Spoznal som kapucínov na Islande

V piatok podvečer prichádzame so štyrmi priateľmi do islandského mestečka Reydarfjördur na východnom pobreží ostrova. O pár minút sa má v drevenom kostolíku na kopci začať svätá omša.

Kostol pochádza zo slovenskej Hriňovej. Drevo, z ktorého bol zhotovený, previezli loďou na Island a opäť ho postavili tu. Minulý rok ho posvätil slovenský biskup diecézy Reykjavík Dávid Tencer.

Sadáme si do lavice, vnútri ešte stále cítiť vôňu dreva z Podpoľania. Okrem nás je v kostole ešte šesť či sedem ľudí, väčšina Poliaci, rehoľná sestrička z Litvy a Slovák, ktorí žijú a pracujú v tunajšom mestečku alebo okolí.

Modlitby počas omše znejú v islandčine, čítania a kázeň sú v poľštine. Z úst slovenského kapucína.

Na Islande posvätili kostol zo slovenského dreva (fotogaléria)

TASR

„Prvý jazyk, ktorý som sa naučil, keď som prišiel do tejto krajiny, bola poľština,“ hovorí nám s úsmevom po omši kňaz Peter Kováčik, správca miestnej farnosti, ktorý je na Islande od roku 2007. Bohoslužby sú v Reydarfjördur každý deň. „Cez pracovný týždeň je nás asi toľko čo dnes, v nedeľu zvykne prísť tridsať až štyridsať ľudí.“

Farnosť sv. Torlaka v Reyðarfjörður, ktorú majú na starosti slovenskí kapucíni, sa rozprestiera na približne – z pohľadu slovenského katolíka neuveriteľných – viac ako sedemsto kilometroch pobrežia. Založili ju pred jedenástimi rokmi ako v poradí piatu na Islande. Jej prvým farárom bol kapucín Dávid Tencer. Ten je už tri roky na čele diecézy Reykjavík, ktorá zahŕňa celý Island.

V Reydarfjördur, ktorý má niečo málo cez tisícku obyvateľov, žijú s administrátorom farnosti Petrom Kováčikom i ďalší dvaja slovenskí kapucíni, gvardián Peter Svorad Fintor a rehoľný brat Martin Turošák.

„Každý vraví, že je tu ako v raji, kto by tu teda nechcel žiť,“ odpovedá správca farnosti, keď sa ho pýtame, ako sa mu páči po viac než desiatke rokov v jednej z najkrajších krajín sveta. Poslanie slovenských kapucínov, a vôbec, katolíckych kňazov na Islande, však rozhodne žiadnou rajskou prechádzkou nie je.

Kapucín Peter Kováčik počas omše v drevenom kostolíku v Reydarfjördure. Foto – A. Takáč

Stovky kilometrov za omšou v garáži

Ako vravel v minulosti pre Postoj biskup Tencer, už v 8.-9. storočí žili na území ostrova katolícki mnísi, ktorí boli jeho prvými obyvateľmi. „Pohania prišli až dodatočne, mníšstvo zaniklo a súbežne s prvými pohanmi prišli v 10. storočí aj prví kresťanskí misionári vyslaní nórskym kráľom. Takto sa napríklad spomína kňaz Þorbrandur, po ktorom je dodnes pomenovaný jeden z ľadovcov na východe ostrova,“ vysvetľoval v rozhovore slovenský biskup.

Dnes je Island z drvivej väčšiny protestantský. Z 320-tisíc obyvateľov krajiny sa ku katolíckej viere hlási zhruba 13-tisíc ľudí, z toho je okolo tritisíc Islanďanov, zvyšok sú najmä Poliaci. Kňazi, ako i kapucín Peter, cestujú niekoľkokrát do mesiaca aj stovky kilometrov, aby odslúžili omšu pre veriacich, ktorých sa dá neraz spočítať na prstoch jednej ruky.

Je vidieť a cítiť, že každého z nich si tu kňazi veľmi vážia. Osloviť nových ľudí je úloha z kategórie najťažších. „Som tu už dvanásty rok a stále na to nepoznám nijaký presný návod,“ vraví Peter.

Kňazi cestujú niekoľkokrát do mesiaca aj stovky kilometrov, aby odslúžili omšu pre veriacich, ktorých sa dá neraz spočítať na prstoch jednej ruky.

V začiatkoch zvykli slúžiť omše v obývačkách či garážach niektorých domov, v rybárskych továrňach alebo v evanjelických kostoloch. Vlastne dodnes to ešte na niektorých miestach takto funguje.

Bolo to tak i tu v Reydarfjördur. Kým postavili drevený kostol, bohoslužby sa konali v suteréne domu, kde kapucíni bývajú. „Ten predtým slúžil na chov sliepok jednému z miestnych obyvateľov, ľudia si sem chodievali kupovať vajíčka,“ hovorí kňaz Peter.

Spolu s bratom Martinom nás po piatkovej večernej omši zavedú  do priestorov menšieho pastoračného centra za kostolom, kde nám dovolia prespať. Po niekoľkých chladných nociach, ktoré sme s priateľmi strávili v rámci tripu po Islande v stanoch, je pre nás vyhriata miestnosť a strecha nad hlavou cennejšia než čokoľvek iné.

Peter sa však už s nami lúči. Na víkend odchádza do tristo kilometrov vzdialeného mesta Höfn, aby tam odslúžil nedeľnú omšu.

Ako evanjelizovať bohatých?

V mestečku Reydafjördur, známom pre hlinikáreň, ktorá je hlavným zamestnávateľom tunajších obyvateľov, ostávame aj v nedeľu. Pred dopoludňajšou omšou ešte stihneme s bratom Martinom navariť na obed guláš. Okrem toho nám ponúka zmrzlinu s čučoriedkovým džemom, ktorý sám urobil, a ochutnávame aj kúsok tradičnej islandskej pochúťky – žraloka.

Už večer predtým sme s ním strávili dlhé hodiny rozprávaním. Hovoril nám nielen o živote v krajine „ohňa a ľadu“, ale aj o tom vlastnom.

Vyrastal v typickej oravskej dedine so všetkým, čo k tomu patrí. Na Islande je druhý rok. Predtým pôsobil viac ako dve desaťročia na Slovensku, v kapucínskom kláštore v obci Poniky aj v Bratislave. Venoval sa mládeži, absolvoval s nimi množstvo aktivít, od duchovných cvičení až po rôzne dobrodružné výlety. Pomáhal tiež bezdomovcom, robil kostolníka.

Bez znalosti cudzieho jazyka sa zrazu ocitol tu. Čas na Islande mu dáva veľa priestoru pre modlitbu a meditáciu. Viackrát sme sa pri jeho rozprávaní presvedčili, že mu to umožnilo siahnuť do veľkej duchovnej hĺbky. „Mohol by som sa sťažovať na to, že ma poslali sem. Ale skutočná sloboda nie je v tom, že robím, čo chcem ja, ale že sa dokážem naučiť milovať to, čo robiť musím.“

Počúvať ho bol pre nás popri všetkých krásach, ktoré Island ponúka, jedným z najväčších zážitkov, ktoré sme si s priateľmi zo severského ostrova priniesli.

Martin je veľmi priamy, na nič sa nehrá a ide z neho veľká láska a odhodlanie pokračovať v misii, do ktorej bol poslaný. Napriek tomu, že s miestnymi sa nedokáže v podstate vôbec rozprávať.

„Od malička som športovec, skúšam sa aj cez to dostať k ľuďom. Pravidelne s nimi chodím hrávať volejbal alebo iný šport. Rovnako tak i ďalší bratia. Využívame každú možnosť na stretnutie s tunajšími. V meste, obchode alebo na akcii, kde nás pozvú,“ vraví brat Martin.

„Skutočná sloboda nie je v tom, že robím, čo chcem ja, ale že sa dokážem naučiť milovať to, čo robiť musím.“

Niečo podobné vyjadril v minulosti v rozhovore pre Postoj biskup Tencer: „Snažíme sa najmä my kňazi a ostatní, ktorí sú činní v cirkvi, brať ako evanjelizačné podujatie všetko, čo nám Boh sám pripravil. A tak je pre mňa príležitosťou k evanjelizácii každá jedna omša, krst, sobáš, pohreb. Každé stretnutie, na ktoré ma pozvú z nejakého dôvodu. To všetko mi dáva možnosť svedčiť o viere, o cirkvi, o Bohu. Až tak, že nepotrebujem robiť voľačo výnimočné.“

Tunajší obyvatelia sa na materiálne zabezpečenie sťažovať nemôžu. Priblížiť sa ľuďom, ktorým zdanlivo nič nechýba, je tak veľká výzva. „Samých seba sa pýtame, ako evanjelizovať bohatých,“ dodáva brat Martin.

Slovenskí kapucíni na Islande: Zľava administrátor farnosti Peter Kováčik, rehoľný brat Martin Turošák a gvardián Peter Svorad Fintor. Foto – archív P. Kováčika

Dôležitý význam

Na nedeľnú omšu, ktorú tentoraz slúži biskupský vikár pôvodom z Írska, keďže obaja slovenskí kapucínski kňazi sú na „výjazde“, prišla takmer tridsiatka ľudí. Opäť silne prevažujú Poliaci. Keď spievajú v rodnej reči obľúbenú pieseň sv. Jána Pavla II. Pán zastavil sa na brehu, máte pocit, že ste k nebu bližšie nielen vďaka oblakom, ktoré sú na Islande obzvlášť nízko nad zemou.

Po omši sa veriaci na chvíľu stretnú v spoločenských priestoroch na menšom posedení. Hrajú kalčeto, pijú kávu alebo čaj a hlavne – sú spolu. To v tejto krajine, kde sú mnohí ľudia veľkí individualisti, nie je samozrejmosť.

„Martin, Martin! Poď už!“ kričia na slovenského rehoľníka islandské deti poľského pôvodu, keď dojedáme spoločný obed. Sľúbil im, že ich vezme na menší výlet. Vyskočí zo stoličky, v rýchlosti sa s nami rozlúči a beží za nimi. Nedá sa prehliadnuť, aké je to preňho dôležité a ako by sa im celý rozdal. Ani nestihneme dostatočne poďakovať za ochotu, s akou sa venoval nám.

Vonku sa spoza skalnatých hôr a hustých mrakov vynára po niekoľkých dňoch poludňajšie slnko. Ďalšia tunajšia nesamozrejmosť. Sledujem z okna, ako Martin kráča spolu s piatimi deťmi smerom do kopca za domom. Bude ich niekedy viac? Odpoveď pozná asi len Boh.

Rovnako asi len On vie, aký dôležitý je význam misie slovenských kapucínov na Islande.