Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
01. novembec 2017

Niet na svete toľko ticha, čo nežných slov som Ti zamlčal...

Práve smrť človeka, ktorá možno ešte stále bolí a nejde zabudnúť, chce položiť niekoľko zásadných otázok Tebe, čo tu ešte ostávaš pár rokov žiť.
Niet na svete toľko ticha, čo nežných slov som Ti zamlčal...

Ilustračné foto – TASR/Roman Hanc

Počas týchto dní som videl v Prahe toľko tekvicových hláv sťaby amerikánskych halloweenských úletov, až mi z toho rozum zamiera.

Tu však treba poznamenať, že tento text nebude o ich analýze, na to nie je čas ani chuť, ani priestor. Nie je ťažké uhádnuť, že tie dva pozoruhodné dni „všech svätých“ a „dušičky“ navzájom spolu súvisia. Lenže ako je možné prirodzenou rečou vysvetliť nadprirodzené? Skúsim ísť od konca.

Máš tú skúsenosť, že koloritom dušičkového obdobia sú žltočervené listy popadané na rozpršanom chodníku, po ktorom kráčaš s vypiplanými chryzantémami a Tesco igelitkou plnou sviečok. Túžiš ich položiť na hrob niekomu naozaj blízkemu, pretože kus cesty si kráčal s ním, s ňou, a nie je ti jedno, že on alebo ona je už tam, na pravde Božej.

Všetko je navyše mediálne popretkávané informáciami o dušičkových posilnených spojoch, ktoré sú beznádejne vypredané, a o cintorínoch, ktoré sú s mrchavým parkovaním strážené a s predĺženým časom pootvárané.

Ak teda opomeniem všetky zdvorilé pokládky chryzantém a sviec len preto, že sa to patrí, tak vždy v Tebe nanovo ožije myšlienka klasika, ktorá znie: „Nikto nie je sám, stretáš svojich predkov, nikto nie je sám, tu v nás žije všetko, tu v nás žije všetko!“

„A tam, nad vysvieteným hrobom Tvojej milovanej bytosti, možno pod ťarchou slzotvornej výčitky, sa nadychuješ k výkriku duše, lebo vidíš toľko premrhaných dní.“ Zdieľať

Áno, takto to je, napriek tomu, že by bolo treba ešte všeličo ťažké a zraňujúce medzi nami dopovedať. Práve tá smrť človeka, ktorá možno ešte stále bolí a nejde zabudnúť, chce položiť niekoľko zásadných otázok Tebe, čo tu ešte ostávaš pár rokov žiť.

Napríklad: „Čo máš zo všetkého poznania tohto sveta a čo vlastne poznáš, ak nepoznáš to najpodstatnejšie? Čo máš dnes z tohto, že si z práce a zháňania hmoty unavený na pokraj vyhorenia a nezaisťuješ sa pri tom pre večnosť?“

A tam, nad vysvieteným hrobom Tvojej milovanej bytosti, možno pod ťarchou slzotvornej výčitky, sa nadychuješ k výkriku duše, lebo vidíš toľko premrhaných dní. Zatúžiš zosnulému zvestovať modifikovaný citát básnika Holana: „Ach, veď niet na svete toľko ticha, čo dobrých skutkov som Ti zamlčal!“

Inzercia

Ale zhorkne Ti v ušiach, lebo krátko pred jeho posledným výdychom obe nohy Tvojej bytosti stáli na území neodpustenia.

Keď som v roku 2006 navštívil milánsky dóm, tak pri vstupe sa dali zaregistrovať tri nápisy. Nad prvým sú do kameňa vytesané kvety: „Všetko, čo nás teší, pominie.“ Nad druhým je vytesaný do kameňa kríž: „Všetko, čo nás trápi, pominie.“ Nuž a napokon je tam uvedené: „Iba to má hodnotu, čo je večné!“

A to sme už v predsieni pochopenia cesty, ktorú museli prejsť všetci svätí.

A tam, pred majestátom Boha, sa Ti bude žiadať z plnosti poznania zakričať parafrázovaný výkrik Holana: „BOŽE, NIET NA SVETE TOĽKO TICHA, ČO ČISTÝCH POSTOJOV SOM TI ZAMLČAL!“

Ibaže, čo z tohto zvolania, keď obe naše nohy ešte krátko predtým nestáli na území Božom...

Avšak, neboj sa a pozri, Ty stále ešte žiješ a všetky výkriky Tvojej duše po toľkých zamlčaniach lásky voči Bohu aj voči ľuďom sú plné nádeje! Chcú totiž padnúť na úrodnú pôdu žiarivej prítomnosti a priviesť Ťa ku svätosti, akokoľvek sa cítiš nehodný!

A pozor, aby ticho raz proti Tebe nezakričalo...

Inzercia

Inzercia

Odporúčame