

Prorocké kresťanstvo musí v spoločnosti zohrávať dôležitejšiu úlohu, než to bolo doteraz – ak chceme vidieť duchovnú a morálnu obnovu, ktorá je predpokladom k vytvoreniu všestranne lepšej spoločnosti. Dobrí politici sú pre dobrú spoločnosť nepostrádateľní, no takáto spoločnosť nikdy nevznikne bez služby – kresťanských a sekulárnych – prorokov. Angažovaná cirkev a angažovaní veriaci, ktorým nechýba prorocká imaginácia, predstavujú nádej na lepšiu budúcnosť.

Z kazateľnice proti korupcii

Niet pochýb, že na Slovensku je korupcia jednou z najväčších výziev a morálnou rakovinou s vážnymi dôsledkami pre celú krajinu. Prezident Andrej Kiska vo svojom nedávnom príhovore v Berlíne povedal to, čo takmer všetci – prostredníctvom osobnej skúsenosti i vďaka rôznym indexom korupcie – vedia:

Pred pár dňami som zachytil  prieskum verejnej mienky o tom, čo v niektorých krajinách sveta považujú ľudia za najväčší problém. Viac než polovica občanov Poľska a Maďarska napríklad uviedla úroveň zdravotnej starostlivosti. Myslím, že na Slovensku by sme to videli podobne a takmer isto by sme pridali aj korupciu.

Z každej kazateľnice na Slovensku – a je ich tu niekoľko tisíc – by sa mal ozývať hlas proti korupcii, v každom cirkevnom spoločenstve by sa malo v modlitbovom duchu premýšľať a s odhodlaním spriadať stratégie ako ju konfrontovať, a v žiadnom by nemala chýbať nádej, že Slovensko sa môže stať spravodlivejšou krajinou, ako je dnes.

Každá generácia kresťanov má – v kontexte verejnej služby cirkvi – boje, ktoré si nevyberá, no mala by v nich bojovať. Martin Luther King Jr. viedol boj proti rasovej diskriminácii, Desmond Tutu proti apartheidu, Dietrich Bonhoeffer proti nacizmu, Óscar Romero proti chudobe a Ján Pavol II. proti komunizmu. Každý z nich bol svojím spôsobom prorok, ktorý zvyšoval povedomie verejnosti o zle, ktoré bolo potrebné konfrontovať, a všetci dokázali ponúknuť nádej, že svet sa môže stať mierovejším, slobodnejším a spravodlivejším ako bol ten, v ktorom žili.

„Nežijeme v dobe, keď by bolo potrebné mierniť optimizmus – žijeme, naopak, v časoch, keď slovenská spoločnosť akútne potrebuje mužov a ženy nádeje, ktorí budú inšpiráciou a morálnou vzpruhou pre prekonávanie výziev dneška.“  Zdieľať

Nie je náhoda, že biografia pápeža Jána Pavla II. má názov Witness to Hope (Svedok nádeje), Óscara Romera Prophet of Hope (Prorok nádeje), zbierka kázní a príhovorov Desmonda Tutuho Hope and Suffering (Nádej a utrpenie) a zbierka najdôležitejších spisov a kázní Martina Luthera Kinga Jr. nesie názov A Testament of Hope (Svedectvo nádeje). Podobne ako Havel, títo praktici nádeje dokázali snívať o zdanlivo nemožnom a nádej bola ich hybnou silou, ktorá im nakoniec pomohla pohnúť dejinami. Sú a navždy zostanú inšpiráciou pre ľudstvo, lebo podobne ako Abrahám „proti nádeji, v nádeji uveril[i]“ (Rim. 4:18).

Autentickí proroci majú často osudy osamelosti, bolesti či utrpenia a to je dôvod, prečo je ich v spoločnosti tak málo a dobrovoľníkov je ťažko nájsť. Keď hlas pozdvihnú a začnú sa angažovať v boji s nespravodlivosťou, stretnú sa s podobnými reakciami ako biblickí a moderní proroci, ktorí ich predišli. V demokratickej spoločnosti, kde nie je dovolené kameňovať doslovne, budú kameňovaní minimálne slovami. Svet sa mení, ale ľudská povaha zostáva konštantná.

Nádej ako hybná sila spoločenských zmien

Z kresťanskej perspektívy má nádej dva rozdielne, avšak neoddeliteľné aspekty: jeden je eschatologický a druhý priamo súvisí s našimi aktivitami vo sfére pozemskej existencie. Dnes sa zamýšľame primárne nad jej druhým aspektom – nádeji ako alternatíve a ochrane voči naivnému optimizmu a cynickému pesimizmu v kontexte sociálnej angažovanosti. Bolo by naivné sa napríklad domnievať – práve z dôvodu, že ľudská povaha zostáva konštantná – že sa na Slovensku jedného dňa podarí úplne eliminovať korupciu, avšak bolo by rovnako mylné si myslieť, že progres v tejto oblasti nie je možný a bolo by nezodpovedné sa oň neusilovať. 

Martin Luther King sa prihovára davu na pôde University of Minnesota v roku 1967. Foto – Wikipedia

Nádej, že angažované ľudské bytosti môžu byť hybnou silou pozitívnych zmien v spoločnosti, nie je založená na zbožných prianiach, ale na historickej skúsenosti. Hoci nie každý aspekt sna prezentovaného Martinom Lutherom Kingom Jr. v jeho slávnom prejave „I Have a Dream“ (Mám sen) sa podarilo naplniť, je evidentné, že dnes je postavenie afroamerickej komunity neporovnateľne lepšie ako pred piatimi desaťročiami. Hoci Slovensko zápasí s mnohými problémami, ktoré musia byť konfrontované, zlo nacizmu a komunizmu bolo v 20. storočí porazené. Progres nebol automatický alebo neodvratný, ale závisel od osôb, ktoré boli motivované nádejou, že veci môžu byť lepšie. 

„Nádej, že angažované ľudské bytosti môžu byť hybnou silou pozitívnych zmien v spoločnosti, nie je založená na zbožných prianiach, ale na historickej skúsenosti.“  Zdieľať

Cynický pesimizmus, ktorý sa niekedy prezentuje ako „realizmus“, nedokáže inšpirovať, a preto sa nikdy nestane motorom pozitívnej sociálnej zmeny. Naopak, bude vždy brzdou a niekedy prekážkou rozvoja spoločnosti. Na druhej strane, naivný optimizmus, ktorý sa niekedy prezentuje ako „idealizmus“, je nebezpečnejší, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Naša spoločnosť potrebuje viac idealistických realistov alebo realistických idealistov – osoby, ktoré rozpoznávajú limity a zároveň dokážu snívať, sú plné nádeje a dodávajú energiu ostatným v zápase za spoločné dobro. To je výzva i príležitosť pre prorocké kresťanstvo.

Ľudské bytosti rady pozorujú a napodobňujú. Máločo, ak vôbec niečo, dokáže človeka o nádeji tak informovať a formovať ako proroci, ktorí nádej –  spolu s vierou a láskou – praktikujú. Ak by si čitateľ nezobral nič iné z tohto textu, úplne postačí, ak sa hlbšie zamyslí, ako nádej fungovala v živote spomenutých osôb a nechá sa nimi inšpirovať.

Budúcnosť každej krajiny závisí aj od toho, koľko je v nej prorokov. Nie každý z nás je povolaný a môže byť prorokom. Každý kresťan a každé kresťanské spoločenstvo však môže byť prorockým hlasom v spoločnosti  – hlasom, ktorý kritizuje a zároveň dáva nádej.

Hoci si myslím, že nie etika nádeje, ale etika zodpovednosti – ukotvená v láske k Bohu a blížnemu – by mala byť hlavným motivujúcim faktorom pre kresťanov k sociálnej angažovanosti, bez realistickej nádeje, ako základného nastavenia ľudského srdca, pozitívna transformácia spoločnosti nebude možná. S nádejou možná je.