O Františkovi z fiľakovskej periférie | Božsky rozkvitnúť, zavoňať po svojom

Je Veľkonočný pondelok, krátko po 10.10 hod. Vraciam sa po omši spred nášho kostola. Želali sme si tam s ľuďmi požehnanú Veľkú noc a zároveň ženy dostali svoj prídel veľkonočnej voňavky. Milé a radostné.

Cestou do izby si všimnem na displeji svojho mobilu polemiku spolubratov v rámci našej medzikláštornej whatsappovej skupiny. Vraj či je pravdivá alebo nie info o úmrtí pápeža.

Čože?! Toho pápeža, ktorého som ešte včera videl na balkóne námestia, ako nám dáva požehnanie Urbi et orbi?

Prezliekajúc sa do bežeckého, stále hľadím do mobilu a overujem si info cez relevantné weby. Tak áno, je to pravda! Informujem bratov v kláštore a vyrážam. Mobil zámerne nechám tak. Viem, že by ma tie analýzy pápežovho života in memoriam ovplyvňovali.

Teraz v tomto bežiacom tichu sám so sebou nad Fiľakovom nechám na seba túto čerstvú správu doliehať. Jasne si zase raz uvedomujem, ako práve ide o historický čas v cirkvi a pre cirkev. Bilancujem pápežov pontifikát, rovnako dlhý ako moje kňazstvo.

Vtedy nahliadnem tri myšlienky:

Pápež zomiera na vrchole svojich slabostí aj svojich síl. Všetkého toho, čo ešte stihol dať cirkvi, toho, čo mu do poslednej chvíle bolo dovolené. Otvoril brány jubilejného roka. Upratal stôl. Ešte sa pozdravil s nami na námestí a potom zavrel za sebou dvere. Urobil bodku za vetou. Ako keby si to boli so Stvoriteľom takto naplánovali.

V parádnom čase, v plnosti času. Myslím, že takúto smrť si treba zaslúžiť. Povedané biblicky: zomiera sýty svojich dní a videl deti svojich detí – povedané hyperbolicky –, teda videl tých, ktorí chcú pekne po katolícky potiahnuť štafetu chudobnej cirkvi pre chudobných ľudí ďalej.

A František popritom chudobnými nikdy nemyslel iba tých, ktorí si nemajú ráno za čo kúpiť rožky v miestnej samoobsluhe.

Ľudsky nech sme teraz pokojne smutní. Podotýkam pokojne. Avšak duchovne nech nestrácame nádej, že dobrotivý Boh stále riadi cirkev aj tento svet.

Nech je teraz všetko pokryté pokojom a jasným vedomím, že sa veci dejú, ako chce náš Stvoriteľ. Zďaleka nie všetky udalosti, ktoré žijeme, sú v súlade s jeho vôľou. Ale on už presne vie, ako všetko, čo sa deje, premeniť na dobré. Má plán. Veľa skvelých plánov.

Viem tu na čerstvom vzduchu, že povstanú teraz tiché frakcie a rozbehnú sa aj rôzne zákulisné ťahy, čo sa týka voľby nového pápeža. Aj kardináli si budú myslieť, že to majú naplno v rukách, a tak začnú presadzovať svoje kliky.

Ale všetky tieto úsilia iba uľahčia cestu Duchu Svätému, ktorý si všetko v Sixtínskej kaplnke aj mimo nej bude riadiť lahodne. Rovnako tak ako keď z nej v roku 2013 povstal Bergoglio a postavil sa pred nás. A všetci sa divili.

Teraz sa do úradu dostane ten najviac najsprávnejší nový pápež a dobrý Boh si použije aj tieto zákulisné ťahy a rôzne iné tlaky a lobistické postoje. Takže ja sa už teraz teším na to nové meno. Na toho Bohom potvrdeného muža.

Posledná myšlienka, ktorá mi prichádza na um, je trochu osobná: odkedy pápež František rozbehol svoj pontifikát, nikdy som do svojich kázní nepridával nič z jeho myšlienok ani som ho necitoval, ani som sa na neho neodvolával. Neviem prečo. Ale bolo mi to tak dajako prirodzené, nebolo v tom nič osobné. Až teraz na Veľkonočný pondelok roku 2025 som v rámci omše prvýkrát rozvíjal pápežovu myšlienku, ktorú on len teraz pred pár hodinami zakomponoval do veľkonočnej kázne pre ľudí na vigíliu vzkriesenia:

„Nech sa naša abstraktná nábožnosť mylne nedomnieva, že Pánovo zmŕtvychvstanie magicky vyrieši všetky problémy. Veľkonočná vigília nám takto pripomína, že svetlo zmŕtvychvstania krok za krokom osvecuje cestu, bez veľkého hluku preniká temnotami dejín a jemne žiari v našich srdciach. Zodpovedá mu pokorná viera, ktorá odmieta akýkoľvek triumfalizmus. Pánova Pascha nie je teatrálnou udalosťou, ktorou by Boh potvrdil seba samého a prinútil nás veriť v neho. Nie je to cieľ, ktorý by Ježiš dosiahol ľahkou cestou, obídením Kalvárie. Ani my ju nemôžeme prežívať povrchne, bez vnútorného váhania. Naopak, zmŕtvychvstanie je podobné drobným zábleskom svetla, ktoré si ticho a postupne razia cestu, občas ešte ohrozené nocou a neverou.“

Ach, ľudia, to ma mimoriadne zasiahlo!

A tak som to ďalej ponúkal ľuďom na zamyslenie. Myslím si totiž, že v pokušení niečo obísť, respektíve ísť po povrchu, sa nachádzame všetci!

Až v týchto minútach po svätej omši som si naplno uvedomil, že som sa po prvýkrát delil s myšlienkami pápeža Františka vlastne až v čase, keď už bol mŕtvy. Alebo teda, lepšie povedané, nebol už medzi živými, ale zároveň bol, lebo u Boha a pre Boha všetci žijú.

A myslím si, že toto je úplne presný obraz týchto dní. Pretože my všetci Františka doceníme až s odstupom času.

Radil by som teda všetkým prehnaným kritikom pápeža zvnútra cirkvi aj všetkým tým nemilosrdným vyznávačom „čipkes kombinet“ (ako sa u nás vraví), aby sa znova bez predsudkov pozreli na celú cestu, ktorou svojím pontifikátom František kráčal.

Teraz, keď už veľmi nemajú proti komu bojovať, nech s rukou na srdci konečne ocenia službu, cez ktorú sa dennodenne pre cirkev obetoval. Historia magistra vitae. Veď nejedna osobnosť sa v dejinách docenila až po smrti.

Prichádza nová jar. Všetko tu môže nanovo rozkvitnúť, nanovo zavoňať.

Pápež František zomrel, nech teda žije pápež František!

Z fiľakovskej periférie (ktoré mal pápež osobitne rád)
brat Filip, OFM