Ruskí gréckokatolíci v prvej polovici 20. storočia

Ruskí gréckokatolíci v prvej polovici 20. storočia

Prvý ruský gréckokatolícky exarcha blahoslavený Leonid Feodorov. Zdroj: catholicism.org

Tolerančný edikt dal podnet k zakladaniu gréckokatolíckych komunít v Ruskom impériu.

Tolerančný edikt, ktorý v roku 1905 vydal cár Mikuláš II., dal podnet k zakladaniu katolíckych komunít byzantsko-slovanského obradu v Ruskom impériu. Túto činnosť veľmi podporoval ľvovský gréckokatolícky metropolita Andrej Šeptický. Pád cárskeho režimu (február 1917) a zrod provizórnej vlády umožnili Šeptickému uplatňovať mimoriadne právomoci, ktoré mu udelil pápež Pius X.

Šeptický zvolal v Petrohrade v máji 1917 synodu ruského katolíckeho kléru, na ktorú prišli zástupcovia latinskej hierarchie v Rusku, ale aj ôsmi katolícki kňazi byzantsko-slovanského obradu. Synoda prijala 68 uznesení, ktoré sa týkali cirkevnej disciplíny, liturgie a vydávania náboženskej literatúry pre katolíkov v Rusku.

Ruský apoštolský exarchát

Šeptický zjednotil ruských gréckokatolíkov v exarcháte. Minister pre náboženské otázky v provizórnej vláde Anton Kartasev uznal existenciu Ruskej katolíckej cirkvi byzantsko-slovanského obradu a nomináciu Leonida Feodorova za jej prvého exarchu.

Po oficiálnom uznaní kňazi exarchátu dostávali štátnu mzdu a v Petrohrade mohli využívať časť budovy, ktorá kedysi patrila jezuitom, vyhnaným z Ruska na začiatku 19. storočia. Po boľševickom prevrate (november 1917) mohol gréckokatolícky exarchát riadne fungovať len počas občianskej vojny (1917 – 1922).

Na konci roku 1922 žilo v Petrohrade približne 200, v Moskve okolo 100 gréckokatolíkov. V Saratove v centrálnom Rusku vytvorilo 50 rodín pod vedením ruského katolíckeho kňaza Alexeja Onesimova gréckokatolícku farnosť. A najmenej 200 ďalších gréckokatolíkov bolo roztrúsených v rozličných častiach Ruska.

Radi čítate Postoj?

Bez vás by sme Postoj nemohli tvoriť.

Pridajte sa k našim podporovateľom na podpora.postoj.sk

Po založení Sovietskeho zväzu (1922) komunisti zatkli a na niekoľko rokov internovali exarchu Feodorova. Po jeho smrti (1935) metropolita Šeptický vymenoval za exarchu svojho brata Klementa (1939). Nový exarcha sa však nedokázal etablovať v Rusku, a tak po druhej svetovej vojne exarchát de facto prestal existovať.

S dejinami exarchátu súvisí založenie jezuitami vedeného pápežského kolégia „Russicum“ (1929) v Ríme, s ktorým bola spätá nádej na misijnú prácu v Rusku a medzi ruskými emigrantmi.

Charbinský apoštolský exarchát pre ruských emigrantov

Na začiatku roku 1918, po porážke antiboľševických síl počas ruskej občianskej vojny, veľa Rusov utieklo do Mandžuska, hlavne do mesta Charbin, kde sa ich počet zakrátko vyrovnal počtu domáceho obyvateľstva. Ruské gréckokatolícke hnutie v tejto oblasti vzniklo vďaka spontánnym kontaktom medzi ruským pravoslávnym a rímskokatolíckym klérom, ale svoju rolu zohrala aj nespokojnosť pravoslávnych veriacich s chaotickou cirkevnou situáciou, ktorá vznikla v diaspóre.

Ruskí gréckokatolíci na Ďalekom východe nemali žiadne väzby s predchádzajúcim gréckokatolíckym hnutím, ktoré vzniklo v Petrohrade a Moskve pred revolúciou roku 1917. Ich počiatky siahajú do roku 1923, keď Konstantin Koronin, ktorý bol pravoslávnym kňazom v Charbine, prestúpil na katolicizmus. Koronin dokázal spolu so skupinou svojich stúpencov založiť komunitu, ale zomrel krátko nato. Jeho otec protojerej Ioann Koronin, ktorý spočiatku váhal nasledovať príklad svojho syna, sa v roku 1925 stal katolíkom a pokračoval v Konstantinovom diele; ale aj on zomrel zakrátko. Malá komunita gréckokatolíckych Rusov následne požiadala o pomoc W. Ostrovského, poľského kňaza v miestnom kostole sv. Stanislava. Ostrowski, ktorý začal sláviť liturgiu v byzantskom obrade, požiadal Rím, aby vymenoval ruského kňaza a zriadil cirkevnú štruktúru pre ruských gréckokatolíkov.   

Dvadsiateho mája 1928 Svätá stolica vytvorila Ordinariatus pro Russis ritus byzantino-slavi in Imperio Sinesium (Ordinariát pre Rusov byzantsko-slovanského obradu v Čínskom impériu). Po japonskej invázii do Mandžuska v roku 1931 a následnom odtrhnutí Mandžuska od Číny bola jurisdikcia tejto cirkevnej štruktúry obmedzená len na Mandžusko. Následne boli v Charbine aktívni traja ruskí duchovní: Diodor Kolpinskij († 1933), Zacharij Kovalev († 1940) a diakon Jurij Gic. Zdá sa však, že všetci traja kolísali medzi katolicizmom a pravoslávím.

Tridsiateho prvého mája 1928 bol marianista Fabian Abrantowicz (1884 – 1946) menovaný za prvého ordinára tejto misie s titulom archimandrita. Do Charbinu prišiel krátko po svojom vymenovaní. Založil Lýceum svätého Mikuláša, konvikt pre ruských chlapcov, ktorý zostal otvorený vyše 20 rokov (1928 – 1950), aj keď veľká časť jeho aktivít sa skončila v roku 1948. Lýceum navštevovalo približne 150 bývajúcich študentov a ďalších 70 dochádzalo. Lýceum predstavovalo duchovné centrum misie. V roku 1928 prišlo z Poľska niekoľko uršulínskych sestier, z ktorých väčšia časť pochádzala zo zámožných poľských rodín a narodila sa v Ruskom impériu. Tieto sestry založili pri Konvente svätej Uršuly (1929 – 1949) vlastnú školu pre ruské dievčatá, ktorú navštevovalo priemerne 130 študentiek ročne. Následne prišli aj františkánske misionárky Panny Márie a otvorili ďalšiu podobnú štruktúru. 

Za Abrantowiczom prišlo niekoľko marianistov a absolventov rímskeho Pápežského ruského kolégia svätej Terézie od dieťaťa Ježiša, ktorí boli vysvätení za celibátnych kňazov. V každom prípade počet aktívnych duchovných v ordinariáte nikdy nepresiahol číslo desať. Slovák Vendelín Javorka SJ, prvý rektor ruského kolégia, odišiel v roku 1934 z Ríma, aby pracoval v ruských misiách v Charbine a Šanghaji. V roku 1939 Abrantovicz vycestoval do Európy a už sa mu nepodarilo vrátiť do Charbinu. Ďalší marianista Andrej Cikota (1892 – 1952) bol vymenovaný za archimandritu a ako Abrantowiczov nástupca zaopatrený titulom Exarcha apostolicus pro Russis ritus byzantino-slavi et pro omnibus fidelibus ritus orientalis in Manchuria (apoštolský exarca pre Rusov byzantsko-slovanského obradu a pre všetkých veriacich východného obradu v Mandžusku).

V auguste 1945 sovietske vojsko okupovalo Mandžusko a v nasledujúcom roku Charbin prešiel pod kontrolu Čínskej ľudovej oslobodzovacej armády. Dvadsiateho druhého decembra 1948 čínski komunistickí funkcionári zatkli všetkých kňazov exarchátu a vydali ich Sovietom. Exarchát prestal prakticky existovať. 

Latinskí katolíci na Sibíri a v Centrálnej Ázii

To, čo sa stalo na Sibíri, predstavuje celkom odlišnú otázku. Na enormnom území Sibíri a Centrálnej Ázie bolo roztrúsených približne 150 000 katolíkov, hlavne Poliakov, zoskupených v približne 37 farnostiach vo všetkých kútoch tohto veľmi širokého regiónu. Existovalo päť dekanátov: Omsk, Tomsk, Irkutsk, Vladivostok a Taškent. Počas občianskej vojny, ktorá vypukla po boľševickej revolúcii, bola vláda na Sibíri, v centrálnej Ázii a na Ďalekom východe extrémne nestabilná. Bieli generáli so svojimi jednotkami kontrolovali enormné časti územia, ktoré vyhlásili za nezávislé alebo autonómne, zatiaľ čo ostatné územia zostali bezbranné voči zahraničným vpádom, najmä z japonskej strany. 

Kontakty medzi týmito regiónmi a Vatikánom boli extrémne slabé. Prvého decembra 1920 Svätá stolica, ktorá sa chybne domnievala, že tieto východné územia sa nejakým spôsobom oslobodili od Ruska, vytvorila Sibírsky apoštolský vikariát. Sibír bola teda považovaná za rovnocennú so všetkými ostatnými misijnými územiami a bola daná pod jurisdikciu Kongregácie de Propaganda Fide. Krátko po vytvorení tohto vikariátu došla do Ríma správa, že politická situácia sa zhoršila, a dokument, ktorý oznamoval vytvorenie tohto oddeleného cirkevného organizmu, nebol nikdy publikovaný.

V roku 1923 bol podniknutý ďalší pokus pomôcť katolíkom na ruskom Ďalekom východe. Územie medzi Chabarovskom a Tichým oceánom bolo oddelené od Sibíri a bola vytvorená osobitná diecéza Vladivostok s vlastným biskupom. Ale Vladivostok čoskoro okupovali Sovieti. Sibírsky apoštolský vikár opustil Charbin v Mandžusku, zatiaľ čo vladivostocký biskup sa presťahoval viac na juh cez čínske hranice až do Šanghaja.

Vychádza s láskavým súhlasom otca arcibiskupa Cyrila Vasiľa, sekretára Kongregácie pre východné cirkvi. 

Na konci článku vás ešte poprosím o jednu vec:

Ak radi čítate moje články na Postoji, staňte sa, prosím, členom klubu podporovateľov Postoja. 

  

Vašich 5 eur mesačne výrazne pomôže k vzniku ďalších našich článkov.
Ďakujem. Ján Krupa

Viac o podpore nájdete na podpora.postoj.sk

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo