Ako zvestovať evanjelium v postmodernom svete?

Doba, v ktorej žijeme, je priaznivo naklonená zdieľaniu a počúvaniu príbehov. Pre kresťanov je to príležitosť k zvestovaniu kresťanského príbehu prostredníctvom osobného svedectva.


Carl Heinrich Bloch (1834 – 1890) – Kázanie na hore. Foto – wikipedia.org

V čase, keď naratívne prístupy neboli také populárne, ako sú dnes a teológovia boli zväčša zdržanliví pri zdieľaní osobných skúseností s Bohom (alebo ich absencie) a celkovo považovali za nenáležité písať o sebe, známy harvardský teológ a môj bývalý profesor Harvey Cox vo svojej knihe The Seduction of the Spirit (1973) napísal: „Všetky ľudské bytosti majú vrodenú potrebu rozprávať a počúvať príbehy a mať príbeh, podľa ktorého môžu žiť.“

Profesor Cox bol presvedčený, že „svedectvo si zaslúži, aby sa opätovne stalo primárnym spôsobom náboženského diskurzu“ a v súlade s týmto presvedčením venoval prvú časť knihy – nazval ju Testimony (Svedectvo) – osobnému príbehu. O desať rokov neskôr vyšla Coxova autobiografia Just as I am (1983) a osobné zmienky sa objavili aj v jeho ďalších dielach.

Od svedectva k Biblii

Od momentu, keď som na strednej škole prežil konverziu od ateizmu ku kresťanstvu, ma neopustilo presvedčenie, že duchovná autobiografia môže zohrať dôležitú úlohu pri transformácii ľudskej mysle a srdca. Na počiatku mojej duchovnej cesty bolo osobné svedectvo bývalého vodcu brooklynského gangu Mau Maus, Nickyho Cruza. Jeho medzinárodný bestseller Run, Baby Run (Utíkej, malý, utíkej) našiel vďaka môjmu blízkemu priateľovi aj mňa a zvyšok je história.

V mladšom veku som nepatril medzi vášnivých čitateľov – nemal som knihy rád a nespomínam si na viac než tri, ktoré som do obdobia svojho obrátenia prečítal. Počas základnej školy sa so mnou učievala moja mama: čítala nahlas školské učebnice a ja som pozorne počúval, pretože až keď som dokázal látku zopakovať, mohol som sa ísť von hrať.

„Duchovná autobiografia môže zohrať dôležitú úlohu pri transformácii ľudskej mysle a srdca.“ Zdieľať

Ako študent – presnejšie návštevník – gymnázií som už nemusel túto podmienku splniť a moje študijné výsledky tomu zodpovedali. V čase svojho obrátenia som mal najhorší prospech v triede, čo pripisujem aj svojmu negatívnemu vzťahu ku knihám. Od Cruzovej knihy som sa však nedokázal odtrhnúť a ako následok jej prečítania som požiadal svojho veriaceho priateľa, aby mi zadovážil ďalšiu knihu – Bibliu.


Profesor Harvey Cox počas jednej z prednášok. Foto – youtube.com

V priebehu niekoľkých dní som prečítal Novú zmluvu a uveril posolstvu evanjelia. Našiel som tam dva druhy príbehov, ktoré zohrali transformatívnu úlohu v mojom živote – príbehy hovorené Ježišom a príbehy hovorené o ňom.

Harvey Cox píše o týchto dvoch druhoch príbehov vo svojej  knihe When Jesus Came to Harvard (2005), ktorá má tiež silný autobiografický nádych, keďže vychádza z jeho pätnásťročných skúseností s vyučovaním jedného z najpopulárnejších predmetov v histórii Harvardu Jesus and the Moral Life (Ježiš a morálny život). Cox svojim študentom rozprával príbehy o Ježišovi a robil to spôsobom, ktorý počas obdobia jeho vyučovania – na prekvapenie všetkých – pritiahol niekoľko tisíc študentov.

Rozprávanie príbehov

Napriek rôznym legitímnym kritikám postmodernizmu doba, v ktorej žijeme, je vcelku priaznivo naklonená zdieľaniu a počúvaniu príbehov, čo pre kresťanov predstavuje príležitosť k zvestovaniu kresťanského príbehu prostredníctvom osobného svedectva. Mám viacero skúseností, keď osoba, ktorá by nemala záujem so mnou viesť teologickú rozpravu o zmysle ľudského života, existencii Boha alebo iných náboženských otázkach, si s úprimným záujmom vypočula môj príbeh, ktorý sa týchto tém prirodzene dotýkal.

V prvej polovici svojho kresťanského života som bol členom a neskôr aj ordinovaným duchovným Assemblies of God – najväčšej pentekostálnej denominácie na svete. Počas tohto obdobia som mal možnosť si vypočuť stovky osobných svedectiev. Pentekostálne a charizmatické kresťanstvo zažilo v poslednom storočí explozívny – vskutku zázračný – rast a s určitým nadsadením možno povedať, že pochovalo klasickú teóriu sekularizácie. Svedectvo o tom, „čo urobil Pán v mojom živote“, je integrálnou súčasťou pentekostálnej spirituality od samotného počiatku tohto hnutia až do súčasnosti.

„Ak sa skúsenosti z našej posvätnej cesty rozhodneme zverejniť, môžu sa stať duchovným obohatením pre ostatných.“  Zdieľať

So snahou komunikovať osobné skúsenosti s Bohom prostredníctvom ústneho alebo písaného naratívu sa však stretávame počas celej kresťanskej histórie. Žáner duchovnej autobiografie je nielen legitímnou formou náboženského diskurzu, ale aj efektívnym prostriedkom zvestovania evanjelia. Za otca tohto žánru je považovaný Augustín z Hippa, ktorého Vyznania patria medzi najvýznamnejšie autobiografie všetkých čias. Jeden ľudský život by celkom iste nestačil na seriózne preskúmanie vplyvu tohto mimoriadneho diela na autobiografie a inú literárnu tvorbu, ktoré boli napísané po ňom.

Zatiaľ čo učebnica akademickej teológie – čím, samozrejme, neznižujem dôležitosť teologického bádania – málokedy dokáže spôsobiť hlbokú duchovnú premenu v srdci človeka a motivovať ho k životu kresťanského učeníctva, duchovné autobiografie Ignáca z Loyoly, Terézie z Ávily, Johna Bunyana, Terézie z Lisieux, Thomasa Mertona, C. S. Lewisa alebo Dorothy Dayovej nesú v sebe silu pohnúť ľudskou dušou, podobne ako pohli dušou Terézie z Ávily, keď čítala Augustínove Vyznania. Hoci pohnutie nezaručuje premenu, vonkajšia premena je zriedka možná bez toho, aby človek nebol najskôr vnútorne pohnutý.


Philippe de Champaigne (1602 – 1674) – Aurelius Augustinus. Foto – wikipedia.org

Čítanie duchovných autobiografií napomáha sebapoznanie a poznanie Boha a prispieva tak k duchovnému rastu kresťana. Rovnaké platí o ich písaní. Medzi odbornou verejnosťou v príslušnej oblasti existuje široký konsenzus o pozitívnych dosahoch písania o vlastnom živote, či už to má formu duchovnej autobiografie, memoárov, alebo denníka. Ak sa skúsenosti zo svojej posvätnej cesty rozhodneme zverejniť, môžu sa stať duchovným obohatením pre ostatných.

Ako všetko dobré, aj diskutovaný žáner môže byť využitý či dokonca vedome zneužitý na komunikovanie obsahu, ktorý je v tom lepšom prípade duchovne neosožný a v tom horšom škodlivý. Hovoriť na verejnosti o Bohu v kontexte vlastného príbehu nie je jednoduché a kompetentné duchovné vedenie môže veriacemu pomôcť vyvarovať sa chýb, ktorých sa dá v tejto oblasti ľahko dopustiť. Na druhej strane treba mať na pamäti, že Boh dokáže použiť aj to, čo je zdanlivo alebo reálne nedokonalé – kresťanov „poklad” sa nachádza v „hlinených nádobách“ (2K 4:7).

Ježiš povedal svojim nasledovníkom: „Choďte do celého sveta a ohlasujte evanjelium všetkému stvoreniu“ (Mk 16:15). Nepoznám lepší spôsob, ako to kresťania môžu robiť, než prostredníctvom verného svedectva o prejavoch dotykov Božej lásky vo svojich životoch. Nedovoľme strachu z odmietnutia, obavám z poníženia, obvineniam zo subjektivizmu, korozívnemu cynizmu či názorov, že viera je čisto privátnou záležitosťou, aby sme o nádeji, ktorá je v nás, nepovedali – slovami i skutkami – každému, kto prejaví záujem počúvať.  

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo