Novoročná homília bratislavského arcibiskupa Stanislava Zvolenského zaujala nielen poslucháčov v Katedrále sv. Martina, ale aj internetové publikum. Napríklad na Postoji mal jej text nadpriemernú návštevnosť, pričom ho zdieľalo viac ako tisíc ľudí. Podobne prerazila do sveta napríklad aj kázeň arcibiskupa Cyrila Vasiľa zo šaštínskej púte 2015.

Slovenskí veriaci však vedia kázni a jej autorovi nielen masovo tlieskať, často zaznieva aj nespokojnosť s úrovňou dnešných kázní. Zisťovali sme, ako o dôvodoch kritiky uvažujú samotní kňazi a angažovaní laici.

Preháňame to s kritikou? 

Hoci kázeň či homília nie sú stredobodom katolíckej liturgie, v hlavách ľudí po skončení omše často rezonujú práve slová kňaza. Je v tom kus prirodzenosti. Aká je však úroveň dnešných kázní? A čo si myslia o kritike samotní kňazi?

Farár z Bukovej pri Smoleniciach Juraj Valúšek tvrdí, že má pre kritiku ľudí pochopenie. „Aj pápeži Benedikt XVI. a František hovoria o zlepšení kvality kázní,“ vraví pre Postoj. 

Podľa farára z petržalskej Farnosti svätej Rodiny Juraja Vitteka kritika vypovedá aj o tom, že homílii ľudia prikladajú veľkú dôležitosť. „A to je dobre. Sám pápež František ponúka veľmi vzácne impulzy, aby sa homília opäť stala vzácnym momentom dialógu medzi Bohom a ľuďmi,“ tvrdí Vittek. 

Valúšek pripomína bežnú skúsenosť, že človek nemôže byť šampiónom vo všetkých odboroch. „Sú kňazi vynikajúci kazatelia, sú kňazi skvelí speváci, ďalší vynikajúci stavitelia, ktorí majú zase možno slabšie kázne.“ Podľa Vitteka je homília veľké umenie a tak, ako sa ho kňaz musí učiť celý život, tak aj veriaci sa celý život učí správne počúvať.

Predstavený dominikánskeho konventu v Žiline Gabriel Hunčaga rozlišuje medzi kritikou a „kritikou“. 

„Našťastie, ešte stále je dosť ľudí, ktorí sa na kázeň tešia a právom od kazateľa očakávajú, že bude na patričnej obsahovej aj formálnej úrovni. Tá druhá menovaná skupina reprezentuje večných nespokojencov, ktorí síce nemajú guráž prísť za kazateľom osobne, ale svoju uštipačnú kritiku šíria poza jeho chrbát,“ vraví dominikán.

A čo laici? Niektorí sami priznávajú, že ich okolie je ku kňazom pomerne kritické. 

„Myslím, že bývame ku kňazom veľmi kritickí,“ povedala Postoju výkonná riaditeľka Kolégia Antona Neuwirtha Miroslava Duranková. „Je pravda, že niekedy kňaz dokáže svojou kázňou pokaziť dojem zo svätej omše, ale na druhej strane, omša nie je len o kázni,“ dodáva. 

Aj docentka žurnalistiky Terézia Rončáková vníma, že ľudia v jej okolí – teda aktívni veriaci pred štyridsiatkou – sú príliš kritickí. „Podľa mňa by sme mohli byť voči kňazom veľkorysejší – často sú duchovne bohatší, ako im priznávame, a snažia sa nám z toho niečo odovzdať, aj keď pritom čelia vlastným obmedzeniam,“ vraví. 

Kritika dnes patrí k móde, poznamenáva herec Slovenského národného divadla Štefan Bučko. 

„Ľudia sú dnes kritickí, nosí sa to, a teda aj zlacnieva,“ hovorí s tým, že kňazstvo bolo vždy náročným poslaním a nie je to inak ani dnes. „Nuž, ale aj my patríme k všeobecnému kňazstvu, tak musíme začať u seba. Nebohý Jano Langoš ma pred časom napomenul, keď sme spoločne vyšli z chrámu a ja som utrúsil kritickú poznámku k homílii, že sa mám sústrediť na to, kvôli čomu som do chrámu prišiel. Stretnúť sa s Pánom a najlepšie s čistým srdcom v Eucharistii.“

Monike Klobušickej, ktorá podniká v PR sektore, sa nezdá, že by boli veriaci v otázke kázní väčšinovo, masovo kritickí. „Väčšina skutočne sviatostne veriacich ľudí si už však uvedomuje fatálny nedostatok kňazov, a preto nemajú nereálne očakávania, aby boli kňazi kazateľmi, manažérmi, staviteľmi, psychológmi a vlastne všestrannými pomocníkmi,“ hovorí. 

Za hlavný problém katolíkov považuje, že sú hyper kritickí do vnútra cirkvi, ale sami sa nestávajú svetlom, teda nie sú aktívni navonok do sekulárneho sveta.

Aj riaditeľ Dobrej noviny Marián Čaučík si myslí, že bežní ľudia sú skôr málo kritickí. „Teda aspoň navonok. Kňazi niekedy podceňujú svojich veriacich a možno aj seba. Keby dostali väčšiu a dobre mienenú, hoci aj kritickejšiu spätnú väzbu, bolo by to na prospech obom stranám,“ dodal.

Ilustračné foto: Flickr.com/Catholic Diocese of Saginaw’s

Dnes chcem počuť…

To, ako vyzerá kritickosť ku kňazom, môže dosť závisieť aj od prostredia, v ktorom sa veriaci pohybujú. Ľudia v meste môžu mať vyššie nároky na kázne, majú však aj väčší výber. Naopak, ak obyvatelia malej obce dostanú na desať rokov „talentovaného“ kazateľa, veľmi si nepomôžu.

Miroslava Duranková priznáva, že jej postoj ku kázňam je formovaný aj tým, že v Bratislave má v rámci jedného dňa na výber desiatky omší. „Môžem si vybrať, preto mi veľmi nevadí, ak raz za čas počujem nepripravenú alebo odfláknutú kázeň. Beriem to ako pokánie,“ hovorí. Nepatrí však medzi tých, ktorí si omšu vyberajú podľa toho, kto ju bude celebrovať, a teda aj kázať.

Tento fenomén niektorí označujú ako „kázňocentrizmus“.

Omšu podľa kazateľa si nevyberá ani Terézia Rončáková. „Musíme v rodine prioritne zohľadňovať iné kritériá ako čas a miesto, ale už prichádzajúc do kostola kontrolujem, auto ktorého kňaza parkuje pred ním, a podľa toho sa poteším alebo nepoteším,“ priznáva. 

Ani Marián Čaučík nezisťuje, kto bude mať omšu. Chodí prevažne do farského kostola alebo tam, kde je na cestách. „Je však pravda, že v mladosti som chodil na omše obľúbených kazateľov v Bratislave, kde bola a je veľká možnosť výberu,“ dopĺňa.

Zaujímavý návrh uviedol v tomto zmysle Štefan Bučko. Ten síce tiež chodí už roky väčšinou do farského kostola, kam patrí a cíti sa tam dobre. „Ale vzhľadom na to, že Bratislava je slovenská metropola, ktorá má najviac obyvateľov i najviac študentov, myslím si, že by stálo za uváženie vyčleniť jeden chrám na to, aby sa v nedeľu stal možnosťou pre rôznych kazateľov vykladať v homílii Sväté písmo intelektuálne náročnejším spôsobom, a teda s možnosťou posúvať poznanie veriacich cez nemenné slová Písma do hlbších súvislostí.“

Aj kazateľ schybí

Český kardinál Tomáš Špidlík v jednej zo svojich prednášok vravieval: „Prázdna knižnica, prázdna hlava. Prázdna hlava, prázdne kázanie. Prázdne kázanie, prázdne kostoly.“

Bez ohľadu na to, či sú veriaci viac alebo menej kritickí ku kňazom, faktom je, že niektorí dávajú na kritiku objektívne dôvody. Ktoré to sú? 

Viacerí nami oslovení kňazi dávajú v tejto súvislosti do pozornosti Františkovu exhortáciu Evangelii Gaudium a jej stať o kázňach: 

„Ďalšou charakteristikou [homílie] je pozitívny jazyk. Tento jazyk nehovorí predovšetkým to, čo sa nesmie, ale predkladá to, čo môžeme urobiť lepšie. V každom prípade aj vtedy, keď naznačuje niečo negatívne, snaží sa vždy zároveň ukázať na pozitívnu hodnotu, ktorá priťahuje, a nezastavuje sa pri sťažovaní, lamentovaní, kritizovaní a výčitkách. Okrem toho pozitívne ohlasovanie vždy ponúka nádej, smeruje do budúcnosti a nerobí z nás väzňov negativity.“ (EG 159).

„Pápež František má mnoho čo povedať aj Cirkvi na Slovensku, keď zdôrazňuje, že komunikácia pastierov s veriacimi by nemala byť iba o napomínaní, ale viac o povzbudzovaní,“ komentuje farár Valúšek. 

Redemptorista Rastislav Dluhý uznáva, že kňazi na Slovensku občas dokážu dať veriacim dôvod na kritiku. „Je to vtedy, keď sa slabo pripravujeme alebo neohlasujeme radostnú zvesť, ale moralizujeme,“ tvrdí. 

Podľa farára Vitteka sa kňazi dopúšťajú viacerých neduhov. „Prvou chybou kňazov je, že homíliu podceňujú, nepripravujú sa na ňu. Iným neduhom je svojvôľa. Kňaz nesmie kázať seba, svoje názory, svoje pocity, ale sprostredkovať ľudu stretnutie s Bohom, ktorý k nemu hovorí,“ vraví. 

Hoci homília musí mať schopnosť zapáliť srdce, nesmie podľa Vitteka upadnúť do citovosti a sentimentality, bez obsahu viery. „Ľudia roky počúvajú homílie, ale nemajú často základné pochopenie právd viery. Viera sa nesmie nikdy predpokladať, musí sa predkladať. Na druhej strane, homília nesmie byť katechézou či prednáškou, je oveľa viac, je to dialóg s Bohom,“ uviedol. 

Laici majú v ideálnej kázni jasno. 

Lakmusovým papierikom kvality je podľa Terézie Rončákovej zapamätateľnosť kázne. „V Černovej sme mali kaplána, ktorého kázne som po návrate z omše dokázala zreprodukovať od úvodného vtipu po pointu,“ hovorí. 

Marián Čaučík najviac oceňuje, ak kázeň rozvíja a vysvetľuje Božie slovo, ide na hĺbku a má aplikáciu na duchovný život. „Na kázňach mi prekáža prílišné spoliehanie sa na Ducha Svätého, teda prípady, keď si kňaz nepripraví osnovu kázne, snaží sa kvalitu zachrániť kvantitou a zamotáva sa stále viac do množstva navzájom nesúrodých príkladov,“ podotkla Monika Klobušická.  

Štefanovi Bučkovi prekážajú krasorečníci. „Tí, ktorí dokážu 20 minút rečniť košato a plynulo v dlhých súvetiach. Dokážu sa dotknúť všetkého a zároveň ničoho. Ktorí používajú hlboké a nespochybniteľné pravdy typu ,Boh je láska' spôsobom, že sa z nich stávajú frázy,“ tvrdí Bučko s tým, že najviac vie ním vnútorne pohnúť, keď kňaz prizná aj svoje pochybnosti. „Keď je osobný, keď v poctivom uvažovaní zastane pred mystériom a my vieme, že sme sa spolu dotkli pravdy.“

Čas, čas, čas 

Medzi kňazmi koluje vtip na tému, aká dlhá má byť kázeň: Ideálne ako ženská sukňa – pomerne krátka, aby zaujala, a zároveň dostatočne dlhá, aby pokryla všetko podstatné…  

Ale aj keď sa začnete baviť s kňazmi vážne, mnohí si uvedomujú, že príliš dlhá homília môže byť problém. 

„Ak eucharistickú modlitbu, stredobod svätej omše, odrapocem za pár minút, ale homílii venujem takmer pol hodinu, mám dôvod na spytovanie svedomia,“ konštatuje Juraj Valúšek a hovorí o nepriamej úmernosti v zmysle „čím dlhšia je príprava, tým kratšia kázeň“.

Dĺžka kázne môže byť pomôckou pre tých, ktorí nepatria k najtalentovanejším. „Aj priemerný kazateľ, ktorý nevie vytvoriť úžasnú kázeň, ju môže jej kratším trvaním urobiť prijateľnou,“ dodal.  

Ani podľa Juraja Vitteka nesmie byť homília príliš dlhá, keďže nie je centrom svätej omše. „Má pomáhať lepšiemu sláveniu liturgie. Kňaz niekedy zápasí s časom, pretože ľudu často veľmi chýba katechéza. A tak sa snaží vysvetliť aspoň niektoré pojmy, čo kázeň predlžuje,“ hovorí.

Dominikán Gabriel Hunčaga vysvetľuje, že pri dĺžke kázne závisí aj od okolností – či je všedný deň, nedeľa, v akom čase alebo či je veľký liturgický sviatok, príležitostná homília, pre akú skupinu ľudí a podobne. 

„Napríklad na Popolcovú stredu bude asi ťažko veriaci očakávať, že kazateľ povie dve-tri vety, a tým bude začiatok veľkého pôstu po kazateľskej stránke odbavený,“ hovorí s tým, že to isté platí o najväčších liturgických sviatkoch roka. „Podobne zase na detskej svätej omši, kde je viacej detí, ktoré sú prirodzene neposedné, by nebolo vhodné, ak by kazateľ mučil poslucháčov zbytočne dlhými nezáživnými úvahami,“ skonštatoval člen Rehole kazateľov. 

Ilustračná foto: Flickr.com/Hernán Piñera

Spätná väzba

Istý mladý kňaz sa raz rozhodol, že si vypýta od veriacich názor na svoje kázne. Na konci jednej omše sa preto prítomných v kostole spýtal: „Bratia a sestry, čo hovoríte na moje kázne? Čo myslíte, sú dostatočne zapálené? Nechýba v nich horlivosť? Mám pridať viac ohňa do svojich kázní?“ Vtom sa z lavice ozvalo: „Nie, radšej viac tvojich kázní do ohňa…“

Na mieste je otázka, či existuje v našej cirkvi o kázňach konštruktívny dialóg. Monika Klobušická zvykne dávať spätnú väzbu kňazom buď priamo po kázni medzi štyrmi očami, prípadne emailom. „Alebo ich pozvem k nám na nedeľný obed,“ priznáva.

Štefan Bučko možnosť kňazovi povedať svoj názor využíva. „Na kritiku obsahu som nemal zatiaľ príčinu, skôr na spôsob prejavu. Hovorím však o tých, ktorých mám možnosť priamo kontaktovať, lebo som pri nich blízko ako lektor slúžiaci pri svätej omši,“ uviedol. Spätnú väzbu dáva aj Miroslava Duranková, ale iba kňazom, ktorých osobne pozná. „Je pravda, že všetci sú to veľmi dobrí kazatelia a väčšinou ich kázeň pochválim a následne rozoberáme jej obsah, prípadne sa rozprávame, aký iný príklad či vtip mohol použiť,“ povedala. 

Kňazi sú reakciám otvorení, hoci majú s nimi rozličné skúsenosti. 

„Sám aktívne spätnú väzbu od veriacich nevyhľadávam. Pripadalo by mi to ako líškanie sa poslucháčom. Vždy som však otvorený vypočuť si ich názor,“ hovorí Gabriel Hunčaga. Juraj Vittek spomína, že niekedy dostáva úplne protirečivé reakcie na tú istú kázeň – od obdivnej vďačnosti až po veľkú kritiku. „Niekedy pochvala v skutočnosti odhalí nedostatok kázne. Inokedy kritika odhalí, že kázeň trafila do čierneho,“ vraví. 

Rastislav Dluhý sa tiež stretol s kritikou svojich kázní – láskavou aj štipľavou. „Často mali ľudia pravdu. Domotal som napríklad mená svätých alebo dátumy. Mám niekedy pred sebou aj profesionálov, odborníkov na slovo, hercov, profesorov, jazykovedcov, takže je normálne, že sa mi niekedy ujde nejaké to kritické slovo,“ rozpráva redemptorista. 

Za najzávažnejšiu chybu však považuje, keď svoje sklamanie alebo trpkosť premietne aj do kázne. Naopak, najkrajšie podľa Dluhého je, keď veriaci po čase príde a povie kňazovi, že na základe toho, čo počul, zažil blízkosť Boha alebo sa začal modliť, šiel na spoveď, alebo sa s niekým zmieril.

Amen!

Téma kázní prináša okrem humorných situácií aj trecie plochy, no v konečnom dôsledku môže byť príležitosťou na dialóg medzi kňazom a veriacimi. 

Po našej malej sonde sa zdá, že zdravým základom je kázeň nepreceňovať ani nepodceňovať. Pričom obe riziká hrozia rovnako tým, čo stoja za ambónou, ako aj dušiam, čo počúvajú. 

Navyše, homília má liturgický kontext. Ako pripomína Juraj Vittek, je to najvyššia forma dialógu medzi Bohom a jeho ľudom. „Je to umenie podobné umeniu modlitby. A apoštoli prosili: nauč nás modliť sa! Môžeme to parafrázovať: Pane, nauč nás správne kázať a nauč nás správne počúvať!“

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo