Slovo brata Filipa Z vody stvoriť krv

Iba to jedno mi povedz, prosím: prečo všetko trvá rýchlo?

Alebo mám ľahšiu otázku:

Stretol si za posledné roky niekoho, kto by bol povedal, že život je strašne dlhý? Stretla si niekoho, kto by tvrdil, že čas sa vlečie otravne pomaly, lebo teraz-teraz bol pondelok a sto rokov čakám, kým bude piatok? Ale veď nehovoria to ľudia práve naopak?!

Na začiatku tohto roku mi zomrel otec a potom sa všetko rozbehlo. Neviem, či ty koncom roka bilancuješ, ale ja áno. Bol to pre mňa ťažký rok. Ani som nevedel, že až taký ťažký. Ty, dobrý Bože, vieš o mojom najbolestivejšom zápase v ňom. Zrejme preto na jeho konci stojím taký strémovaný. Všetko plynie. Nič neostáva?

A ešte aj v tom jeho plynutí skracujú sa intervaly, zdá sa mi. Veď si len zober obdobie osemdesiatych rokov a pozri, ako v nich bolo záľubou zbierať céčka. Tento trend trval pár rokov. 

Potom prišlo Kalimero a následne Mončiči. Hneď potom nastúpilo Tamagoči a za ním fidgetspinner. Lenže éra týchto úletov trvala nepomerne kratšie.

Najnovšie prišlo na scénu Labubu. Ibaže intervaly ich módy a obľúbenosti sa nenormálne skrátili. 

Takto to dnes chodí. Niečo ledva-ledva zasvieti a už-už to zhasne. Veď keď sa tu na fiľakovskej periférii dostávajú plyšáky Labubu do našej charity na rozdávanie, tak už dopredu ľutujem každého rodiča, ktorý v tieto Vianoce dieťaťu zabezpečil práve Labubu. Stane sa nemoderným. Nielen Labubu, ale aj oco, aj mama.

Ale poď ďalej v tomto bádaní.

Všímaj si, ako už socialistické vianočné piesne dokázali povedať, že na Vianoce máme mať k druhému človeku bližšie, že nekukaj len na darčeky, neži len pozlátku! 

Po roku ’90 sa duchaplné vianočné myšlienky potiahli ešte ďalej a prízvukovalo sa, nech sa láska narodí aj v tebe, aj v tebe, aj v tebe a áno – aj v tebe! 

A každý z nás, kto seba považoval za ako-tak veriaceho, mal tendenciu povedať tomu druhému: Nech sa Ježiš narodí v tvojom srdci, v maštali tvojho srdca – povedané modernejšie. 

Avšak aj tieto intervaly trvali krátko. 

Nuž a čo si dnes nové povedať o Vianociach? Čo zaželať do týchto Vianoc? Aký svieži vinš, ktorý by zároveň nevyznel ako klišé? Môžeš povedať dajaké slová o nádeji, ktorá nezahanbuje? Ach, o nádeji? Tej, ktorá sa v roku pútnikov stala sprofanovanou a strašne otrepanou témou?

Potom sa už len obavám, že si utvoríme mantru z novodobých kníh typu „Keď Boh nikomu nechýba“ alebo „Cirkev horí“ a budeme v nich mať podivnú záľubu, kým sa nám (našťastie!) aj tie nezunujú.

Tréma pred Vianocami

Nie je tréma ako threema.

Vchádzam do týchto Vianoc a mám trému. Alebo neviem, ako inak by som nazval tento svoj pocit. Je to divné chvenie, také nevypovedateľné. Tréma, akú som ešte nikdy nemal. Ocitám sa medzi obrazmi života všedných dní ako nepozvaný hosť.

Je to cudzorodý pocit. Lenže zároveň veľmi jasne viem, ako nástojčivo mi chcú všetky tie obrazy voľačo zásadné odkomunikovať.

Vysvetlím na pár odrazoch mojich očí.

Písali mi z našej bratislavskej predajne František, aby som prišiel vyrovnať dlžobu, ktorú som tam naposledy nechal a sľúbil, že zaplatím potom. Zabudol som na to. Úplne.

Prešlo už pol roka. Nebola to malá dlžoba. Urgovali ma teda. Kvôli charite prichádzam pred Vianocami do Bratislavy, idem s návštevou centrom mesta a odbehnem do predajne, aby som tam tým dobrým ženám zakričal: „Dievčatá, nebojte sa, viem, že tu mám veľkú dlžobu, a prídem ju o chvíľu vyplatiť.“

Človeče, práve dnes je čas vedieť, že aj ty rovnako ako Ježiš si sa narodil, aby si za niečo, za niekoho postupne zomieral. Hoci to nie je úplné vyčerpanie pravdy ani o Ježišovom, ani o tvojom živote.

Keď tam napokon prídem vyplatiť ten dlh, tamojšia predavačka mi povie, že už netreba. Vraj jedna zákazníčka v obchode, keď počula, čo im kričím, rozhodla sa tú dlžobu zaplatiť za mňa. Týmto pozdravujem tú anonymnú ženu a odkazujem jej, nech si je istá, že iba to, čo takto rozdá, jej v skutočnosti naozaj ostane.

Alebo mal som nedávno so svojou maminkou jeden ťažký telefonát, pretože z ničoho nič sa v ňom objavil zádrh. Už dlho sme takto ťažko spolu nerozprávali.

Hneď ako som položil telefón, začalo ma to veľmi mrzieť. Rozhodol som sa ju teda navštíviť ešte pred Vianocami. V istom kvetinárstve pri ceste zopár kilákov pred našou obcou urobil som medzipristátie, aby som maminke zaobstaral VKU – teda vianočnú kyticu uzmierenia.

Tam pri pokladnici zažil som jeden silný slzotvorný moment, o ktorom viem, že bude mať presah do roku 2026. Ďakujem za túto situáciu, ktorá by isto nebola nastala, keby nebolo bývalo spomínaného zádrhu. 

Po neskorom návrate na fiľakovskú základňu zastihne ma ešte telefonát s mojou bývalou spolužiačkou, ktorú som spoznal vďaka psychoanalytickému výcviku v Prahe. Volá sa Monika. Od prvých chvíľ prvého ročníka pôsobila na mňa ako mimoriadne odmeraná pani veľkomožná. Lenže roky išli. Nezastali. A ja som po rokoch tej školy nadobudol dojem – počas jej zdieľania o svojom živote –, že medzičasom sa už rozprávam so sestrou, pokrvnou sestrou.

Ešte iný obraz.

Bol som tu jednej veriacej duši z nášho kostola montovať nové svietidlo do obývačky. Žije sama, nemá jej kto pomôcť. Byt bol nádherne útulný spolu s kávou, ktorá unikátne chutila. To všetko až do chvíle, kým mi to svietidlo nevypadlo z rúk pri tom, ako som myslel, že je už zaklapnuté na strope. Domácej panej padlo priamo na nohu a myslím, že na palci má teraz prasknutú kosť – svietilo, teda bolo zachránené, ale môj dobrý pocit z montáže už nie.

V ten istý večer sa už ocitám v celkom inom bývaní na železničnej stanici. Byt s rozpadnutými dverami, dávno bez elektriky, zo stropu trčia len káble, ktoré by túžili, aby bolo na ne nainštalované dajaké svietidlo, aj keď by teraz nedokázalo plniť svoju funkciu. 

Svietim si mobilom a netušil som, že práve tu ma čaká objavenie jedného z najsmutnejších obrazov môjho roka. Mama, vedľa ktorej na špinavej posteli prikryté špinavým prestieradlom ležia v tme dve deti. Jedno celkom malinké bábätko, veľmi, veľmi nádherné, a to druhé už väčší chlapec, ktorý má od narodenia vývod z brucha a je po šiestich operáciách. 

Tento rodinný kruh sa uzatvára otcom, ktorý má strašne smutné oči. Snaží sa prikladať do kachieľ, ale už takmer nie je čím. Vidím, ako túži chrániť svoju rodinu, ktorú však práve nedokáže zabezpečiť. Chodí síce pravidelne robiť na búracie práce do Maďarska, za deň ťažkej brigády so zbíjačkou dostane 30 eur, ibaže teraz už jedenásť dní nerobia. 

Rajnica na parapete okna naznačuje, že v nej ešte nedávno bolo dajaké jedlo. Na vedľajšej posteli v rohu izby leží ich tehotná krstná mama, ktorá mala rodiť už 17. decembra, ale už týždeň prenáša. Pôsobí akoby vyrovnaná so všetkým, aj so sprchovaním v umelohmotnom lavóre s pochybne čistou vodou.

Jej muž a zároveň otec dieťaťa sa medzičasom ocitol v base. Ach, veď tu mám Vianoce vzdialené na dosah ruky od nášho kláštora. Tu, v tejto novodobej maštali. 

Ibaže kto a kedy by už chcel ísť práve sem hľadať Ježiša? Všetky moje ďalšie zimné vstupy do vykúrených domov alebo obchodov už nikdy nebudú a nemôžu byť samozrejmé. 

Odchádzam z tohto bytu, resp. obydlia, v zajatí myšlienok, ako tejto uzimenej treba teraz najviac pomôcť. A hneď počúvam vo vyhriatom aute debatu z rádia o špeciálnych vianočných menu vrcholových športovcov na bohato prestretom štedrovečernom stole. Viem, že nad nikým a ničím netreba teraz moralizovať. Ani dačo dakomu vyčítať, ani stavať do kontrastu.

Práveže vidím, ako by každý človek tejto planéty potreboval objatie. Všetkých ľudí by bolo treba veľmi vrúcne objať a povedať im, že existuje Život.

Život skrze Krista s Kristom a v Kristovi!

Ale kto by tu už mal kristologicky objať iného človeka, keď aj ty sám – nositeľ daru evanjelia – opäť potrebuješ, aby ti niekto nanovo zvestoval, že existuje život skrze Krista s Kristom v Kristovi?

A tak čakáš na niečo, čo by ťa uchvátilo do nebeských výšin, ale nemáš silu to už ani pomenovať.

Preto mám aj ja veľkú trému pred týmito Vianocami. Stojím totiž uprostred rôznorodých obrazov a neviem sa v nich vysomáriť. Mám veľkú trému, pretože už vidím, ako zase stojím pred ľuďmi, ktorí očakávajú, že odo mňa započujú niečo zmysluplné o Vianociach. Bojím sa zlyhania. Nielen kazateľského.

Tak či tak mimoriadne ma formujú tieto (ne)obyčajné obrazy (ne)obyčajných dní.

Napríklad aj teraz, keď na Štedrý deň píšem tento text a nemôžem ho ani dopísať, lebo tu stále niekto zvoní na kláštor. Tentoraz to je žena stredného veku (ach, vari táto cirkev už vôbec nie je pre mužov?), ktorá mi viac maďarsky ako slovensky tvrdí, že doniesla Ježišovi kvety.

Myslel som, že chcela povedať do kostola, ibaže to nevie vysloviť, a tak som jej ich chcel zobrať z ruky, ale ona nesúhlasí. 

Vraj nech jej otvorím kostol aspoň na chvíľu. Otvorím teda a ona s parádnou kyticou kvetov trieli priamo do epicentra nášho kostola k bohostánku. Tam o jeho dvierka tie kvety oprie a niečo veľmi dôverné Ježišovi v jazyku maďarskom hovorí. Nikdy ma tak nemrzelo, že neviem po maďarsky, ako teraz.

Z vody stvoriť krv

Fiľakovské poštové schránky počas predvianočných dní zaplavili letáky, ktoré hlásia: „Narodil sa preto, aby zomrel.“ Hádzali ich tam ľudia z dajakej protestantskej cirkvi.

Lenže čo ak práve toto má byť slogan týchto Vianoc? Pokúsiť sa pri poznávaní tvojho sveta vyrásť s bolesťou a porásť vďaka tej bolesti, ktorú si nesieš.

Keď znovu a znovu pozerám na Máriu, Jozefa aj Ježiša v betlehemskej maštali, vidím, že oni nemali videnie nášho sveta. A predsa sa v tieto dni rok čo rok výhradne dostávajú do centra tvojich vianočných úvah, úvah každého človeka. Priamo alebo nepriamo.

To, čo od začiatku žila táto rodina vo svojom časopriestore, bolo hocikedy mrzuté aj ťažké, ale dajakým tajuplným spôsobom krásne. Lebo každý z nich osobitne vedel, že žiť sa nielen musí, ale v jeho podaní aj chce. A tak trpeli aj sa radovali. Spolu. Hocičo im od počiatku nebolo jasné, ale keď potom pochopili a spoznali, ako to Boh myslí, boli potom na cestách-necestách životov svojich vytrvalí aj verní.

To, čo od začiatku žila táto rodina vo svojom časopriestore, bolo hocikedy mrzuté aj ťažké, ale dajakým tajuplným spôsobom krásne. 

Hoci aj navzdory rafinovaným beznádejám, ktoré sa im núkali všade naokolo. Áno, Kristus je Bohočlovek. Ibaže od svojho prvého kontaktu s touto našou zemou je nepochopiteľne vydaný na milosť alebo nemilosť do rúk okolostojacich ľudí. Jozef je iba človek, rovnako ako Mária. Oni dvaja ti napokon zachránili betlehemské Vianoce, z ktorých nevypadol Kristus. A nebola to bezbolestná záchrana.

Pozri, úvahy o vianočnej pozlátke tu už boli. Úvahy o narodení Ježiša v maštali tvojho srdca tiež.

Človeče, práve dnes je čas vedieť, že aj ty rovnako ako Ježiš si sa narodil, aby si za niečo, za niekoho postupne zomieral. Hoci to nie je úplné vyčerpanie pravdy ani o Ježišovom, ani o tvojom živote. Rodíš sa, aby si sa tu naučil žiť svoj život a potom ho nanovo získal ešte v inej kvalite bytia. Alebo inak: aby si za niekoho každý deň zmysluplne kúsok po kúsku a trošku po troške dával svoj život.

Takže pokús sa vyrásť na bolesti, ktorá z tohto postoja plynie, a strhni tak ostatných!

Aby tu mal každý človek víziu, že vyrásť na bolesti je možné a je to sila, ktorá ťa nikdy neprefacká znechutením ani povrchnosťou.

Priatelia mi teraz zaplatili koncert Mariky Gombitovej v Bratislave. Vedia totiž, že poznám takmer všetky jej piesne naspamäť. A naozaj, po prvých tónoch som odhaľoval jednu skladbu za druhou.

Niečo nevídané ma však zaskočilo a dostalo. Keď v závere išla stará hitovka Zem menom láska – bola to skladba, ktorú dôverne poznám, ale ohúrila ma svojou aktuálnosťou.

„Zem menom láska,
tá zem menom láska.
Nájdeš to miesto našich tajných zmlúv,
nájdeš to miesto, z vody stvoríš krv,
z vody stvoríš krv...“

Od svojho príchodu sem chce Ježiš každému do života povedať práve toto: Premeň vlažnú vodu na krv!

Prosím, maj to pred očami ako duchaplný projekt života.

Krv nie je voda, hovorievali starí ľudia a mysleli tým niečo veľmi konkrétne. Krv nie je voda, povedal nám svojím životom Ježiš Kristus, keď chodil po tejto našej zemi.

Až uprostred piesne Zem menom láska som si uvedomil, na čo vždy myslievam pri darovaní krvi, ibaže som to nevedel pomenovať:

Z vody stvoriť krv!!

Tá voda opisuje moju povrchnosť. Tá krv by mohla definovať moje celoživotné odhodlanie. Prosím denne, aby bolo vytrvalé, verné, láskyplné....

Z vody povrchnosti života, ktorá paradoxne hocikedy páli na duši, mám/máš stvoriť krv.

A je to normálne, že páli, musí páliť, keď sa na krv premieňa...
 

brat Filip, OFM