Cirkev má byť verejná, nie stranícka

Platilo to v 20. storočí v Quebecu, Írsku, Španielsku a Portugalsku. Platí to aj v 21. storočí v Poľsku, kde viacerí poľskí biskupi spájajú verejné záujmy cirkvi s tými, aké má vládnuca strana Právo a spravodlivosť.

Niekoľko skupín v Poľsku ma pozvalo prehovoriť na podujatiach venovaných 40. výročiu zvolenia Jána Pavla II. a považoval som to za vhodnú príležitosť pripomenúť túto tému, vychádzajúc z učenia najväčšieho syna poľského národa. Tu je niekoľko bodov:

– Ako predvídal Ján Pavol II., cirkev 21. storočia nie je ani zavedenou cirkvou, ani straníckou. V pozadí skutočných cieľov cirkvi nie je získanie štátnej moci či aparátu niektorej konkrétnej politickej strany. Ako v roku 1990 napísal pápež v encyklike Redemptoris Missio, „cirkev predkladá, ale nič neukladá“. Cirkev žiada a ak je to nevyhnutné, domáha sa (ako napr. počas komunizmu), aby jej evanjelizačný hlas bolo počuť na verejnosti. Cirkev si nárokuje právo, aby ako inštitúcia občianskej spoločnosti bola vážnym partnerom vo verejnej diskusii. No cirkev sa neusiluje o právne postavenie ani sa nezlučuje so žiadnou politickou stranou. Straníctvo ohrozuje nezávislosť cirkvi a, čo je dôležitejšie, redukuje evanjelium na politický program. Práve to bolo bodom kritiky Jána Pavla II., ktorú vznášal voči istým formám latinskoamerickej teológie oslobodenia.

Cirkev 21. storočia predkladá svoje učenie, ale nemá sa usilovať o politickú moc. Straníctvo ohrozuje nezávislosť cirkvi a, čo je dôležitejšie, redukuje evanjelium na politický program.Zdieľať

– Ján Pavol II. o cirkvi 21. storočia nehovoril ani ako o súkromnej, ktorá by sa stiahla z verejného priestoru z vlastného rozhodnutia, z donútenia štátu alebo z oboch dôvodov.

– Európsky katolicizmus si dlho zvykal na to, že ho tvorí cirkevný establišment. Ján Pavol II. vedel, že tie dni sa už skončili. Alternatívou za cirkevný establišment nebola ani súkromná, ani getoizovaná, ani stranícka cirkev, ale verejná cirkev: cirkev predkladajúca.

– Ako Ján Pavol II. explicitne učil vo svojej najrozvinutejšej encyklike Centesimus Annus, táto predkladajúca cirkev bude verejne pôsobiť skôr prostredníctvom slobodných združení občianskej spoločnosti než ako politický hráč. Predkladajúci verejný katolicizmus 21. storočia bude prekladať argumenty, nebude sa snažiť rozohrávať politické hry, hoci jeho argumenty naznačia, ktoré politické riešenia sú prijateľnejšie pre dôstojný život, solidaritu a spoločné dobro. Predkladajúca verejná cirkev, akú načrtol Ján Pavol II., bude pôsobiť na hlbšej úrovni verejného života – na úrovni kultúrneho seba-poznania a seba-poznávania. Inými slovami, cirkev bude strážcom právd, ktoré umožňujú dobre žiť slobodu.

Niekoľkí poľskí biskupi sa obávajú problému, že poľská cirkev je vnímaná ako stranícky politický hráč. V rozhovore s nimi som poukázal na úlohu biskupov v USA v pro-life zápasoch počas posledných 40 rokov. Pri presadzovaní práva na život od počatia po prirodzenú smrť po štyri desaťročia verejne predkladali argumenty, aké môže prijať každý rozumný človek. V diskusii o potratoch sa odvolávajú na vedu (pri počatí človeka vzniká ľudská bytosť, ako vieme zo základnej biológie a genetiky) a na racionálne princípy spravodlivosti (nevinná ľudská bytosť si zaslúži zákonnú ochranu). Tieto apely spolu s účinkom sonogramu a ďalších technológií postupom času vytvorili pokrok.

A zatiaľ čo si pro-life tému vzala za svoju hlavne Republikánska strana, americkí biskupi dôsledne vyzývali Demokratickú stranu, aby bola na všetkých úrovniach otvorená pro-life kandidátom. V iných témach boli biskupi dokonca k Republikánskej strane kritickí. Inými slovami, biskupi boli v dráme americkej politiky verejnými hráčmi, nie politickými. Myslím, že toto je lekcia, z ktorej by sa moji poľskí priatelia mohli poučiť.

Pôvodný text: A public Church, not a partisan Church. Uverejnené v spolupráci s Denver Catholic, preložil L. Obšitník.