Náboženská odysea

Náboženská odysea

Italoalbánska procesia v juhotalianskom meste Lungro. Foto: Corriere della Calabria

Arberešskí kresťania medzi Italogrékmi a Latiníkmi.

Bez našich podporovateľov by tento článok nevznikol. Viac ako dve tretiny našich darcov nás podporujú pravidelne.

>>PRIDAJTE SA AJ VY.<<

V dobe prvých albánskych prisťahovaleckých prúdov prebiehal už dlhé roky pomalý, ale nazadržateľný zánik helénizmu v južnom Taliansku, ktorý sa predĺžil až do neskorého 16. storočia.

Pobyzantská gréckosť a jej občianske a cirkevné inštitúcie boli vystavené rozličným politickým režimom, ktoré sa vystriedali na talianskom juhu v období medzi 11. a 16. storočím, normánskemu, svevoskému, anjouovskému, aragónskemu, španielskemu.

V dôsledku toho boli občas v tlmenej, inokedy v tvrdšej forme objektom progresívnej erózie, ktorá sa zavŕšila polatinčením posledných gréckych biskupstiev (Gerace, Rossano, Oppido, Gallipoli, Bova) a postupujúcou krízou italogréckeho mníšstva, ktorému šliapali na päty latinskí mnísi a latinské kláštory, predovšetkým cisterciáni.

Súmrak tejto italogréckej civilizácie, hoci zanechala mnohé stopy v ústnej a písomnej kultúre juhu polostrova, bol definitívny. Nedá sa hovoriť ani o jej pokračovaní v najskromnejších osadách gréckych utečencov pred pádom a po páde Konštantínopolu (r. 1453). Tieto osady vznikli v niektorých oblastiach Kalábrie, Apúlie a Sicílie a často prichádzali do kontaktu a občas aj do konfliktu s arberešským prvkom, napríklad v Messine.

V každom prípade je vhodné spomenúť to vzhľadom na absenciu špecifického pojednania o tom v najnovšom vydaní publikácie Oriente cattolico (r. 2018), ktorá sa zjavne nezaoberá neskorším vývojom tejto cirkevnej reality, ktorá dnes patrí k pravosláviu. Je to vhodné aj z dôvodu častej asimilácie týchto moderných „Italogrékov“ s talianskymi Albáncami, predovšetkým v rímskej potridentskej správe kánonických, liturgických a doktrinálnych otázok, ktoré sa ich týkali medzi 16. až 19. storočím.

Uchovávanie východného dedičstva

Po príchode na taliansku pôdu albánski a grécki utečenci zotrvávali v plnom spoločenstve s východnou hierarchiou, od ktorej dovtedy záviseli v kánonickej a liturgickej oblasti. Významné historické štúdie, založené na dlho ignorovanej alebo zanedbávanej archívnej dokumentácii, preukázali, ako jedni i druhí starostlivo uchovávali svoje byzantské zvyky s pomocou kňazov vysvätených východnými biskupmi, ktorí podliehali Ochridskému arcibiskupstvu alebo Konštantínopolskému patriarchátu.

Prečítajte si
Ako vznikli ArberešoviaZdieľať Zdieľať

Rímska cirkev sa držala toho, čo Vittorio Peri nazval „zjavným dogmatickým rešpektovaním Florentskej únie, platnej medzi oboma cirkvami“, a celé desaťročia nielenže akceptovala túto jedinečnú kánonickú situáciu, ale aj legitimizovala jej fungovanie rôznymi pápežskými breve, počnúc breve Accepimus nuper, ktoré v roku 1521 promulgoval pápež Lev X.

A tak s plným súhlasom pápežov mohli vykonávať jurisdikciu nad gréckou a albánskou diaspórou rozliční preláti s hodnosťou metropolitu a titulom Agrigenta, ktorých mená sú známe. Títo udeľovali vysviacku kandidátom na kňazstvo a obnovovali posvätný olej na myropomazanie.

Potridentský latinizačný nápor

V atmosfére normalizácie, ktorá nasledovala po úplne západnom Tridentskom koncile, biskupi a miestne synody začali mať obavy, čo sa týka autentickej katolíckej pravovernosti kresťanov Levanty, ktorí žili v oblasti južných diecéz. Správy a udania, obvinenia a sťažnosti od latinských ordinárov týchto regiónov vykreslili pre rímsky dvor obraz „nešvárov“ Grékov a Italoalbáncov: neposlušnosť, teologické, liturgické a disciplinárne rozdiely, napríklad zvyk vysluhovať myropomazanie a podávať sväté prijímanie práve pokrsteným deťom, ďalej ženatý klérus a styky so „schizmatickými“ hierarchiami vo svojich domovských krajinách.

Delikátna dokumentácia bola zverená na preskúmanie špeciálnej rímskej kongregácii, ktorá pracovala v rokoch 1573 až 1596. V nej zohrával podstatnú rolu Giulio Antonio Santoro. Ale už predtým breve Pia IV. z roku 1564 a breve Pia V. z roku 1566 ukončili kánonický režim oslobodení a privilégií, ktoré dovtedy požívali východní veriaci a východný klérus v Taliansku z moci predchádzajúcich pápežských dokumentov.

Nakoniec bol uprednostnený kompromis medzi toleranciou a latinizáciou. Lebo tolerancia už nebola zlučiteľná s vlastnou ekleziológiou, ktorá v katolíckom prostredí netolerovala prítomnosť doktrinálnej a kánonickej odlišnosti, ktorá sa nezhodovala s obnovenou rímskou pravovernosťou. A niektorí biskupi navrhovali a podporovali latinizáciu.

Po uznaní legitímnosti liturgických obradov, ktoré praktizovali Gréci a Albánci v Taliansku, bol pre nich ustanovený „svätiaci prelát“ so sídlom v Ríme, ktorý neskôr dostal dvoch ďalších biskupov, jedného v Kalábrii a druhého na Sicílii, aby vysviacali kandidátov na kňazstvo.

Odkaz od redakcie POSTOJA: Potrebujeme vás!

Články na Postoji nie sú spoplatnené, aby ich mohlo čítať čo najviac ľudí. Vznikajú najmä vďaka pravidelnej mesačnej podpore od čitateľov, ľudí, ako ste vy. Budeme si veľmi vážiť, ak nás budete podporovať. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe článkov, ako je tento. 

Ďakujeme!

 

Založenie Gréckeho kolégia v Ríme (1576) a dvoch seminárov, Kolégia Corsini v San Benedetto Ullano (1732) a sicílsko-albánskeho seminára v Palerme (1734), potom ponúklo mladým ľuďom v týchto regiónoch, ktoré boli z kultúrneho hľadiska notoricky deprimované a v drvivej väčšine negramotné, reálne možnosti vzdelávania, a to nielen v spojitosti s rozhodnutím vstúpiť do kléru.

V tomto inštitucionálnom rámci sa odohrával život arberešského ľudu od 16. storočia až po súčasnosť. Treba ešte napísať vyčerpávajúcu historickú publikáciu, ktorá by bez apologických tendencií a na podklade všetkých dostupných archívnych prameňov, najmä tých rímskych od kongregácií Propaganda Fide a Sväté ofícium, aktualizovala klasické dielo Pietra Pompilia Rodotà.

Ale zaiste italoalbánske anály rozprávajú viac smutné než radostné príbehy týchto kresťanov, ktorí už podliehali latinským ordinárom a tí nepoznali alebo opovrhovali ich osobitnou fyziognómiou, ich liturgickými zvykmi, ktoré sa aj v pápežskej bule Etsi Pastoralis Benedikta XIV. (1742) zdali byť viac tolerované než vyzdvihované.

A tak sa množili epizódy latinizácie, utrpenej alebo akceptovanej, alebo neochoty prispôsobiť sa rímskym a diecéznym dekrétom vo veci vysviacky a disciplíny duchovenstva a sviatostí, vo veci vzťahov s latiníkmi. O všetkých týchto veciach sa zmieňuje spomenutá Benediktova konštitúcia tak rigorózne, že neapolská vláda jej odmietla udeliť oficiálne uznanie (regio exequatur).

Vizitácia pri Arberešoch

Počas druhej polovice 18. storočia a počas 19. storočia uprostred známych politických a spoločenských prevratov, ktoré zaujímali aj arberešské obyvateľstvo (pomyslime na Kolégium Corsini, presťahované v roku 1794 do bývalého baziliánskeho opátstvo Sant'Adriano pri San Demetrio Corone, a miesto ideologického a politického kvasenia), zostali životné podmienky italoalbánskych komunít neisté, takže v rokoch 1840 – 1841 sa Kongregácia de Propaganda Fide rozhodla poveriť Antonia Mussabiniho, latinského arcibiskupa Smyrny, apoštolskou vizitáciou „všetkých gréckych kolónií Kráľovstva oboch Sicílií“.

Táto vizitácia sa v skutočnosti podarila len na kontinentálnom juhu z dôvodu silnej opozície Albáncov na Sicílii.

„Vizitácia ukázala neistú situáciu arberešských veriacich a arberešského kléru, ktorí boli veľmi zanedbaní latinskými ordinármi." Zdieľať

Vizitácia ukázala neistú situáciu arberešských veriacich a arberešského kléru, ktorí boli veľmi zanedbaní latinskými ordinármi, a najmä zložité podmienky, v ktorých bolo Kolégium Corsini, vedené starým a neschopným De Marchisom († 1858), ktorý chcel tvrdohlavo zostať vo funkcii.

Propaganda Fide sa snažila nájsť vhodné východiská, pričom poverila prelátov burbunskej vlády, najskôr Angela Antonia Scottiho, potom kanonika Rosaria Frungilla, aby sledovali život kalábrijských kolónií, no nedalo sa urobiť nič účinné, najmä pre zlepšenie záležitostí Kolégia Corsini, ktoré už malo prejsť do poručníctva talianskej vlády, tá ho v roku 1923 premenila na štátne lýceum – gymnázium.

Silná latinizácia na Sicílii

Sicília bola oveľa viac než Kalábria javiskom trvalých sporov medzi albánskym a latinským prvkom. Latinskému prvku ostro oponovali potomkovia Skanderbega a jeho spoločníkov. No latinský prvok mal fatálny vplyv na byzantské liturgické zvyky, ktoré zažili zavedenie organov a zvončekov, sôch, sprievodov a rozličných hybridov. Rím bude s obavami sledovať príbehy týchto komunít pred prechodom a po prechode ostrova pod talianske panstvo.

Vďaka horlivosti otca Giorgia Guzzettu, Božieho služobníka, zakladateľa grécko-albánskeho seminára v Palerme (1734), dostali sicílske kolónie centrum náboženskej a kultúrnej formácie, z ktorého vyšli osobnosti ako Gabriele Dara (1862–1885) a Giuseppe Schirò (1865–1927).

A v roku 1784 bol ustanovený aj pre Sicílčanov svätiaci biskup, ktorému bolo zverené takisto vedenie Palermského seminára. Jednému z nich, Francescovi Chiarchiarovi, ktorý bol v úrade v rokoch 1816 až 1834, vďačíme za žiadosť pri Svätej stolici o zriadenie autonómnej eparchie.

Ale veľký sen Arberešov, ktorý sa spájal so živou a vytrvalou opozíciou voči konštitúcii Etsi Pastoralis, musel na svoje aspoň čiastočné splnenie čakať vyše jedno storočie. A napätia s latinskými ordinármi pokračovali, predovšetkým s biskupom v Monreale, ako to bolo vidno na záležitosti udelenia kolegiálneho kostola v Piane Piom VII. a úspešného odmietania tohto pápežského počinu arcibiskupom Benedettom Balsamom.

Publikované s láskavým súhlasom arcibiskupa Cyrila Vasiľa, sekretára Kongregácie pre východné cirkvi, ktorá v roku 2018 publikovala publikácie Oriente Cattolico. Prečítajte si aj prvý článok o Italoalbáncoch. 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo