Verejný teológ: hlas rozumu a svedomia, nie hlasná trúba strán a politikov

Verejný teológ: hlas rozumu a svedomia, nie hlasná trúba strán a politikov

Ilustračné foto – Postoj/Andrej Lojan

Verejnému teológovi nejde o moc, ale o vplyv – s cieľom podporiť všeobecné dobro spoločnosti, nie presadiť konkrétnu politickú agendu.

Vo svojom programovom texte Verejní teológovia: kto sú a prečo ich potrebujeme uvádzam zoznam desiatich rysov jedného z modelov verejnej teológie. Niektoré z nich som čitateľom priblížil v článku Pokračovanie putovania: charakteristiky verejnej teológie Tomáša Halíka. Dnes sa bližšie pozrieme na ďalší podstatný znak verejnej teológie: „apolitickosť“.

V teoretickom rámci prezentovaného modelu verejnej teológie obhajujem myšlienku, že verejne angažovaní teológovia vrátane duchovenstva by mali byť z princípu „apolitickí“. Slovník súčasného slovenského jazyka ponúka dve odlišné definície tohto pojmu: 1. „nepodriadený politickým vplyvom, politicky nestranný“ a 2. „nemajúci záujem o politické dianie“. Pojem používam v jeho prvom význame, synonymicky s termínom „nadstranícky“ a nestotožňujem ho s neutrálnosťou. 

Do pracovnej náplne verejného teológa nepochybne patrí aj vyjadrovanie sa k otázkam politického života s cieľom vytvárania dobrej spoločnosti. Medzi službou verejného teológa a verejnou službou politika je niekedy len tenká čiara – o to viac musí byť teológ opatrný, aby ju nezahmlil alebo neprekročil. Pokušenie je všadeprítomné a súvisí okrem iného aj s tým, čo sv. Augustín označuje termínom libido dominandi (vôľa k moci).

Dôležitosť apolitickosti verejnej teológie

Existuje viacero presvedčivých dôvodov, prečo je dôležité, aby si verejná teológia zachovala charakter apolitickosti. Či sa na túto otázku pozerám z biblického, teologického, historického alebo praktického hľadiska, stále mi vychádza, že verejný teológ by sa nemal identifikovať so žiadnou politickou ideológiou, stranou alebo jej predstaviteľom. Dokonca aj analýza nákladov a prínosov – metóda, ktorú treba vo verejnej teológii používať opatrne – priniesla rovnaký výsledok.

V tomto krátkom texte sa obmedzím na dve praktické poznámky podporujúce uvedené tvrdenie – jedna súvisí s celou spoločnosťou a druhá s cirkvou. Po prvé, apolitickosť verejných teológov zvyšuje dôveryhodnosť ich hlasu vo verejnom priestore a rovnaké platí aj vice versa. Bublinoví teológovia bývajú nekriticky obdivovaní – a v horšom prípade zneužívaní – v rámci striktne ideologickej skupiny, no kvôli ideologizácii teológie, politizácii náboženstva a očividnej zaujatosti sú len zriedka akceptovaní mimo nej.

Zodpovední verejní teológovia sú, naopak, rešpektovaní väčšinou rozumných ľudí dobrej vôle – naprieč ideologickým a politickým spektrom – hoci s ich názormi nemusia vždy súhlasiť. Všeobecný rešpekt, ktorý robí verejnú teológiu možnou, je ťažké – ak nie nemožné – dosiahnuť bez apolitického prístupu. Dvojnásobne to platí v krajine, kde trvalú stopu zlyhania zanechal teológ, kňaz a politik v jednej osobe.

Existujú „liberáli“, ktorých by si mali „konzervatívci“ vážiť či ich dokonca obdivovať. A existujú konzervatívci, ktorých by si mali liberáli vážiť či ich dokonca obdivovať. Existujú tiež liberáli, ktorých by mali liberáli odmietať, a konzervatívci, ktorých by mali konzervatívci odmietať. Bublinový teológ – pre ktorého sa teológia stala slúžkou ideológie – niečo také dokáže málokedy, v prípade verejného teológa ide o štandardnú vec.

Po druhé, apolitická verejná teológia prispieva k zachovaniu jednoty Kristovej cirkvi. V prezentovanom modeli verejnej teológie vníma teológ sám seba – a je tak vnímaný aj ostatnými – ako osobu, ktorá miluje a slúži (aj) cirkvi. Faktom je, že veriaci – väčšinou vo svojom najlepšom vedomí a svedomí – vyjadrujú v pluralitnej demokracii podporu rôznym politickým zoskupeniam. Zodpovedný verejný teológ ich nebude nabádať, koho majú voliť, ani agitovať za konkrétnu stranu, ale pomôže im premýšľať o kritériách zodpovednej voľby. V opačnom prípade bude prinášať do cirkvi zmätok a rozdelenie.

Model verejnej teológie, ktorý rozvíjam a usilujem sa praktizovať, nepovažuje vo svojej podstate politiku za niečo negatívne, trvá však na tom, že úlohy a ciele, hodnoty a zásady, ako aj metódy a nástroje teológa sa líšia od tých, ktoré má politik. Z toho napríklad vyplýva rozdielne zaobchádzanie s kritikou: zatiaľ čo zodpovední teológovia sa usilujú vyjadrovať kritiku na základe objektívnej reality a prejavujú pritom veľkorysosť, politici sú takmer vždy nedostatočne kritickí voči sebe a svojim spolustranníkom, a prehnane kritickí a často aj hrubí voči svojim oponentom.

„Jedna vec je politikom poskytnúť duchovnú podporu, morálne usmernenie či politický názor, iná vec je rozdávať pečiatky morálneho súhlasu.“ Zdieľať

Prvoradým cieľom politika je získanie a udržanie moci – bez čoho nie je možné moc vykonávať – a tomu prispôsobuje aj svoje prostriedky. Verejnému teológovi nejde o moc, ale o vplyv – s cieľom podporiť všeobecné dobro spoločnosti, nie presadzovať konkrétnu politickú agendu. Tá môže byť v rôznej miere v súlade s princípom spoločného dobra, no žiadna stranícka agenda ho v plnosti neobsiahne a ani by s ním nemala byť stotožňovaná.

Apolitickosť verejného teológa, samozrejme, nevylučuje možnosť služby politikom, pokiaľ má táto primárne náboženský či etický charakter. Mal by však mať permanentne na mysli nebezpečenstvo zneužitia. Politici chcú mať na svojej strane osoby, ktoré sú spoločnosťou vnímané ako morálne autority, a legitimizovať tak svoju persónu či agendu. Jedna vec je politikom poskytnúť duchovnú podporu, morálne usmernenie či politický názor, iná vec je rozdávať pečiatky morálneho súhlasu.

Vyššie uvedené myšlienky nie sú obhajobou striktnej dichotómie teologickej a politickej sféry, ale snahou zdôrazniť medzi nimi reálne rozdiely a varovať pred reálnymi nebezpečenstvami. Pohľad do histórie nám pripomína, že tieto nebezpečenstvá nemožno ignorovať. 

Teológovia či politici?

Výstižné príslovie hovorí, že ak niečo vyzerá ako kačka, pláva ako kačka, kváka ako kačka, bude to pravdepodobne kačka. Ak osoba vystupuje ako teológ či duchovný, no jej činnosť evokuje dojem oportunistického aktivizmu, politického marketingu či dokonca skrytej ambície stať sa politikom, nemožno ju v rámci prezentovaného modelu vnímať ako zodpovedného verejného teológa. Navyše, svojou činnosťou vrhá tieň podozrenia na ostatných verejne angažovaných teológov, cirkevných predstaviteľov či lokálnych dušpastierov, ktorým vskutku nejde – ako to býva niekedy prezentované – o „moc a peniaze“, ale o duchovný a morálny rozvoj človeka a spoločnosti.

Či je niekoho činnosť viac politickej ako náboženskej povahy, nie je také ťažké určiť, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Neraz postačí bližší pohľad na správanie a aktivity na sociálnych sieťach. Nielen profesionálni analytici dokážu zo statusov, lajkov či zdieľaní používateľa facebooku vytvoriť jeho alebo jej presný profil. Na rozdiel od našich predchodcov žijeme vo svete, v ktorom je možné utekať, ale nie je možné sa skryť.

Ak osoba, ktorá v širšom verejnom priestore vystupuje ako teológ či duchovný, avšak neprezentuje jasnú teologickú víziu, nereflektuje nad svojou verejnou teológiou, necíti zodpovednosť voči cirkevnej a akademickej verejnosti, pohybuje sa v ideologickej bubline, správa sa agresívne voči názorovým oponentom, rýchlo poskytuje názor a pomaly analýzu, pomáha konkrétnym politikom či stranám zbierať politické body alebo má postranné úmysly, v rámci prezentovaného modelu verejnej teológie nie je možné takú osobu označiť za zodpovedného verejného teológa.

Uvedený zoznam je len náznakový a každý prípad treba posudzovať osobitne a komplexne. Na prípady, kde je zrejmé, že teológiu zatlačila do úzadia ideológia, aktivity sú viac politickej ako náboženskej povahy a existujú indikátory, že náboženstvo je zneužívané na získanie politickej moci alebo presadenie straníckej agendy, treba slušne a vecne poukazovať. „Politikov“ v teologickom rúchu treba identifikovať; okrem iného z dôvodu zachovania integrity verejnej teológie.

Znamená to, že teológovia či duchovní by nemali priamo vstupovať do politiky? Odpoveď na túto otázku bude závisieť od konkrétneho modelu verejnej teológie. Prezentovaný model obhajuje princíp apolitickosti, čo však neznamená, že nikdy nemôže nastať situácia, ktorej závažnosť princíp apolitickosti preváži. Také prípady by však mali byť mimoriadne ojedinelé, transparentne prezentované, presvedčivo odôvodnené a – v ideálnom prípade – retrospektívne potvrdené ako správne.

Prezentovaný model verejnej teológie pamätá na to, že aj verejný teológ – vrátane duchovných pastierov – je občanom, z čoho vyplýva súbor práv a povinností. Všetkých kresťanov povzbudzuje k politickej zodpovednosti a laických kresťanov aj ku skúmaniu, či ich miesto nie je v politike. Nevylučuje, že v zriedkavých prípadoch aj teológ či duchovný môže prežiť autentické povolanie stať sa politikom, ale nabáda v tejto oblasti k opatrnosti a preukázateľnosti.

V snahe zachovať princíp apolitickosti, vedený múdrosťou a prezieravosťou, nebude verejný teológ tiež otvorene vyjadrovať podporu politickým subjektom či kandidátom. Prezentovaný model verejnej teológie je však dostatočne flexibilný, aby neoznačil za nesprávne každé vyjadrenie politickej podpory. Prípady treba posudzovať individuálne – záleží na tom, kto, komu, kedy, prečo a ako politickú podporu vyjadril. Jedna vec je istá: osobné výhody sú zlou výmenou za poškodenie vlastnej reputácie a integrity projektu verejnej teológie.

Od teórie k praxi

Americký verejný teológ George Weigel – s odkazom na súčasné dianie v Poľsku – napísal pre časopis First Things zaujímavý článok, ktorý pod názvom Cirkev má byť verejná, nie stranícka nedávno priniesol aj Konzervatívny denník Postoj. Nielen v Poľsku, ale aj na Slovensku čelíme pokušeniu nekritického spájania náboženských a politických cieľov a ambícií. Zmysluplná diskusia o vzťahu náboženstva a politiky, viery a demokracie dokáže posilniť imunitu voči tomuto pokušeniu.

Spájanie náboženstva a politiky na pravej strane ideologického spektra je dobre známe a na Slovensku mu aj médiá venujú patričnú pozornosť. Ja sám som do diskusie prispel viacerými publicistickými textami. Pozrime sa preto na opačnú stranu spektra, kde nedávno v rámci hnutia Progresívne Slovensko vznikla iniciatíva Progresívni veriaci, ktorej súčasťou a motorom je niekoľko teológov a duchovných.

„Jedným z hlavných problémov iniciatívy Progresívni veriaci je prílišná blízkosť k politickej moci a straníckej politike.“ Zdieľať

Ide o zaujímavý fenomén nielen z politologického a sociologického hľadiska, ale aj z perspektívy verejnej teológie. K tejto iniciatíve sa bystro vyjadril politológ Jozef Lenč v článku redaktorky Ivy Mrvovej z názvom Progresívne Slovensko chce osloviť aj veriacich. Vzniká KDH pre liberálnejších? Bolo by predčasné predpovedať, ako sa tento projekt bude ďalej vyvíjať a či sa mu v slovenských vodách podarí plávať alebo sa potopí. A rovnako predčasné by bolo púšťať sa do obšírnejších hodnotení. 

Z uhla pohľadu prezentovaného modelu verejnej teológie však možno už teraz povedať, že jedným z hlavných problémov iniciatívy je prílišná blízkosť k politickej moci a straníckej politike. Nestranný pozorovateľ sa ťažko zbavuje impresie, že ide primárne o projekt politického, a nie náboženského charakteru. Ak sa potvrdia údajné politické ambície hlavných predstaviteľov iniciatívy – ako je naznačené v spomenutom článku –, prípadne ďalších osôb s ňou spojených, vyvolá to rad teologických, ako aj etických otázok.

Aj na Slovensku potrebujeme robustnú odbornú i verejnú diskusiu o otázkach, ktoré spadajú pod oblasť verejnej teológie. Niektoré som sa pokúsil načrtnúť v tomto texte, iné vo svojich predošlých textoch a rozhovoroch. Myriada ďalších čaká na artikulovanie a riešenie. Ak sa na to podujmeme, výsledkom bude niečo unikátne a užitočné – pre cirkev, akadémiu, štát a širokú verejnosť – čoho vplyv presiahne hranice Slovenska. 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo