Katolícki Rusi byzantského obradu v Rusku

Katolícki Rusi byzantského obradu v Rusku

Haličský metropolita a ľvovský arcibiskup Andrej Šeptický v umeleckom stvárnení.

V Sovietskom zväze s výnimkou niektorých izolovaných jednotlivcov neprežili prenasledovanie počas boľševickej revolúcie a nasledovný proces stalinizácie.

Slávny ruský filozof Vladimír Soloviev (1853-1900) obdivoval katolicizmus a pápežstvo. V roku 1896 ho kňaz Alexij Zerčaninov prijal do Katolíckej cirkvi, no bez toho, aby sa Soloviev vzdal príslušnosti k Pravoslávnej cirkvi. Chcel žiť už „obojaké spoločenstvo“. Jeho vízia jednoty kresťanov priviedla skupinu filokatolíckych intelektuálov, ktorá sídlila v Petrohrade a neskôr v Moskve, k otvoreniu katolíckej kaplnky východného obradu (1908). Premiér Stolypin, pretože bol pravdepodobne spríbuznený s jedným členom tejto skupiny, im zabezpečil právne uznanie, hoci narazil na opozíciu tak pravoslávneho, ako aj katolíckeho kléru. Ich myšlienky len ťažko prenikali medzi masy, a tak ruský katolicizmus byzantského obradu zostal hnutím elity (na svojom vrchole mal približne 500 veriacich v Rusku), aj keď vyprodukoval takého talentovaného pastiera, akým bol exarcha Leonid Feodorov, ktorý neskôr zomrel internovaný v sovietskom tábore.

Pád cárskeho režimu a zrod provizórnej vlády dovolili ľvovskému gréckokatolíckemu metropolitovi Andrejovi Šeptickému vykonávať mimoriadne právomoci, ktoré mu udelil pápež Pius X. Po prepustení zo Spaso-Eftimievskeho monastiera v Suzdali, kde bol zavretý po okupácii Haliče ruským vojskom, metropolita dorazil do Petrohradu, tu 28. mája 1917 zvolal synodu ruského katolíckeho kléru, na ktorej sa zúčastnili reprezentanti tak latinskej hierarchie v Ruskom impériu, ako aj katolíckeho kléru byzantského obradu. Celkovo bolo sa synode prítomných osem ruských katolíckych kňazov byzantského obradu: Leonid Feodorov, ktorý bol nominovaný na exarchu, Alexij Zerčaninov, Ivan Deubner, Evstafij Susalev, Gleb Verchovskij, Trofim Semjatskij, Diodor Kolpinskij a Vladimír Abrikosov, hlava malej ruskej katolíckej komunity v Moskve, ktorý sa stal Feodorovým zástupcom na Západe. Metropolita Šeptický zhromaždil ruských katolíkov byzantského obradu do exarchátu. Cárska vláda už neexistovala a minister pre náboženské záležitosti provizórnej vlády Anton Kartasiev uznal existenciu ruskej katolíckej cirkvi byzantského obradu a vymenoval Feodorova za jej prvého exarchu. Synoda zostavila zoznam 68 uznesení, ktoré sa týkali kánonickej disciplíny a publikovania náboženských diel pre katolíkov v Rusku.

Uznesenia synody

Latinské kánonické právo zaväzovalo gréckokatolíkov len vtedy, keď takáto povinnosť bola výslovne uvedená. Exarcha mal jurisdikciu len na ruskom území a jeho autorita sa nemohla rozšíriť na Ukrajinu alebo Bielorusko, lebo tieto regióny podliehali inému exarchátu. Duchovní exarchátu museli používať cirkevné rúcha ruskej tradície vrátane strieborného náprsného kríža, ktorý bol povinný počas bohoslužieb. Rehoľníci mali aj povinnosť nosiť bradu, no nemuseli mať pre mníchov tradičné dlhé vlasy, bol im uložený zákaz fajčiť.  

Po oficiálnom uznaní dostávali kňazi exarchátu štátnu mzdu a v Petrohrade mohli využívať časť budovy, ktorá kedysi patrila jezuitom, vyhnaným z Ruska na začiatku 19. storočia. S príchodom boľševickej revolúcie sa situácia zhoršila, aj keď exarchát napriek veľmi ťažkým podmienkam dokázal fungovať až do násilného prenasledovania roku 1923.

Malý misijný úspech

Skutočný počet ruských katolíkov (byzantského obradu) v Petrohrade na konci roku 1922 je dodnes predmetom diskusie. Podľa niektorých prameňov išlo o približne dvesto osôb, zatiaľ čo konzervatívnejšie hlasy hovoria o približne 70 až 90 osobách. Sto ich bolo v Moskve, 50 rodín žilo v Saratove v centrálnom Rusku, kde sa zorganizovali pod vedením ďalšieho ruského katolíckeho kňaza Alexija Onesimova, a prinajmenšom ďalších dvesto bolo rozptýlených v rozličných lokalitách. Avšak toto hnutie nikdy nedosiahlo masové proporcie a zostalo v istom zmysle elitárnym. V septembri 1922 poľskí biskupi Petrohradu poznamenali, že väčšia časť Rusov, ktorí konvertovali na katolicizmus, naďalej uprednostňovala latinský obrad. Štatistiky boli na ich strane: gréckokatolícki Rusi zaznamenali približne deväťdesiat konverzií, zatiaľ čo počet Rusov, ktorí sa rozhodli stať katolíkmi latinského obradu, prekonal počet tritisíc.

Exarchát dokázal fungovať relatívne normálnym spôsobom približne päť rokov – od roku 1917 do roku 1922 – a popri kňazoch a diakonoch mal aj desať rehoľníkov.

Vážny problém pre väčšiu časť kléru predstavoval nedostatok adekvátnej formácie: tí, ktorí neštudovali v pravoslávnych seminároch, boli vo všeobecnosti samoukmi. Na rozdiel od starobylých gréckokatolíckych cirkví v Rakúsko-Uhorsku, ktoré museli čeliť sekulárnemu procesu latinizácie, katolícki Rusi, keďže išlo o moderné hnutie, sa vo všeobecnosti obmedzovali na napodobňovanie obradov pravoslávnych Rusov, ktorí neboli v spoločenstve s Rímom.

V roku 1909 kardinál Raffaele Merry del Val napísal rímskokatolíckemu ordinárovi sídliacemu v Petrohrade, pričom mu zakázal hybridné liturgie (liturgická hybridizácia – sic!). Obrad a disciplína gréckokatolíckych Rusov mali zostať verné tradícii ruskej cirkvi gréckeho obradu: ut sunt, nec plus, nec minus, nec aliter.

Gréckokatolícki Rusi vo všeobecnosti neboli nepriateľskí voči ruskej pravoslávnej väčšine. Keď neskôr ruskí gréckokatolícki predstavitelia boli spolu so svojimi pravoslávnymi spolubratmi vo väzeniach a zadržiavacích táboroch, ich vzťahy sa vyvíjali veľmi dobre. Tento pokojný duch prvých gréckokatolíckych Rusov nachádzal potvrdenie v časopise Slovo Istiny (Slovo Pravdy), ktorý vychádzal päť rokov (1913-1918) pod vedením kňaza Ivana Deubnera vo veľmi ťažkých podmienkach.

Koniec prozelytizmu

Katolícki Rusi byzantského obradu v Sovietskom zväze s výnimkou niektorých izolovaných jednotlivcov neprežili prenasledovanie počas boľševickej revolúcie a nasledovný proces stalinizácie. To však neumenšuje hodnotu ich svedectva katolíckej viery a ich odvážneho pokusu žiť podľa vlastných tradícií napriek vypuknutému prenasledovaniu, ktoré museli podstúpiť, aj keď nemôžeme zdieľať niektoré ich postoje, pretože dnes sú naše ekumenické pohľady radikálne zmenené. Katolícky unionizmus, ktorí oni kázali, už nie je akceptovaný a katolíci sa majú usilovať viesť s pravoslávnymi kresťanmi vzájomne prospešný dialóg. Katolíci sa už nezameriavajú na aktívny prozelytizmus medzi pravoslávnymi spolubratmi. Direktívy v tomto smere boli vydané Svätou stolicou už vtedy, keď Pápežská komisia Pro Russia publikovala svoje „Princípy a normy: Evanjelizácia a ekumenizmus na bývalých sovietskych územiach“ (1. jún 1992).

Publikované s láskavým súhlasom otca arcibiskupa Cyrila Vasiľa, sekretára vatikánskej Kongregácie pre východné cirkvi.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo