Svätý Jozef Ako mohol cestujúci remeselník ovplyvniť chod svojho sveta

Text je z knihy Žiť ako svätý Jozef, ktorá vyšla v Postoji v roku 2021.

Z týchto rokov mi utkvela v pamäti jedna prázdninová príhoda. Ako chlapci sme chodievali na pole voziť sa na kombajne. Z tradície vieme, že Jozef bol Ježišovým pestúnom. Ibaže to by nemohlo postačovať. 

Uvážte predsa, Jozef iba pár mesiacov povaroval Ježiška ako bábätko, dojča, batoľa a potom už bol koniec jeho úlohy?! 

Veruže nie! Je tu totiž silný predpoklad, že Jozef bol oporným a nenahraditeľným pilierom aj ďalšej Ježišovej formácie. Vychovával ho v tradícii židovského náboženstva aj vo vštepovaní hrdinských mužských čností, akými sú statočnosť, spravodlivosť, vytrvalosť a vernosť.

Okrem toho poctivo denne pracoval v stolárskej dielni a do tohto remesla postupom času systematicky zaúčal aj mladého Ježiša, aby neskôr po jeho smrti mohol Ježiš, ešte prv ako verejne vystúpi pred Izrael, živiť seba aj svoju milovanú Matku Máriu.

A ešte niečo. Sv. František z Assisi napísal jasným písmom do rehoľnej reguly, nech bratia, ktorým dal Boh milosť pracovať, pracujú verne a zbožne. Milosť pracovať? Čo je to?! Keď pred kostolom alebo supermarketom vidíme nejakého mladého žobráka, tak mu spod ruky ako prvé zavalíme: „Haló? Máš zdravé ruky, tak nech sa páči, choď pracovať.“ Ale mať možnosť pracovať, mať na čom pracovať, to je milosť.

Absolvoval som nedávno rozhovor s nezamestnaným otcom rodiny, ktorý si dlhšie nevedel nájsť adekvátnu prácu. Vôbec v jeho rodine nešlo o to, že by si už zajtra nemali za čo kúpiť chlieb, lebo nejaké financie mali ušetrené. 

Oveľa horšie bolo vidieť pred sebou zlomeného muža, ktorý postupne strácal sociálne návyky, malomyseľnel a chcel seba aj všetkých naokolo presvedčiť, ako zlyháva v úlohe muža, manžela aj otca práve tým, že momentálne nie je živiteľom rodiny. Takáto úzkosť zo zlyhania zvyčajne prechádza do prázdnoty bytia, tá neskôr začína hraničiť so zúfalstvom a odtiaľ je už len krôčik k dajakej veľkej tragédii.

Preto nadčasovo platia slová „milosť pracovať“. V tom je obsiahnuté zdravie tela aj duše a tiež možnosť vhodných príležitostí. Je to vlastne ozvena uskutočnenia Božej vôle z knihy Genezis: „Naplňte zem a podmaňte si ju“ (Gn 1,28). Mám také prívetivé podozrenie, že sv. Jozef robotník si prácu užíval, denne sa na ňu tešil a hotovými výrobkami sa v duchu opájal. A myslím, že vždy dumal, ako ich výrobu ešte vylepšiť.

Vnímam ako veľmi inšpirujúce, že okrem slávnosti svätého Jozefa, ženícha Panny Márie (19. marca), si tohto velikána na ceste k spáse pripomíname ešte aj 1. mája ako patróna robotníkov. Skôr narodení si pamätajú, ako vyzeral tento deň za komunizmu. Bol burcujúcim sviatkom práce, usporadúvali sa sprievody, pre ktoré sa vyrobili tisíce farebných mávadiel a demagogických hesiel. Z veľkých podnikov vychádzali do ulíc alegorické vozidlá prezdobené výrobným sortimentom podniku. 

Knižný tip PostojaŽiť ako svätý Jozef

Postoj

Aj takto sa napínali svaly výdobytkov socializmu proti skazenému kapitalizmu. Už vtedy, koncom 80. rokov, som vnímal, že ľudia v tom sprievode by sa dali rozdeliť na tri skupiny: na ľudí poslušných, ktorí sa submisívne viezli na vlne oslavujúcej socializmus aj s jej príkazovou ekonomikou; na ľudí satirických, ktorí, hoci stojac v sprievode, pohŕdali poctivcami, ktorí to tým komunistom stále „žrali“.

Keď po ňom nastúpili traktory zbierať slamu, bolo pre nás veľkým zážitkom byť v kabíne stroja a vidieť, ako pracuje. Raz ma takto zobral traktorista Bartoš a zatiaľ čo on stihol otočiť tri fúry slamy, jeho kolegovia boli odstavení v traktorovom hlúčiku, pofajčievali a veselo debatovali.

Keď sme išli okolo nich, tak si začali ťukať na čelo a ukazovali mu na hodinky, že do fajrontu je ešte dosť času, teda prečo je tak naivne poctivý? Vtom traktorista Bartoš zastal a zakričal im pamätnú vetu: „Ja som prišiel do roboty robiť, a nie postávať!“ Vtedy všetci nepoctiví traktoristi vybuchli do hurónskeho smiechu. Pri tomto výsmechu som sa zahľadel do tváre toho poctivého muža, robotníka na hranici dôchodkového veku. Mal bujaré obočie, ale čisté pokorné oči. Toto sú typy ľudí, ktorých práca nezotročí, naopak, vybrúsi ich charakter.

Do ideologického zápasu tých čias, ktorý chcel vmanipulovať človeka do roly spoľahlivého stroja a podľa výkonu merať jeho užitočnosť, prichádza historický prejav pápeža Pia XII., ktorý 1. mája 1955 dáva Jozefa do centra pozornosti všetkých robotníkov. Kvôli duchovnému uvažovaniu o práci ustanovuje liturgickú spomienku svätého Jozefa robotníka na 1. mája, počnúc rokom 1956. Myslím, že pápež ako hlava cirkvi chcel takto nielen prejaviť úctu celoživotnému povolaniu sv. Jozefa, ale chcel poukázať aj na hodnotu práce a jej význam v prirodzenom i nadprirodzenom poriadku.

Práve v tento deň máme v breviári úryvok z koncilovej konštitúcie Gaudium et spes, kde sa píše: „Človek, stvorený na Boží obraz, dostal príkaz podrobiť si zem so všetkým, čo v sebe zahrnuje, spravovať svet v spravodlivosti a svätosti a zamerať seba samého na Boha, uznávajúc ho za Stvoriteľa všetkých vecí, aby všetko bolo podriadené človekovi a tak sa velebilo Božie meno všade na zemi. 

To platí aj o bežných každodenných prácach. Lebo mužovia a ženy, čo vyvíjajú svoju činnosť, aby zarobili na živobytie sebe a svojej rodine tak, že tým preukazujú primeranú službu aj spoločnosti, môžu právom hľadieť na svoju prácu ako na pokračovanie v diele Stvoriteľa, užitočnú pomoc svojim bratom a ako na svoj osobný príspevok k uskutočneniu Božieho plánu v dejinách“ (Gaudium et Spes 34).

Prvá biblická kniha Genezis symbolicky opisuje prvotného človeka Adama s jeho ženou Evou. Keď sa nechali nahovoriť na víziu bohorovnosti a chceli si začať vytvárať podvojnú slobodu mimo tej, do ktorej boli stvorení, vtedy namiesto deštruktívnej slobody prišiel trest. Dobrý Boh k tej situácii okrem iného dodáva: „V pote svojej tváre budeš jesť chlieb“ (Gn 3,19).

Komentár k tejto biblickej stati poznamenáva, že „práca sama osebe nie je trestom za hriech, veď človek bol umiestnený do rajskej záhrady, aby ju obrábal. K pozitívnemu významu práce ako k úlohe, ktorú dal Boh, pribudne však negatívny limit v podobe námahy, únavy a pocitu márnosti, ktorý zabráni idealizácii a vyzdvihovaniu práce. Hoci nové technické možnosti dnes uľahčujú namáhavú prácu, je príznačné, že v našich časoch sa omnoho viac hovorí o únave, strese a závislosti od práce ako kedykoľvek predtým“.

Muž a samota

Keď sa Jozef po návrate z egyptského exilu vrátil do Nazareta, aby sa tam usadil, musel byť vo veľmi ťažkom vnútornom rozpoložení. Mal totiž za sebou hektické obdobie posledných rokov a teraz za nových okolností a s úplne novou rodinou usádza sa na novom mieste, uvedomujúc si svoju zodpovednosť materiálne ju zabezpečiť. Popritom sa mu z podvedomia vynárajú dramatické obrazy posledných dlhých mesiacov a nedovoľujú mu zabudnúť. Len s ťažkosťami sa dokáže sústrediť. Myslím, že práve toto jeho momentálne ambivalentné rozpoloženie postupom času rozvinie v ňom jednu z jeho typických charakterových čŕt – statočnosť.

My rehoľníci sa štyrikrát do dňa modlíme tzv. liturgiu hodín na posvätenie času, preto sú žalmy v nej rozložené na základné úseky dňa: ráno, na obed, večer a pred spánkom. Rovnako mohla Jozefa posväcovať každodenná poctivá práca, ktorú túžil vykonávať vytrvalo a verne navzdory každej rutine alebo náznakom syndrómu vyhorenia. Keď bol v dielni sám bez pusteného rádia alebo podcastov v slúchadlách, obklopovalo ho ticho a mlčanie.

Veľký pápež Ján Pavol II. k tomu dodáva: „Rovnaká čnosť mlčania, aká zahaľuje všetko okolo Jozefa, obklopuje aj jeho prácu tesára v nazaretskom dome. Ide však o mlčanie, ktoré zvláštnym spôsobom odhaľuje vnútorný portrét tohto muža. Evanjeliá hovoria výlučne o tom, čo Jozef urobil. Pritom nám však v jeho činoch – zahalených mlčaním – umožňujú objaviť krásu hlbokej kontemplácie. 

Jozef bol v každodennom styku s tajomstvom od vekov skrytým v Bohu, ktoré prebývalo pod jeho strechou. Toto napríklad vysvetľuje, prečo sa svätá Terézia od Ježiša, veľká reformátorka od karmelitánov, zasadzovala o obnovenie úcty k sv. Jozefovi v západnom kresťanstve“ (Redemptoris custos 25).

Keď som ešte pôsobil v Prešove a chodieval som k chorým do nemocnice, všimol som si, ako tam na chodbách každého poschodia visí na stene piktogram úst s prekrytým ukazovákom a pod tým nápis: „Ticho lieči.“ V tomto pandemickom období je to znásobené tým viac, že aj v praktickej rovine bolo v niektorých štátoch zakázané napríklad telefonovať v MHD, keďže koronavírus sa mimoriadne šíri najmä pri rozprávaní. Teda mlčať znamená nenakaziť sa. Prakticky aj symbolicky.

K veciBuďme voči svätému Jozefovi spravodliví

Michael Pakaluk

Ale rozmer mlčania a samoty pri práci v reáliách sv. Jozefa ponúka ešte iný aspekt. Keď sa celkom venuje práve prebiehajúcej práci, vidí a uvedomuje si, ako spod dláta odlietajú triesky, vidí krásu drevokresby na jednotlivých hranoloch a doskách. Takto sa Jozef mohol vo svojej skromnej dielni ponárať do vlastných myšlienok a premýšľať nad svojou doterajšou životnou cestou. Mohol sa pýtať, ako ho teraz vidí Boh, a uvažovať, či sa mu opäť neprihovorí skrze sen, keďže všetky veľké výzvy na uskutočnenie dostal Jozef skrze sny. Lenže naplnil ich ako realista, nie ako „rojko“.

Akiste v týchto úvahách Jozef premýšľal aj nad svojimi najbližšími, Máriou a Ježišom. Možno o tom, aké sú ich priania, túžby a očakávania od neho – sťaby hlavy rodiny. Zrejme sa v duchu pýtal, čo naozaj teraz potrebujú a ako im v tom môže pomôcť. 

Pri takejto terapeutickej práci s drevom prišli na um Jozefovi rôznorodé otázky, ktoré by mu nenapadli niekde za bohato prestretým stolom, a predpokladám, že on si na ne dokázal kreatívne odpovedať.

Pri takejto terapeutickej práci s drevom prišli na um Jozefovi rôznorodé otázky, ktoré by mu nenapadli niekde za bohato prestretým stolom, a predpokladám, že on si na ne dokázal kreatívne odpovedať. Možno Jozef aj napriek vedomiu blízkosti Márie a Ježiša potreboval z času na čas aj chvíle, keď mohol pracovať osamote a v tichu. Uvedomoval si ich blízkosť, ale mal zrejme dni, keď sa dobrovoľne stiahol do ústrania a pri práci všeličo vo svojej mužnej duši premyslel.

Predpokladám, že Jozef, rovnako ako Ježiš, musel podstatné rozhodnutia života urobiť pred tvárou Boha sám. Vďaka chvíľam samoty pri práci alebo v modlitbe sa potom každý z nás nanovo ukotvený teší zo vzťahov s inými ľuďmi. Práve uprostred samoty môže komukoľvek Boh ukázať, čo sa mu snaží povedať možno aj skrze iných ľudí.

Mimochodom, v týchto dňoch vidím, ako v nemocnici na covidovom oddelení aj pre nedostatok osobného ticha pristupujú sestričky a sanitárky k svojej práci. Ak ju milujú a nachádzajú v nej zmysel duchaplnej služby, tak slúžia výborne a pacienti im ďakujú a ďakujú. Lenže ak už majú tej práce po krk, tak robia minimum z minima a sú plné posudzovania, odsudzovania, falošnosti aj zákernosti. 

Prvý prístup vedie k ešte väčšej láske k povolaniu, ten druhý k ešte väčšiemu znechuteniu a zotročeniu. Ach, ako veľmi by tým druhým pomohlo pozrieť na svoje momentálne rozpoloženie z perspektívy samoty.

My dnes svoje sebapotvrdzovanie aj naplnenie hľadáme väčšinou v práci. Obetujeme jej hromadu času, o ktorý sme už navždy ochudobnili svoju rodinu. Chceli by sme dosiahnuť akýsi virtuálny pomník, ktorý by tu po nás ostal. Lenže príde čas, keď fyzicky prestaneme vládať. Vtedy nás premkne úzkosť aj prázdnota a postupne začneme strácať zmysel.

Sv. Jozef vedel, že podstatou hodnoty jeho života nie je to, čo dokázal, ale jedine Láska. Predpokladám, že tento žalm bol Jozefov obľúbený: „Zbytočne vstávate pred svitaním a líhate si neskoro v noci, vy, čo jete ťažko zarobený chlieb, lebo on dáva svojim miláčikom spánok…“ (Ž 127,2). Tiež si myslím, že rytmus jeho dielne poznal aj fázy oddychu – nielen vtedy, keď išiel s celou rodinou na púť do Jeruzalema, ale aj každú sobotu, ktorú ako pravoverný žid svätil. A potom určite aj oslava narodenín Márie a Ježiša či rôzne iné liturgické sviatky židovského národa boli poctivo slávené, takže v dielni bol vtedy vyhlásený pokoj všetkým náradiam.

Pracujúci otec a syn

Stále viac ma vťahuje do možných obrazov skrytý život Svätej rodiny. Ten bol totiž nepomerne dlhší než Ježišovo verejné účinkovanie. Ach, raz vrátiť ten čas a môcť tak v jedno letné popoludnie zaklopať u nich v Nazarete na dvere, poprosiť tam o pohár vody, zvedavo ich vnímať a na všeličo pútavé sa ich povypytovať. O to viac by ma zaujímalo, ako asi vyzerali roky a dni spoločnej práce Jozefa s Ježišom. 

Myslím, že Jozef na spôsob Panny Márie od začiatku nosil všetky Božie slová aj výzvy vo svojom srdci a premýšľal o nich. Vedel o tajomstve Ježišovho vtelenia aj narodenia. Rovnako však vedel aj to, že dal Ježišovi na začiatku meno, akoby bol jeho biologický otec. Uvedomoval si, že nebude len jeho pestúnom, ale že ho má chrániť ako otec a že je navždy spoluzodpovedný za jeho výchovu!

Ak si to zoberieme do dôsledkov, ktoré v danom kontexte už mohol Jozef chápať, je možné, že doľahla na neho bázeň a chvenie. On, človek, má doma aj v dielni duchovne formovať sľúbeného Mesiáša. Uff, to je sila aj neuveriteľná zodpovednosť! Ako to teda asi pri práci a rozhovoroch prebiehalo v nazaretskej tesárskej dielni medzi Synom Bohom a otcom človekom?

Jedna z detských kostolných piesní nám ponúka takto maľovaný obraz: „Keď Pán Ježiš bol maličký, nikdy netrucoval, s Matkou Božou i s Jozefom horlivo pracoval. Drevo pílil i hobľoval, čo bolo treba, dvíhal, vodu nosil, drevo rúbal i klince pribíjal.“ 

Takto milučko to má o Svätej rodine zafixované nejeden veriaci človek. Ale čo sa dialo, keď si Ježiš buchol v dielni kladivom po prstoch? Čo mu vravel Jozef v počiatkoch, keď ešte Ježiš nebol v stolárskom remesle natoľko zručný? Chodili jesť už na prvú výzvu Márie alebo ich musela ešte párkrát pobádať a vyzývať: „Poďte už, prosím, chlapi moji, jesť, lebo vám obed vychladne!“ 

Mohol sa Ježiš Jozefovi zveriť, ak sa mu v čase mladosti zapáčila nejaká dievčina zo susedstva? Ak áno, čo mu vtedy Jozef poradil? A zaúčal ho do všetkých tesárskych prác alebo iba do pomocných, lebo sa bál, že profi stolárčinu by Ježiš nezvládol? Tak či tak, Ježiš sa vyučil remeslu svojho zákonného otca, poznali ho ako tesárovho syna.

Foto: pixabay/RobertCheaib

Sv. Jozef musel každý deň zabezpečiť potreby rodiny ťažkou prácou svojich rúk, takto sa aj cez svoju prácu tesára posväcoval a dozrieval k Božím zámerom. Cirkev ho preto predstavuje ako patróna ľudskej práce. A som presvedčený, že všetku praktickú zručnosť, ktorú v sebe Jozef mal, láskyplne odovzdal svojmu (adoptívnemu) synovi Ježišovi.

Tu si dovolím byť trocha osobný, nech mi to môj biologický otec, ktorého mám veľmi rád, odpustí. Píšem to pre možnú užitočnosť čitateľa. Totiž prístup sv. Jozefa voči Ježišovi si predstavujem v úplnom protiklade s prístupom môjho otca ku mne. Od svojho útleho chlapčenského detstva si pamätám, ako mi otec v ničom nedôveroval a k žiadnej vážnej domácej gazdovskej práci ma nepúšťal s argumentom: „Ty to nevieš. Pre teba je to vysoké. Ty by si všetko iba pokazil.“ Takže som sa učil opravovať defekty na bicykloch ako samouk. Dodnes máme z tých čias v príborníku povykrivované lyžičky aj vidličky, lebo nimi som si pomáhal. Nakoniec ma to doučili moji spolužiaci.

Rozmýšľam, aké je to výborné, keď môže mať syn v otcovi vzor, ktorý ho učí a pomáha mu rásť až k aktu iniciácie, keď sa z chlapca stáva muž.

V čase svojej ranej mladosti aj dospievania som nutne potreboval pri sebe otca, ktorý by ma usmernil, povzbudil a dajako spolupatrične to so mnou ťahal. Potreboval som proste otca Jozefa, a nie šomravého deda Jozefa. 

Prosím, pochopte ma správne, keď som vyrástol, získal som omnoho objektívnejší pohľad na svojho otca. Napríklad vidím, že nikdy nepil alkohol, celý život bol úplne verný mojej mame, postaral sa o nás finančne, hoci mu komunisti „orali na chrbte“, ako sa ľudovo vraví, vždy sa totiž verejne priznával k svojmu náboženskému presvedčeniu. 

Dnes už dokážem byť mimoriadne vďačný za to, že s nami aspoň celý čas bol. Lenže to nič nemení na tom, že praktické vedenie a uvedenie do života aj s mojimi bratmi už nestačil uskutočniť popri všetkom, čo riešil.

Rozmýšľam, aké je to výborné, keď môže mať syn v otcovi vzor, ktorý ho učí a pomáha mu rásť až k aktu iniciácie, keď sa z chlapca stáva muž. Avšak to, čo vnímam v posledných rokoch, je skutočnosť, že otcovia svojich synov, a vôbec svoje deti, nielenže neuvádzajú do dospelosti, ale s nimi ani nehovoria. 

Nielenže s nimi nehovoria, ale ich svojou nevšímavosťou a psychickým týraním zraňujú. Nebýva za tým vždy len alkoholizmus otca alebo iná závislosť, ako by si niekto mohol myslieť. 

Jednoducho ide o strašnú osobnú nevyzretosť toho ktorého otca. Takto potom nielen synovia, ale ani dcéry nikdy nenájdu hodnotu (ženy), ktorú v sebe objektívne nosia. Pretože skôr, ako by v nich mohlo všetko krásne vykvitnúť, je to surovo zašliapnuté vlastným biologickým otcom.

Som presvedčený, že Ježiš bol vďaka Jozefovmu charakteru uchránený od drsných zranení v dospievaní.

Ak vnímame fakt, že Jozef ani nebol Ježišovým biologickým otcom a napriek tomu s ním vytvoril takú blízkosť, tak môžeme predpokladať, že sa tí dvaja celý ten čas skrytého nazaretského života navzájom veľmi ovplyvňovali a duchaplne vedľa seba rástli. Toto je osobitne obdivuhodné nielen u Jozefa, ale aj u všetkých adoptívnych otcov. 

Oni dostali na starosť výchovu detí, ktoré nie sú biologicky ich, a napriek tomu nájdu v sebe všetku lásku, všetku úctu aj čistotu svojho srdca, aby takto poslúžili deťom, ktoré sú im zverené.

Som presvedčený, že Ježiš bol vďaka Jozefovmu charakteru uchránený od drsných zranení v dospievaní. Takto zdravo slobodne a hodnotovo mohol potom vykročiť do zápasu o zvestovanie evanjelia zoči-voči farizejom a zákonníkom, ktorí do neho vždy prudko dorážali. To však tiež znamená, že Jozef od začiatku kládol na Ježiša duchovné, charakterové, ale i praktické nároky v náročnej remeselnej práci. U nás sa vraví, že „práca šľachtí“. Vždy je však za tým trochu sarkazmu a irónie. 

Lenže Jozefa naozaj práca vyšľachtila k hodnotám a urobila z neho prototyp kresťanského muža. A vari to nie je tak, že Ježiš Kristus, ktorého Jozef postupne pripravoval na tesárske remeslo, sa zároveň sám pripravoval na výstup na ťažký kríž? Tým ukázal, že práca sa môže stať akýmisi medzipristátím na ceste k veľkým skúškam, ktoré čakajú človeka. Áno, čím viac sa Kristus v dielni potil, tým viac sa formoval na zvládnutie kríža, povedané možno príliš ľudsky.

Pamätám si, ako nám skvelý chlapík, jezuita Peter Bujko, ktorý je medzičasom už na pravde Božej, v rámci predmetu kristológia vysvetľoval, že všetko, čo Ježiš na kríži nevykúpil, ostalo nevykúpené aj u človeka. Tým vlastne chcel povedať, že netreba mať obavy, lebo Kristus všetko pokryl svojou vykupiteľskou krvou. V nej obsiahol aj hodnotu našej námahy pri práci, hoci tá si niekedy od nás vyžaduje slzy, pot a občas možno aj krv. Všetko so všetkým súvisí, takže mladý muž, ktorý v dospievaní nie je pracovne vyťažený pod dohľadom svojho otca, teda človeka, ktorý mu má byť najbližší, postupne prepadá pohodliu, protestuje, otupuje sa a začína sa proces nevedomého vyprázdňovania obsahu.

Od začiatku to ani pre Jozefa s Máriou a Ježišom nebol život v bavlnke. Často mohli zakúšať, že Boh im to nijako neuľahčuje, nedáva im protekciu nejakého kráľovského paláca. Hocikedy si mohli myslieť, že nemajú život pevne v rukách. Boli oprávnení s výčitkou sa pýtať, koho iného by mal Boh v prvom rade ochrániť a vypočuť, ak nie ich?! Tu sa rodí priestor pre dôveru aj pre výkrik vernosti voči Bohu i výkrik výlučného vloženia sa do jeho rúk.

Ktovie, na čom všetkom krkolomnom musel Jozef pracovať, aby uživil svoju rodinu. Mnohé z objednávok mohli byť veci komplikovane nové. Jozef s nimi nemal skúsenosť, ale išiel odhodlane cestou pokus – omyl, kým sa to nepodarilo. Myslím, že cnosť jeho vytrvalosti a vernosti spočívala v tom, že nikdy neodhodil kladivo ani pílu a nepovedal, že sa môže na všetko vykašlať a končí.

Pracoval hlavne bez deštruktívneho hnevu. To bola pre Ježiša výborná škola pred jeho verejným vystúpením, lebo takto si mohol overiť pravdivosť onoho latinského príslovia: „Verba docent, exempla trahunt“ (Slová učia, príklady tiahnu). 

Práca, ktorú Jozef robil vo svojej nenápadnej dielničke, bola možno nepovšimnutá a nedocenená, lenže svojím húževnatým prístupom obaja, Jozef aj Ježiš, posvätili prácu a dali jej nový, zmysluplný rozmer pre všetkých budúcich robotníkov. 

Nezáleží teda na tom, aká práca sa vykonáva, ale kto a ako pracuje. A tak sa pri každej práci máme pýtať, čo je práve v ľudskom vnútri. Pocit hnevu, znechutenia, zotročenia alebo pocit zmysluplnosti, zadosťučinenia pre dôstojné živobytie a stvárňovanie sveta? Úmysel človeka pri každej činnosti je veľmi dôležitý, lebo Boh hľadí na srdce.

Pamätám si, ako som na Galambe, františkánskej pustovni, kde chceme v tomto roku postaviť vežu svätého Jozefa, od začiatku nechcel, aby tam chlapi, ktorí mi prišli pomáhať, nadávali alebo sa oplzlo vyjadrovali. 

Vysvetľoval som im, ako záleží na tom, aby nepreklínali, aby tie steny neboli napáchnuté hnevom. To sa naplnilo až do takej miery, že keď im nejaké slovko vybehlo, sami si dávali po ústach a jedni druhých napomínali. A nielen to. Otvárali pred nami svoje životné príbehy a tí drsní chlapi chceli hovoriť o svojich jazvách na duši, poprípade si pýtali radu pre svoje trápenia. Bol to pre mňa posvätný, nezabudnuteľný čas práce. Dodnes tú atmosféru veľmi živo nosím v sebe. Odvtedy viem, že pri ťažkej práci najlepšie spoznáš charakter človeka.

Rovnako to bolo pri Jozefovi – tesárovi. Do práce vložil lásku svojho otcovského srdca, nielen k remeslu, ale aj k ľuďom, ktorým tie veci vyrábal. A určite tam vložil aj svoj vzťah k Márii a Ježišovi a radosť, že sa o nich môže postarať.

Pracujúci remeselník uprostred sveta

Najnovšie poznatky naznačujú, že Jozef nemusel byť len obyčajným tesárom, ale umeleckým remeselníkom s nie najnižším sociálnym postavením a aj s istým kultúrnym vzdelaním. Zistenia jezuitského pátra Giovanniho Magnaniho naznačujú, že svätý Jozef bol skúseným a na okolí jediným tesárom, ktorý sa podieľal na rekonštrukcii mesta Sefforis, Herodesovho sídla neďaleko Nazareta. Grécke slovo τέκτων (tekton) zvyčajne označuje tesára (Mt 13,55 a implicitne v Mk 6,3), remeselníka pracujúceho nielen s drevom, ale i s kameňom a kovom. Aj podľa Študijnej Biblie sa slovo tesár v gréčtine môže vzťahovať na murára, kováča alebo stavebného robotníka.

Z uvedeného je zrejmé, že Jozef bol zručným remeselníkom, a nie výlučne iba tesárom. Je predpoklad, že túžba uživiť rodinu ho hocikedy viedla mimo nazaretského domu aj na niekoľko dní vzhľadom na možnosti vtedajšieho cestovania. Bolo to možno obdobné, ako sú dnes tzv. týždňovky. Vieme si predstaviť, koľko nebezpečenstiev číha na otca rodiny, keď je dlhodobo vzdialený od svojich príbuzných. Pozerajúc sa na to optikou dneška, dá sa domyslieť, koľko zlyhania v takom prípade hrozí. Odcudzenie s manželkou aj s deťmi, pokušenie nevery, neprítomnosť autority otca v rodine atď.

Z uvedeného je zrejmé, že Jozef bol zručným remeselníkom, a nie výlučne iba tesárom.

Môžeme sa pochybovačne pýtať, ako mohol cestujúci remeselník Jozef ovplyvniť chod svojho sveta? Avšak zo svojej pozície a vo svojom dosahu sa o to pokúsil viac, ako by sa mohlo zdať. 

Kdekoľvek ho jeho práca zaviala, išiel tam so všetkým, čím bol. Jeho charakterové vlastnosti spravodlivosti, statočnosti, vytrvalosti a vernosti ho predurčovali k tomu, aby zasvietil profesionálne aj charakterovo.

Nebol teda – a nemohol byť – iba kolieskom, ktoré zapadá v súkolí tendenčnej masy, kde by ho mohol večer čo večer ďaleko od domova niekto nahovárať na pijatiku alebo iné náruživosti. Veď zvyčajne, keď im človek prepadne, všetka láska, ktorú doposiaľ nosil v srdci, sa mení na jedinú túžbu: ukojiť kus mäsa! Pokušenie zneužiť slobodu, keď sa nikto nedíva a nikto sa nič nedozvie, býva pre každého veľké. Jozef na svojich pracovných cestách musel teda viesť svoje vnútorné aj vonkajšie zápasy o čisté zachovanie svojich hodnotových postojov.

Možno sa vtedajšia spoločnosť pozerala na toho zdatného tesára ako na človeka suchopárneho, od ktorého nikto nikdy nič významné nečaká. Dá sa to vytušiť v čase, keď Ježiš verejne vystúpil, robil znamenia a divy a okolostojaci, zvlášť farizeji a zákonníci, si medzi sebou vraveli: „Skade má tento takú múdrosť a zázračnú moc? Vari to nie je tesárov syn?“ (Mt 13,54-55). Dve obyčajné vety, ktoré sa dajú povedať s neskutočným opovrhnutím. Jozefov život však napĺňala manželka Mária a syn Ježiš! Takže on mohol pokojne svojou prirodzenou autoritou prehliadať všetky posmešky typu cha cha, tesár, iba chudobný tesár! V srdci totiž nosil prebohatý duchovný svet Lásky.

Veď Písmo hovorí: „Čo je svetu bláznivé, neurodzené a čím pohŕda, to si vyvolil Boh, aby zahanbil múdrych“ (1 Kor 1,27-28). Božie slovo tiež vraví, že „nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí život za priateľov“ (Jn 15,13). Ježiš to urobil doslova, keď na záver svojej misie vystúpil na drevo kríža. Jozef však vedel, že je volaný postupne, dennodenne obetovať svoj život v službe pre svoju rodinu, aj keby bol možno rád práve niekde inde, oslobodený od všetkého, čo ho ťaží.

Jozef chápal prácu ako niečo, čo si želal Boh, takže v nej nevidel len lopotu v pote tváre, hoci v tých zemepisných šírkach sa pri práci potil viac ako dosť. To je pre nás užitočnejšia informácia ako legenda o zázračných točitých drevených schodoch v Santa Fe, ktoré údajne Jozef prišiel zhotoviť za jedinú noc a bez jediného klinca.

Môžeme sa teda oblúčikom vrátiť na začiatok: „Múdre srdce pozná čas a správny spôsob“ (Kaz 8,5). Javí sa mi, že v tomto je najlepšie vyjadrený rozmer sv. Jozefa, ktorý dôkladne rozpoznal momenty svojho navštívenia Bohom. V duchu Božej slobody sa rozhodol správnym spôsobom vstúpiť do správnych dverí, hoci si vo svojej mladosti vysníval všetko úplne inak. Náležite dorástol – aj vďaka svojej pracovitosti – do zvládania životných výziev. Dokázal ich uskutočniť v čase, keď viera, nádej a láska mohli byť iba jediný raz takto krásne a prorocky naplnené.