Keď sa z otca-vdovca stane služobník oltára

Keď sa z otca-vdovca stane služobník oltára

Kňaz-vdovec Marián Kolník nafotený v rámci projektu Nenechali sa zlomiť. Foto – facebook.com/osudy20/Katarína Acél-Gáliková

Aj na Slovensku máme kňazov, ktorí sa pre duchovné povolanie rozhodli po smrti manželky.

Má sto rokov, je najstarším talianskym kňazom a kňazmi sú aj jeho štyria synovia. Spolu s troma sestrami, ich piatimi vnúčatami a ďalšími známymi sa začiatkom júna stretli v katedrále v Rimini, aby sa poďakovali za otcovo okrúhle jubileum a nevšedný životný príbeh. 

V uplynulých dňoch o ňom písali mnohé médiá vrátane týždenníka Famiglia Cristiana či portálu Vatican Insider.

Prianie pátra Pia

Probo Vaccarini sa narodil v roku 1919. Udalosti druhej svetovej vojny ho zaviali až do Ruska. Po návrate začal pracovať na železnici, spoznal sa s učiteľkou Annou Mariou a vzal si ju za manželku.

Spoločne sa vybrali do San Giovanni Rotondo za pátrom Piom, ktorého už za života sprevádzala povesť svätosti. „Majte svätú a početnú rodinu,“ poprial novomanželom „zázračný mních“, ktorý zomrel v roku 1968.   

A stalo sa. V priebehu trinástich rokov sa manželom narodilo sedem detí. Najstaršej dcére dali meno Maria – po matke a Pia – po svätcovi.

Šťastné manželstvo však pretrvalo len osemnásť rokov – v roku 1970 Anna Maria zomrela. Mala len 45 rokov.

Probo, ktorý mal v tom čase 51, sa rozhodol pre nový vzťah. Duchovný. Stal sa diakonom a v roku 1988, keď mal už takmer 70 rokov, ho biskup vysvätil za kňaza.

Čo na to jeho deti? „Vždy bol veľmi zbožným mužom a to, že sa stane diakonom, sme vlastne očakávali. Ale keď nám povedal, že sa chce stať aj kňazom, zostali sme prekvapení,“ cituje Vatican Insider syna Giuseppeho, ktorý je kňazom rovnako ako bratia Francesco, Giovanni a Gioacchino.


Don Probo Vaccarini počas slávnostnej omše pri príležitosti jeho 100. narodenín. Foto – famigliacristiana.it/Claudio Novelli

Keďže Probo Vaccarini celý život prežil v Rimini – okrem vynúteného pobytu v Rusku a krátkodobých pútí do San Giovanni Rotondo –, miestny biskup ho po vysviacke poveril správou malej farnosti na severe mesta.

V posledných rokoch žije u jedinej slobodnej dcéry, veľa číta a napísal už aj vlastnú autobiografiu. „Napriek veku každý deň ide do kostola na omšu. Svoju vieru prežíva s neskutočným zápalom,“ dodáva syn Giuseppe.

Od PTP cez KDH ku kňazstvu

Ešte napínavejší životný príbeh má za sebou 90-ročný kňaz Bratislavskej arcidiecézy Marián Kolník. Narodil sa v roku 1928 v Hrachovišti v okrese Nové Mesto nad Váhom. „Otec mal štyri hektáre poľa, koňa, dve kravičky. Rodičia sa mali čo obracať, lebo nás bolo osem detí,“ zaspomínal si na svoje detstvo pre karloveské noviny.

Keďže sa chcel stať misionárom, po maturite v roku 1949 vstúpil do noviciátu k verbistom v Nitre. Životné plány mu ale tak ako mnohým iným skrížila Barbarská noc z 13. na 14. apríla 1950, keď komunisti pod krycím názvom Akcia K spustili likvidáciu mužských kláštorov.

„Okolo jedenástej v noci prišli príslušníci ŠtB, dali nám polhodinu na to, aby sme si zbalili najpotrebnejšie veci a potom nastúpili do autobusu. Vyložili nás v Kostolnej pri Trenčíne, kde mali kláštor redemptoristi,“ povedal otec Marián.


Predseda Konfederácie politických väzňov Slovenska Peter Sandtner odovzdáva Mariánovi Kolníkovi pamätnú medailu počas spomienky na 68. výročie Akcie K. Foto – kpvs.sk/Eva Javorská

Po dvojmesačnej internácii ho poslali stavať Priehradu mládeže na Váhu pri Púchove, neskôr spolu s inými rehoľníkmi a kňazmi skončil v Čechách v pomocných technických práporoch (PTP).

„Jedného dňa si ma zavolali do kancelárie a oznámili mi, že prišiel telegram so správou, že mi zomrela mama. Dostal som priepustku a pobral som sa v noci vlakom domov, aby som stihol pohreb. Celú noc som bol v tom, že mama nás naozaj opustila,“ spomína kňaz, ktorý ostal zarazený, keď na vlakovej stanici v Novom Meste nad Váhom stretol svoju matku.

„Rozbehli sme sa oproti sebe a padli si do náručia. Povedala mi, že na pohreb som nemal ísť ja, ale niekto iný z rodiny, volal sa Ján. V telegrame jednoducho zamenili meno Ján za Marián,“ uzatvára smutno-smiešnu udalosť.

Kňaza-vdovca majú aj v Košiciach

Kaplánom vo farnosti Košice-Juh je 65-ročný Štefan Nebesňák, ktorý bol za kňaza vysvätený len pred troma rokmi. V minulosti pôsobil ako lekár, po smrti manželky v roku 2009 sa rozhodol vydať kňazskou cestou.

„Najmä v posledných rokoch lekárskej praxe som sa snažil pacientov povzbudzovať a posúvať dopredu duchovne, zvlášť aj vo viere. Mnohí potrebovali to duchovné omnoho viac ako to telesné,“ povedal pred niekoľkými rokmi pre časopis košických bohoslovcov Boromeo.

S niektorými pacientmi je v kontakte dodnes. „Nespomínajú na lieky, ktoré som im predpísal, ale na láskavý prístup, na duchovné povzbudenie a hlavne povzbudenie vo viere,“ dodal Nebesňák.  
 


Po prepustení z PTP v roku 1953 sa zamestnal v Hydrostave v Trenčíne. V roku 1960 sa oženil, neskôr vyštudoval Ekonomickú univerzitu v Bratislave a stal sa stavebným inžinierom.

„Potom som sa dlhé roky vo výskumnom ústave živil tým, že som ,vykrádal‘ patenty a múdrosti na automatizačné stroje zo Západu. Dôvod bol jednoduchý. Na to, aby boli naši inžinieri schopní niečo skonštruovať, potrebovali návod zo Západu,“ smeje sa otec Marián.

V roku 1989 odišiel do dôchodku, vyučoval náboženstvo a dokonca sa stal okresným predsedom KDH v Novom Meste nad Váhom. Keď v roku 1994 zavŕšil štúdium teológie, dostal možnosť pôsobiť ako trvalý diakon.

Po smrti manželky ho v roku 2010 vo veku 81 rokov bratislavský arcibiskup Stanislav Zvolenský vysvätil za kňaza. Prítomní boli aj jeho dvaja synovia a dcéra.

„Drahý otec, v prvom rade zostaň dobrým a krásnym človekom, ako to bolo doposiaľ. Buď dobrým otcom pre všetky Božie deti v duchu Kristovho kňazstva,“ zaprial novokňazovi na konci slávnosti syn Marián.

Do sakristie cez spovednicu

Komunistický režim zasiahol aj do života ďalšieho kňaza, ktorého pozemský príbeh sa zavŕšil len pred niekoľkými týždňami.

Zoltán Reiter sa narodil v roku 1926 v Liptovskom Mikuláši. Po druhej svetovej vojne chcel ísť študovať právo, ale kvôli nemeckému priezvisku ho neprijali. Aspoň on si to vždy tak vysvetľoval.

Napokon sa rozhodol pre teológiu. V júni 1950 ale komunisti kňazský seminár v Spišskej Kapitule, ktorý navštevoval, rozpustili.

„Biskup Ján Vojtaššák bol vtedy internovaný na biskupskom úrade. Zatvorili ho do jednej izby bez kontaktu s vonkajším svetom. Pred odvlečením do väzenia však stihol na papier napísať mená seminaristov 4. a 5. ročníka a dopísať poznámku, že uvedení bohoslovci môžu prijať kňazskú vysviacku od biskupa, ktorý bol vtedy na slobode. Dokument vyniesla z jeho izby kuchárka na podnose pod tanierom,“ opisuje pohnuté chvíle generálny vikár Spišskej diecézy Anton Tyrol.

Keďže v tom čase bol na slobode už iba jediný biskup, Róbert Pobožný z Rožňavy, spišských bohoslovcov tajne vysvätil v nemocnici, kde bol hospitalizovaný.

Zoltán Reiter medzi nimi nebol. Navštevoval ešte len tretí ročník, takže na Vojtaššákovom zozname nefiguroval. Po zavretí seminára sa tak vrátil domov, založil si rodinu a spolu s manželkou Máriou vychovali dve dcéry.


Zoltán Reiter (na vozíku vľavo) počas minuloročnej návštevy kardinála Jozefa Tomka v Dome Charitas sv. Jána Bosca v Spišskej Kapitule. Foto – archív A. T.

„Keď som v septembri 1990 nastúpil do Liptovského Mikuláša ako správca farnosti, Zoltánova pani manželka bola ťažko chorá a krátko nato zomrela. Po pohrebe sa Zoltán prišiel poďakovať do kancelárie a pritom spomenul, že má skončené tri ročníky teológie a že ak budem v kancelárii potrebovať s niečím pomôcť, môžem s ním rátať,“ spomína Tyrol.

Keď o aktívnom farníkovi rozprával vtedajšiemu spišskému biskupovi Františkovi Tondrovi, dočkal sa prekvapivej reakcie: „Ak Zoltán chce, môže nastúpiť do seminára a po doplnení skúšok ho môžem vysvätiť za kňaza.“

Keď mu to Tyrol oznámil, prekvapený vdovec odpovedal: „Ale ja toho nie som hodný...“ Po chvíli však dodal: „Dobre, pôjdem.“

Kňazskú vysviacku prijal ako 66-ročný od biskupa Tondru v roku 1992 priamo v liptovskomikulášskom kostole svätého Mikuláša.

„Občas sme spolu hovorili o rodine a o celibáte. Zoltán bol človekom, ktorý o týchto veciach nie veľmi rád diskutoval. Zastával stanovisko, že obidve formy sú dobré a primerané pre príslušné stavy. Hovoril, že kto sa akou cestou vybral, takou má ísť a že cirkev veľmi dobre vie, čo robí, keď za kňazov vysviaca slobodných mužov. Zdôrazňoval, že žiť v manželstve alebo v celibáte je vždy hlbšia skutočnosť, než ako sa o tom väčšinou píše,“ hovorí Tyrol.

Zoltán Reiter sa napokon dožil úctyhodných 93 rokov, zomrel 8. júna. „Nadovšetko som si na ňom vážil, že rád spovedal. Raz, keď už bol na dôchodku, mi povedal: ,Nikdy som nešiel do sakristie rovno. Vždy cez spovednicu‘,“ spomína Tyrol, ktorý bol aj kazateľom na pohrebe otca Zoltána v rodnom Liptovskom Mikuláši.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo