Minulý rok som v článku Cesta viery Jean Bethke Elshtainovej čitateľom priblížil duchovnú trajektóriu jednej z osobností akademického a verejného života v Spojených štátoch amerických, ktorá v neskoršom veku našla svoj domov v Katolíckej cirkvi. Pred niekoľkými mesiacmi vyšla zaujímavá kniha Mind, Heart, and Soul: Intellectuals and the Path to Rome (Myseľ, srdce a duša: intelektuáli a cesta do Ríma), ktorej editori Robert P. George a R. J. Snell zhromaždili príbehy ďalších šestnástich vzdelancov, ktorí v dospelom veku konvertovali na katolícku vieru, žijú ju a otvorene hovoria o svojej skúsenosti.

Ich príbehy sú zmapované formou rozhovorov s editormi a ďalšími katolíckymi vzdelancami, z ktorých viacerí sú tiež konvertiti. Nachádzame medzi nimi biskupa, teológa, pastora, profesorku či žurnalistku. Každá z ciest sa začala na odlišnom mieste, bola rozdielne dlhá, zahŕňala rôzne prekážky, ale nakoniec všetky viedli do Ríma. Pozrime sa bližšie na prvé tri príbehy – medzititulky sú prekladom názvov príslušných kapitol.

„Cor ad Cor Loquitur“: kardinál Newman a biskup z Lincolnu

James D. Conley vyrastal v nominálnej kresťanskej rodine, ktorá okrem niekoľkých rokov v Presbyteriánskej cirkvi do kostola nechodila. Nad otázkami viery sa začal seriózne zamýšľať ako študent humanitného odboru na Kansaskej univerzite. Čítal Platóna, Homéra či Vergília, avšak najväčší dosah na jeho myslenie mali kresťanskí autori, najmä Augustín a John Henry Newman. Keď bol Conley menovaný za biskupa, zvolil si rovnaké motto ako Newman: „Cor ad Cor Loquitur“ (Srdce hovorí k srdcu).    

V minulosti Conley hovorieval, že sa „prečítal“ do Katolíckej cirkvi prostredníctvom veľkých autorov západnej civilizácie. S odstupom času si zreteľnejšie uvedomil úlohu priateľstiev a príkladov cnostného života, ktoré zohrali ešte dôležitejšiu úlohu na jeho ceste viery ako intelektuálne bohatstvo kresťanskej tradície. Katolicizmus kladie – v porovnaní s niektorými inými náboženskými tradíciami – silný dôraz na rozum, ktorý je považovaný za priateľa viery. Conley si tento dôraz váži a zároveň varuje pred nebezpečenstvom racionalizmu, zdôrazňujúc prínos evanjelikálneho kresťanstva, ktoré povzbudzuje k osobnému vzťahu s Ježišom.

Katolicizmus kladie – v porovnaní s niektorými inými náboženskými tradíciami – silný dôraz na rozum, ktorý je považovaný za priateľa viery. Zdieľať

Na priamu otázku Roberta P. Georga týkajúcu sa „hlbokých rozdelení“, ktoré sú v súčasnosti prítomné v Katolíckej cirkvi – aj medzi biskupmi – vo veci niektorých etických otázok, biskup a morálny teológ Conley odpovedá: „Aj napriek niektorým znepokojujúcim trendom a prehlbujúcim sa rozdielom, ktoré sú v Cirkvi, verím, že Duch Svätý nakoniec všetko vyrieši a nedopustí, aby sa Cirkev vykoľajila.“

Značná časť kapitoly prezentuje odpovede biskupa Conleyho na rôzne otázky, s ktorým v súčasnosti bojuje Katolícka cirkev a spoločnosť. Patria medzi ne náboženský relativizmus, indiferentizmus, genderová ideológia, prílišný individualizmus či úpadok kvality demokracie. Biskup priznáva, že keď bol mladší, participoval aj v „neproduktívnych polemikách“ v snahe obrátiť ľudí na vieru a vyzýva k láskavému prístupu k osobám, ktoré nezdieľajú kresťanské porozumenie pravdy.

V otázke demokracie je biskup Conley presvedčený, že jej kvalita závisí od cností, ktoré v občanoch kultivuje náboženstvo, presnejšie judeokresťanská tradícia. Čerpá z myslenia politického filozofa, historika a autora známeho diela De La Démocratie en Amérique (Demokracia v Amerike) Alexisa de Tocquevilla, a zdôrazňuje, že „demokracia je len taká dobrá, ako sú ľudia, ktorých si občania zvolia, aby vládli“.

Z utopickej komunity do Medzinárodnej teologickej komisie

Rodinné náboženské korene Prudence Allenovej siahajú do protestantskej utopickej komunity Oneida, ktorej zakladateľom bol John Humphrey Noyes. Jej matka bola južnou baptistkou a otec sa nechal pokrstiť až krátko pred smrťou – obaja rodičia sa usilovali žiť v duchu kresťanského perfekcionizmu. Prudence bola spolu so svojimi tromi sestrami pokrstená v Episkopálnej cirkvi v roku 1949. Matka dala dcéram možnosť voľby, do ktorého cirkevného spoločenstva chcú chodiť a byť konfirmované. Prudence si vybrala Metodistickú/Kongregacionálnu cirkev, kde sa mohla zúčastňovať na dynamických mládežníckych stretnutiach a letných táboroch.

Prudence Allenová hovorí, že to bola hudba, ktorá prebudila v nej zmysel posvätného, a Božiu prítomnosť zažívala tiež v kráse prírody. Počas bakalárskych štúdií na Rochesterskej univerzite začala jej viera chladnúť. Zamilovala sa do filozofie – počas študijného pobytu na Edinburgskej univerzite ju oslovilo najmä myslenie škótskeho osvieteneckého filozofa Davida Huma. Počas približne troch rokov, spomína Allenová, „som úplne stratila vieru a argumentovala som proti nej“.

Počas graduálneho štúdia znovuobjavila vieru prostredníctvom priateľov, ktorí boli ovplyvnení mníchmi benediktínskeho kláštora v Mojavskej púšti. Allenová takto opisuje svoju skúsenosť: „Nikdy som nestretla takých inteligentných mužov viery a to prebudilo moju zvedavosť, ako môžu byť inteligentní a katolícki zároveň.“ Modlila sa, aby sa jej Ježiš nechal poznať a v roku 1964 bola prijatá do Katolíckej cirkvi.  

Mnohí konvertiti svedčia o dôležitej úlohe, ktorú na ich ceste viery zohral jeden z najvýznamnejších mysliteľov v dejinách západnej civilizácie Augustín z Hippa alebo niektorí ďalší veľkí učitelia viery. Zdieľať

Mnohí konvertiti svedčia o dôležitej úlohe, ktorú na ich ceste viery zohral jeden z najvýznamnejších mysliteľov v dejinách západnej civilizácie Augustín z Hippa alebo niektorí ďalší veľkí učitelia viery. Duchovná cesta Prudence Allenovej bola odlišná – k jej konverzii prispelo čítanie misálu sv. Andreja a Písma v spojení s modlitbou. Krátko po prijatí do Cirkvi začala čítať knihy o duchovnom živote a oslovili ju najmä traja autori a svätci: Terézia z Avily, Ján z Kríža a Bernard z Clairvaux. Priznáva, že počas prvých rokov ako katolíčka zápasila s niektorými doktrinálnymi otázkami v encyklike Humanae Vitae a až neskôr si začala vážiť „veľkú múdrosť“ obsiahnutú v tomto dokumente.

V roku 1983 bola Prudence Allenová prijatá do noviciátu sestier milosrdenstva a o sedem rokov neskôr zložila večné sľuby. Ako profesorka filozofie a bádateľka sa zaoberá najmä feministickým myslením a konceptom ženy vo vzťahu k mužovi. Samoidentifikuje sa ako „filozofka nového feminizmu v línii svätého pápeža Jána Pavla II.“. Aj pre súčasnú diskusiu na Slovensku môže byť podnetný jej článok Gender Reality vs. Gender Ideology (Genderová realita vs. Genderová ideológia). V roku 2014 pápež František vymenoval sestru Prudence Allenovú, RSM, za členku Medzinárodnej teologickej komisie.

Švédsky pastor megacirkvi a ruženec

Tretí príbeh konverzie je v našom geografickom regióne – najmä v pentekostálnych kruhoch – dobre známy. Jednou z najvýznamnejších udalostí v rámci európskeho pentekostalizmu v roku 2014 bolo konvertovanie Ulfa Ekmana – medzinárodne známeho neocharizmatického pastora – do Katolíckej cirkvi. Spolu s ním vstúpila do plného spoločenstva s Cirkvou aj jeho manželka Birgitta Ekmanová.  

Ulf Ekman bol pokrstený v luteránskej cirkvi, ale do roku 1970 bolo kresťanstvo pre neho – mierne povedané – nezaujímavé. V poslednom ročníku strednej školy prežil kresťanskú konverziu a vydal sa na cestu viery, ktorá zahŕňala formálne teologické štúdiá. Po ich absolvovaní bol Ekman ordinovaný vo Švédskej luteránskej cirkvi a niekoľko rokov úspešne pôsobil ako kaplán na Uppsalskej univerzite. Neskôr našiel inšpiráciu v Kennethovi Haginovi, ktorý je jedným z otcov amerického Hnutia viery, a jeho život nabral novú dynamiku a smer.

V roku 1983 založil Ekman vo švédskej Uppsale biblickú školu a následne cirkev Livets Ord (Slovo života), na ktorej čele stál tri desaťročia. Počas tohto obdobia sa ním vedená cirkev stala jednou z najväčších protestantských cirkví vo Švédsku. Po páde komunizmu sa začal Ekman misijne angažovať najmä v krajinách bývalého Sovietskeho zväzu, kde následne vznikli stovky nových zborov. Ekmanov vplyv zasiahol i Slovensko, kde v súčasnosti pôsobí Slovo života ako štátom neregistrovaná cirkev, respektíve registrované občianske združenie.

V prvej etape svojej služby Ulf Ekman prejavoval antikatolícke postoje a modlil sa proti historickej návšteve pápeža Jána Pavla II. vo Švédsku v roku 1989. Neskôr priznal, že v tom čase vedel málo o katolíckej viere a prechovával voči nej predsudky. Jeho postoje sa začali meniť počas častých kontaktov s katolíckymi veriacimi, intenzívneho štúdia a modlitby. Ekman bol presvedčený, že ho počas celého procesu duchovného hľadania, skúmania, zbližovania a rozhodovania viedol Duch Svätý.

Ruženec, ktorý ho prekvapil svojou kristocentrickosťou, sa začal spolu s manželkou modliť ešte pred prijatím do Cirkvi. Zdieľať

Na Katolíckej cirkvi ho priťahovali najmä „historickosť, apoštolská kontinuita, autorita a sviatostnosť“. V čase, keď sa mnohé protestantské cirkvi prispôsobovali duchu doby, Ekman oceňoval teologickú a etickú ukotvenosť, ako aj jasné svedectvo Katolíckej cirkvi vo svete. Jeho obľúbenou knihou sa stal Katechizmus. Ruženec, ktorý ho prekvapil svojou kristocentrickosťou, sa začal spolu s manželkou modliť ešte pred prijatím do Cirkvi.

Na otázku R. J. Snella, čo pre neho znamená „veriť ako katolík“, Ekman odpovedal, že po prijatí do Katolíckej cirkvi nemali niektorí jeho priatelia vážny problém s jeho rozhodnutím, avšak pochybovali, že prijal celé učenie Cirkvi. Opakovane im odpovedal: „Som katolík a verím ako katolík.“ V rozhovore ďalej objasňuje: „Neverím len v krédo alebo niektoré vybrané články viery, ale verím všetko, čo Cirkev učí. To človek sľubuje, keď je prijatý do Katolíckej cirkvi.“ Niektorí z jeho priateľov boli takou odpoveďou šokovaní.

Po príbehoch Jamesa D. Conleyho, Prudence Allenovej a Ulfa Ekmana, respektíve manželov Ekmanových, nasleduje ďalších trinásť nemenej zaujímavých svedectiev viery. Kniha predstavuje užitočný materiál tak pre osoby, ktoré hľadajú svoj duchovný domov, ako aj pre tie, ktoré ho našli a chceli by lepšie porozumieť, čo môže viesť rôzne hlboko mysliace osoby vstúpiť do plného spoločenstva s Katolíckou cirkvou.

Niektorí z nás vyrastali v rodinách, kde sa viera nepraktikovala a ani sa o nej nehovorilo. Svoje presvedčenia o náboženstve sme nadobudli v kontexte socialistického školstva a marxistickej ideológie. Vieru v Boha sme pokladali za anachronizmus a spájali ju s ľuďmi, ktorí boli jednoduchí a potrebovali v živote barličku, o ktorú by sa mohli v ťažkých chvíľach oprieť. Nemysleli sme si, že je možné byť vzdelaným človekom a veriť v transcendentnú realitu. Katolícka cirkev bola pre nás zastaranou inštitúciou, ktorá nedokáže osloviť moderného človeka. Aj diskutovaná kniha je rukolapným dôkazom, že sme sa mýlili.