Ťažký spor medzi Východom a Západom

Ťažký spor medzi Východom a Západom

Prečo Fotios ostro napadol Rím a exkomunikoval pápeža. Ďalšia pútavá kapitola z dejín kresťanstva.

Otázka obradov nakoniec podstatne prispela skrze vzájomné nepochopenie k narušeniu pokoja medzi Východom a Západom. – Vzťahy medzi Rímom a Konštantínopolom boli čím ďalej tým viac napäté. Na začiatku 8. storočia to bol spor okolo uctievania obrazov, ktorý viedol k opätovnému zlomu medzi Západom a Východom. Z dodnes neobjasnených dôvodov cisár Lev III. (715 – 741) rozpútal obrazoborectvo. V roku 730 vydal zákaz obrazov a žiadal od pápeža Gregora II. (715 – 731), aby ho akceptoval.  Tento sa, samozrejme, vzpieral a odkázal teologizujúceho cisára do príslušných medzí. Cisárova odpoveď bola: „Ja som zároveň cisár a kňaz.“

Opäť je to vyhrotená idea ríšskej cirkvi, ktorá spôsobuje nepokoj medzi Východom a Západom. Gregor si nárokuje zo svojej strany ako hlava cirkvi právo exkomunikovať dokonca cisára. Táto moc, takto píše cisárovi, je mu odovzdaná od svätého kniežaťa apoštolov Petra. Idea pápežskej cirkvi sa teda kladie ako antitéza proti cisárovej koncepcii ríšskej cirkvi. „Cisárom a kňazom“ je vládca v Konštantínopole len preto, aby ochraňoval cirkev, ale nie preto, aby vydával dogmatické dekréty a nanucoval ich celému svetu.

Pápež sa nebojí hrozby, že ho zatkne; lebo vie, že cisár už nemá moc v Itálii. Časy sa od Martina I. zmenili. Ba pápež odpovedá protihrozbou, keď píše: „S chuťou do toho sú všetky národy Západu pripravené pomstiť na Vás národy Východu, na ktorých tak veľmi páchate bezprávie.“ Ríšske cirkevníctvo Východu, ako ho bez náležitej miery vykladali cisári, odohnalo pápežov preč od Byzancie do tábora „barbarov“.

Cisár podráždený odporom pápeža nariadil v roku 732 dekrétom, že provincie starého Ilyrika, Grécka a Macedónska a iné územia, k tomu Kalábria a Sicília, odteraz už nemajú patriť  k Rímskemu, ale ku Konštantínopolskému patriarchátu. Pápeži toto nikdy neuznali a tak bola vytvorená nová sporná otázka medzi Východom a Západom.

Politický zlom medzi Východom a Západom

Keďže byzantskí cisári pre spor okolo uctievania obrazov už neboli ochotní a pre nebezpečenstvo Arabov, ktorému sa mali ubrániť, azda neboli už ani schopní brániť Rím proti Longobardom, pápeži sa nakoniec odvrátili od Byzancie a priklonili sa k mladým silám germánskeho sveta, s ktorými spoločne v nasledujúcom období budovali kresťanský Západ, žiaľ, v protiklade k Východu.

Fotios (vľavo dole) na freske zobrazujúcej rusko-byzantínsku vojnu z roku 860. Rusi boli vtedy ešte barbarmi. Foto: wikimedia

V novembri 753 pápež Štefan II. hľadajúc pomoc vycestoval cez Alpy na dvor franského kráľa Pipina. To bol ten rozhodujúci krok, ktorý znamenal politický zlom s Byzanciou. Týmto sa začal vývoj, ktorý nakoniec skrze Pipinovu donáciu, na náklady kedysi byzantského územia, viedol ku korunovácii Karola Veľkého za cisára Levom III. vo vianočnú noc roku 800. Povstala nová Západná ríša proti starej Byzancii, ktorá sa vždy považovala za jedinú legitímnu dedičku Rímskej ríše a za politickú organizáciu celého kresťanstva. Korunovácia Karola Veľkého za cisára znamenala v očiach Byzantíncov len zradu ríše, zlom politickej jednoty kresťanstva, ktorá bola dovtedy udržiavaná ako niečo svätosväté.  

Fotiova schizma: centralistický primát proti patriarchálnej autonómii

O niekoľko desaťročí neskôr tu bol aj cirkevný zlom: fotiovská schizma, ktorá síce trvala len niekoľko rokov, ale ustavične otravovala už dávno napäté vzťahy medzi Rímom a Konštantínopolom. Fotios vhodil do diskusie obidve otázky, ktoré sa mali v ďalšom období stať hlavnými spornými otázkami medzi Východom a Západom: otázka Filioque a otázka Primátu. Fotios si dovolil vyhlásiť pápeža Mikuláša I. za zosadeného a exkomunikovaného. Zostáva sporné, či sa tým chcel zásadne povýšiť nad pápežstvo a odmietnuť primát vo všeobecnosti. V každom prípade, Fotios odmietol primát v tej forme, v ktorej ho v tom období obhajoval Rím.

Vývoj centralizmu na Západe

Aby sme pochopili fotiovskú kontroverziu, musíme dopredu povedať niečo o tom, ako v tom období v západnej cirkvi došlo k silnejšiemu nakopeniu všetkých cirkevných právomocí v centre, v Ríme. V tomto vývoji zohrávali rolu pseudoizidorské dekretálie, ktoré vznikli okolo roku 850 vo Franskej ríši. Tento falzifikát obsahuje množstvo vymyslených pápežských listov, napísaných údajne ešte pred Nicejským koncilom (r. 325), v ktorých sa centralistický režim, o ktorý sa v tej dobe usilovali, javí ako existujúci už v tomto ranom období.

Toto dielo ma dvojaký zámer: na jednej strane chce brániť slobodu cirkvi proti prechmatom štátnej moci a na strane druhej chce chrániť jednoduchých biskupov pred ich metropolitami a provinciálnymi synodami. Všetky právomoci prenáša na pápeža. Bez jeho súhlasu sa nemôže uskutočniť nijaká synoda. Tak chce brániť samostatnosť biskupov, ktorá sa javila byť ohrozená presilou metropolitov a ich synod. Pápež bol veľmi ďaleko v Ríme a nemohol, takto sa domnievali, až tak veľmi zasahovať do záležitostí jednotlivých diecéz, ako to robili metropoliti.     

Pseudoizidorské dekretálie neznamenajú revolúciu. Celkom určite nevytvorili primát. Prinajmenšom už od začiatku 5. storočia si pápeži dokázateľne nárokovali právomoc, že môžu v celej cirkvi s definitívnou platnosťou rozhodovať o otázkach viery a aj o otázkach osôb. Dekretálie však dodali pečať starobylosti – v každom prípade falošnú – určitým centralistickým metódam vládnutia, ktoré boli bežné v 9. storočí. V 9. storočí začínajú pápeži zasahovať na celom Západe podobne často, ako to dosiaľ robili len v Itálii. V čase Gregora Veľkého šli priamo do Ríma len záležitosti Itálie ležiacej na tej strane Apenín, ktorá bola viditeľná z Ríma. Ostatné územia požívali ešte ďalekosiahlu autonómiu.

Kyjevské zobrazenie patriarchu Fotiosa. Foto: wikimedia

Pápež Mikuláš I., ktorý sa zrazil s Fotiom, bol energickým obhajcom centralisticky chápaného primátu a pokúsil sa presadiť svoje chápanie primátu aj na Východe. To mohlo veľmi ľahko viesť ku konfliktu, najmä keď na druhej strane stála silná a sebavedomá osobnosť, akou bol Fotios.

Chod udalostí

Skôr než sa pokúsime pátrať po hlbších dôvodoch fotiovskej schizmy, ponúknime krátky prehľad o chode udalostí: Dôvodom sporu bol najskôr konflikt v rámci samotnej byzantskej cirkvi. V roku 858 zosadili a internovali na ostrove Terebint patriarchu Ignatia, ktorý bol nemilý všemocnému obľúbencovi cisára Michala III. Bardovi. V Konštantínopole to nebolo nič nezvyčajné. Ignatios podpísal viac-menej z donútenia svoju abdikáciu. Neskôr ale vzniesol nárok, že je patriarchom, asi preto, lebo svoju abdikáciu považoval za nedobrovoľnú. Za jeho nástupcu vybrali Fotia, bezpochyby úplne výnimočného, mimoriadne nadaného muža, ktorý však bol ešte obyčajným laikom. Ani zvolenie laika za patriarchu nebolo v Konštantínopole niečím neslýchaným.

Vo februári 859 synoda v Konštantínopole formálne zosadila Ignatia, pretože jeho stúpenci vyhlásili Fotiovo zvolenie za neplatné. Tým bol pre Byzantíncov tento prípad vlastne vybavený. Cisár Michal neskôr vyhlásil v liste adresovanom pápežovi, že Ignatiov prípad bol rozhodnutý riadnou synodou v Konštantínopole a tak sa Ríma vôbec netýka, pretože tu nejde o otázku viery, ale o čisto disciplinárnu záležitosť. Cisár nebol ochotný strpieť zásah Ríma do čisto disciplinárnych vecí. Až dva roky po svojom zvolení oznámil Fotios svoje povýšenie pápežovi ako zvyčajne v liste.

Cár Boris I., bulhaský svätec. V Bulharsku sa teší úcte rovnocennej s prvými apoštolmi. Foto: wikimedia

Keby v tom období v Ríme na Petrovom stolci sedel menej silný a svojich právomocí menej vedomý muž než Mikuláš I., tak Fotios by asi bez všetkého dostal uznanie. No Mikuláš nebol ochotný uspokojiť sa na Východe s rolou „primus inter pares“. Aj tu chcel energicky uplatniť svoje práva na primát. Fotiov prípad sa mu nejavil podozrivý celkom bezdôvodne, pretože ho povýšili ako laika a k tomu namiesto ešte žijúceho a zosadeného patriarchu. A tak Mikuláš odmietol okamžité uznanie a rozhodol, že najskôr pošle legátov do Konštantínopolu, ktorí majú vyšetriť tento prípad a podať mu správu. Títo legáti prekročili svoje právomoci a na synode v Konštantínopole v roku 861 uznali Ignatiovo zosadenie ako právoplatné.

Legáti boli v ťažkom položení: Byzantínci sa najskôr kategoricky zdráhali otvoriť Ignatiov prípad a podvolili sa len pod podmienkou, že Ignatios bude odsúdený na novej synode v Konštantínopole v prítomnosti legátov. Legáti nekonali podľa pápežských pokynov, ktoré im zakazovali súdiť Ignatia; mali len získať informácie. Dá sa však predpokladať, že si mysleli, že konajú v zmysle pápeža, keď pristáli na návrh Byzantíncov. Na synode v roku 861 bolo uznané právo pápeža súdiť v čisto disciplinárnej záležitosti konštantínopolského patriarchu. To bol ústupok, vo svetle ktorého sa mohlo legátom javiť ustúpenie od pápežských pokynov ako prípustné.

Legáti odobrili zosadzovací rozsudok o Ignatiovi, no na to, ako už bolo povedané, nemali oprávnenie. Zdôvodnenie bolo také, že Ignatios nebol kánonicky zvolený, ale jednoducho ustanovený cisárovnou Teodorou. Ignatios na synode vyhlásil, že neapeloval na Rím a ani nebude apelovať na Rím.

Zdá sa, že pápež Mikuláš po návrate svojich legátov najskôr nič nenamietal proti ich spôsobu konania. Jeden z nich dostal ešte v novembri 862 čestné poverenie. Až neskôr upadli do nemilosti u pápeža pre svoje postupovanie v Konštantínopole. Na konci roku 862 prišli Ignatiovi stúpenci do Ríma a informovali tam v jeho zmysle. Následne rímska synoda v apríli 863 vyhlásila rozhodnutie byzantskej synody z roku 861 za neplatné a žiadala znovudosadenie Ignatia do úradu. Mikuláš poslal 28. septembra 865 mimoriadne ostrý list do Konštantínopolu. Mimochodom, na vyhotovovaní listov pápeža Mikuláša silno spolupracoval jeho sekretár Anastáz Knihovník.

Otázka Bulharov

Ani tento list by asi nevyvolal nejakú zvláštnu reakciu v Konštantínopole, keby k nemu neprišiel nový prvok, ktorý vyostril spor, totiž otázka Bulharov. Bulharského chána Borisa pokrstili okolo roku 864 byzantskí kňazi. Predtým síce boli aj latinskí poslovia viery v Bulharsku; ale oficiálne obrátenie bolo dielom Byzantíncov. Boris žiadal od Fotia úplnú hierarchiu, ktorá sa podľa jeho zámeru mala podľa možností čoskoro stať autonómnou. Podľa Fotia však na to ešte nebol zrelý čas, preto to odmietol urobiť.

Nuž Boris sa obrátil na Rím, kam v jeseni 866 poslal vyslancov, ktorí sa vrátili s dvomi biskupmi a dlhým listom od pápeža, ktorý poučoval knieža – náležite jeho prosbe – o správnych zvykoch a správnej hierarchickej štruktúre cirkvi. Táto skutočnosť, k tomu ostré listy z Ríma, v ktorých bola spochybňovaná dokonca platnosť gréckej vysviacky a veľmi ostro bol napádaný aj cisár, podráždili do krajnosti patriarchu Fotia.

Bulharsko v časoch Borisa I. Bulharského. Foto: wikimedia

Latiníci v Bulharsku, takpovediac pred bránami Konštantínopolu, to bola pre Byzantíncov neznesiteľná myšlienka. Nuž Fotios napísal okružný list východným patriarchom, v ktorom veľmi ostro napadol Rím, na jednej strane kvôli určitým zvykom, ale predovšetkým kvôli u mnohých Latiníkov v tej dobe už bežnému vkladaniu Filioque do Kréda. Patriarcha zvolal východný koncil do Konštantínopolu, ktorý sa skutočne uskutočnil v lete 867 za silnej účasti. Tento koncil zaujal stanovisko proti celému radu západných zvykov, ktoré zaviedli latinskí misionári v Bulharsku, no sotva chcel napadnúť západnú cirkev vo všeobecnosti, išlo mu len o týchto misionárov; lebo Fotios počítal s pomocou Západu v jeho boji proti osobe pápeža Mikuláša.

Exkomunikácia pápeža Mikuláša

Koncil v prítomnosti cisára Michala lichotivými aklamáciami preukázal úctu franskému vládcovi Ludvikovi II. ako cisárovi. To bol neslýchaný ústupok barbarskému kniežaťu, v ktorom Fotios chcel získať spojenca proti Mikulášovi. Koncil odsúdil pápeža Mikuláša, vyhlásil ho za zosadeného a exkomunikoval ho.

Bolo to neslýchaná trúfalosť a v každom prípade veľká neprávosť. Ale dá sa náležite pochybovať o tom, či sa tým Fotios chcel zásadne povýšiť nad pápežstvo. Bolo to proti tomuto pápežovi, ale nie proti pápežstvu všeobecne. Významní autori, ako predovšetkým František Dvorník, sú dnes názoru, že Fotios nie je autorom spisu proti primátu, ktorý sa mu pripisuje. Pápež Mikuláš sa už nedozvedel o tomto „zosadení“ konštantínopolskou synodou; lebo zomrel skoro potom.

Zosadenie Fotia

Krátko po koncile nastal v Byzancii dokonalý obrat: v noci z 23. na 24. septembra 867 bol zavraždený cisár Michal, čo zosnoval Basilios, ktorý sa nechal ihneď vyhlásiť za cisára. Fotios bol Michalovým dôverníkom, a preto musel ustúpiť. Zosadili ho, pretože po vražde odoprel Basiliovi vstup do chrámu. Čoskoro priviedli Ignatia späť a znovu ho urobili patriarchom. Basilios sa usiloval o zmierenie sporiacich sa strán, a preto sa chcel čo najmenej vracať k tomu, čo sa stalo, zvlášť k odióznej synode z roku 867.

V Ríme však uvažovali inak. Hadrián II., nástupca Mikuláša I., dostal až na jar 869 správu o udalostiach v Byzancii. Nehodlal nechať synodu z roku 867 len tak, akoby k nej vôbec nedošlo. Útok na pápeža bol dosť závažný na to, aby sa dalo od neho odhliadnuť. Na rímskej synode v júli 869 nechal Hadrián spáliť akty koncilu z roku 867 a taktiež odsúdiť aj obidve synody, ktoré zosadili patriarchu Ignatia. Fotia exkomunikovali a stanovili, že v prípade obrátenia môže byť prijatý do cirkvi už len ako laik.

Pápež Mikuláš I. Foto: wikimedia

Pápež súhlasil s cisárskym návrhom, aby sa zišiel nový koncil v Konštantínopole, no chcel, aby tento jednoducho bez prezretia akceptoval rímske rozhodnutia bez opätovného otvárania tohto prípadu. No tomu sa cisár nechcel podriadiť, a preto sa na koncile, ktorý sa zišiel začiatkom októbra 869, odohrával nepretržitý zápas medzi pápežskými legátmi, ktorí vo vernosti pápežským pokynom  nechceli pripustiť žiadne nové rokovania o Fotiovi, a zástupcami cisára. Koncil odsúdil Fotia a jeho stúpencov.

Ignatios verzus Rím

V nasledujúcom období došlo k vážnym ťažkostiam medzi Rímom a patriarchom Ignatiom, pretože tento sa nechcel zrieknuť Bulharska. V apríli 878 napokon odišli vyslanci z Ríma do Konštantínopolu s poverením zosadiť a exkomunikovať Ignatia, keď nebude chcieť ustúpiť v tomto bode. No Ignatia už nenašli medzi živými. Po Ignatiovej smrti nastúpil na patriarchálny trón znovu Fotios. Už od roku 873 bol späť v milosti Basilia, keďže tento mu zveril výchovu svojich detí. Nedalo sa len tak ľahko odstaviť nabok takého výnimočného muža, akým bol Fotios.

Pápež Ján VIII., keďže potreboval cisárovu pomoc v boji proti Saracénom v Itálii, prejavil ochotu uznať Fotia. Existujú nezrovnalosti medzi gréckymi aktmi synody a registrom Jána VIII. Pápežovi pravdepodobne predložili podstatne zjemnený latinský preklad aktov. Lebo inak sa dá sotva vysvetliť, že odobril túto synodu. Ján uznal Fotia a neskôr ho už neexkomunikoval. Nedošlo k žiadnej druhej Fotiovej schizme. Po smrti Basilia (886) a prevzatí vlády Levom VI. musel Fotios opäť odísť. Zomrel vo vyhnanstve.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo