Začnem triviálnou otázkou, ktorú som ti nikdy nepoložil, hoci sa poznáme už bezmála desať rokov. Prečo máš dve krstné mená, pričom všetci ťa oslovujú práve tým druhým? Má to nejaký špeciálny význam?

Keď som sa v roku 2007 stal americkým občanom, mal som možnosť zmeniť si meno a priezvisko. Rozhodol som sa zotrvať pri pôvodných, ale doplniť ich o druhé meno Martin. V angličtine sa ľahko vyslovuje a vyjadruje môj pozitívny vzťah k mestu, ktoré je môjmu srdcu najbližšie. Páčilo sa mi aj po etymologickej stránke a v rovnováhe s významom mena, ktoré mi dali rodičia si myslím, že dobre vystihuje moju povahu a poslanie. V neposlednom rade, život svätého Martina z Tours je pre mňa v mnohom inšpiráciou. Priatelia a známi, ktorí ma poznajú desaťročia, ma zväčša oslovujú prvým menom. Pre ostatných som Martin. 

Pre denník Postoj si počas uplynulej dekády napísal päť desiatok textov, prvý vyšiel ešte v roku 2011, keď sme boli pomerne neznámym portálom s ypsilonom na konci. Ako si sa k nám dostal?

Približne v rovnakom čase, ako som pre Postoy napísal prvý článok, vznikol so mnou aj rozhovor na tému pentekostalizmu, respektíve letnično-charizmatického hnutia. Bolo to krátko po tom, ako vyšla moja kniha Neocharizmatické hnutie na Slovensku a o rozhovor ma požiadal religionista Ivan Moďoroši, ktorý v tom čase pôsobil na Katolíckej univerzite v Ružomberku. Dnes pôsobí ako kňaz v Martine a počas ostatných desiatich rokov sa medzi nami vytvoril hlboký priateľský vzťah.

V roku 2011 som patril medzi pravidelných čitateľov dnes už denníka Postoj a som rád, že tu moje texty našli domov.

Vo väčšine svojich textov si postupne ozrejmoval a rozvíjal koncept verejnej teológie, ku ktorému sa ešte dostaneme. Najprv by som sa však chcel porozprávať o tvojom životnom príbehu, ktorý je veľmi pôsobivý, no v tých niekoľkých rozhovoroch, ktoré si dosiaľ poskytol, si toho veľa o sebe neprezradil. Z akej rodiny pochádzaš?

Narodil som sa v roku 1972 pod vianočný stromček v Topoľčanoch – otcovi, ktorý bol vojakom z povolania a mame, ktorá pracovala na pošte. Niekoľko týždňov po narodení som sa ocitol v Beckove – v dome priamo pod hradnou skalou – kde ma ako prvorodeného vnuka do predškolského veku vychovávala moja babka. 

Po presťahovaní sa k rodičom do Martina, kde otca medzitým prevelili, som do Beckova chodieval na prázdniny. Bol to môj druhý domov a mám na to obdobie mnoho pekných spomienok aj vďaka bratrancom a sesterniciam, s ktorými sme sa tam v lete zišli. Napriek relatívne skromným podmienkam nám bolo spolu dobre.

Prečo ťa v detstve vychovávala práve babka? 

Nepamätám si, že by som sa o tejto veci niekedy s rodičmi rozprával a keď som sa ako malý chlapec na to pýtal babky, povedala mi, že po narodení som bol chorľavé dieťa, rodičia si so mnou nevedeli rady a nebolo isté, či prežijem. Babka chodila pomáhať rodičom do Topoľčian, ale nakoniec si ma zobrala k sebe so slovami, že keď mám zomrieť, nech sa tak nestane v topoľčianskej nemocnici, ale u nej doma v Beckove. Z obavy, že sa môže stať to najhoršie, ma dali v Beckove podľa jej slov aj tajne pokrstiť. 

Keď som bol tínedžer, myslel som si, že príbeh, ktorým babka odôvodnila moje ocitnutie sa v Beckove, bolo „milosrdné klamstvo“, ktoré ma malo ochrániť od traumy rodičovského odmietnutia. Svojím raným detstvom som sa začal hlbšie zaoberať až v čase, keď už moji rodičia a ani babka neboli nažive. Ani dnes nepoznám odpovede na všetky otázky, ale mám dostatok odpovedí na to, aby som mohol vyjadriť obrovskú vďaku mojej babke a neposudzoval príliš prísne konanie mojich rodičov.

Takže na rodičov asi nemáš najlepšie spomienky?

Na rodičov a čas strávený s nimi mám mnoho pekných spomienok, avšak rodinné prostredie v Martine nebolo ideálne najmä kvôli maminej závislosti na alkohole a sprievodným problémom. Rodičia sa rozviedli, keď som mal 10 rokov – do výchovy som bol zverený mame, otec sa ma snažil všemožne podporovať. Keď bol prevelený naspäť do Topoľčian, chcel som bývať s ním, čo sa nakoniec aj podarilo realizovať. Mal som vtedy 15 rokov. 

Odtiaľ sme sa presťahovali do Žiliny, avšak po zmene režimu v roku 1989 a zmenách na Vojenskej katedre Vysokej školy dopravy a spojov, otec odišiel pracovať do Nového Mesta nad Váhom. Nejaký čas som býval v Žiline sám a po neukončení štvrtého ročníka gymnázia som sa presťahoval k otcovi. Krátko na to vo veku 41 rokov zomrela moja mama – alkohol jej, žiaľ, zničil život.    

Ľubomír Martin Ondrášek s otcom. 

O duchovnom zázemí sa v takomto prostredí asi nedá hovoriť? 

Moje prvé skúsenosti s náboženstvom a vierou pochádzajú z Beckova. Babka, pokiaľ viem, na omše nechodila, dedko bol miestny žandár a v tej dobe sa to nepatrilo. Každý večer sa však vo svojej komôrke na kolenách modlila a keď ma zobrala na výlet do Piešťan, našou prvou zastávkou bol kostol. 

Ako dieťa som v Beckove rád chodieval do neďalekého charitného domova a kláštora. Dnes sa tam nachádza Centrum novej evanjelizácie sv. Jána Pavla II. Spomienky časom vybledli, ale v pamäti mi zostala sestra Romula, ktorá ma vždy rada videla a raz mi ošetrila aj ranené koleno po úraze v neďalekom parku. Tam som sa prvýkrát stretol s posvätnom, hoci som si to vtedy neuvedomoval.

Samotní rodičia ma vychovávali v „ateistickom duchu“. Nespomínam si, že by u nás doma padla niekedy zmienka o Bohu. Do kostola sme nechodili ani na Vianoce. Veľká noc bola pre mňa spojená s oblievaním a finančnou odmenou, ktorú následne najviac ocenil prevádzkovateľ hracích automatov. 

V Žiline sa ti nepodarilo ani len zmaturovať, pritom dnes si absolventom popredných amerických univerzít a uznávaným odborníkom v oblasti teológie, religionistiky a etiky. Kedy nastal ten zlom?

Nevyrastal som v žiadnom intelektuálnom prostredí. Môj otec bol prvou osobou v našej širokej rodine, ktorej sa podarilo absolvovať vysokú školu – v strednom veku, popri zamestnaní. Až do môjho obrátenia v roku 1991 nič nenasvedčovalo tomu, že niekedy vyštudujem vysokú školu a stanem sa teológom. 

O pár rokov však bolo všetko úplne inak. Stalo sa tak vďaka osobnému svedectvu pentekostálneho evanjelizátora Nickyho Cruza prezentovaného v knihe Utíkej, malý, utíkej, ktoré ma inšpirovalo začať čítať Bibliu a najmä vďaka najlepšiemu priateľovi, ktorý mi prvú knihu požičal, druhú daroval a svojim životom svedčil o Bohu. Z ľahostajného „ateistu“ sa stal oddaný kresťan a z osoby, ktorej život bol charakteristický sladkým ničnerobením, sa stal cieľavedomý človek. Zvyšok je história.

Možno rozhodnutie študovať teológiu považovať za jeden z dôsledkov tvojej náboženskej konverzie?

Určite, vnímal som to ako súčasť Božieho povolania pre môj život tak vo všeobecnej, ako aj v špecifickej rovine. Prvá rovina súvisí s povolaním všetkých kresťanov milovať Boha celou bytosťou, vrátane mysle. Druhá sa týka Božieho povolania pre jednotlivca – to moje zahŕňalo štúdium teológie. Práve dokončujem článok pre Postoj s názvom Odpovedať na Božie volanie, žiť Božie povolania, kde načrtnem teológiu povolania, ktorá nepriamo osvetlí aj niektoré moje odpovede v tomto rozhovore.

Kam si sa denominačne po svojej konverzii zaradil?

V lete 1991 som bol pokrstený v evanjelickej cirkvi a tam som sa učil robiť aj prvé kroky viery. O rok neskôr som sa spoznal a spriatelil s entuziastickým pastorom Apoštolskej cirkvi, ktorá je súčasťou najväčšej pentekostálnej denominácie na svete – Assemblies of God. Nasledujúci približne tucet rokov som bol členom spoločenstva, ktoré spája svoje počiatky s duchovným prebudením na Azusa Street v Los Angeles. 

Vášeň by však mala byť integrálnou súčasťou nielen kresťanského života – bez nej je nemožné v plnosti rozvinúť ľudský potenciál a byť inšpiráciou pre druhých. V kresťanskom kontexte hovoríme o potrebe byť naplnený Duchom.  Zdieľať

Čerství konvertiti neraz vzplanú natoľko, že vieru prežívajú priam vášnivo, no stáva sa aj to, že upadnú až do akéhosi náboženského radikalizmu. Ako to bolo v tvojom prípade?

Najskôr si treba pripomenúť, že nasledovanie Krista v tomto svete bude vždy radikálnym aktom. Slovo „radikálny“ nemusí mať len negatívne konotácie, môže byť chápané aj ako synonymum slova „rozhodný“. Viem však na čo narážaš – oheň je užitočný v kozube a škodlivý mimo neho. Vášeň by však mala byť integrálnou súčasťou nielen kresťanského života – bez nej je nemožné v plnosti rozvinúť ľudský potenciál a byť inšpiráciou pre druhých. V kresťanskom kontexte hovoríme o potrebe byť naplnený Duchom.    

Moje iniciálne rozhodnutie nasledovať Krista bolo rozhodné a také je i dnes. Samozrejme, človek sa môže rozhodovať len v závislosti od miery milosti poznania, ktoré mu je v konkrétnej etape kresťanského života dané. Vášeň sa inak prejavuje v detstve a inak v zrelom veku a rovnaké platí o duchovnom vývoji. Ako novoobrátený človek, ktorý nevyrastal v cirkvi, aj ja som vykazoval rôzne známky „vášnivej neznalosti“, na ktorú bolo pre mňa liekom štúdium teológie. Milovanie Boha nielen srdcom, ale aj mysľou, je tým najlepším liekom na problém, ktorý si vo svojej otázke naznačil. 

Prečo si sa v roku 1995 rozhodol opustiť Slovensko a odísť do USA?

Do Spojených štátov som odišiel s jedným cieľom: adekvátne sa pripraviť na vernú a efektívnu kresťanskú službu. Nerozhodol som sa opustiť Slovensko, rozhodol som sa byť poslušný Božiemu volaniu a ísť do krajiny, kde mi bolo umožnené postupne absolvovať biblický inštitút, teologický seminár a teologické fakulty troch univerzít. Vzhľadom na vtedajšie okolnosti išlo o mimoriadne ťažké rozhodnutie a ešte náročnejšiu cestu, ale Božia milosť, prejavujúca sa aj skrze ľudí, ktorých mi Boh poslal do cesty, sa ukázala aj v tomto prípade ako dostačujúca.

Odchádzal si s tým, že už si mal dohodnutý nejaký študijný pobyt alebo si išiel na vlastnú päsť? 

Bol som prijatý na Zion Bible Institute v štáte Rhode Island, kde sa mi podarilo získať plné štipendium. Išlo o málo známu školu bez akademickej prestíže. So zveličením možno povedať, že Harvard pozná na svete každý, zatiaľ čo Zion – školu, ktorá medzičasom zmenila lokáciu i názov – nikto. Zion bol však pre mňa v tom čase Harvardom, nič lepšie som nepoznal.

Dnes vnímam veci inak, avšak moja kritika akademickej kvality a ďalších vecí bude vždy miernená veľkou vďakou za príležitosť, ktorú mi škola dala. Po anglicky som sa začal učiť až po obrátení, nemal som vlastné finančné prostriedky na štúdium, nebol som dieťaťom pastora, a tak by som mohol pokračovať. Štyri roky strávené na tej škole boli súčasťou Božieho plánu pre môj život a ja som sa ich snažil čo najlepšie využiť. 

Ktorí profesori ťa na tvojej akademickej ceste najviac ovplyvnili?

V Spojených štátoch ma učilo viac ako päťdesiat profesorov a každý z nich ma nejako ovplyvnil. Väčšina z nich boli erudovaní odborníci a skvelí ľudia, výrazne negatívnu skúsenosť som nemal s nikým. Najviac ma ovplyvnili profesori, ktorí boli zároveň mojimi akademickými poradcami, resp. školiteľmi na jednotlivých inštitúciách: Eldin Villafañe (Gordon-Conwell Theological Seminary), Harvey Cox (Harvard University), Jean Bethke Elshtainová (University of Chicago) a Claire Wolfteichová (Boston University). 

V čase štúdií na Chicagskej univerzite si prekonal vážne ochorenie. Môžeš, nakoľko to uznáš za vhodné, priblížiť o čo išlo?

V roku 2007, konkrétne 1. apríla, som zažil zatiaľ najhorší „aprílový žart“ – namiesto do kostola som išiel na pohotovosť a v rovnaký deň mi bola diagnostikovaná rakovina. V tom čase sa v mojom živote diali aj iné dramatické veci – išlo o najnáročnejšie obdobie môjho doterajšieho života, ktoré označujem ako „púštne roky“. Nasledovali vyšetrenia, operačné zákroky, cykly chemoterapie a niekoľko rokov pozorovania, či sa choroba nevráti. Som vďačný, že som s Božou pomocou to obdobie prežil a že ostatný tucet rokov bolo naopak najlepších v mojom živote.   

Tvojou poslednou akademickou stanicou bola Bostonská univerzita, kde si sa venoval štúdiu transformačného líderstva. Akou témou si sa zaoberal v dizertačnej práci? 

Vďaka intelektuálnej otvorenosti a užitočným podnetom profesorky Woflteichovej sa mi podarilo navrhnúť, vypracovať a obhájiť originálny projekt, ktorého názov v slovenskom preklade znie Duchovná autobiografia ako metóda výskumu, prostriedok osobnej transformácie a nástroj transformačného líderstva. Práca pozostáva z piatich kapitol – dvoch teoretických a troch praktických, ktoré tvoria jej jadro. Ide o prvé tri kapitoly mojej duchovnej autobiografie s odbornou diskusiou v podčiarových poznámkach. Jedným z hlavných cieľov projektu bolo pripraviť sa na napísanie vlastnej duchovnej autobiografie. Hoci sa to tak nemusí javiť, ide o vedu i umenie.

Bolo pre teba prostredie amerických teologických fakúlt zároveň prostredím duchovného rastu?

„Divinity Schools“ amerických univerzít len nerád prekladám ako teologické fakulty, pretože je to trochu zavádzajúce – ide tu skôr o religionistické pracoviská, ktoré prichádzajú do častého kontaktu s inými vednými odbormi v rámci univerzity. Moji spolužiaci reprezentovali rôzne náboženské tradície a kresťanské denominácie, mnohí nepraktizovali žiadne náboženstvo. Zvlášť na jednej z „teologických fakúlt“ bolo zreteľné, že náboženstvo sa tam dôsledne študuje, ale málo praktizuje. Niekedy som mal pocit, že sa viac praktizuje na susednej lekárskej fakulte, ako na tej našej. 

Do prostredia výskumných univerzít som prišiel až po absolvovaní biblického inštitútu a teologického seminára, teda bol som už duchovne ukotvený a moje ciele boli v tom čase primárne akademické. K mojej duchovnej ukotvenosti prispelo aj to, že som bol angažovaný v kresťanskej službe. 

Počas promócii na Harvard Divinity School v roku 2005.

Spomenul si, že po svojom obrátení si bol pokrstený v evanjelickej cirkvi, potom si bol členom Apoštolskej cirkvi a neskôr jednej z amerických odnoží Assemblies of God, kde si istý čas dokonca pôsobil ako pastor. Prečo už nie si súčasťou tejto denominácie? 

Áno, v rámci tejto cirkvi som získal kazateľskú licenciu a bol ordinovaný do kresťanskej služby. Šesť rokov som pôsobil ako pastor na východnom pobreží Spojených štátov amerických – najskôr v rámci Assemblies of God a potom kratší čas aj v jednej menšej evanjelikálnej denominácii. Po absolvovaní bakalárskych štúdií na pentekostálnej škole som cítil potrebu a dostal príležitosť pokračovať v teologických štúdiách. 

Začali sa predo mnou otvárať nové teologické obzory, až som prišiel do bodu, že som nemohol v dobrom svedomí podpísať doktrinálne vyhlásenie, ktoré bolo súčasťou každoročného obnovovania kazateľskej licencie. V tom čase som sa už naplno venoval doktorandskému štúdiu na Chicagskej univerzite, čo mi okrem iného poskytlo dostatok času na hľadanie Božej vôle ohľadne ďalšej služby i cirkevnej príslušnosti.

Ako sa tvoja duchovná cesta vyvíjala ďalej?

Po presťahovaní sa do Chicaga som sa s rodinou zúčastňoval náboženského života v Hyde Park Union Church, ktorá je pridružená k dvom protestantským denomináciám a vyznačuje sa otvorenosťou pre rôzne vyjadrenia viery. Väčšina veriacich sa identifikovala s liberálnou protestantskou tradíciou, tak, ako je chápaná v americkom kontexte. Zaujímavé bolo, že v čase, keď som bol súčasťou tohto spoločenstva, v pozícii kantora pôsobil člen františkánskej rehole a odborník na dielo Thomasa Mertona. 

Ako väčšina univerzitných študentov, aj ja som túto farnosť považoval za svoj dočasný duchovný domov. Po ukončení štúdia som niekoľko rokov nepatril do žiadneho spoločenstva – bolo to pre mňa obdobie hľadania, duchovného rozpoznávania a trpezlivého čakania. 

Na základe toho, čo hovoríš, by som si dovolil prirovnať ťa k náboženskému pútnikovi. Kedy konečne nájdeš svoj domov?

Pútnikom zostanem aj naďalej, pretože tak vnímam život kresťana na zemi. Skutočný domov kresťana je v nebesiach. Ty však asi narážaš na otázku, s ktorou sa občas ako angažovaný teológ a etik stretávam – do ktorej cirkvi vlastne patrím. 

Minulé storočie býva niekedy označované aj ako „storočie Ducha Sväteho“ a zostáva veriť, že individuálni kresťania, ako aj cirkevné spoločenstvá, budú v tomto storočí pre Ducha Svätého aspoň tak otvorené, ako boli v tom predošlom. Zdieľať

Priatelia a spolupracovníci – v rôznej miere – poznajú môj príbeh a hoci som zvedavosť širšej verejnosti chápal, otázku cirkevnej príslušnosti som považoval za málo relevantnú. Moja služba cirkvi a spoločnosti sú nadkonfesionálneho charakteru a dva z definujúcich znakov modelu verejnej teológie, ktorú predkladám a praktizujem, sú ekumenicita a kooperácia. 

Navyše, predmetnú otázku som ešte donedávna nemal uspokojivo vyriešenú a verejne ju otvárať by neprinieslo úžitok. Dnes je situácia iná, hoci koronakríza oddialila realizáciu niektorých krokov. Svoju duchovnú trajektóriu opíšem v už spomenutých teologických memoároch Answering the Call: My Surprising Journey of Faith (Odpoveď na volanie: moja prekvapivá cesta viery), na ktorých momentálne pracujem.

Ako znalec pentekostálneho prostredia si bol v roku 2010 oslovený slovenským ministerstvom kultúry, aby si pripravil posudok na náboženské hnutie Kresťanské spoločenstvá, ktoré sa uchádzalo o registráciu. Niektorí toto hnutie označujú priamo za sektu. Aké boli tvoje zistenia?

Tejto téme som sa intenzívne venoval v období rokov 2010 – 2013 a výsledkom mojej práce boli dva rozsiahle znalecké posudky, ktoré boli jednými z podkladov zamietnutia registrácie tohto náboženského subjektu. Svoje poznatky som tiež prezentoval na vedeckých konferenciách a publikoval v odborných časopisoch. Ak má niekto o túto komplexnú tému záujem, môže si materiály vyhľadať. 

V skratke možno povedať, že predmetné spoločenstvo zo sociologickej perspektívy vykazovalo znaky deštruktívnych náboženských skupín a z teologickej išlo o spoločenstvo, ktorého učenie a prax sa v niektorých aspektoch rozchádzali s kresťanskou tradíciou hlavného prúdu.

Výsledkom tvojej práce bola aj publikácia Neocharizmatické hnutie na Slovensku. Charizmatické hnutie je na Slovensku dobre známe, ale ty si použil označenie neocharizmatické. Aký je rozdiel medzi charizmatikmi a neocharizmatikmi?

Ak sa nemýlim, termín neocharizmatické som použil v slovenčine ako prvý, respektíve nie som si vedomý, že by ho v náboženskom kontexte niekto predo mnou použil. Z perspektívy globálnych pentekostálnych štúdií však nejde o nóvum, ale o preklad anglického slova „neocharismatic“, ktoré označuje takzvanú tretiu vlnu v rámci pentekostálneho hnutia. 

Prvou vlnou sa označuje klasický pentekostalizmus, ktorý má korene na počiatku 20. storočia a spája sa s osobnosťami Ch. F. Parhama a W. J. Seymora. Sem spadá aj Apoštolská cirkev na Slovensku. Druhou vlnou býva označovaná charizmatická obnova v tradičných cirkvách, ktorá sa začala výraznejšie prejavovať v 60. rokoch minulého storočia.    

Každá taxonómia má obmedzenia a treba ju vnímať ako nedokonalý, ale prospešný nástroj, ktorý nám môže pomôcť dôkladnejšie analyzovať a lepšie pochopiť skúmaný fenomén. Bez ohľadu na to, k akému deleniu sa v rámci pentekostálneho hnutia prikloníme, mali by sme mať na pamäti jeho vnútornú diverzitu. Tá dokonca vedie niektorých odborníkov k tomu, aby už nehovorili o pentekostálnom hnutí, ale o pentekostálnych hnutiach. 

V každom prípade, v rámci Slovenska považujem za užitočné rozlišovať napríklad medzi „charizmatikmi“ v rámci katolíckej cirkvi a „charizmatikmi“, ktorí sú súčasťou relatívne nových a nezávislých spoločenstiev, ktoré z odborného hľadiska označujeme ako neocharizmatické. 

Všetky zmienené tri vlny, v rámci ktorých existujú ďalšie prúdy, vyzdvihujú dôležitú úlohu Ducha Svätého v živote kresťana, ale súčasne sa odlišujú v niektorých doktrinálnych, ako aj praktických otázkach. Jedným z dôležitých rozdielov v oblasti učenia je chápanie otázky krstu v Duchu Svätom. 

Čo sa týka duchovnej praxe, na rozdiel od Katolíckej cirkvi, kde existuje Kongregácia pre náuku viery a dokumenty ako Normy ohľadne postupu pri posudzovaní predpokladaných videní a zjavení, v neocharizmatických spoločenstvách tieto absentujú. Ak to spojíme s tým, že lídrom týchto spoločenstiev často chýba adekvátne teologické vzdelanie, nie je prekvapujúce, že tu existuje väčší priestor pre duchovné zneužívanie, napríklad v súvislosti s takzvaným nadprirodzeným uzdravovaním a oslobodzovaním od démonov. 

Sám seba by si dnes ešte definoval ako charizmatika?

Definujem sa ako nasledovník Krista, ktorý si váži osobu a prácu Ducha Svätého a uvedomuje si, že bez jeho pomoci nie je možné verne a efektívne žiť a slúžiť. Nie je náhoda, že jeden z desiatich definujúcich znakov modelu verejnej teológie, ktorý sa snažím teoreticky rozvíjať a praktizovať, je pneumatologickosť. Minulé storočie býva niekedy označované aj ako „storočie Ducha Sväteho“ a zostáva veriť, že individuálni kresťania, ako aj cirkevné spoločenstvá, budú v tomto storočí pre Ducha Svätého aspoň tak otvorené, ako boli v tom predošlom, kedy bola táto osoba Božskej Trojice „znovuobjavená“.       

Zľava kňaz a religionista Ivan Moďoroši, Roberto Miranda, Ľubomír Martin Ondrášek, Eldin Villafañe a Ernst Diehl v evanjelickom drevenom kostole v Leštinách v roku 2012.

O svojej manželke Noeme v jednej zo svojich kníh píšeš ako o svojej najlepšej priateľke, najbližšej spolupracovníčke a spolupútničke životom. V roku 2009 ste spolu založili neziskovú organizáciu Acta Sanctorum, z čoho je zjavné, že vaše životy sa preplietajú aj v profesnej sfére. Čo je poslaním tejto organizácie?

Acta Sanctorum, Inc. je organizácia, alebo presnejšie služba, prostredníctvom ktorej sa ako jednotlivci i manželský pár už viac ako desať rokov usilujeme realizovať Božie špeficifické povolanie. Našim hlavným cieľom je prispieť k budovaniu a zachovaniu „dobrej spoločnosti“, ktorá stojí na pilieroch slobody, spravodlivosti a pokoja. V prvej dekáde našej existencie sme boli – v rámci možností – angažovaní na Slovensku, naše projekty a aktivity sú uvedené na webovej stránke organizácie. 

Tento rok som ukončil v USA svoje štúdiá a naplnil tak cieľ, s ktorým som do tejto krajiny prišiel. Momentálne sa nachádzame v prechodnom období, na veľkej životnej križovatke a snažíme sa vyhodnotiť naše možnosti, rozlišovať Božie vedenie a naplniť úlohy, ktoré na nás čakajú. Našim cieľom je presťahovať sa na Slovensko a mať tam centrum našej služby, ale kedy sa táto vízia podarí realizovať, je len čiastočne v našich rukách.       

Čo ťa priviedlo k tomu, aby si už ako americký občan, začal zvažovať návrat do rodnej krajiny?

Vo všeobecnej rovine ide opäť o snahu byť vnímavý a poslušný Božiemu volaniu. Mám síce americké a slovenské občianstvo, ktoré si obe vážim, ale to „nebeské“ ich ľahko preváži. Snažíme sa spolu s manželkou rozpoznať a nasledovať Božie vedenie. V našom prípade ide o komplexný proces, ktorý v duchu modlitby zvažuje jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti naše dary a túžby, potreby a rady druhých, okolnosti a príležitosti, ako aj osobné presvedčenie a vnútorný pokoj.

Ostatný tucet rokov som bol dušou na Slovensku, čo asi najlepšie dokazuje pohľad na môj životopis. Po splnení študijných a ďalších záväzkov v USA sme od budúceho leta voľní a otvorení ísť kdekoľvek v rámci tejto alebo iných krajín. Fyzický návrat na Slovensko je pre nás vzhľadom na vyššie uvedené smerovníky vecou prirodzenej voľby, avšak jeho realizácia nezávisí len od nás, takže si musíme počkať, ako sa bude situácia ďalej vyvíjať. Isté je, že vízia našej služby nie je ohraničená štátnymi hranicami.  

V USA žiješ už štvrťstoročie, zažil si prezidenta Billa Clintona, Georgea W. Busha, Baracka Obamu aj Donalda Trumpa. Je Amerika na sklonku Trumpovho funkčného obdobia polarizovanejšia ako kedykoľvek predtým?    

Slobodné a demokratické krajiny, najmä ak v nich fungujú len dve silné politické strany, budú vždy polarizované. Problém nastáva v momente, ak je polarizácia príliš silná a slabnú ideály a hodnoty, okolo ktorých by sa mohla prevažná väčšina občanov zjednodniť. Americká spoločnosť je v súčasnosti polarizovaná viac, ako by bolo zdravé. Donald Trump prispel k stupňovaniu polarizácie, ale nebol jej príčinou, a preto neočakávam, že by sa v najbližšom období v tomto ohľade niečo výrazne zmenilo. 

Každá kríza je však zároveň príležitosťou a tu sa otvára väčší priestor aj pre teológov, duchovných a milióny veriacich, aby sa stali nositeľmi shalomu. Podmienkou je, aby nepovýšili stranícku politiku nad biblickú vieru a aby sa teológia nestala slúžkou ideológie. Upevňovanie pokoja však musí ísť ruka v ruke s presadzovaním spravodlivosti a chránením slobody, ktorá je momentálne pod paľbou antiliberálnych síl prichádzajúcich prevažne z ľavej strany politického spektra.

Americká spoločnosť je v súčasnosti polarizovaná viac, ako by bolo zdravé. Donald Trump prispel k stupňovaniu polarizácie, ale nebol jej príčinou. Zdieľať

Po amerických voľbách pred štyrmi rokmi si v komentári pre Denník N napísal, že Donald Trump bude tvojím prezidentom a zaslúži si šancu. Ako túto šancu využil?

Hlavnou myšlienkou uvedeného komentára bolo, že zodpovední občania by mali podporovať svojho prezidenta vždy, keď je to možné a odporovať mu vždy, keď je to nutné, ale nemali by spochybňovať jeho legitímnosť. Hoci môj hlas Donald Trump nedostal, nemohol som sa stotožniť s postojmi tých spoluobčanov, ktorí neprijali výsledok demokratických volieb a demonštrovali so sloganom „Nie môj prezident“. Prezident Trump svojím víťazstvom šokoval najmä demokratický establišment a jemu naklonené médiá, takže hysterické reakcie boli do určitej miery pochopiteľné. 

Čo sa týka môjho hodnotenia štyroch rokov Trumpovej administratívy, pre rovnaký denník som o rok neskôr napísal komentár s názvom Prvácke vysvedčenie prezidenta Trumpa, kde som vyjadril názor, že každé úsilie o férové hodnotenie by malo zohľadniť tri kategórie – čo všetko bude pod ne spadať a akú váhu prisúdime jednotlivým položkám, je samozrejme otvorené na diskusiu. Rovnako aj dnes odmietam zjednodušujúce prístupy a ako nezávislý volič a nadstranícky verejný teológ sa usilujem čo najlepšie pochopiť realitu a čo najpresnejšie ju popísať.

Do prvej kategórie výsledkov prezidenta Trumpa patria položky, za ktoré by všetci občania, bez ohľadu na ich stranícku príslušnosť, mali byť schopní prezidenta pochváliť. Prezident napríklad dosiahol viaceré významné úspechy na medzinárodnom poli a nie je náhoda, že bol trikrát nominovaný na Nobelovu cenu za mier. Do druhej kategórie patria výsledky, ktoré sú v súlade s agendou republikánskej strany – je pochopiteľné, že tie sa budú páčiť republikánom a nebudú páčiť demokratom. Napríklad vymenovanie troch „konzervatívnych“ sudcov do Najvyššieho súdu je z republikánskej perspektívy veľkým úspechom. Do tretej kategórie patria veci, ktoré by všetci slušní občania mali odmietnuť a súvisia najmä s prezidentovou nezriadenou rétorikou.      

Vo svojich článkoch na Postoji sa do veľkej miery venuješ verejnej teológii, sám seba označuješ za verejného teológa. Tento termín pred takmer polstoročím prvýkrát použil historik náboženstva Martin Marty, na niektorých univerzitách v USA či Veľkej Británii existujú magisterské študijné programy verejnej teológie, no u nás je tento termín stále pomerne neznámy. Ako by si ho vysvetlil?

Je to tak, ako hovoríš. Do vysvetľovania by som sa v tejto fáze rozhovoru však radšej nepúštal, pretože termín sa ťažko vysvetľuje bez konceptu a koncept sa ťažko chápe bez konkrétnych ilustrácií. Čitateľom, ktorí majú o verejnú teológiu záujem, by som odporučil svoj vôbec prvý text na túto tému, ktorý pod názvom Verejní teológovia: kto sú a prečo ich potrebujeme? uverejnil v roku 2017 denník Postoj. A tiež zatiaľ svoj posledný text Nie je teológia ako teológia. Akú potrebuje Slovensko?, ktorý tento rok uverejnil Denník N. 

Spýtam sa ináč. Keď sa povie teológ, väčšina ľudí si predstaví kňaza alebo iného duchovného, poprípade laika, ktorý vyštudoval katolícku, evanjelickú či pravoslávnu teológiu. Títo ľudia slúžia vo farnostiach, cirkevných zboroch, vyučujú na školách, jednoducho pohybujú sa vo verejnej sfére. Vyplýva mi z toho, že každý teológ je verejným teológom. Alebo sa mýlim?

Termín verejný teológ, ako mu ja rozumiem, môže byť použitý najmenej v troch rozličných významoch. V úplne najširšom, v ktorom ho odborná verejnosť zväčša nepoužíva, je možno za verejných teológov označiť všetky osoby, ktoré si vymenoval, ako aj niektoré ďalšie. V užšom význame ide o osobu, ktorá sa dokáže kompetentne vyjadrovať nielen k teologickým, ale aj k rôznym spoločenským a politickým otázkam a jej hlas je rešpektovaný nielen v cirkvi medzi veriacimi, ale aj v akademických kruhoch a širšom verejnom priestore. V najužšom význame ide o človeka, ktorý nielen praktizuje verejnú teológiu, ale je tiež schopný – vo svetle príslušnej odbornej literatúry – o nej teoretizovať a sám seba za verejného teológa považuje.

Radíš medzi verejných teológov aj ľudí, ktorí sa od kazateľníc či akademických lavíc presunuli na politické tribúny a stali sa súčasťou konkrétneho politického prúdu? 

Ak máš na mysli osoby, ktoré sa stali aktívnymi politikmi, tak tých za verejných teológov nepovažujem. Teológ a politik sú dve odlišné povolania. Navyše, myslím si, že verejná teológia by mala mať charakter apolitickosti. Netvrdím, že by mala byť neutrálna, ale ak má byť verná a efektívna, je dôležité, aby bola nadstranícka. To neznamená, že by sa v ojedinelých prípadoch verejný teológ nemohol stať politikom, ale sú s tým spojené značné riziká.

Ak sa teológ, duchovný alebo laický kresťan politikom stane, mal by sa v prvom rade usilovať byť kompetentným politikom, odolať pokušeniu zneužívať náboženstvo na politické účely a žiť v súlade s kresťanskými hodnotami. 

S českým kňazom, profesorom a verejným teológom Tomášom Halíkom v Chicagu v roku 2017.

V jednom zo svojich textov si napísal, že teológovia a duchovní budú vo verejnom priestore braní vážne len vtedy, keď budú interdisciplinárne založení. Ako to dosiahnuť? Aby, na jednej strane, odchovanci teologických fakúlt neostávali uväznení v akomsi klerikálnom gete, a na druhej strane, aby sa občas nesprávali ako odborníci na všetko, ktorých práve preto nikto neberie vážne? 

Toto je výborná otázka, ktorá by mohla byť témou konferencie, na ktorej by sa zúčastnili nielen akademickí teológovia, ktorí sa zaoberajú relevantnými disciplínami, ale aj duchovní z praxe. Dôležité je tiež, aby súčasťou konverzácie boli sociológovia, politológovia či žurnalisti, ktorých práca sa dotýka témy náboženstva a jeho úlohy vo verejnom priestore. Rigorózny prístup a vytrvalé úsilie na ňu odpovedať, by posunuli rozvoj verejnej teológie na Slovensku o ďalší krok vpred. 

Kvalitné základy z oblasti kresťanskej sociálnej etiky a verejnej služby cirkvi by mal dostať každý študent teológie. Jeden z najvýznamnejších teológov 20. storočia, Karl Barth, by mladým teológom poradil každý deň v jednej ruke držať Bibliu a v druhej noviny. A následne by túto jednoduchú radu doplnil sofistikovaným komentárom. Osobne to vidím tak, že vedieť robiť exegézu Písma je dôležité, ale ak teológ nedokáže tiež robiť exegézu spoločnosti a samozrejme aj exegézu vlastného srdca, nebude schopný realizovať zodpovednú verejnú teológiu. 

Svet sa neustále mení a pokiaľ chce v ňom kresťanský služobník verne a efektívne slúžiť, celoživotné vzdelávanie nie je vecou výberu, ale nutnosti. Ak milujem Boha svojou mysľou, budem hlavu denne používať nielen na česanie vlasov. Ak milujem blížneho ako seba samého, bude mi záležať na tom, aký duchovný pokrm mu podávam. Nielen profesionálni teológovia, ale každý duchovný by mal starostlivo prečítať aspoň jednu kvalitnú knihu za mesiac a tí, ktorí majú ambíciu sa vyjadrovať v širšom verejnom priestore, jednu knihu za týždeň. Ako hovorieval jeden môj profesor, skratka k excelentnosti neexistuje. 

Ľudia s pohnutým a zaujímavým životom, akým je nepochybne aj ten tvoj, zvyknú dospieť k rozhodnutiu napísať svoju autobiografiu. Na tej už pracuješ aj ty, ale s tým rozdielom, že to má byť teologicko-spirituálna autobiografia. To znamená, že témy, ktorých sme sa dotkli v našom rozhovore, nasvietiš a rozoberieš ešte podrobnejšie?

Vyjadril si to presne. K zmysluplnému písaniu o vlastnom živote – či už formou denníka, listu, svedectva, memoáru alebo autobiografie – sa však snažím povzbudiť každého. Nie každý bude chcieť a môcť svoj príbeh uverejniť, avšak jeho samotné zaznamenanie a reflektovanie nad ním je dôležité okrem iného v procese sebapoznávania. To umožňuje osobnostný rozvoj a duchovný rast, nehovoriac o možnom prínose pre druhých.  

V prípade duchovnej autobiografie je integrálnou súčasťou príbehu Boh. Ide o legitímnu formu náboženského diskurzu a ja ju považujem aj za vhodný spôsob teologickej a etickej reflexie, ktorej cieľom je dosiahnutie pozitívnej zmeny v živote jednotlivca a spoločnosti. Vnímam ju ako jednu z efektívnych foriem uskutočňovania verejnej teológie a píšem ju s nádejou, že čitatelia v nej nájdu niečo podnetné pre svoj život.

Ak by som mal byť ešte osobnejší, moja duchovná autobiografia bude predovšetkým vydaním svedectva o Božej láske, ktorá ma motivovala k tomu, aby som odpovedal na Božie volanie a snažil sa verne žiť Božie povolania. Zároveň to bude moje vyjadrenie vďaky všetkým, ktorí mi v priebehu rokov pomohli na mojej prekvapivej ceste viery. Dobrá duchovná autobiografia nie je ani tak o autorovi, ako skôr o tých, ktorí tento príbeh umožnili, hlavne o Bohu a komunite veriacich. Ide o spojenie osobného príbehu s Božím príbehom a históriou vykúpenia.

Foto - archív L. M. O.