Ruskí gréckokatolíci od druhej polovice 20. storočia až dodnes

Ruskí gréckokatolíci od druhej polovice 20. storočia až dodnes

Najslávnejší ruský katolícky učenec 20. storočia Vjačeslavs Ivanov (1866 – 1949). Foto: wikipedia

Na Západe gréckokatolícki Rusi nikdy nemali skutočnú a vlastnú hierarchickú štruktúru.

Hnutie gréckokatolíckych Rusov dokázalo prežiť vo väčšej miere v ruskej diaspóre mimo Sovietskeho zväzu a východného bloku. Odhaduje sa, že v roku 1946 existovalo od 1 500 do 2 000 ruských gréckokatolíkov, z ktorých veľká časť žila v Číne (150 osôb) a vo väzenských táboroch povojnového Talianska (260 veriacich).

Žiadna z týchto skupín nedokázala prežiť nestálu politickú situáciu. Prvých spomenutých zdecimovali čínski komunisti, zatiaľ čo väčšina druhých spomenutých sa po emigrácii do nového sveta vrátila k pravosláviu. 

Biskupi

Na Západe gréckokatolícki Rusi nikdy nemali skutočnú a vlastnú hierarchickú štruktúru a nikdy neboli zhromaždení v niečom, čo by sa mohlo podobať exarchátu; záviseli priamo od Kongregácie pre východné cirkvi. Napriek tomu mali niekoľko rokov vlastného biskupa, ktorý nepožíval nejakú skutočnú jurisdikciu a pôsobil len ako obyčajný svätiaci biskup. Reprezentoval túto komunitu na liturgických slávnostiach a ako delegát východnej kongregácie mal úlohu podobnú úlohe apoštolského vizitátora.

Medzi ruských katolíckych biskupov patril Pjotr (Pranciskus) Bucys (1872 – 1951), Litovec narodený v Ruskom impériu, ďalej Alexander Evreinov (1877 – 1959), Pavel Meletev (1880 – 1962), Nikolaj Avtonomov (1889 – 1979), Andrej Katkov (1916 – 1996), všetci ruského pôvodu a z ruských pravoslávnych rodín.

Bucys, Evreinov a Katkov zastávali funkcie v Ríme, kde slúžili ako svätiaci preláti a obradoví biskupi. Biskup Evreinov, ktorý bol úradníkom vatikánskeho Štátneho sekretariátu, bol úzkym spolupracovníkom arcibiskupa Montiniho (budúceho pápeža Pavla VI.) a počas druhej svetovej vojny bol zodpovedný za vzťahy s Červeným krížom pri jeho pomoci vojnovým zajatcom.

V roku 2004 Ján Pavol II. vymenoval Josepha Wertha, SJ, ordinára diecézy Premenia Pána v Novosibírsku, za riadneho biskupa pre katolíkov byzantského obradu v Rusku. Toto znamená, že napriek neprítomnosti štruktúr východnej cirkvi v Ruskej federácii existuje hierarchické spoločenstvo.

Na Sibíri sú oficiálne zaregistrované štyri farnosti byzantsko-slovanského obradu. Aj v Moskve sú dve nezaregistrované farnosti, ktoré sú napriek tomu pastoračným vzťažným bodom. V Obninsku (okolie Kalugy) sa nachádza nezaregistrovaná farnosť a v Petrohrade komunita. Celkovo je v Rusku 29 farností, ktoré sú nezaregistrované, ale pôsobia, a príslušných veriacich je približne 3 000.

Klérus

Počnúc rokom 1950 sa ruský gréckokatolícky klérus schádzal každoročne na rozličných miestach s cieľom, aby rástol zmysel pre solidaritu a posilňovali sa existujúce zväzky medzi rozličnými komunitami. V rokoch 1978 až 1992 boli gréckokatolícki Rusi na Západe zorganizovaní v určitom druhu delegácie Kongregácie pre východné cirkvi s cieľom vytvoriť spojenie medzi rozličnými komunitami. Na čele tejto delegácie bol Georges de Rochcau, Rus narodený vo Francúzsku, no už po 14 rokoch bola táto štruktúra zrušená.

Po perestrojke sa pozornosť Vatikánu znovu zameriavala viac na problémy katolíkov latinského obradu v Rusku než na predstaviteľov emigrantských ruských gréckokatolíckych komunít. Na druhej strane ruská prítomnosť v diasporických komunitách sa nepretržite zmenšovala a mnohé farnosti, ktoré najskôr publikovali svoje biltény v ruskom jazyku, prešli v 60. rokoch na francúzštinu alebo angličtinu. 

Laici

Napriek ich veľmi malému počtu sa spomedzi ruských gréckokatolíkov dokázali mnohí vyznamenať v rozličných oblastiach. Medzi týmito vrcholnými osobnosťami 20. storočia figurovali maliari Leonid Brajlovskij e Rimma Brajlovskaja a ikonograf Grigorij Malcev. Georgij Maklakov – syn Nikolaja Maklakova, ministra vnútra provizórnej ruskej vlády, ktorý bol potom zavraždený – sa stal známym učencom a lingvistom.

Spisovateľ Michail Gavrilov sa obetavo venoval politickému a duchovnému zmierovaniu medzi Poliakmi a Rusmi. Vera Belin-Sussalinová sa stala intelektuálkou s dôležitými vzťahmi vo vatikánskych kruhoch. Juliia Danzasová (1879 – 1942), osobná priateľka exarchu Feodorova a Alexandry Feodorovnej, poslednej ruskej cárovnej, ktorej bola spoločníčkou, sa stala filozofkou a nadanou spisovateľkou.

Ale najslávnejším ruským katolíckym učencom 20. storočia je nepochybne Vjačeslavs Ivanov (1866 – 1949), ktorý je považovaný za najväčšieho ruského náboženského mysliteľa po Vladimírovi Soloviovovi.

Školy a semináre

Keď sa po komunistickej revolúcii spustila veľká vlna utečencov do západnej Európy, rímskokatolícke cirkevné úrady, hlavne vo Francúzsku a Nemecku, začali spolupracovať s ruskými charitatívnymi organizáciami. Aj Konštantínopol/Istanbul sa stal jedným z hlavných centier zbierky pre ruských emigrantov.

Dvaja jezuiti, Louis Baille a Stanislaw Tyszkiewicz (1887 – 1962), sa mali dohodnúť na pápežskej misii v Gruzínsku, ktoré len nedávno získalo nezávislosť. Kirion II., novozvolený catholicos Gruzínska, vskutku prejavoval znaky rastúcej sympatie voči Katolíckej cirkvi. Nanešťastie, pápežská delegácia musela upustiť od svojich zámerov z dôvodu správ o príchode sovietskych jednotiek na Kaukaz.

Obidvaja jezuiti zostali v Konštantínopole, kde zorganizovali kolégium pre ruských chlapcov. Následne bola táto škola presťahovaná do Belgicka (Namur) a potom do Francúzska (Paríž – Meudon), kde pokračovala vo výchove detí ruských émigrés.

Radi čítate Postoj?

Bez vás by sme Postoj nemohli tvoriť.

Pridajte sa k našim podporovateľom na podpora.postoj.sk

V epoche pred prvou svetovou vojnou, keď ruské katolícke hnutie dosiahlo svoj vrchol, mali ruskí gréckokatolíci svoje komunity a centrá na rozličných kontinentoch, ale prevažne boli sústredení v hlavných mestách západnej Európy, hlavne vo Francúzsku a Nemecku.

V poľskom Ľubline existoval misionársky inštitút a niekoľko centier pracovalo aj v nezávislej Litve, zvlášť v Kaunase. Na niektorých prihraničných územiach východného Poľska, ktoré sú dnes súčasťou Bieloruska a Litvy, boli zorganizované jezuitské misie. Celá táto práca bola brutálne prerušená vypuknutím druhej svetovej vojny a sovietskou okupáciou východného Poľska.

Činnosť gréckokatolíckych Rusov sa podobným spôsobom odohrávala aj na Ďalekom východe pred nástupom čínskeho komunizmu k moci. Otcovia marianisti boli zvlášť aktívni v Charbine (Mandžusko), kde bolo početné ruské obyvateľstvo. Jezuiti s pomocou niekoľkých pravoslávnych kňazov, ktorí sa stali katolíkmi, a kongregácie írskych sestier, ktoré sa venovali vyučovaniu, zorganizovali farnosť a kolégium v Šanghaji. Väčšinu týchto ruských kňazov následne uväznili tak Japonci, ako aj čínski komunisti.

Anglický jezuita Frederick-Feodor Wilcock (1906 – 1985) prišiel za ruskými utečencami až na Filipíny, odkiaľ im pomohol vycestovať do novej vlasti. Mnohí Rusi sa následne usadili v Austrálii, kde bolo v blízkosti Sydney (Kew) založené ruské gréckokatolícke centrum, ktoré viedli otcovia marianisti.

Keď sa Wilcockovi konečne podarilo odísť z Ďalekého východu do USA, v roku 1951 zorganizoval v New Yorku ruské centrum pri Fordhamovej univerzite. Následne bol názov tohto centra zmenený na „Centrum Jána XXIII. pre štúdium kresťanského Východu“. Po zavretí tohto centra v roku 1985 bola jeho knižnica presťahovaná do Centra východných kresťanských štúdií Univerzity v Scrantone (USA).

„Fond Jána XXIII.“ v počte 12 000 knižných jednotiek sa medzičasom stal súčasťou knižnice jezuitského Centra Východ-Západ Michala Lacka v Košiciach.  

Pred vypuknutím prvej svetovej vojny bol založený v Enghiene v Belgicku malý seminár pre gréckokatolíckych Rusov, ale neprežil okupáciu Belgicka. Podobný pokus o formáciu budúcich ruských gréckokatolíckych kňazov bol podniknutý v Lille vo Francúzsku, keď dominikáni zorganizovali Séminaire de Saint Basile, ktorý mal však krátky život. Ostatní duchovní sa formovali v Misionárskom inštitúte v poľskom Lubline a v Gréckom kolégiu v Ríme.

V roku 1929 nakoniec Pius XI. založil Pápežské ruské kolégium (Russicum) v Ríme pre formáciu budúcich ruských gréckokatolíckych kňazov. Vedenie tohto kolégia zveril Spoločnosti Ježišovej. Cieľ Russica sa zmenil po Druhom vatikánskom koncile, pričom sa začal zameriavať na zlepšovanie vzťahov medzi rímskokatolíkmi a východnými pravoslávnymi cirkvami. Kolégium začalo čoraz častejšie prijímať ruské delegácie.

V tom istom čase malý počet ruských pravoslávnych seminaristov a niekoľko študentov z pravoslávnych cirkví Srbska, Rumunska, Grécka, Československa, Poľska, Fínska a Ameriky a ďalších žilo a študovalo v Russicu.

Niektorí jezuitskí rektori tohto rímskeho kolégia sa stali známymi práve vďaka práci medzi Rusmi. Philippe de Régis de Gatimel (1897 – 1955) a Paul Mailleux (1905 – 1983) venovali svoj život apoštolátu v Rusku. Prvý spomenutý pochádzal zo vznešenej francúzskej rodiny a pracoval medzi Rusmi a východnými Slovanmi v Poľsku, Francúzsku, Taliansku a Južnej Amerike. Bol pionierom súčasného ekumenizmu.

Belgičan Mailleux potom zavádzal do praxe Régisove myšlienky. Urobil to otvorením Russica a ruského katolíckeho sveta pravoslávnym: pozval ruských pravoslávnych študentov študovať do kolégia a udržiaval dobré vzťahy s ruskou pravoslávnou hierarchiou, pričom do ruského apoštolátu vniesol nového ducha ekumenického povedomia. Treba spomenúť aj jeho vydavateľskú činnosť „Život s Bohom“ (I. Poznova) v Bruseli.   

Katolícki Rusi byzantského obradu

Na konci 70. rokov sa dalo ešte tvrdiť, že kňazi zaangažovaní v ruskom katolíckom apoštoláte boli aktívni vo vyše sedemdesiatich centrách a inštitúciách roztrúsených v približne sedemnástich krajinách: Argentína, Austrália, Belgicko, Brazília, Kanada, Fínsko, Francúzsko, Nemecko, Grécko, Izrael, Taliansko, Juhoslávia, Holandsko, Portugalsko, Španielsko, Švajčiarsko a USA.

Dnes gréckokatolícki Rusi tvoria malú skupinu a ruský etnický prvok veľmi poklesol. Ruské katolícke farnosti existujú v Taliansku (Rím: sv. Anton opát, chrám Ruského kolégia), vo Francúzsku (Paríž a Lyon), v Nemecku (Mníchov: Sankt Nikolaus; Essen), vo Fínsku (Myllyjarvi at Espoo: Svätí Peter a Pavol), v Brazílii (Ipiranga-Sao Paolo: Annunciation) a v Argentíne (Buenos Aires: Svätí Peter a Pavol).

V Severnej Amerike sú komunity v New York City (Saint Michael) a v El Segundo v blízkosti Los Angeles (Saint Andrew).

Publikované s láskavým súhlasom otca arcibiskupa Cyrila Vasiľa, sekretára Kongregácie pre východné cirkvi. Kompletný historický prierez o ruských gréckokatolíkoch získate po prečítaní článkov, ktoré sú publikované tu.  

Na konci článku vás ešte poprosím o jednu vec:

Ak radi čítate moje články na Postoji, staňte sa, prosím, členom klubu podporovateľov Postoja. 

  

Vašich 5 eur mesačne výrazne pomôže k vzniku ďalších našich článkov.
Ďakujem. Ján Krupa

Viac o podpore nájdete na podpora.postoj.sk

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo