Celibát nie je problém, ale riešenie

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Celibát nie je problém, ale riešenie

Ilustračné foto: pixabay.com

Mnohí katolíci, dokonca aj tí najväčšmi veriaci, akoby lámali nad kňazským celibátom palicu. Ako si vysvetliť súčasnú záplavu škandálov?

V našich časoch po sexuálnej revolúcii mnohí vnímajú celibát ako nezdravé potláčanie pohlavného pudu, ktoré je živnou pôdou pre súčasnú epidémiu sexuálneho zneužívania kňazmi. Ak sa podľa tohto uvažovania chceme zbaviť sexuálneho zneužívania kňazmi, musíme sa zbaviť celibátu.

Toto riešenie je, slovami istého literárneho kritika, „šikovné, lákavé a pomýlené“.

Celibát nie je problém. Sexuálne zneužívanie kňazmi spôsobuje celibát asi tak, ako neveru spôsobuje manželstvo. Jedno i druhé je porušením posvätných sľubov, pri ktorých Pán garantuje, že bude človeku pomáhať verne žiť. Inými slovami, dovoliť kňazom ženiť sa by sexuálnym priestupkom nezabránilo. Manželstvu, žiaľ, tiež nie je cudzie pohoršenie ani sexuálne zneužívanie.

Problémom nie je celibát, ale zle žitý celibát. Spôsobuje ho to, že kňazi nežijú čisto. Správnou reakciou nie je zrušiť celibát, ale žiadať od kňazov, podobne ako od zosobášených, aby žili podľa svojho povolania. Zdieľať

Problémom nie je celibát, ale zle žitý celibát. Spôsobuje ho to, že kňazi nežijú čisto. Správnou reakciou nie je zrušiť celibát, ale žiadať od kňazov, podobne ako od zosobášených, aby žili podľa svojho povolania.

V skutočnosti je celibát pre Cirkev vzácnym a nenahraditeľným darom. Obvykle sa definuje negatívne ako „zrieknutie sa manželstva“. Predstavuje však pozitívne rozhodnutie, silný spôsob prežívania lásky, s ktorým sa spája úprimný úmysel a jedinečná otvorenosť srdca. Umožňuje kňazovi prežívať svoje duchovné otcovstvo osobitne silným a účinným spôsobom.

Po celé stáročia obohacoval duchovný úžitok plynúci z kňazského celibátu Cirkev a dokonca i širšiu kultúru. Keby sa mal celibát v tejto chvíli rozčúlenia zrušiť, nielenže by sme nevyriešili problém sexuálneho zneužívania, ale obrali by sme aj budúce generácie o nespočetné milosti duchovného otcovstva, ktoré k nám prichádzajú prostredníctvom kňazského celibátu.

Ako si teda vysvetliť súčasnú záplavu škandálov? Nie je to pekný príbeh, no na konci je dobrá správa.

Predovšetkým sa po desaťročia až nepochopiteľne nedostatočným spôsobom preverovali muži, ktorí sa rozhodli pre kňazskú formáciu. Obvykle stačilo ukázať akademické schopnosti a odporúčanie farára. Žiadne dôkladné skúmanie morálneho charakteru a duchovnej zrelosti, žiadne referencie, žiadne psychologické vyšetrenie.

Skazená kultúra sexuálnej neviazanosti, ktorá bola v niektorých seminároch prítomná medzi seminaristami a dokonca i medzi učiteľmi, zdevastovala zraniteľných mladých mužov alebo spôsobila, že tí, čo hľadali cnosť, so zhnusením ušli. Zdieľať

Cirkev opakovane trvala na tom, že do seminára sa nemajú prijímať muži s trvalými homosexuálnymi sklonmi (najnovší oficiálny dokument, ktorý o tom hovorí, schválil zhodou okolností pápež František v roku 2016). Napriek tomu sa takíto muži prijímali vo veľkých počtoch.

Kňazi, ktorých priťahujú osoby rovnakého pohlavia, samozrejme, väčšinou žijú verne a nie sú vinní zo sexuálneho zneužívania. Napriek tomu však veľká väčšina prípadov sexuálneho zneužívania kňazmi predstavuje homosexuálne zneužívanie chlapcov a mladých mužov. Akokoľvek je toto rozhodnutie Cirkvi kontroverzné, zo spätného pohľadu je nad slnko jasnejšie, že je múdre. Jeho ignorovanie malo zhubné následky na životy tisícov mladých mužov počas niekoľkých desaťročí.

Po druhé: seminaristi po celé roky dostávali žalostne nedostatočnú formáciu k čistému celibátu. Podľa svedectva kňazov formovaných v týchto búrlivých časoch, predovšetkým v 70. a 80. rokoch 20. storočia, sa obvykle nevštepoval vnútorný život a asketické zvyky potrebné na udržanie si zdravej čistoty. Mnohí muži boli dokonca ordinovaní s falošným dojmom, podporovaným učiteľským zborom v seminári, že požiadavka celibátu sa čoskoro zruší.

Skazená kultúra sexuálnej neviazanosti, ktorá bola v niektorých seminároch prítomná medzi seminaristami a dokonca i medzi učiteľmi, morálne zdevastovala zraniteľných mladých mužov alebo spôsobila, že tí, čo hľadali cnosť, so zhnusením ušli. A aby to bolo ešte horšie, v mnohých seminároch zúril teologický odpor voči učeniu Cirkvi a liturgické experimentovanie, čo viedlo k pokryteckému dvojakému meradlu, ktoré si muži odniesli so sebou do kňazstva.

Intelektuálna nevernosť vždy plodí nevernosť morálnu. Ak môžem ohnúť podľa svojich vlastných názorov, preferencií a rozmarov učenie Cirkvi, prečo by sa mala táto spupnosť obmedzovať len na dogmatické výroky a liturgické normy? Prečo nie aj na morálne predpisy? Odpor voči učeniu Cirkvi, ktorý po desaťročia hnisal na teologických fakultách, si od Cirkvi vybral zničujúcu daň nielen vo forme doktrinálneho a liturgického zmätku, ale povedal by som, že aj vo forme sexuálneho zneužívania.

Štandardy prijímania do seminára sa vo väčšine diecéz zvýšili a vo väčšine seminárov sa dramaticky zlepšila kvalita formácie. Hoci si to mnohí naši ľudia neuvedomujú, reforma kléru sa začala pred vyše dvomi desaťročiami. Zdieľať

Potom nie je žiadnym prekvapením, keď niektorí kňazi, ktorí boli vychovaní v tomto ovzduší vlažnej dvojtvárnosti, boli po vysviacke neverní. A ich predstavení ich za to iba občas nejakým zmysluplným spôsobom napomenuli. Niektorých opakovane prekladali na nové pôsobiská a takmer nikoho neprepustili z kňazskej služby. Mnohí biskupi stratili odvahu a sebavedomie. Už len samotný rozsah skazenosti medzi klérom bol pre nich bolestnou hanbou, v dôsledku čoho vznikla hlboko tajnostkárska kultúra, ktorá teraz vychádza na svetlo.

Tu sa však, vďaka Bohu, príbeh nekončí. Mnohí kňazi a biskupi zostali v týchto temných desaťročiach napriek všetkému verní a dnes si ich hrdinské svedectvo s úctou vážime. Potom prišiel v roku 1992 prelomový dokument Pastores dabo vobis, v ktorom sv. Ján Pavol II. predstavil inšpiratívny obraz kňazstva a seminárnej formácie.

Ten bol v nasledujúcich rokoch po celom svete implementovaný, síce nerovnomerne, no trend v kvalite formácie sa zjavne zlepšoval. Štandardy prijímania do seminára sa vo väčšine diecéz zvýšili a vo väčšine seminárov sa dramaticky zlepšila kvalita formácie. Hoci si to mnohí naši ľudia neuvedomujú, reforma kléru sa začala pred vyše dvomi desaťročiami.

Stále je však čo robiť. Kňazský celibát je privilegovaný spôsob žitia duchovného otcovstva, a preto musíme aj naďalej zlepšovať výber a formáciu budúcich kňazov vo svetle tohto otcovstva. Mali by mať sebaistú mužskú identitu a normálnu, zdravú túžbu po manželstve a otcovstve, zrelú schopnosť vzdať sa týchto veľkých dobier, aby sa sústredili na nadprirodzené otcovstvo, a mať (alebo preukázať, že dokážu mať) ľudské kvality a cnosti najlepších prirodzených otcov.

Tí, čo sa snažia vyliečiť chorobu sexuálneho zneužívania v Cirkvi tak, že z nej vypustia milosť celibátu, by túto chorobu vôbec nevyliečili, len by pripravili Kristovo Telo o duchovné živiny potrebné na navrátenie zdravia. Zdieľať

Po vysviacke by sa mal od kňazov vyžadovať najvyšší štandard čistoty. Jej porušenia by sa mali riešiť dôsledne, promptne a férovo, s vážnosťou, ktorá je primeraná vážnemu porušeniu dôvery ich duchovnej rodiny. Cestou ku skutočnej reforme kňazstva je nepochybne čistota – úprimná, hlboká a radostná – v službách kňazského otcovstva.

Stredovekí lekári často s tými najlepšími úmyslami liečili choroby tak, že svojim pacientom pustili žilou, a tak ich nechtiac pripravili práve o živiny potrebné na ich vyliečenie. Tí, čo sa snažia vyliečiť chorobu sexuálneho zneužívania v Cirkvi tak, že z nej vypustia milosť celibátu, by túto chorobu vôbec nevyliečili, len by pripravili Kristovo Telo o duchovné živiny potrebné na navrátenie zdravia.

Ak chceme riešiť problém sexuálneho zneužívania kňazmi, mali by sme začať tým, že budeme od našich kňazov žiadať tú istú vernosť, ktorú očakávame od kohokoľvek iného, a vyzvať ich, aby prostredníctvom daru celibátu prijali požehnania kňazského otcovstva, ktoré dnes potrebujeme viac než kedykoľvek predtým.

Páter Carter Griffin
Autor je kňazom washingtonskej arcidiecézy. Od roku 2011 sa podieľa na výbere a formácii seminaristov v Seminári svätého Jána Pavla II. vo Washingtone, DC. Pater Griffin je absolventom Princetonskej Univerzity a bývalým dôstojníkom v námorníctve Spojených štátov. Na jar tohto roka mu vyjde vo vydavateľstve Emmaus Road kniha Why Celibacy?: Reclaiming the Fatherhood of the Priest (Prečo celibát? Znovuzískanie otcovstva kňaza). Iná a dlhšia verzia tohto stĺpčeka sa dá nájsť na stránke First Things.

Pôvodný text: Celibacy is the Answer, Not the Problem.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo