Každá prax vychádza z teórie, ktorá môže byť hlboko reflektovaná, ale aj nepreskúmaná či dokonca nerozpoznaná. Prax verejného teológa zväčša pramení z teoretického základu, ktorý sa zrodil v dialógu s inými teoretikmi a praktikmi z oblasti verejnej teológie. Tento základ by mal byť verejný teológ schopný rozumne odôvodniť a zrozumiteľne odkomunikovať, a súčasne by mal byť ochotný – vo svetle nového poznania – svoj model verejnej teológie modifikovať.

Niekedy sa stretávam s dobrou otázkou: Aký je rozdiel medzi verejným a verejne angažovaným teológom? Označenia môžu byť používané zameniteľne, ale v rámci odbornejšej diskusie by sme mali medzi nimi diferencovať. Každý verejný teológ je verejne angažovaný, ale naopak to neplatí. Z môjho pohľadu je najzásadnejší rozdiel v schopnosti prvého artikulovať informovanú a koherentnú teológiu verejného života. Predpokladom je schopnosť orientovať sa nielen v histórii kresťanského sociálneho a politického myslenia, ale tiež jeho vnímanie v širšom kontexte morálnej a politickej filozofie.

Tento text je pokračovaním premýšľania o verejnej teológii a artikulácie jedného z jej modelov. Vychádza z predpokladu, že cirkevná, akademická i širšia verejnosť majú právo vedieť a verejný teológ má povinnosť vysvetliť, odkiaľ prichádza, kam ide a ako sa tam chce dostať. Dôveryhodnosť a efektívnosť verejnej teológie bude závisieť (aj) od transparentnosti verejných teológov – ich schopnosti a ochote objasniť východiská, metódy a ciele svojej práce.

V texte načrtnem hlavný cieľ svojej verejnej teológie a dotknem sa niektorých dôležitých otázok, ktoré s ním súvisia. Ide o konštruktívny a kreatívny projekt, ktorý je otvorený konfrontácii s alternatívnymi –  na informovanom argumente založenými – pozíciami, v súlade s mojím presvedčením, že dobrá kritika je vzácny intelektuálny dar. Budem stavať na už skôr prezentovaných myšlienkach – v tejto súvislosti dávam do pozornosti čitateľov najmä článok V akej spoločnosti chceme žiť?  

Dobrá spoločnosť

Bolo by ťažké nájsť súdneho človeka, ktorý by nechcel žiť v „dobrej“ spoločnosti. Avšak, paradoxne, väčšina ľudí o charakteristických znakoch takej spoločnosti hlbšie nepremýšľa, čo je jednou z hlavných príčin, prečo (nielen) na Slovensku chýba spoločná vízia dobrej spoločnosti. Jednou z úloh verejného teológa je takú víziu predkladať a o jej realizáciu sa spolu s ostatnými ľuďmi dobrej vôle usilovať.

Obhajujem myšlienku, že dobrá spoločnosť stojí na troch základných pilieroch: slobode, pokoji a spravodlivosti. Viažu sa k najhlbším túžbam každého človeka spojenými s jeho blahom, k potrebe rešpektovania ľudskej dôstojnosti a zachovaniu princípu všeobecného dobra. Ak niektorá politická teória zvýrazňuje iba jeden z týchto pilierov – napríklad slobodu – z perspektívy kresťanskej teológie ju možno považovať za neadekvátnu až pomýlenú. Rovnaké platí, ak zdôrazňuje spravodlivosť na úkor slobody, pokoj na úkor spravodlivosti a podobne.

Prečítajte si aj
Verejní teológovia: kto sú a prečo ich potrebujeme? Zdieľať

Mnohé cirkvi a kresťanské organizácie v Spojených štátoch amerických akcentujú vo svojej verejnej službe pokoj a spravodlivosť, avšak opomínajú slobodu. Verejný teológ pôsobiaci v postkomunistickom kontexte bude prirodzene citlivý na absenciu tohto piliera. Na druhej strane, napríklad známy pastiersky list amerických biskupov Economic Justice for All (Ekonomická spravodlivosť pre všetkých) – podľa mňa správne – spomína všetky tri pojmy a spája ich s centrálnym teologickým konceptom „Božieho kráľovstva“.

Ak som správne identifikoval nosné piliere dobrej spoločnosti, potom základnou úlohou – láskou k blížnemu motivovaného – verejného teológa je chrániť slobodu, presadzovať spravodlivosť a upevňovať pokoj. Písmo a Tradícia, ktoré sú prameňmi autority pre kresťanského verejného teológa, ukazujú na dôležitosť každého z uvedených pilierov. Rozum to dosvedčuje a ľudská skúsenosť potvrdzuje.

Je pochopiteľné, že existuje pluralita názorov na to, ako slobodu, pokoj a spravodlivosť definovať, či medzi nimi existuje hierarchia dôležitosti a ak áno, ktorý z týchto stavebných kameňov dobrej spoločnosti možno považovať za uholný. Spoločná vízia dobrej spoločnosti však nevyžaduje úplný konsenzus a žiadny nesúhlas – to je v slobodnej spoločnosti nerealizovateľný cieľ. Realistickým cieľom je dosiahnutie širšieho, principiálneho a pragmatického konsenzu, ktorý bude výsledkom demokratického dialógu.

V abstraktnej rovine možno povedať, že každý z predstavených pilierov je rovnako dôležitý, podobne ako v prípade trojnožky. V reálnej situácii treba najsilnejší dôraz klásť na posilnenie najslabšieho piliera – trojnožka je len natoľko stabilná, nakoľko je pevná jej najslabšia noha. Keď sa pozrieme na súčasné Slovensko, najporušenejším pilierom je spravodlivosť, a preto je pochopiteľné, že (nielen) davy na námestiach nežiadajú viac slobody či pokoja, ale žiadajú viac spravodlivosti.

Pokiaľ sme prijali, že dobrá spoločnosť stojí na troch pilieroch, budeme okrem iného prezieravo opatrní, aby sme pri snahe posilniť jeden z pilierov neoslabili iný, a tým aj celú konštrukciu dobrej spoločnosti. Ak by napríklad túžba po spravodlivosti nebola ničím korigovaná, paradoxne by mohla mať za následok ešte horšiu spoločnosť, ako je tá súčasná. Naopak, ak by boli jednotlivé piliere neporušené a vzájomne vyvážené, podopierali by ideálnu spoločnosť.

Verejný teológ – pohybujúci sa v tradícii kresťanského realizmu, ako je to v mojom prípade – si akútne uvedomuje, že tento ideál nie je možné dosiahnuť a každý ľudský pokus o jeho plnú realizáciu bude v konečnom dôsledku viesť k trpkej dezilúzii a preliatiu pohára utrpenia. Hriechom porušené ľudské bytosti nedokážu vybudovať neporušené piliere slobody, pokoja a spravodlivosti.

Preto sa na jednej strane vyhýba utopickým víziám – ako napríklad tej obsiahnutej v komunistickom hesle „Každý podľa svojich schopností, každému podľa jeho potrieb!“, a na strane druhej sa usiluje o budovanie spoločnosti, ktorá je slobodnejšia, pokojnejšia a spravodlivejšia, ako je tá, v ktorej momentálne žije. Odmieta optimistický aj pesimistický determinizmus – jeho úsilie je zakotvené v biblickej nádeji. 

Univerzalita a partikularita

Legitímnou otázkou je, či by verejný teológ nemal svoj cieľ definovať pomocou biblického alebo teologického jazyka namiesto jazyka filozofického. Tertulianova otázka „Čo majú spoločné Atény s Jeruzalemom?“ nestratila ani po stáročiach na svojej aktuálnosti. Nejde tu o prispôsobovanie sa „svetu“? Nestráca sa osobitosť kresťanskej viery? Je zachovaná vernosť evanjeliu? Rovnaké otázky sú relevantné aj v diskusii o tom, či by kresťania mali vo verejnom priestore používať jazyk a argumenty, ktoré sú sekulárnej povahy, respektíve „prekladať“ náboženský jazyk do sekulárneho.

Ide o komplexnú problematiku, ktorá by si vyžadovala samostatnú úvahu a vstúpenie do dialógu s politickými filozofmi ako John Rawls, Michael Sandel, Michael Walzer alebo Jean Bethke Elshtainová. Tu poviem len toľko, že náboženský jazyk má podľa mňa miesto vo verejnom priestore, avšak ak kresťanom záleží, aby boli relevantným hlasom v spoločnosti, mali by sa snažiť komunikovať široko dostupným spôsobom. Filozoficky definované piliere dobrej spoločnosti, samozrejme, môžu – a z pohľadu zodpovednej verejnej teológie musia – byť napĺňané (aj) biblickým a teologickým obsahom.

Ak definujeme normatívne princípy dobrej spoločnosti použitím exkluzívne náboženského jazyka, okrem toho, že budeme nezrozumiteľní, spochybníme tiež dialogický a kolaboratívny charakter verejnej teológie. Autentický a plodný dialóg je možný iba tam, kde sa používa zrozumiteľný jazyk. To neznamená, že by sa mal kresťan zaradiť do niektorého z ideologických táborov a používať jazyk jeho členov – naopak, každá politická ideológia musí byť podrobená teologickej a etickej reflexii.

Prečítajte si aj
Pokračovanie putovania: charakteristiky verejnej teológie Tomáša Halíka Zdieľať

Poviem to ešte inak: verejní teológovia a angažovaní veriaci by mali na jednej strane trvať na tom, že je nedemokratické a neférové, ak sa od veriacich osôb vyžaduje, aby svoje názory vo verejnom priestore prezentovali v sekulárnom jazyku. Na strane druhej by mali seriózne zvážiť, či a kedy je používanie biblického a teologického jazyka efektívnym spôsobom komunikácie vo verejnom priestore, najmä ak je takýto jazyk pre väčšinovú spoločnosť nezrozumiteľný.

Model verejnej teológie, ktorý predostieram, dokáže identifikovať a konfrontovať extrémne pozície na oboch stranách spektra a snaží sa integrovať univerzálne a partikulárne prvky. Trvá na tom, že musíme hľadať, čo nás ako ľudí a občanov spája a zároveň v procese neobetovať hodnoty, ktoré považujeme za drahé a ktoré obetovať nemožno bez toho, aby sme sa im spreneverili. Tento proces nebude ľahký, ale pre priblíženie sa ideálu dobrej spoločnosti je nevyhnutný.

Princípy diskusie

Zodpovedná verejná teológia 21. storočia na jednej strane odmieta privatizáciu náboženstva a na strane druhej si vo verejnom priestore neosobuje privilegované postavenie. Verejný teológ chce mať miesto pri stole a prispievať do verejnej diskusie, nemusí však mať prvé ani posledné slovo. Podobne ako ostatní participanti, má svoje názory a presvedčenia, ale nespráva sa, ako keby plne obsiahol pravdu. Kategoricky odmieta prístup, na ktorý v angličtine existuje výstižný idióm „my way or the highway“.

Za jedno z najvážnejších ohrození súčasnej demokracie považujem neschopnosť viesť kultivovaný dialóg vo verejnom priestore, príčiny, ktoré to spôsobujú a následky, ktoré z toho vyplývajú. Najvypuklejšie sa tento problém prejavuje v internetových diskusných fórach a najznámejšej sociálnej sieti, ktoré sa (nielen) v slovenskom kontexte stali všetkým možným, len nie miestom prejavovania vzájomného rešpektu, zmysluplnej diskusie a spoločného hľadania pravdy.

Žijeme vo fragmentovanej spoločnosti, ktorej chýba spoločná vízia a kde osoby rozličných morálnych a politických presvedčení nedokážu spolu konštruktívne komunikovať a spolupracovať v miere, v ktorej by to bolo žiaduce a je realisticky možné. Vo verejnom priestore sme svedkami vulgárnych prejavov, osobných invektív a častého porušovania ôsmeho prikázania Dekalógu.

Politická a mediálna kultúra je na úrovni, ktorá neraz viac podkopáva, ako prispieva k vytváraniu dobrej spoločnosti. Z kakofónie konfrontačných a nenávistných tónov ešte nikdy nevznikla spoločenská harmónia.

Zodpovední teológovia, duchovní pracovníci a angažovaní kresťania musia byť v tejto situácii príkladom múdrosti, uvážlivosti a odvahy – hovoriť i mlčať – a tiež neoblomného záväzku voči pravde. Blaise Pascal napísal: „V tejto dobe je pravda taká zatemnená a lož taká zavedená, že pravdu môže poznať iba ten, kto ju miluje.“ Jeho slová sú v dnešnej – postfaktuálnej – dobe relevantnejšie ako boli v 17. storočí. 

„Dôveryhodnosť a efektívnosť verejnej teológie bude závisieť (aj) od transparentnosti verejných teológov – ich schopnosti a ochote objasniť východiská, metódy a ciele svojej práce.“ Zdieľať

Aby sme však nezostali len pri deskripcii problému a normatívnych tvrdeniach, pozrime na niekoľko princípov, ktoré sú nevyhnutné pre zmysluplnú diskusiu, skultúrnenie verejného priestoru a zdravé fungovanie pluralitnej demokracie. Ak by sa aspoň verejne činné osoby – z vlastného presvedčenia alebo pod morálnym tlakom verejnosti – zaviazali tieto princípy dodržiavať, radikálne by sa zmenila atmosféra v krajine a výrazne by sme sa priblížili k ideálu dobrej spoločnosti.

Prvý princíp sa týka rešpektovania dôstojnosti človeka a jeho základných práv, ktoré zahŕňajú slobodu myslenia a prejavu. Aj keď si myslíme, že sa druhý človek mýli, nemali by sme ho urážať, ponižovať alebo nútiť vzdať sa hlbokého presvedčenia. Argumenty ad hominem, útočné postoje, či pasívno-agresívne správanie by sme nemali používať ani tolerovať – väčšina z nás má možnosť v takomto type konverzácie neparticipovať. Naopak, za štandard by sme mali považovať veľkorysosť ducha, zdvorilosť a schopnosť empatie.

Vzájomnú diskusiu by sme mali začať hľadaním spoločnej pôdy a súhlasiť s druhou osobou tak často, ako je to len možné. Tento princíp súvisí s paradigmatickou zmenou v myslení, postojoch a prístupoch, ktorej predpokladom je zdravé sebavedomie, intelektuálna pokora a skrotenie kritického ducha. Ak takáto zmena nastane, nebude pre nás ťažké riadiť sa užitočnou radou Reinholda Niebuhra „vždy hľadať pravdu v omyle nášho protivníka a omyl v našej pravde“.

Zachovanie prvých dvoch princípov nás pripraví na zmysluplnú konfrontáciu nesúhlasných názorov, ktorej cieľom nie je nášho názorového protivníka poraziť, ale presvedčiť. Ešte predtým sa však musíme ubezpečiť, že skutočne rozumieme pozícii nášho oponenta a prezentujeme ju férovo, teda spôsobom, ktorý je pre neho prijateľný. Potom môže nasledovať vecná argumentácia spojená s ochotou nechať sa presvedčiť lepším argumentom.

Nielen pre katolícku verejnú teológiu je dôležitý dokument Druhého vatikánskeho koncilu Gaudium et Spes, kde sa píše: „Naša úcta a láska má zahŕňať aj tých, ktorí v sociálnej, politickej alebo aj náboženskej oblasti zmýšľajú alebo konajú inak než my. Veď čím lepšie pochopíme v duchu ľudskosti a lásky ich spôsob zmýšľania, tým ľahšie nám bude nadviazať s nimi dialóg. Isteže, láska a vľúdnosť nás v nijakom prípade nesmú priviesť k ľahostajnosti voči pravde a dobru. Naopak, práve táto láska podnecuje Kristových učeníkov ohlasovať všetkým ľuďom spasiteľnú pravdu. Lenže treba rozlišovať medzi bludom, ktorý treba vždy odmietať, a blúdiacim, ktorý nikdy nestráca svoju ľudskú dôstojnosť, aj keď má pomýlené alebo nie celkom správne náboženské názory.“

Ako sa zachovať v prípade, keď napriek vyššie uvedeným princípom sa ani jednej strane nepodarilo tú druhú presvedčiť a panuje medzi nimi nesúhlas či dokonca hlboké rozdelenie? Tu prichádza na rad ďalší princíp – tolerovanie nesúhlasného názoru. John Wesley bol prvým, kto v písomnej forme použil dnes známu frázu „agree to disagree“ reprezentujúcu koncept, ktorý vytvára priestor pre čestný nesúhlas a zmenšuje ho pre nenávistné reakcie. Wesley bol presvedčený, že je lepšie milovať a mýliť sa, ako zastávať správny názor a zlyhať v láske.

Posledný princíp sa týka uvedomenia si potreby principiálneho a pragmatického kompromisu a hodnoty aspoň minimálneho konsenzu, bez ktorých pluralitná demokracia nedokáže dlhodobo fungovať. Mali by sme realisticky priznať, že dosiahnutie robustného konsenzu o ideáloch dobrej spoločnosti a najmä spôsobu ich realizácie nebude možné, čo však v žiadnom prípade neznižuje hodnotu dosiahnuteľného konsenzu a dôležitosť úsilia priblížiť sa ideálu.

Existujú, samozrejme, aj otázky, pri ktorých sa bude hľadať konsenzus mimoriadne ťažko, respektíve jeho dosiahnutie nebude možné – ako napríklad v prípade interrupcií. Aj tu je však žiaduce uplatniť vyššie uvedené princípy a zároveň prijať, že sa obe strany budú usilovať o presadenie takej legislatívy, ktorá v čo najväčšej miere korešponduje s ich najhlbším presvedčením. To ale neznamená, že by nemali hľadať a nachádzať oblasti, v ktorých sa dokážu zhodnúť a spolupracovať – od odstraňovania príčin vedúcich k interrupcii až po uľahčenie procesu adopcie narodeného dieťaťa.   

Demokratický experiment

Z historického hľadiska sme účastní bezprecedentného experimentu – života v pluralitnej demokracii. Hoci sa nedokážem stotožniť s tými, ktorí označujú stredovek ako „obdobie temna“ alebo „tisíc rokov bez kúpeľa“, demokraciu – napriek jej mnohým nedostatkom – považujem za lepšiu formu zriadenia ako konkurenčné formy spoločenského a politického usporiadania. Demokraciu by sme však nemali vnímať ako konečný cieľ a ani ju idealizovať, je to nedokonalý – ale najlepší, aký sme doteraz poznali – prostriedok k priblíženiu sa ideálu dobrej spoločnosti.

Sociológ Robert N. Bellah a jeho kolegovia v knihe The Good Society (Dobrá spoločnosť) správne poukazujú, že „klasické kritériá dobrej spoločnosti – pokoj [mier], prosperita, sloboda, spravodlivosť – všetky dnes závisia od nového experimentu demokracie“. Navyše, v rámci tohto zriadenia môžeme slobodne diskutovať i polemizovať o interpretácii a implementácii týchto ideálov do života spoločnosti. Keď spoločnosť túto slobodu raz zakúsi a nepodľahne pritom anarchii, diktatúra sa pre ňu stane nepríťažlivou alternatívou.

„Verejný teológ chce mať miesto pri stole a prispievať do verejnej diskusie, nemusí však mať prvé ani posledné slovo“ Zdieľať

Máme demokraciu a budeme ju mať dovtedy, dokedy si ju dokážeme udržať. Problémom pre demokraciu nie je len kolektivizmus, ktorým je charakteristický komunizmus, ale aj bezbrehý individualizmus, ktorý má korene v liberalizme. Diskusiu o vzťahu prezentovaného modelu verejnej teológie k rôznym typom liberalizmu si budeme musieť nechať na inokedy, jedna vec je však istá: liberálnu demokraciu si dokážu udržať iba tie krajiny, ktoré sú schopné zachovať jednotu v rozdielnosti, čo je možné vtedy, ak ich spájajú dôležité hodnoty.

Pápež Ján Pavol II. krátko po páde komunizmu, ku ktorého skonu výraznou mierou prispel, v encyklike Centesimus Annus zdôrazňuje, že „Cirkev si veľmi váži demokraciu ako systém, ktorý zabezpečuje občanom účasť na politických rozhodnutiach a podriadeným zaručuje možnosť svoje vlády voliť a kontrolovať a tam, kde je to potrebné, pokojnou cestou ich odvolávať“. Zároveň varuje, že „demokracia bez zásad, ako dokazujú dejiny, ľahko sa premení na otvorený, alebo skrytý totalitarizmus“.

Demokracia kladie na občanov omnoho vyššie nároky ako režim, ktorý na Slovensku vládol štyri decéniá a padol v pamätnom roku 1989. Poslúchať je ľahšie ako byť zodpovedný. Zodpovednosť okrem iného vyžaduje schopnosť rozlišovať a je pochopiteľné, že osoba, ktorej táto schopnosť chýba, bude uprednostňovať jednoduché odpovede na komplexné otázky, príkazy namiesto princípov a autoritárske vodcovstvo pred občianskou deliberáciou.

Pre verejného teológa je schopnosť rozlišovať nie vecou voľby, ale nutnosti. Získava a kultivuje ju prostredníctvom usilovného štúdia a praktizovania duchovných disciplín, ako dôsledku uvedomenia si, že teológiu a spiritualitu nemožno od seba oddeľovať. To je jeden z hlavných dôvodov, prečo medzi definujúce znaky (kresťanskej) verejnej teológie zaraďujem „pneumatologickosť“. Schopnosť rozpoznať pôsobenie Ducha Svätého v cirkvi a vo svete, zosúladiť s ním svoje bytie a konanie – pokladám za najdôležitejšiu úlohu zodpovedného verejného teológa.    

Foto – Andrej Lojan