Biskup Dávid Tencer Islanďania o Bohu tušia, len to nevedia vždy pomenovať

Biskup a kapucín Dávid Tencer odpovedal písomne na niekoľko otázok Sveta kresťanstva, krátko priblížil situáciu cirkvi na Islande a prezradil tiež, ako vníma pápeža Františka.

Ako sa zrodilo vaše povolanie? Prečo ste sa rozhodli stať kňazom?

Verím a som o tom čoraz viac presvedčený, že povolanie je milosť Božia, ale zrejme sa pýtate na tú ľudskú stránku povolania, lebo aj tá má svoju dôležitosť. Určite zohrala veľkú úlohu práve normálna kresťanská výchova v našej rodine, príklad rodičov a starkých a, samozrejme, aj vzor, ktorý sme mali ako miništranti a žiaci v našich kňazoch v Novej Bani.

Za kňaza ste boli vysvätený ako 23-ročný, teda pomerne mladý. Dnes mnohí v tomto veku ešte ani nevedia, čo chcú. Čím to je podľa vás?

Vôbec si nemyslím, že nevedia, čo chcú. Skôr si myslím, že ako spoločnosť starneme a prestávame dôverovať mladším. Skôr sa podozrievavo pozerám na štyridsiatnikov, ktorí sa naraz rozhodnú, že idú do seminára. Tí vedia, čo chcú? Pre mňa je mladý kňaz ten, ktorý ma 25-28 rokov. A to bývajú aj tí najšikovnejší kapláni.

Najprv ste pôsobili ako diecézny kňaz a po zmene režimu ste vstúpili ku kapucínom. Čo vás oslovilo na tejto reholi? Prečo práve kapucíni?

Ich príkladná chudoba bola vtedy u mňa asi rozhodujúca. A potom aj život v kláštore, poskytovanie služby núdznym, spovedná služba... To všetko do toho akosi zapadalo.

Nebolo pre vás náročné podriadiť sa životu v kláštore, keďže ako diecézny kňaz ste mali istú slobodu, voľnosť a kláštor má svoje pravidlá?

To sa môže zdať tým, ktorí kláštorný život poznajú iba z rozprávania alebo tam sami vstúpili a nebolo to podľa ich chuti. Povolanie do kláštora je nová milosť a tá sa prijíma ako dar, nie ako strata.

Ako ste sa dostali ako misionár na Island a prečo práve táto krajina?

Na toto zvyknem zo žartu odpovedať, že lietadlom. Ale ak vážne, tak asi tak, že som chcel ísť na misie a nebál som sa o tom hovoriť s predstavenými. Island bol len jedna z možností, ktorá sa ukázala ako najreálnejšia, a dnes to je moja „srdcovka“.

„Skôr sa podozrievavo pozerám na štyridsiatnikov, ktorí sa naraz rozhodnú, že idú do seminára.“Zdieľať

Ste biskupom v krajine, kde je Katolícka cirkev menšinová. Ako sú na tom teda katolíci na Islande? Koľko máte kňazov a veriacich? Rastie, alebo klesá počet katolíkov?

Rád by som hrdo vyhlásil, že cirkev na Islande veľmi dynamicky rastie. Hovoria to aj čísla. Keď som prišiel na Island, registrovaných katolíkov bolo len niečo cez tri a pol tisíc a dnes ich je registrovaných viac ako štrnásť a pol tisíc a ich počet neustále rastie. Na ilustráciu – v minulom roku sme mali okolo dvadsať pohrebov, ale krstov bolo viac ako 150. Okrem toho sme nemálo dospelých prijali do cirkvi už ako pokrstených v iných cirkvách.

Aby som však bol spravodlivý, treba povedať, že je to najmä vďaka prisťahovalcom, ktorí pri odchode na Island neodložili svoju vieru doma do skrine ako zimný kabát, ale pribalili si ju so sebou na Island. V roku 2004 tu bolo osem kňazov v piatich farnostiach, dnes máme osem farností a štrnásť kňazov v pastorácii a k tomu aj troch bohoslovcov, takže do budúcna pozeráme s nádejou.

Aké prostredie je Island? Je pre ľudí dôležité duchovno, Boh a viera?

Islanďania majú hlboký vzťah k duchovnému svetu. Dokonca aj ich staré pohanské náboženstvo videlo duchov, škriatkov a trollov všade v kameňoch, v mori, v oblakoch, preto je aj naša náuka o Bohu, anjeloch, svätých a podobne prijímaná ako niečo, čo všetci tušia, len to nevedia vždy pomenovať.

Vy ste začiatkom roka pozývali cez video záujemcov o kňazstvo, aby prišli študovať za vašu diecézu. Prihlásil sa niekto?

Robím to pravidelne každý rok a vždy sa hlási dosť ľudí. Najviac ich bolo prihlásených v jednom roku 37. Samozrejme, že sa medzi nimi našlo aj veľa takých, ktorí to nemohli uskutočniť, lebo im napríklad chýbala maturita alebo nespĺňali iné podmienky, ale podstatná a sympatická bola pre mňa vždy ochota týchto mladých mužov. Týmto povzbudzujem našu mládež, aby sa nebála zasvätiť život Pánu Bohu. Pán Boh nezostane dlžný žiadnemu robotníkovi vo svojej vinici.

Na Islande pôsobí aj komunita kapucínov. Čo sa vám za tie roky podarilo? Akú stopu ste tam zanechali a ako vás vnímajú miestni?

O stopách hovoriť neviem a nechcem. Chcem hovoriť o ľuďoch, lebo tí sú môjmu srdcu milí. Veľkou odmenou mi bolo, keď som sa vracal zo Slovenska a kamarát Islanďan ma privítal slovami: „Vitaj doma!“ Už len za toto stálo tu s nimi žiť.

Ako dlho trvá naučiť sa islandčinu tak, aby kňaz mohol spovedať, prípadne kázať?

Začať sa dá po roku, ak sa do toho dá človek s chuťou.

Čím momentálne žije vaša diecéza? Aké výzvy stoja pred vami?

Máme zrejme tie isté problémy ako všade na svete a tiež sa len trápime s tým, ako čo najlepšie naplniť poslanie, ktoré nám Pán Boh dáva.

„Ľudia už videli všetko, a teda nejaký habit ich nevie rozhádzať.“Zdieľať

Ako ovplyvnila pandémia činnosť cirkvi na Islande? Vy ste dokonca kritizovali opatrenia, ktoré obmedzovali počet veriacich v chrámoch. Aká je situácia dnes?

To celkom nie je pravda, nešlo o počet ľudí, ale o nespravodlivosť a hrubú ignoranciu pri posunutí náboženských potrieb do kategórie „hobby a voľný čas“. Mali by pritom byť tam, kde sa hovorí o základných životných potrebách. Aj my dnes máme nástup tretej vlny, ale vďaka Pánu Bohu, nemá to už taký ničivý priebeh, a to aj vďaka tomu, že ľudia sú disciplinovanejší a vo veľkej väčšine sme sa nechali zaočkovať.

Slovensko sa v týchto dňoch pripravuje na návštevu pápeža Františka. Mali ste možnosť sa s ním aj osobne stretnúť. Ako ho vnímate? Aký je mimo objektívov a kamier?

Jéééj, no akože by som ho mohol vnímať inak ako nástupcu svätého Petra a hlavu našej cirkvi? A mrzí ma, keď si nejaký zúfalec ide k nemu dovoľovať.

Všimol som si zaujímavú vec – ste síce biskup, ale nosíte stále kapucínsky habit. Prečo nenosíte biskupskú reverendu? Je habit pohodlnejší?

Áno, a praktickejší. A napokon, nemyslím si, že zmena šatníka niečo vyrieši.

Keď idete v rehoľnom habite po ulici, ako na to reagujú ľudia?

Myslím, že svet je natoľko v pohybe, že ľudia už videli všetko, a teda nejaký habit ich nevie rozhádzať. Na Islande je podľa štatistiky prítomných 162 národov sveta, a tak sa tu ešte vždy miesto pre nejakého kapucína nájde. (Smiech.)

Čo vám najviac chýba zo Slovenska a z domova?

Ľudia. Ale to už dnes tiež nie je až tak hrozné. Facebook, Skype a podobné vymoženosti v tom vedia veľmi účinne pomôcť. (Úsmev.)

Ako oddychujete či trávite voľný čas?

Spím od skorého večera do skorého rána. A chodím podľa možností denne aj do horúcich bazénov a to je potom zas raz radosť žiť. (Smiech.)