Katolíci latinského obradu v Rusku v 19. storočí

Katolíci latinského obradu v Rusku v 19. storočí

Ruská cárovná Katarína II., nazývaná Veľká.

Veriaci latinského obradu dosiahli významnú prítomnosť v Rusku až po rozdelení Poľska a anexii širokej časti poľských území Ruským impériom.

Podľa odhadu z roku 2009 etnickí Rusi predstavujú 81,5 % z vyše 145 miliónov obyvateľov Ruska. Rusi sú najväčší spomedzi východoslovanských národov, medzi ktoré patria aj Ukrajinci a Bielorusi. Odhaduje sa, že na svete žije vyše 278 miliónov Slovanov.

Drvivá väčšina Rusov sa hlási k Ruskej pravoslávnej cirkvi Moskovského patriarchátu. Medzi katolíkmi, ktorí predstavujú nepatrnú menšinu v Rusku, sú najpočetnejší katolíci latinského obradu, čiže rímskokatolíci, ktorí sa napriek svojim zahraničným koreňom (poľským, nemeckým a litovským) medzičasom rusifikovali a ruštinu používajú ako svoj prvý jazyk. K rímskokatolíkom sa dnes hlási aj nenápadný počet veriacich, ktorí majú čisto ruský pôvod. Ruskí katolíci byzantského obradu, čiže gréckokatolíci, existujú od konca 19. storočia a vždy boli extrémne menšinovou skupinou.

Rozdelenie Poľska a poľské povstania

Veriaci latinského obradu boli v Rusku prítomní už od čias Kyjevskej Rusi, aj keď významnú prítomnosť dosiahli až po rozdelení Poľska za vlády Kataríny II. a po anexii širokej časti poľských území Ruským impériom. V roku 1783 pápež Pius VI. potvrdil zriadenie arcidiecézy Mohilev, ktorú chcela cárovná Katarína II., nazývaná Veľká. Po prvom poľskom povstaní (1830) a počas prísnej vlády Mikuláša I. bolo sprísnené trestné zákonodarstvo proti katolíkom. Pravoslávny klérus už odopieral katolíkom cirkevný pohreb (1727 – 1730) a následne aj ostatné sviatosti (1818 – 1833). Postavenie pravoslávnej cirkvi, ktorá bola hlavnou a privilegovanou konfesiou, bolo ďalej upevňované patričnou legislatívou.  

Ruský imperátor a jeho manželka museli byť povinne pravoslávnymi veriacimi a len pravoslávni mali právo robiť prozelytizmus medzi obyvateľmi impéria, kresťanmi či nekresťanmi. Pre katolíkov, ktorí sa postavili proti konverzii iných katolíkov na pravoslávie, boli stanovené mierne tresty odňatia slobody, zatiaľ čo sa považovalo za závažnejšie opustiť pravoslávie kvôli katolicizmu (tento trestný čin sa trestal stratou občianskych a vlastníckych práv) alebo „privádzať“ niekoho na katolicizmus (tento trestný čin sa trestal žalárom alebo vyhnanstvom na Sibíri).

Skutočné prenasledovanie katolíkov na západných územiach sa začalo po poľských povstaniach (1830 – 1863). V dôsledku nich boli zrušené diecézy, biskupi museli odísť do vyhnanstva, rehoľné inštitúty a kostoly boli zavreté (Mikuláš I. nechal zavrieť 202 z 291 existujúcich katolíckych kláštorov s výhovorkou, že počet rehoľníkov bol nižší než počet požadovaný kánonmi). Pozemky katolíkov boli konfiškované a zverované ruským veľkostatkárom, ktorí sa usilovali všetkými možnými prostriedkami nútiť miestnych katolíckych poddaných ku konverzii. Navyše sa podnikali pokusy prekrývať rozdiel medzi Poliakmi a katolíkmi, aby sa prísne trestné zákonodarstvo javilo viac protipoľské než protikatolícke. Aj preto mnohí katolíci odmietali byť pokladaní za etnických Poliakov, pričom neskôr sa začali definovať ako Bielorusi.   

Pravoslávni mali zakázané zúčastňovať sa na bohoslužbách v katolíckych kostoloch, ich prípadná prítomnosť by viedla k žalobe proti celebrujúcemu katolíckemu kňazovi. Zvlášť katolícki kňazi mali zakázané prednášať homílie po rusky, aby sa zabránilo tomu, že pravoslávni by mohli byť nejakým spôsobom priťahovaní katolicizmom, a aby rástol pocit, že katolicizmus je v podstate cudzím náboženstvom, v tomto prípade poľským. Okolo polovice storočia (1869) sa však v úsilí rusifikovať katolíkov latinského obradu začal používať ruský jazyk na homíliách, pobožnostiach a vo vydávaných liturgických a devocionálnych textoch pre katolíkov. Išlo o plán, ktorý našiel podporu niektorých členov rímskokatolíckeho kléru napriek tomu, že títo duchovní mali poľský pôvod.

Katolíci, ktorí sa zúčastnili na poľských povstaniach, často končili internovaní na Sibíri. Tam väzni nepožívali náboženské práva a mali povolené zúčastňovať sa len na zriedkavých ruských pravoslávnych bohoslužbách. V Irkutsku existovala početná katolícka populácia  (v roku 1880 bolo 75 % katolíckych) a pre katolíkov, ktorí boli vo vyhnanstve, bola zriadená sieť približne štyridsiatich farností. Túžba zlepšiť vzťahy s imperiálnou vládou bránila Rímu aktívne sa starať o sibírskych katolíkov (hlavne poľského a litovského pôvodu) a nebolo im povolené založiť nejakú diecézu. Okrem toho boli dosť časté konverzie internovaných katolíkov na pravoslávie, a to aj preto, lebo im to veľmi zjednodušilo život.

Konkordát so Svätou stolicou

V roku 1845 sa Mikuláš I. stretol s pápežom Gregorom XVI. Návšteva viedla k podpísaniu Konkordátu so Svätou stolicou (1847). Mikuláš I., ktorý mal legalistickú mentalitu, chápal konkordát ako nástroj politickej kontroly nad západnými územiami impéria, ako liek proti ďalším povstaniam. Konkordát mu umožnil aj uzavrieť manželské aliancie s rodinami Habsburgovcov a Würtembergovcov. Mikuláš I. nebol osobne protikatolícky. Hoci mal len málo katolíckych dvoranov, zaplatil výdaje na dokončenie výstavby katolíckeho kostola sv. Jána Jeruzalemského v Cárskom Sele, ktorú začal jeho obrat Alexander I.

Konkordát dovoľoval pápežovi menovať biskupov pre vakantné stolce a dosiahnuť reštitúciu niektorých cirkevných majetkov. Táto dohoda bola jednostranne odvolaná Ruskom (1866) po druhom poľskom povstaní (1863), po ktorom boli represie ešte tvrdšie a viedli k zavretiu ďalších kostolov a k uprázdnenosti metropolitného stolca. Pápež Lev XIII., ktorého vyľakalo zavraždenie Alexandra II. (1881), sa rozhodol oddeliť katolicizmus od poľských politických ašpirácií a nabádal poľských biskupov, aby svojim veriacim vštepovali povinnosť poslušnosti svetskej moci. Takto bola dosiahnutá nová dohoda s vládou Alexandra III. (1882), ktorý vymenoval Alexandra Izvoľského za svojho oficiálneho reprezentanta vo Vatikáne. Konkordát, hoci bol formálne odvolaný, bol naďalej rešpektovaný a aplikovaný ruskou vládou až do roku 1917.

Konverzie ruských šľachticov na katolicizmus

V priebehu 19. storočia sa len veľmi málo Rusov rozhodlo pre katolicizmus: väčšinou išlo o pozápadnených šľachticov, ktorí strávili väčšiu časť svojho života mimo Ruska. Išlo len o niekoľko žien a ich rozhodnutie sa dialo väčšinou v rámci samotných rodín. Medzi nimi ako prvé konvertovali za vlády Alexandra I. a Mikuláša I. šľachtičné Sofia Svečina a Zinajda Volkonskaja, obidve emigrovali na Západ, prvá spomenutá do Paríža a druhá do Ríma. Ďalšie epizódy sa týkajú Vladimíra Pečerina, dekabristu Michaela Lunina, diplomata kniežaťa Kozlovského, kniežaťa Razumovského, Anastázie Chlustinovej, Alexandry Golicynovej, Kataríny Rostopcinovej, Very Vasilicikovej, Anny Tolstojovej, Anny Voroncovovej a kňažnej Kurjakinovej.   

Knieža Dmitrij Golicyn (1770 – 1840) konvertoval do Katolíckej cirkvi v USA, kde sa stal kňazom a prispel k založeniu latinskej Pittsburgskej diecézy. Knieža Ivan Gagarin (1812 – 1882), vnuk Sofie Svečinovej, sa stal katolíkov pod vplyvom samotnej Sofie a Pjotra Čaadaeva a vstúpil do Spoločnosti Ježišovej vo Francúzsku. Pripojili sa k nemu ďalší dvaja Rusi, Ivan Martynov a Eugène Balabin a následne Paul Pierling, Rus s nemeckými koreňmi, odborník na dejiny vzťahov Ríma a Moskvy, volený člen Pápežskej akadémie vied, ako aj Ruskej akadémie vied. Skupina, ktorá sa sformovala v Paríži, vstúpila do otvorenej polemiky s niektorými známymi slovanofilmi a celú svoju činnosť venovala unionizmu, apologetike a vedeckému bádaniu.

Cársky dekrét o tolerancii

Dekrét o tolerancii, ktorý vydal Mikuláš II. (1905), zrušil trestné zákonodarstvo proti katolíkom a napriek protestom pravoslávneho kléru dovolil pravoslávnym prechádzať na katoliczmus. Približne 233 000 pravoslávnych veriacich v západných provinciách, ktorých predkovia boli gréckokatolíci, požiadalo o prijatie do Katolíckej cirkvi (1905 – 1909).

V predvečer revolúcie (1917) katolíci latinského obradu predstavovali 2 % obyvateľstva impéria (približne 2 milióny veriacich v 680 farnostiach, ktoré boli obsluhované 900 kňazmi). Boli prítomní predovšetkým v Poľsku a Bielorusku, na Ukrajine (hlavne v zóne Odessa), na Kryme a v Gruzínsku, ale mali kostoly aj v mnohých mestách Ruska, tak v európskej časti (kde prakticky každé veľké mesto malo katolícky kostol alebo kaplnku), ako aj v ázijskej časti: Petrohrad, Moskva, Archangeľsk, Polock, Vitebsk, Mogilev, Ufa, Orenburg, Vladikavkaz, Astrachan, Taškent, Urkutsk, Vladivostok atď.

Publikované s láskavým súhlasom otca arcibiskupa Cyrila Vasiľa, sekretára Kongregácie pre východné cirkvi. 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo