Odkaz od redakcie POSTOJA: Potrebujeme vás!

Články na Postoji nie sú spoplatnené, aby ich mohlo čítať čo najviac ľudí. Vznikajú najmä vďaka pravidelnej mesačnej podpore od čitateľov, ľudí, ako ste vy. Budeme si veľmi vážiť, ak nás budete podporovať. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe článkov, ako je tento. 

Ďakujeme!

 

Pýta sa, prečo by šesťtisíc Rómov nemohlo mať vlastný kostol, najmä keď ho sami chceli. Rozpráva o tom, ako Slováci prepustili prvé miesta v kostole prvoprijímajúcej Rómke. Vysvetľuje, že aj bieli môžu Rómom zapáchať a ozrejmuje, aké parametre musí spĺňať rómska torta.

Rehoľná sestra Silvia Zábavová z Congregatio Jesu je vysokoškolský pedagóg a ako misijný pracovník už osem rokov pôsobí v prevažne rómskej obci Jarovnice.

Po kauze prvého svätého prijímania v Trnave sa v niektorých médiách objavili názory, že cirkev podporuje segregáciu Rómov. Písalo sa o oddelených prvých svätých prijímaniach, ale aj o výstavbe kaplniek či kostolov priamo v osadách. Čo hovoríte na túto kritiku?

Katolícka cirkev pracuje na Slovensku s Rómami najdlhšie a dosahuje aj najväčšie úspechy. Potvrdila to napríklad aj štúdia Sociálna inklúzia Rómov náboženskou cestou, ktorú v roku 2011 vydali pracovníci Ústavu etnológie SAV.

Ľudia, ktorí kritizujú spôsob práce kňazov, rehoľníkov či rehoľníčok s Rómami, by mali najprv dôkladne poznať ich prácu, až potom ju hodnotiť. Priznávam, že naše aktivity nestíhame dostatočne verejne prezentovať, pretože pôsobíme v najťažších oblastiach a máme veľa iných povinností. Ale ak niekto prejaví záujem, radi mu veci vysvetlíme. 

Tak poďme na to. Začnime tým, že aj u vás v Jarovniciach majú Rómovia svoj vlastný kostol...

... áno a sú na to patrične hrdí. Keď sa po ničivej povodni v roku 1998 pustili do obnovy osady, rozhodli sa postaviť si s pomocou saleziánov aj vlastný kostol. 

Predtým chodili do kostola v dedine?

Áno a stále aj chodia, pretože v rómskom kostole je svätá omša len tri dni v týždni. Rovnako Slováci – pre Rómov gadžovia – chodia do rómskeho kostola. Jednoducho, kostoly vyrastajú tam, kde sú potrebné. V minulosti bol postavený v centre obce, v ktorej žije už len asi 800 obyvateľov. Počet obyvateľov rómskej časti obce vzrástol na približne šesťtisíc, tak prečo by nemali mať vlastný kostol, keď si to dokonca sami želali?  

Keď k nám občas príde niekto z Bruselu s tým, že chce riešiť diskrimináciu miestnych Rómov, tak sa len zasmejem. Milujem Rómov, inak by som pri nich nebola, ale v Cirkvi sa naozaj nepozeráme na to, či je niekto Róm, Maďar alebo Slovák, pre nás je dôležité ľudské srdce, človek, ktorého Boh miluje. A ak požadujeme slušné a dôstojné správanie počas liturgie, aby sa iní mohli sústrediť a modliť, tak je jedno, o akú národnosť ide. Kto vyrušuje iných, je upozornený.

No dobre, lenže v médiách sa dočítate napríklad o Podunajských Biskupiciach, kde majú prvé sväté prijímanie zvlášť Rómovia, Maďari a Slováci a že je to veľký problém, prečo nemajú prijímanie spoločne, prečo sa segreguje? Ako by ste na to reagovali?

Keď si rodičia neželajú, aby mali všetky deti spoločné prijímanie, tak čo má kňaz robiť? Keby za nami prišli rómski rodičia a povedali by, že chcú mať prijímanie so Slovákmi, alebo Slováci, že chcú mať prijímanie s Rómami, tak by sme to začali riešiť. Ale s takou požiadavkou sme sa dosiaľ nestretli. Každému vyhovuje, ako to je, a nikomu vôbec nenapadlo, žeby to bola diskriminácia a segregácia. V osade musíme mať prijímanie na dvakrát, aby všetci vošli do kostola. Tohto roku sme vo farnosti pripravili 66 rómskych detí.

Keď sme nedávno robili rozhovor s Renátou Ocilkovou, koordinátorkou KBS pre pastoráciu Rómov, spomínala, že v Jarovniciach chcú mať Rómovia prvé sväté prijímanie vyslovene samostatne a po svojom. Je to tak?

Samozrejme, slávnosť prebieha v slovenskom aj v rómskom jazyku, spievajú sa rómske piesne a nikto sa nezamýšľa nad tým, že by mali byť prizvaní aj Slováci, alebo naopak, že by Slováci mali prizvať Rómov.

Naše kostoly sú otvorené pre všetkých a kto chce byť zo Slovákov prítomný na prijímaní v rómskom kostole, môže a kto chce byť z Rómov prítomný na prijímaní v dedine, tiež môže, nikto mu to nezakazuje ani neprikazuje. Veci sú u nás v miestnej cirkvi nastavené prirodzene, normálne.

Netreba hneď za všetkým umelo vidieť diskrimináciu a segregáciu a vytvárať tak zbytočný nepokoj. 

„Na jednej strane sa hovorí o podpore pestrosti a kultúrnej rozmanitosti, no na druhej strane počúvame reči o segregácii, pričom niektorí nás umelo tlačia do spoločných aktivít, aj keď si to samotní dotknutí neželajú.“ Zdieľať

Poviem vám jeden príklad. V osade máme vážne choré rómske dievčatko, ktoré chcelo tohto roku prijať prvé sväté prijímanie ešte pred oficiálnym termínom. Radi sme jej vyhoveli, ale s tým, že slávnosť nebude v rómskom, ale v dedinskom kostole.

Prečo? 

Z jediného dôvodu – aby sme nemuseli ostatným 66 rómskym deťom vysvetľovať, že je natoľko chorá, že musíme urobiť výnimku. U Rómov je totiž dôležité nastaviť rovnaké pravidlá – čo platí pre jedného, platí pre všetkých, aby nenastali zbytočné roztržky. 

Takže rómske dievčatko malo prijímanie v kostole, kam chodia prevažne bieli?

Áno, dokonca miestni veriaci uvoľnili predné lavice pre jej rodinu, lebo to bola slávnosť rómskeho dievčatka. Neboli okolo toho nijaké reči, každý to chápal. 

Na jednej strane sa všade hovorí o podpore pestrosti a kultúrnej rozmanitosti či podpore etnickej sebaidentifikácie a na druhej strane počúvame reči o segregácii, pričom niektorí, ktorí často život v osadách nepoznajú, nás umelo tlačia do spoločných aktivít, aj keď si to samotní dotknutí neželajú. 

Cirkev dlhodobo vyzýva, aby sa liturgia čo najviac prispôsobovala miestnym kultúram. A tá rómska je živšia, veselšia, hlučnejšia. Mali sme dokonca prípady, že niektorí Rómovia prestali chodiť do rómskeho kostola, pretože im prekážalo množstvo neposlušných detí, a chodia tak pravidelne do farského kostola.

My so spolusestrami a kňazmi neriešime, kto je kto. Podstatné je, aby všetci vedeli, že ich Boh miluje a počíta s nimi. A aby, keď už sa rozhodli patriť do našej Cirkvi, dodržiavali Božie prikázania a preukazovali si vzájomnú lásku, ako to žiadame od každého iného, bez ohľadu na národnosť. A to aj vtedy, keď sa stretneme s tým, že si niektorí Desatoro modifikujú podľa nepísaných zákonov svojej kultúry.

Napríklad? 

Niekto si krádež vysvetľuje ako spravodlivé prerozdelenie majetku a povie: „Čo je zlé na tom, že som vzal vec niekomu, kto je bohatý?“ Ale naša odpoveď je na takéto správanie jasná:  „Ustanovil ťa Boh za spravodlivého sudcu, aby si ty prerozdeľoval a rozhodoval o tom, kto má koľko mať a nemať?“  

Stane sa aj to, že správanie, ktoré nie je v zhode s Desatorom, napríklad promiskuita, si niektorí vysvetľujú ako kultúrne dané. „Veď u nás je to tak,“ povedia. Na to im odpovieme to, čo by sme povedali každému kresťanovi, bez ohľadu na jeho národnosť: „A kde máš v Desatore za prikázaniami v zátvorke napísané – neplatí pre Rómov, pre Slovákov či Maďarov a podobne? Desatoro je totiž pre všetky kultúry rovnaké. Je to návod na šťastie a ak sa nedodržiava, človek nie je vnútorne šťastný.“

Dajú si to takto vysvetliť?

Ale áno, sami nám často povedia: Ďakujeme, že ste nám otvorili oči!

Koľkí z tých šiestich tisícok Rómov chodia do kostola?

V nedeľu ich chodí asi 300 až 400, na veľké sviatky aj viac. Ročne tu máme okolo 200 krstov detí. 

Dôležitú rolu u Rómov však zohráva hlavne privátny kult, prežívanie viery v každej oblasti života. To sa mi na nich veľmi páči, s Bohom prežívajú úplne všetko. Keď sa Rómka háda s mužom, tak sa niekedy obráti na sochu či obraz Panny Márie a povie: Vidíš, aký je ku mne? 

Žijú svoju vieru všade a naplno, v tom sa neraz líšia od duchovnej vlažnosti mnohých Slovákov.

Je pre nich dôležitý mariánsky kult?

Veľmi. Aj preto mnohí odišli od protestantských cirkví, ktoré sa medzi nimi snažili udomácniť. Chýbala im Panna Mária. My sa im snažíme vysvetľovať učenie Cirkvi, že sa nemodlíme k Márii, ale k Bohu s Máriou a ona nás vedie k Synovi Ježišovi. Aj to je u Rómov späté s ich kultúrou, s phuri daj a s kultom bohyne matky z Indie.

To je čo?

Ide o tzv. veľkú matku, matku klanu, fajty, ktorá má silné slovo vo všetkých rodinných záležitostiach. Napríklad aj pri výbere nevesty. 

Nie je pre Rómov kľúčovou postavou vajda? 

Áno, ale phuri daj v klane či fajte riadi rodinné veci a vzťahy, vajda rieši ostatné záležitosti. Často rozhoduje aj o tom, kto pôjde študovať alebo koho budú členovia klanu voliť.

Klan je u Rómov normálnou organizačnou jednotkou? 

Klan alebo fajta je tvorený viac ako desiatimi rodinami, famíliami. U nás sú to napríklad Kalejovci, Popušovci, Giňovci, Husárovci, Duždovci a tak ďalej. 

Ako ste sa vlastne dostali k práci s Rómami?

Do Jarovníc sme začali prichádzať v roku 2007, o štyri roky sme založili komunitu, v ktorej pôsobíme tri sestry. Nie sme tu však len kvôli Rómom, v obci žijú ešte aj Slováci a veľa starších ľudí, ktorí potrebujú tiež duchovnú pomoc a starostlivosť.  

Týmto činnostiam sa venujete na plný úväzok?

Ale kdeže. Rehoľné sestry nie sú platené štátom tak ako kňazi, musia si na seba zarobiť. Preto sme zamestnané v tzv. svetských zamestnaniach a popri komunite sa vo voľnom čase dobrovoľne a zadarmo venujeme práci v osade a v dedine. 

Napríklad sestra Ráchel učí náboženstvo a je asistentkou v prvých ročníkoch s rómskymi žiakmi na základnej škole. Sestra Antónia pôsobí ako asistentka terénneho sociálneho pracovníka cez obecný úrad pre starších ľudí v dedine. A ja som pedagogičkou na Vysokej škole sv. Alžbety a chodia sem k nám na prax aj študenti. Jedna študentka dokonca vďaka Rómom našla cestu k Bohu a k viere. 

Takže Rómom a seniorom sa venujete vo voľnom čase?

(Úsmev.) Nielen im. Občas pri muzikáloch či krúžku šikovných rúk pracujeme aj s deťmi a mladými z dediny. No a z práce ideme v podstate do druhej práce. Jediným voľným dňom je pre nás nedeľa, aj to len popoludní a občas aj sobota. 

Miestni Rómovia vás od začiatku prijali medzi seba?

Väčšina áno, ale nie všetci. Raz otec Besenyei, ktorý s Rómami pracoval v Bardejove, v Jarovniciach či v Košiciach, povedal: „Tí, ktorí majú radi Boha a hľadajú ho, majú radi aj mňa.“ 

Asi tak podobne to bolo aj u nás. Tí, čo hľadajú Boha a chcú participovať na dobre vo svojom živote a v životoch ostatných, tí nás prijali a sú radi, že sme tu pre nich. Nájdu sa však aj tí, ktorí majú pocit, že biskupi, kňazi či rehoľné sestry majú plniť len ich potreby, predstavy a túžby, a to aj vtedy, keď nie sú v zhode s Božím zákonom a pokojom. 

Ako sa to prejavuje?

Títo sa búrili, intrigovali, vyhrážali sa a slovne útočili. No museli sa zmieriť s tým, že tu nie sme na elimináciu zla, ale na podporu dobra. A že tu nie sme preto, aby sme niekomu plnili jeho vlastné predstavy. 

Kostol je tu totiž pre všetkých a je centrom zmierenia a lásky, nie roztržiek. Aj v Jarovniciach je to teda tak ako všade inde, žijú tu tí, ktorí participujú na raste dobra a sú ochotní spolupracovať s nami na Božom kráľovstve pre všetkých v osade a v dedine, ale sú aj takí, ktorí nič nerobia, len kritizujú, posudzujú a intrigujú a stále sa im čosi nepáči.

My sme tu však predovšetkým pre tých, ktorí chcú, a tým sa snažíme pomáhať a posilňovať ich vieru, dobro, vzájomnú lásku a odpustenie.

Máte aj iné ako duchovné aktivity?

Do našej pastoračnej činnosti patrí pomoc s prípravami k sviatostiam, starostlivosť o rómsky kostol, duchovné obnovy, príprava muzikálov a akadémií, roznášanie Eucharistie chorým a starším v dedine a v osade v nedele a sviatky, modlitbové stretnutia a podobne.

„Keď deti odrastú, ženy neraz prídu za nami, že aj ony by chceli pracovať, ale nevedia, čo dokážu robiť. Preto pre nich vytvárame rôzne besedy, kurzy a školenia.“ Zdieľať

Okrem tohto naša práca zahŕňa aj sociálnu a edukačnú oblasť. V našom Občianskom združení Jarovnice sa snažíme pracovať s deťmi, mládežou aj dospelými prostredníctvom voľnočasových aktivít, ako sú krúžky šikovných rúk, tanečné, divadelné, gitarové, spevácke a tiež prostredníctvom školení či prednášok. 

Máme stretnutia so ženami a dievčatami, je ich približne 50, ktorým poskytujeme základné sociálne poradenstvo, píšeme rôzne projekty. Máme 35 aktivačných pracovníkov a 13 dobrovoľníkov, ktorí nám pomáhajú s cca 250 deťmi a čo prijali od nás a cez školenia, odovzdávajú ďalej. Poskytujeme aj humanitárnu pomoc či pomáhame s rôznymi projektmi, ktoré podporujú komunitný rozvoj.

Ako s nimi komunikujete – po slovensky alebo po rómsky? 

Hoci rómsky rozumieme, hovoríme s nimi po slovensky. Sami to od nás chcú, aby sa zlepšovali v slovenčine. S malými deťmi, ktoré slovensky nevedia, hovoríme niekedy aj rómsky.

Rómovia, s ktorými sme sa rozprávali, nám povedali, že viera im pomohla aj k tomu, aby sa začali o seba viac starať, dbali o hygienu, zamestnali sa, boli spoločensky aj ekonomicky zodpovednejší. Je to len ich subjektívny pocit alebo to aj vy takto vnímate? 

Viera nesporne napomáha sociálnu inklúziu, je pre nich kľúčovou pri participácii a je silnou pohnútkou pri zmene. A potom sa to už nabaľuje ako snehová guľa. Zlepší sa aj sociálna otázka – hygiena, bývanie, zdravie, zamestnanie. Keď sa zamestnajú, opravujú si domy, zlepší sa zdravie, zlepší sa školská dochádzka. 

Keď deti odrastú, ženy neraz prídu za nami, že aj ony by chceli pracovať, ale že vlastne ani nevedia, čo dokážu robiť. Preto sa pre nich snažíme vytvárať rôzne besedy, kurzy, školenia, aby zistili, čo ich baví a čo dokážu aj robiť. Ženy to potom odovzdávajú iným a stávajú sa sami lektorkami.

Viackrát sa nám stalo, že na pracovných pohovoroch neboli naši Rómovia najkvalifikovanejší, ale zamestnávateľ vysoko ocenil to, že mali skúsenosť s prácou s druhými, že niesli zodpovednosť za kolektív a za nejakú konkrétnu činnosť, preto napokon dostali pracovné miesto.

A keď ste spomínali hygienu, tak veľa sa o tom nehovorí, ale aj my Slováci Rómom zapáchame. 

To naozaj?

Áno, aj my máme pre nich svoju charakteristickú vôňu, ktorá Rómom vždy nevonia. Niekedy sa nám stane, že si nechcú od nás vziať nejaké veci. Jednoducho, líšime sa aj ľudským pachom. 

Sestra Silvia so sestrou Ráchel (vľavo).

Z toho, čo vravíte, sa zdá, že život v Jarovniciach je bezproblémový. 

Je to hlavne život ako každý iný. To znamená, že aj tu sú momenty, ktoré potešia a prinášajú radosť, ale sú aj napätia a strety rôznych názorov. Bežný život je často odlišný od jednostranného pohľadu niektorých ľudí či médií. Aj u nás žijú ľudia, ktorí sa snažia vidieť to, čo nás spája, ale sú tu aj takí, ktorí sa pozerajú len na to, čo nás rozdeľuje. A nachádzajú sa nielen medzi Slovákmi, ale aj medzi Rómami. 

Aj medzi Rómami nájdete niekoho, kto povie, že Slovákom pomáhať nebude, tak ako nájdete niekoho, kto zo Slovákov povie, že sa neoplatí s Rómami pracovať, lebo z nich nič nebude. Pre nás je dôležité nachádzať cestu zmierenia a podporovať ľudskosť, vzájomnú toleranciu a úctu. 

Žijú v Jarovniciach aj bohatí Rómovia? 

Máme tu rómskych podnikateľov, ktorí zamestnávajú desiatky Rómov. Napríklad pán Kaleja, ktorý cez firmu svojho syna Džastinstav dal príležitosť a šancu mnohým Rómom z Jarovníc a poskytol im prácu. Svojich zamestnancov motivuje tak, že pri výkopových prácach neplatí za pracovný čas, ale za výkon. Kto spraví viac, môže si pekne privyrobiť. Takto si poniektorí dokážu zarobiť viac, ako dostávam ja (smiech).

Upravil aj spôsob vyplácania a peniaze im nevypláca mesačne, ale týždenne. Rodiny tak majú zabezpečený pravidelný príjem. Momentálne dokonca v spolupráci s pánom Tuptom – Slovákom – vytvára sociálny podnik, v rámci ktorého by ženy piekli rómske torty a koláče.

To sú aké? 

Rómovia stále čosi oslavujú a chcú torty, ktoré majú radi. Tie, ktoré pečú Slováci, im veľmi nechutia. Dobrá rómska torta musí byť aspoň päťposchodová, základ musí byť z piškótového cesta, plnka veľmi sladká, musí jej byť dosť a najlepšie, ak je fosforujúca. Pán Kaleja tak zaplní dieru na trhu, naplní dopyt, podporí zamestnanosť a rozvoj rómskej komunity v Jarovniciach.

Čo ste sa za tie roky od Rómov naučili? 

Vieru v Boha prežívajú omnoho plnšie a osobnejšie ako my Slováci. A keď sa skutočne obrátia, je to úprimné a nevypočítavé. Ich modlitby sú otvorené, bez akéhokoľvek predstierania. My Slováci si s Bohom často „odrobíme“ svoje v kostole, no v bežnom živote sa ako kresťania nesprávame a nežijeme tak.

„Rómovia sa vedia pohádať, s emóciami pracujú. My často potláčame svoje emócie, pretože chceme vyzerať čo najdokonalejšie, ale dôsledkom sú neraz rôzne psychické problémy.“  Zdieľať

Rómske rodiny sú omnoho súdržnejšie než tie naše. U Slovákov sa stáva, že brat nepozná brata, otec syna, matka dcéru, a to najmä vtedy, keď príde na majetky. U Rómov nie. 

Keď si tu jedna rómska rodina odkupovala dom, tak všetci príbuzní jej finančne pomáhali, ako len vedeli. Celkovo viac pri sebe stoja, aj v nešťastí a chorobách. Neodkladajú starých ani postihnutých členov rodiny, ale starajú sa o nich, nakoľko sa len dá. Sú pre mňa často povzbudením.

Je im ich temperamentnosť na úžitok alebo skôr na škodu?

Je to krásna vlastnosť, ktorá má svetu čo povedať. Je určitým druhom slobody a detskej radosti. Môže však pomáhať rovnako, ako aj škodiť. To už záleží na konkrétnom Rómovi, ako sa ju rozhodne používať. 

Rómovia sa vedia poriadne pohádať a hádky nie sú nič príjemné. No na druhej strane, vykričať si veci znamená uvoľniť svoje emócie. Samozrejme, je dôležité, aby sa neuberalo na úcte voči inému človeku. Keď sa však emócie uvoľnia, znamená to, že Rómovia s týmito emóciami pracujú. Je potrebné to len korigovať, aby sa zbytočne iným neubližovalo. 

My Slováci neurobíme často ani to. Potláčame svoje emócie, pretože sa usilujeme vyzerať čo najdokonalejšie, ale dôsledkom sú neraz rôzne psychické problémy. 

Oni nemajú tento typ problémov?

U Rómov sme nikdy neriešili, že by si chceli siahnuť na život preto, že ich to tu nebaví. Vo veľmi výnimočných prípadoch to bolo vtedy, keď boli týraní alebo z nešťastnej lásky, ale je to naozaj veľmi zriedkavé. Dokonca aj keď niektorí fetujú či drogujú, nie je to preto, že ich nebaví život, ale preto, že sú pôžitkármi. Aj keď v tomto prípade veľmi nesprávnym spôsobom.

Rómovia si život užívajú a vedia sa z neho tešiť. Po tých rokoch s nimi mám pocit, že ešte neprestali byť ľudskí.

V utorok večer priniesieme reportáž zo Šarišského Jastrabia, kde kňaz čelil nepríjemnostiam zo strany veriacich kvôli jeho práci s Rómami. Liturgie pre rómsku komunitu preto slúži v areáli bývalého roľníckeho družstva. Boli sme pri tom.

Akou sumou podporíte POSTOJ vy?

Veľká časť našich čitateľov nás pravidelne podporuje. Pridajte sa k nim a pomôžte tvoriť POSTOJ. Ďakujeme!

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo