V druhom zo série článkov o tradícii sociálneho evanjelia sa bližšie pozrieme na osobnosť, ktorá predstavovala jej reálny aj symbolický vrchol – Martina Luthera Kinga, Jr. Počas svojho 39-ročného života sa King stal najvýznamnejším verejným teológom svojej generácie a jedným z najväčších transformačných vodcov amerických dejín.

V krátkom texte, ako je tento, sa možno zamerať len na vybrané aspekty myslenia a činnosti danej osoby. Prezentovaný obraz tak bude vždy neúplný a čiastočne skreslený. Pre tých, ktorí nemajú možnosť bližšie sa oboznámiť s Kingovou spisbou a dôležitými sekundárnymi prameňmi, chcem dať do pozornosti pozoruhodný dokumentárny seriál Eyes on the Prize (S očami upretými na cenu), ktorý ponúka kvalitné spracovanie Kingovho života a doby, v ktorej žil.

Rozvoj sociálneho evanjelia

Ako som načrtol v článku Sociálne evanjelium ako verejná teológia, jedno z najzávažnejších zlyhaní klasického sociálneho evanjelia bolo zanedbanie otázky rasovej spravodlivosti. Jeho lídrami boli väčšinou bieli protestantskí muži strednej triedy s privilegovanou pozíciou v spoločnosti. Skúsenosť utláčanej minority im bola vzdialená. Aj na tom príklade vidíme, že teológie a hnutia sa nerodia vo vákuu a skúsenosť – alebo jej absencia – ovplyvňuje náboženské presvedčenia a postoje.

Od pokušenia prezentizmu a prílišnej kritiky predchodcov nás môže ochrániť uvedomenie si, že aj naši nasledovníci budú raz vidieť „blind spots“ (slepé miesta) v našom teologickom myslení, morálnej predstavivosti a sociálnej angažovanosti. Aj z toho dôvodu je dôležité pokorne reflektovať nad myšlienkami a skúsenosťami iných ľudí, ktoré sa nám môžu na prvý pohľad javiť ako cudzie, no majú potenciál odhaliť slepé miesta. A, samozrejme, tento proces nie je jednosmernou ulicou; aj my môžeme rovnako poslúžiť druhým.

K potrebnej korekcii hnutia sociálneho evanjelia a jeho ďalšiemu rozvoju prispeli afroamerické osobnosti, akou bol napríklad teológ a pastor Howard Thurman. Podobne ako predstavitelia klasického sociálneho evanjelia, Thurman kládol dôraz tak na osobnú zbožnosť, ako aj na sociálnu angažovanosť v prospech spravodlivosti. Na rozdiel od nich však vnímal spojitosť medzi kresťanskou vierou a presadzovaním nielen ekonomickej, ale aj rasovej spravodlivosti.

„Uvedomenie si, že človek je Božím dieťaťom, dáva nielen pocit vlastnej hodnoty, ale aj vnútornú silu prekonať strach a vzoprieť sa útlaku.“ Zdieľať

V knihe Jesus and the Disinherited (Ježiš a vydedenci) Thurman uvádza, že „rasová nadradenosť“ je prejavom „hriechu pýchy a arogancie“ a že „monštruóznosť tohto hriechu nie je ľahko uchopiteľná“. Thurman zdieľa presvedčenie priekopníkov sociálneho evanjelia o Ježišovej etike lásky, ale aplikuje ju širšie – „naprieč bariérami triedy, rasy a stavu“. Thurmanovo sociálne evanjelium dáva nádej osobám, ktoré „stoja v danom okamihu dejín chrbtom pritlačeným k múru“. Uvedomenie si, že človek je Božím dieťaťom, dáva nielen pocit vlastnej hodnoty, ale aj vnútornú silu prekonať strach a vzoprieť sa útlaku.

Osoby ako Howard Thurman výrazne prispeli k vzniku a úspechu hnutia za občianske práva černošského obyvateľstva. Thurman ovplyvnil aj samotného Martina Luthera Kinga. Za zmienku napríklad stojí, že počas historického bojkotu autobusovej dopravy v alabamskom meste Montgomery – reagujúcom na zatknutie Rosy Parksovej po tom, ako odmietla uvoľniť miesto v autobuse bielemu pasažierovi – nosil King Thurmanovu knihu vo vrecku a nachádzal v nej inšpiráciu.

Verejný teológ s víziou milovanej komunity

Na Martina Luthera Kinga sa vzťahujú mnohé označenia: baptistický pastor, bojovník za občianske práva, sociálny vizionár, moderný prorok či svedomie národa. Hoci termín „public theologian“ (verejný teológ) bol prvýkrát použitý až niekoľko rokov po Kingovej smrti, niet pochýb, že sa na neho vzťahuje. Osobne ho používam ako zastrešujúci pojem, ktorý v sebe zahŕňa aj vyššie zmienené označenia.

V kontexte našej diskusie je obzvlášť užitočná štúdia Fredericka L. Downinga s názvom Martin Luther King, Jr. as Public Theologian (Martin Luther King, Jr. ako verejný teológ). Downing považuje Kinga za „inštruktívny príklad prekonania privatizácie [náboženstva] a efektívnej práce v prospech spoločného dobra prostredníctvom legitímnej verejnej viery“. Odkazujúc na známy konceptuálny rámec Davida Tracyho, Downing vníma Kinga ako verejného teológa, ktorý adresoval všetky tri typy verejnosti (publiká): cirkev, akadémiu a širšiu spoločnosť.

Tu je zaujímavé si všimnúť, že hoci bol King držiteľom doktorátu a mal možnosť pôsobiť v akadémii, rozhodol sa prijať pozíciu pastora, ktorá sa pre neho stala odrazovým mostíkom k širšej angažovanosti. Každý verejný teológ má svoju primárnu oblasť pôsobenia a s ňou súvisiace publikum – tým Kingovým bola cirkev.

V sekulárnom svete sa občas stretávame so znižovaním významu Kingovej kresťanskej identity jeho prezentovaním najmä ako „bojovníka za práva černochov“. V tomto prípade však nie je možné jedno od druhého oddeliť – kresťanská viera bola hnacím motorom v jeho boji za spravodlivosť. King vo verejnom priestore vystupoval jednoznačne ako osoba viery.

Martin Luther King. Foto – TASR/AP

V texte Cieľom verejnej teológie je dobrá spoločnosť sa zmieňujem o tom, že jednou z úloh verejného teológa je predkladať víziu „dobrej spoločnosti“. King ju vyjadril metaforou „beloved community“ (milovaná komunita) a celý život zasvätil snahe o jej realizáciu. Milovaná komunita bola v jeho ponímaní charakteristická silným pocitom vzájomnosti, hľadaním spoločného dobra, spoločenským zmierom, rasovou harmóniou, zdieľaním bohatstva a hlbokou toleranciou.

King bol presvedčený, že jediným prostriedkom k dosiahnutiu takej spoločnosti je láska – nie typu erós ani filia, ale agapé. V jeho myslení tento typ lásky nemá nič spoločné so sentimentalitou, romantickosťou alebo pasivitou. Je prejavom dobrej vôle, aktívnou silou, ktorá sa usiluje o vytvorenie a zachovanie skutočne ľudského spoločenstva, v ktorom bude dôstojnosť každého človeka rešpektovaná.

Radikálny element agapé sa manifestuje vo vzťahu k nepriateľom a odmietnutí každého druhu násilia a nenávisti. Tento typ lásky – prejavujúcej sa okrem iného v nenásilnom priamom odpore voči nespravodlivosti – sa „nesnaží poraziť alebo ponížiť protivníka, ale získať si jeho priateľstvo a porozumenie“.

Na Slovensku sa nedávno zrodila vízia za „slušné Slovensko“, ktorá však bola z morálneho aj praktického hľadiska nedostatočne robustnou. Bolo preto správne koncept rozšíriť adjektívom „spravodlivé“. Pre Kinga by však bola aj táto vízia neúplná a obohatil by ju o ďalšie adjektívum – „milujúce“. Spravodlivosť bez lásky totiž nedokáže vytvoriť autentickú komunitu.

Je dôležité si ešte pripomenúť, že Kingova teocentrická vízia nebola lacným sloganom, výplodom náboženskej fantázie alebo zhlukom náhodných myšlienok. Kingovi sa dostalo kvalitného vzdelania a okrem iného bol dobre oboznámený s dôležitými dielami morálnej a politickej filozofie. King sa mohol v niektorých veciach mýliť, ale bolo by chybou podceniť intelektuálnu vybavenosť, ktorá tvorila solídny základ jeho verejnej teológie a spoločenskej angažovanosti.

Služba ako cesta k veľkosti

Podobne ako to bolo s rozvojom konceptu verejnej teológie, Martin Luther King bol modelom transformačného vodcu skôr, ako bola rozvinutá príslušná teória. Mohli by sme diskutovať o osobných kvalitách, ktoré z Kinga tento typ vodcu urobili, o metódach a stratégiách, ktoré používal, či ďalších aspektoch jeho transformačného vodcovstva. Dnes chcem zdôrazniť aspekt vodcovstva, ktorý považujem u Kinga za kľúčový – službu.

Viacerí odborníci na život a dielo Martina Luthera Kinga správne poukazujú na často prehliadaný, ale v súvislosti s vodcovstvom dôležitý fakt: King začal svoje verejné pôsobenie ako „reluctant leader“ (zdráhavý vodca). Ako mladý pastor Dexter Avenue Baptist Church v Montgomery, King – ako sám uvádza – „jednoducho odpovedal na volanie ľudí stať sa ich hovorcom“ vo viac ako rok trvajúcom – úspešnom – autobusovom bojkote.

V ťažkých chvíľach zápasu a ohrozenia života – keď strácal odvahu a slablo jeho odhodlanie – King prežil mystickú skúsenosť, ktorá mu dala silu vytrvať. Vo svojom vnútri počul Ježišov hlas, ktorý mu potvrdil Božie poverenie a zasľúbil Božiu prítomnosť: „Martin Luther, zastaň sa spravodlivosti, zastaň sa práva, zastaň sa pravdy. A hľa, ja budem s tebou až do konca sveta.“       

King nebol vedený nezriadenou ambíciou stať sa dôležitým a jeho verejné angažovanie nebolo motivované prahnúcim egom. Netlačil sa do popredia. Bol človekom, ktorý sa usiloval rozpoznať Božie volanie a byť mu poslušný. V tom bol podobný veľkým (a často nedokonalým) vodcom, ktorých príbehy máme zachytené v Biblii – Mojžišovi, Jozuovi, Gedeónovi, Dávidovi, Ester, Jeremiášovi, Petrovi či Pavlovi. Každý z nich bol v čase povolania zdráhavým vodcom.

Autor textu so svojou dcérou pred autobusom č. 2857, v ktorom sedela Rosa Parksová. Foto – archív L. M. O.

Život Martina Luthera Kinga je neoddeliteľne spätý s bezvýhradnou službou Bohu a blížnemu. V mimoriadne silnej a dojímavej kázni The Drum Major Instinct (Kapelníkov inštinkt) King hovorí, že Ježiš nepokarhal svojich učeníkov za to, že chceli byť „veľkí“, ale pozmenil bežné chápanie tohto pojmu. Ježišova veľkosť bola v tom, že „slúžil a konal dobro“ a rovnaké očakáva od svojich nasledovníkov. „Ježiš nám dal novú normu veľkosti,“ hovorí King.

V aplikačnej časti svojho posolstva King zdôrazňuje: „Každý môže byť veľký, pretože každý môže slúžiť. Nemusíte mať vysokoškolský titul, aby ste mohli slúžiť. Nemusíte byť dobrý v gramatike, aby ste mohli slúžiť. Nemusíte vedieť o Platónovi a Aristotelovi, aby ste mohli slúžiť. Nemusíte ovládať Einsteinovu teóriu relativity, aby ste mohli slúžiť. Nemusíte poznať druhý termodynamický zákon, aby ste mohli slúžiť. Potrebujete len srdce plné milosti, dušu vzbudenú láskou. A môžete byť služobníkom.“

V záverečnej časti kázne hovoril King o svojom vlastnom pohrebe. Nechcel, aby sa raz v pohrebnej reči hovorilo o jeho mnohých oceneniach vrátane Nobelovej ceny za mier. Prial si, aby niekto v ten deň spomenul, že „Martin Luther King, Jr., „sa snažil dať svoj život v prospech služby druhým“; chcel, aby niekto povedal, že sa „snažil milovať a slúžiť ľudstvu“. O dva mesiace neskôr bol King zavraždený. Jeho želanie sa splnilo – celý národ prostredníctvom nahrávky tejto kázne počul, ako on sám seba vníma a ako si prial, aby si ho ľudia pamätali.

Poklad v hlinenej nádobe

Martin Luther King nebol dokonalým človekom a ani neomylným mysliteľom. Jeho pochybenia a poklesky sú známe – kredibilné biografické diela ich neprehliadajú a zároveň udržujú v perspektíve celého jeho života a vykonanej práce. Kingove morálne zlyhania sú niektorými kresťanmi bagatelizované, akoby na osobnej etike nezáležalo. Na druhej strane sú kresťania, ktorí kvôli nim nedoceňujú Kingov enormný spoločenský prínos a ignorujú jeho odkaz. Nepodľahnime ani jednej z týchto krajností.

Podobne môžeme nesúhlasiť s Kingovou liberálnou teológiou, mať výhrady voči demokratickému socializmu a ani pacifistické postoje nám nemusia byť blízke. Môžeme si tiež myslieť, že King mal príliš optimistickú predstavu o ľudskej povahe a smerovaní dejín, že podcenil realitu hriechu a zla. Nič z toho nemení na skutočnosti, že King bol výnimočnou osobnosťou, ktorej život neprestáva inšpirovať a má čo povedať aj Slovensku.

„V ťažkých chvíľach zápasu a ohrozenia života – keď strácal odvahu a slablo jeho odhodlanie – King prežil mystickú skúsenosť, ktorá mu dala silu vytrvať.“ Zdieľať

King je príkladom angažovaného kresťana, ktorý bol ochotný obetovať svoj život pre spoločné dobro – slobodu, mier a spravodlivosť. Túžil vidieť, ako Amerika činí pokánie zo svojho dedičného hriechu rasizmu, transformuje sa a dosiahne sociálne spasenie. Černošský nacionalizmus a separatizmus nepovažoval za správnu cestu. Odmietal nenávisť voči komukoľvek a zároveň aktívne konfrontoval zlo. Bol ochotný zaplatiť cenu učeníctva a veril v moc vykupiteľského utrpenia.

V závere svojho najznámejšieho prejavu I Have a Dream (Mám sen) sníval o dni, „keď sa všetky Božie deti – čierne aj biele, Židia aj pohania, katolíci aj protestanti – chytia za ruky a budú spievať slová starého černošského spirituálu: ‚Konečne slobodní, konečne slobodní, vďaka, Bože všemohúci, konečne sme slobodní!‘.“ Dnes sú k naplneniu tohto odvážneho sna Spojené štáty americké oveľa bližšie, ako boli v roku 1963, na čom nesie nemalú zásluhu práve Martin Luther King.