Pokračovanie putovania: charakteristiky verejnej teológie Tomáša Halíka

Pokračovanie putovania: charakteristiky verejnej teológie Tomáša Halíka

Tomáš Halík počas rekviemu za Václava Havla v roku 2011. Foto – halik.cz

Ak premýšľame o „verejnej teológii“ v našich zemepisných šírkach, prvé meno, ktoré mnohým napadne, je meno kresťanského teológa, sociológa náboženstva a katolíckeho kňaza Tomáša Halíka.

V tomto texte chcem stručne predstaviť niektoré charakteristické znaky Halíkovej verejnej teológie s cieľom prispieť k lepšiemu porozumeniu jeho práce a osvetlenia typu teológie, ktorú je potrebné v postkomunistických krajinách rozvíjať.

Ako už bolo naznačené v jednom z mojich predošlých textov, verejná teológia nie je samoúčelnou záležitosťou a výzvu o jej rozvoj si neslobodno zamieňať s výplodom teologického expresionizmu alebo ju zredukovať na pozvanie stať sa súčasťou akademického cvičenia. Počet a kvalita verejných teológov bude mať priamy dosah na to, v akej krajine budeme žiť, akú rolu v nej bude zohrávať kresťanstvo a ako bude širšou verejnosťou chápaná jeho povaha.

Za definujúce charakteristiky Halíkovej verejnej teológie považujem predovšetkým tieto: interdisciplinarita, katolicita, dialektickosť, dialogickosť, kontextualita a naratívnosť. Každú stručne predstavím kombináciou myšlienok profesora Halíka prezentovaných v jeho knihách v spojení s mojou interpretáciou jeho myslenia v kontexte predmetnej disciplíny.

Interdisciplinarita

Z logiky veci vyplýva, že interdisciplinarita je conditio sine qua non (nevyhnutná podmienka) kvalitnej verejnej teológie. Verejný teológ by mal byť kompetentný nielen vo svojej primárnej disciplíne, ale aj v spoločenských vedách – napokon, jeho (alebo jej) úlohou je adresovať otázky spadajúce pod širšiu problematiku náboženstva a spoločnosti. V rámci spoločenských vied sa zvyčajne zameriava na jednu alebo dve disciplíny – u teológa a filozofa Tomáša Halíka sú to najmä sociológia a psychológia.

V texte Trojdňové putovanie s Tomášom Halíkom a niekoľko myšlienok o jeho teológii som poukázal, že profesor Halík prekypuje intelektuálnou energiou a jeho konverzační partneri prichádzajú z rôznych vedných odborov a smerov. Interdisciplinarita robí jeho verejnú teológiu informovanou, dôveryhodnou a efektívnou.

„Halík je usilovným hľadačom pravdy a nachádza ju na rôznych – niekedy aj prekvapivých – miestach. Nebojí sa zmysluplne konfrontovať tých, ktorí si myslia, že sú jej vlastníkmi alebo majú na ňu monopol.“ Zdieľať

Halík nie je typickým akademikom – toto vyjadrenie má konštatačný, nie hodnotiaci charakter – a je v tomto ohľade podobný harvardskému teológovi Harvey Coxovi. Žijeme v dobe úzkych špecializácií a kazajkových metodológií, ale on sa do ktorejkoľvek z nich odmieta nechať vtesnať. Je v istom zmysle slova maverick – zdravo nezávislý a vnútorne slobodný človek, jasne vnímajúci svoje povolanie a poslanie, ktorého realizácia okrem iného vyžaduje interdisciplinárny prístup.

Hoci je jeho byt preplnený knihami a cíti sa dobre v akademických knižniciach i obchodoch s dobrou literatúrou, Halíkovo eklektické myslenie je formované nielen knihami, ale aj praktickými skúsenosťami práce kňaza a v minulosti aj psychoterapeuta, zážitkami z ciest po všetkých kontinentoch a v neposlednom rade letnými pobytmi v pustovni porýnskeho kláštora, ktorá sa okrem iného stala pôrodnicou jeho kníh.

Je usilovným hľadačom pravdy a nachádza ju na rôznych – niekedy aj prekvapivých – miestach. Nebojí sa zmysluplne konfrontovať tých, ktorí si myslia, že sú jej vlastníkmi alebo majú na ňu monopol.

Katolicita

Zatiaľ čo interdisciplinarita umožňuje Halíkovej teológii intelektuálny rozlet a výšku, katolicita jej dáva ukotvenie a hĺbku. Tomáš Halík často používa termín „katolicita“ v zmysle „črty otvorenosti a univerzality cirkvi, ktorá môže byť definitívne naplnená síce až v eschatologickom horizonte, ale o ktorú treba v každej chvíli cirkevných dejín zápasiť proti pokušeniu k sektárskej výlučnosti a nekomunikatívnosti“. V tomto zmysle možno označiť jeho verejnú teológiu aj ako ekumenickú.

Termín „katolicita“ som zvolil preto, že na rozdiel od „ekumenicity“ poukazuje nielen na onú všeobecnosť cirkvi, ale v Halíkovom prípade aj na fakt, že je katolíckym kňazom, ktorý miluje konkrétnu cirkev, čerpá z jej tradície, má v hlbokej úcte osobu pápeža a žije v duchu Druhého vatikánskeho koncilu. Nenechajme sa zmiasť prítomnosťou kravaty a absenciou kolárika – v kontexte praktikovania verejnej teológie i českej spoločnosti to dáva zmysel, i keď to nie je nutnosť.


Tomáš Halík počas promócií v roku 1971.

To, že je Tomáš Halík lojálny voči svojej cirkvi, neznamená, že nebude voči nej aj kritický. Uvedomuje si, že cirkev, ktorú miluje, musí byť pravdivá, aby mohla byť dôveryhodná, a musí byť dôveryhodná, aby mohla byť efektívna pri napĺňaní svojho poslania v spoločnosti. Úlohou verejného teológa nesmie byť obhajovanie úzkych záujmov vlastnej cirkvi či dokonca zakrývanie jej zlyhaní. To, samozrejme, neznamená, že aj kritika by nemala mať patričnú formu a štýl.

V knihe Co je bez chvění, není pevné profesor Halík píše: „Napokon, aj česká verejnosť ma už väčšinou vníma nie ako akéhosi exponenta katolíckej cirkvi a jej inštitucionálnych záujmov, ale ako človeka, ktorý určitým spôsobom reprezentuje duchovnú oblasť v omnoho širšom a všeobecnejšom zmysle – a nemýli sa, aj ja sám tak rozumiem svojej úlohe v českej spoločnosti.“ Pre niekoho môže opísaná skutočnosť indikovať nedostatočnú vernosť katolíckej identite, no presne takto by mal verejný teológ vnímať svoje poslanie a ak ho tak vníma aj širšia verejnosť, znamená to, že v jeho zadefinovaní uspel.   

Pre verejného teológa je užitočné, ak má skúsenosť s praktickou duchovnou službou. Rozdiel medzi teológom, ktorý má pastoračnú skúsenosť, a tým, ktorému chýba, býva zreteľný nielen v akademickom prostredí, ale aj vo verejnom priestore. Predmetná skúsenosť umožňuje hlbšie nahliadnuť do duše človeka a jeho reálnych problémov, učí pozorne načúvať a „dotýkať sa rán“ – uzdravujúcim, nie rozjatrujúcim spôsobom a pomáha udržiavať v rovnováhe prorocký náboj a pastorálnu citlivosť.   

Dialektickosť

Verejná teológia je pre mnohých lepšie uchopiteľná nie skrze komplexné definície a abstraktné popisy, ale opatrným pozorovaním činnosti a pôsobenia verejných teológov a ich vzájomnou komparáciou. Ak napríklad porovnáme charakteristické znaky teológie Reinholda Niebuhra a Tomáša Halíka, verejná teológia druhého menovaného má na rozdiel od prvého výraznejší ekleziologický rozmer, čo je nepochybne jej silnou stránkou.

Charakteristika, ktorú, naopak, zdieľajú, je dialektickosť, čím nemyslím nejaký neflexibilný záväzok voči dialektickej filozofii G. W. F. Hegela, dialektickej teológii Karla Bartha a podobne. Termín používam voľnejšie v zmysle odmietnutia monokulárneho videnia, jednorozmerného myslenia a extrémnych pozícií, starostlivého zvažovania oboch strán mince a udržiavania v kreatívnom a korigujúcom napätí reálne alebo domnelé protirečenia.

„Úlohou verejného teológa nesmie byť obhajovanie úzkych záujmov vlastnej cirkvi či dokonca zakrývanie jej zlyhaní. To, samozrejme, neznamená, že aj kritika by nemala mať patričnú formu a štýl.“ Zdieľať

Navyše, obaja myslitelia – v línii Ježiša, apoštola Pavla, Augustína a ďalších – rozpoznávajú paradox ako integrálnu súčasť kresťanskej viery (napr. veľkonočný príbeh). Tomáš Halík hovorí o „paradoxnom Bohu“ či „Bohu paradoxu“, a keďže teológia, vrátane tej verejnej, sa odvíja od ľudského porozumenia Božej podstaty, nie je prekvapujúce, že označuje kresťanstvo ako „náboženstvo paradoxu“. Od schopnosti chápať paradox to už potom nie je ďaleko k objaveniu Tajomstva.  

Praktický kresťanský život je vždy viditeľným prejavom konkrétnej teológie. V knihe Vzýván a nevzýván Halík píše: „Možno k tomu, čo je skutočne možné vyhlásiť za typicky a autenticky kresťanské, možno počítať ono paradoxné postavenie kresťanov vo svete – ono bytie ‚vo svete, ale nie zo sveta‘, vedomie, že sme boli do sveta poslaní, ale zároveň z neho vyvolení a vyvolaní… .“ Správne porozumenie úlohy cirkvi v spoločnosti závisí od schopnosti postihnúť zmysel uvedeného paradoxu a jej vernosť a efektivita vo verejnom priestore by mala byť posudzovaná vo svetle tohto porozumenia.   

Dialogickosť

Ďalším príznačným znakom teológie Tomáša Halíka je dialogickosť – táto charakteristika je natoľko výrazná, že by sme profesora Halíka mohli oprávnene označiť za „teológa dialógu“. Ovplyvnený bol mysliteľmi ako Martin Buber a Emmanuel Levinas, ktorí venovali dialógu vo svojom diele značnú pozornosť, a Druhým vatikánskym koncilom, pre ktorý bol dialóg jednou z ústredných tém. Ak má niekto skeptický či spochybňujúci postoj k tomuto prelomovému koncilu, vcelku pochopiteľne mu Halíkovo myslenie nebude blízke.

Dialogický prístup ide ruka v ruke s katolicitou a je prejavom úcty a pokory vo vzťahu k blížnemu. V Halíkovom prípade tento prístup nevychádza z predpokladu náboženského či iného relativizmu, ale z filozofického pohľadu nazývaného „perspektivizmus“, ktorý vo svojej knihe Stromu zbývá naděje definuje ako „poznanie, že všetci sa pozeráme na skutočnosť z určitého uhla pohľadu a že práve preto potrebujeme dialóg plný rešpektu, z ktorého nikto nesmie byť vopred vylučovaný“.


Tomáš Halík v čase svojej kňazskej vysviacky v roku 1978.

Tomáš Halík verí v dôležitosť vnútrocirkevného, ekumenického a medzináboženského dialógu, je obzvlášť kompetentný v dialógu s rôznymi formami ateizmu a sekulárnou spoločnosťou, vedie vnútorné dialógy s rôznymi mysliteľmi, dialóg sám so sebou a v neposlednom rade – ako hlboko veriaci teológ – aj dialóg s Bohom.

Na druhej strane je dôležité poznamenať, že neabsolutizuje dialóg ako jedinú prijateľnú formu komunikácie. Napriek zásadnej dôležitosti dialógu a veľkej potrebe ho rozvíjať poslanie cirkvi vo vzťahu k „svetu“ nemožno zredukovať len na túto činnosť.  

Vo svojej knihe Co je bez chvění, není pevné ponúka toto dôležité objasnenie: „Tým, že vidím svoje poslanie skôr v oblasti dialógu než misie, nijako nezľahčujem dôležitosť misie. Odmietam považovať misiu za niečo nelegitímne alebo už nepatričné. Kresťanstvo sa nikdy nesmie vzdať misijného poslania, ktoré Kristus zveril svojim učeníkom.“ Halík prezentuje viaceré užitočné rady i provokatívne myšlienky na tému misiológie – hlbšia diskusia by však bola nad rámec témy tohto príspevku.     

Kontextualita

Verejný teológ by mal mať (v ideálnom prípade) schopnosť zmysluplne adresovať a byť užitočný pre štyri odlišné, hoci prelínajúce sa typy publika: cirkev, akadémiu, štát a širšiu verejnosť. Tomáš Halík tú schopnosť má, a to na takej úrovni, že by bol podľa môjho názoru schopný dôstojne zastávať tie najvyššie funkcie nielen v akademickom a cirkevnom prostredí, ale aj v politike – čo si napokon o ňom myslel aj Václav Havel.

Medzi súčasnými teológmi by sme hľadali dlho a ťažko takého, ktorý by prednášal na univerzite v Oxforde a mnohých ďalších, kázal, krstil či spovedal v kostole v Prahe a bol nápomocný pre pápeža v Ríme, prehovoril v parlamente a bol politikmi svojej krajiny braný vážne, písal do mienkotvorných denníkov, zúčastňoval sa na televíznych diskusiách, odpovedal na otázky novinárov, organizoval úspešnú petičnú akciu na podporu pápeža Františka, písal knihy, ktoré oslovujú širokú verejnosť doma i v zahraničí, a podobne.

Tomáš Halík je náboženský a kultúrny polyglot, ktorý dokáže s ľahkosťou prekračovať mnohé hranice a fungovať v rôznych kontextoch, zachovávajúc si pritom vlastnú identitu a integritu. Pozoruhodné je tiež, ako sa dokázal vyrovnať s kolosálnymi zmenami, ktoré so sebou priniesol rok 1989. Rýchlo pochopil, čo je úloha cirkvi v slobodnej spoločnosti, a nabádal k vzniku verejnej teológie, hoci tento termín nepoužil.

Dajme mu slovo: „Neschopnosť kreatívneho teologického myslenia a neschopnosť dialógu medzi teológiou a politickým a sociologickým myslením spôsobili, že kresťania v postkomunistických krajinách väčšinou neboli schopní dostatočne reflektovať zmeny, ku ktorým došlo v postavení a sociálnej úlohe cirkvi. Namiesto potrebnej „rekontextualizácie“ a „redefinície“, namiesto konštruktívnych pastoračných vízií nastúpil často kurz reštaurácie, pokus o návrat sveta, ktorý už neexistuje.“

Na inom mieste sa vyjadruje ešte špecifickejšie: „Ak bude kňaz ignorovať zmenený kontext svojho pôsobenia, nemôže byť ‚kvasom‘, bude sa skôr podobať onej tragikomickej figúre zabudnutého pustovníka z Nietzscheho Zarathustru.“

V skratke, aby mohlo byť kresťanské posolstvo relevantné, musí byť kontextualizovné, a práve to je jednou z úloh verejného teológa, ktorý má zvýšenú citlivosť na kultúrny kontext a schopnosť ho interpretovať.

Naratívnosť

Čitateľ kníh Tomáša Halíka si rýchlo všimne, že autor realizuje verejnú teológiu nie v abstraktných formulách, ale často formou (autobiografického) naratívu. Ide o netradičnú formu, ktorá – ak sa nad problematikou informovane zamyslíme – dáva veľmi dobrý zmysel.

Profesor Halík vysvetľuje: „Ak premýšľame o kresťanstve nielen nad teologickými spismi, ale aj nad životnými príbehmi svätcov, obracia sa naše chápanie viery od statického k dynamickému, od metafyzického k naratívnemu, od ideológie k životu. Áno, aj teologické učenia pre nás často ožijú, keď ich čítame v kontexte životných príbehov ich autorov – spomeňme si na Augustína…“

Aby mohol byť teológ označený adjektívom „verejný“, musí byť okrem iného jeho jazyk dostatočne zrozumiteľný, v opačnom prípade nedokáže osloviť širšiu verejnosť, ktorá je jeho primárnym publikom. Aby mohol byť označený „teológom“, mala by mať jeho práca primeranú teologickú úroveň a integritu. Ak k tejto kombinácii prirátame Halíkove brilantné literárne schopnosti, je pochopiteľné, že sú jeho knižky populárnym artiklom a on vyhľadávaným rečníkom.


Tomáš Halík na pražskej Letnej počas návštevy pápeža Jána Pavla II. v roku 1990.

Žiaľ, stále sa nájdu akademici, ktorí sa na autobiografickú teológiu (či teologickú autobiografiu) pozerajú s dešpektom alebo idú až tak ďaleko, že ju považujú za „vedecky“ nelegitímnu. Nielenže sa mýlia – autoetnografia je legitímnou formou kvalitatívneho výskumu a autobiografia uznávanou formou náboženského diskurzu – ale, čo je horšie, často trpia aj závisťou. Vedomie, že niečiu tvorbu poznajú desaťtisíce ľudí a iného niekoľko desiatok (či ešte menej), môže mať na človeka, ktorý nevníma svoju prácu ako povolanie od Boha, prinajmenšom iritujúci účinok.  

Keď sa s týmto problémom zo strany niektorých akademikov stretol Harvey Cox – pokorný človek dobrého srdca – v krajine, ktorá nie je infikovaná závisťou a neprajnosťou, stretne sa s ňou pravdepodobne každý verejný teológ a stretáva sa s ňou aj Tomáš Halík. Je to daň za popularitu, osteň v tele, ktorý sa táto osoba musí naučiť s pokorou a odvahou znášať.  

Ak sa verejný teológ rozhodne používať literárny štýl bližší Augustínovým Vyznaniam ako Akvinského Sume teologickej, ide väčšinou o premyslenú voľbu, založenú na presvedčení, že prezentovanie teológie a etiky v kontexte príbehu je nielen legitímnym, ale aj efektívnym spôsobom, ako zvestovať evanjelium v postmodernom svete.

Forma a obsah

Niektoré – podľa môjho názoru väčšina – z vymenovaných charakteristík sú nenahraditeľné pre zodpovednú verejnú teológiu, kým iné sú osobité pre konkrétnu osobu. Zatiaľ čo každý verejný teológ by mal byť napríklad v určitej miere interdisciplinárny, nie každý musí svoju teológiu komunikovať prostredníctvom naratívu.  

Pozorný čitateľ si zaiste všimol, že vymenované charakteristiky hovoria málo o skutočnom obsahu verejnej teológie, ktorý de facto určuje jej kvalitu. Aj tu platí truizmus: „Keď dvaja robia to isté, nie je to vždy to isté.“ Pozrime sa na dva príklady.

Autobiografický prístup môže vyprodukovať nielen mimoriadne kvalitné diela, medzi ktoré patria aj Halíkove knihy Noc zpovědníka alebo Co je bez chvění, není pevné, ale taktiež teologické gýče vyznačujúce sa povrchnosťou, narcizmom, prílišným subjektivizmom a nedostatkom literárnej kreativity. Hoci sa to tak na prvý pohľad nemusí javiť, autobiografická teológia je vedou a umením.

„Tomáš Halík je náboženský a kultúrny polyglot, ktorý dokáže s ľahkosťou prekračovať mnohé hranice a fungovať v rôznych kontextoch, zachovávajúc si pritom vlastnú identitu a integritu.“ Zdieľať

Alebo sa zamyslime nad „dialektickosťou“. To, že verejný teológ uzná, že svet nie je čierno-biely a existuje „šedá zóna“, neznamená, že čierna a biela neexistujú alebo že by sme nemali týmito farbami veci označovať. Dialektika nevyžaduje epistemologický ani etický relativizmus. Je to len metóda, ktorá sama osebe nevyprodukuje zodpovednú verejnú teológiu a môže byť aj zneužitá. Tomáš Halík správne pripomína, že „diabol, ako je známe, je skúsený dialektik“.

Či bol „skutočným“ zakladateľom kresťanstva Ježiš z Nazareta alebo Pavol z Tarzu, tu nevyriešime, obaja však boli majstrovskými dialektikmi a zároveň morálnymi realistami. Nepociťovali potrebu harmonizovať protiklady či odstraňovať napätia, a zároveň sa dokázali vyjadrovať jednoznačne.

Bez ohľadu na to, ako definujeme zložitý vzťah medzi dialektikou a paradoxom, obaja chápali paradoxnú povahu reality, používali jazyk paradoxu a najmä Ježiš niekedy úmyselne „zahmlieval“ pravdu tým, ktorí si mysleli, že jej rozumeli, a vyjasňoval tým, ktorí ju hľadali. Profesor Halík označil Ježiša aj ako „veľkého relativizátora“ a on ním aj bol. V akom zmysle? Odpoveď vyžaduje pochopenie paradoxu.

Typy teológov

Je dobré si na záver opäť pripomenúť, že existujú rôzne „typy“ teológov a rôzne spôsoby realizácie teológie. Zjednodušene povedané, cirkevnému teológovi záleží najmä na tom, aby bola teológia pravoverná, akademickému, aby bola preskúmaná, a verejnému, aby bola relevantná. Ani bez jedného typu teológov sa zdravá cirkev nezaobíde.

Samozrejme, z iného uhla pohľadu môžeme povedať, že teológia je len jedna, a každá dobrá teológia bude pravoverná, preskúmaná a relevantná. Tento pohľad – hoci len čiastočne pravdivý – je tiež dôležitý, lebo nám pripomína nebezpečenstvá striktnej kompartmentalizácie a dôležitosť otvoreného a úctivého dialógu medzi jednotlivými typmi teológov.   

Porovnávať hrušky s jablkami je nerozumné a obdobne nemúdre je pohŕdať niektorým druhom kvalitného ovocia len preto, že práve nám nemusí chutiť, hoci sa v ňom nenachádza žiaden červík. Ak sa niekomu nepáči analógia s ovocím, môže sa zamyslieť nad týmto výrokom apoštola Pavla: „Lebo ako v jednom tele máme mnoho údov, ale všetky údy nekonajú tú istú činnosť, tak sme mnohí jedno telo v Kristovi, ale jednotlivo sme si navzájom údmi“ (R 12:4-5).

Tak ako rozumný človek dokáže rozpoznať komplementaritu jednotlivých častí ľudského tela, zrelý kresťan chápe, že v cirkvi sú potrebné rôzne dary. Zostáva veriť a dúfať, že aj skrze exemplárny príklad Tomáša Halíka sa v mnohých zrodí povolanie stať sa verejnými teológmi, zodpovedne angažovanými v prospech priaznivej spoločenskej zmeny a spoločného dobra.

Foto – halik.cz

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo