Lenivé ruky sú čertove nástroje. Prehnane zaneprázdnené ruky niekedy tiež

„Bohatstvo je najmenšia vec na svete a zo všetkých najmenší dar, aký Boh môže dať človeku. Preto náš Pánboh zvyčajne dáva bohatstvo hrubým somárom, ktorým inak nič nedopraje,“ mal povedať nemecký reformátor Martin Luther.

Na prvé počutie zvláštny výrok pre každého, kto je povrchne oboznámený s tézou sociológa Maxa Webera o vplyve protestantskej reformácie na vznik moderného priemyselného kapitalizmu. Lenže náboženskí reformátori 16. storočia ako Martin Luther alebo Ján Kalvín neboli žiadni prvoplánoví hlásatelia „evanjelia prosperity“. Išlo im o pravdivejší výklad Božieho slova za účelom spásy ľudskej duše, nie o budovanie svetského bohatstva. Aj samotný Max Weber zdôrazňuje vo svojej slávnej knihe Protestantská etika a duch kapitalizmu, že širšie spoločenské dopady reformácie, vrátane vzniku industriálneho kapitalizmu, boli z pohľadu samotných reformátorov nezamýšľané, nepredvídané a v mnohých ohľadoch by boli možno nimi osobne neželané.

Weber tiež tvrdil, že keď už sa raz mechanický stroj kapitalizmu dal do pohybu, svoje duchovné korene nielenže nepotrebuje, ale ich dokonca má tendenciu potierať svojím kalkulujúcim racionalizmom, ktorý z výroby preniká do všetkých oblastí ľudskej činnosti.

V roku 1980 publikoval ekonóm Gerhard W. Ditz text s názvom Protestantská etika a trhová ekonomika. Všíma si v ňom pokles produktivity, ústup od sporenia a ochoty podstupovať investičné riziko či stratu posvätnosti vlastníctva v tradičných baštách protestantizmu (a priemyselného kapitalizmu). Ba konštatuje, že „najpevnejšími zástancami puritánskych hodnôt sa v posledných desaťročiach stali katolíci a katolícke inštitúcie“.

Napriek tomu, že sa zmenil protestantizmus i kapitalizmus, aj 502 rokov po legendárnom pribití Lutherových 95 téz na kostol vo Wittenbergu nejaké subtílne puto akoby medzi nimi predsa len pretrvávalo. Či presnejšie, ani nie tak medzi protestantizmom a kapitalizmom, ako skôr medzi protestantizmom a prácou.

Je toľko skloňovaná protestantská pracovná morálka skutočnosťou? Alebo ide len o slogan na posilnenie sebavedomia protestantov? Prípadne, nejde len o snahu robiť cnosť z núdze vorkoholizmu? Alebo ešte horšie, propagandistický prostriedok nátlaku, aby sa pracujúci v protestantských krajinách nechali ochotnejšie žmýkať svojimi zamestnávateľmi?

Nutkanie činorodosti

Ekonóm Jörg Spenkuch z Northwestern University v USA počas posledného desaťročia dolaďoval svoj výskum, ktorý sa pozrel na trh práce v katolíckych a luteránskych oblastiach súčasného Nemecka, ako ich geograficky rozdelil Augsburský mier z roku 1555. Podľa jeho výsledkov nemeckí evanjelici pracujú týždenne v priemere asi o tri hodiny viac ako katolíci. Vďaka tomu majú vyššie zárobky, aj keď nie nutne vyššiu hodinovú mzdu. Majú tiež väčšiu tendenciu k samostatnej zárobkovej činnosti.

Vzájomného vzťahu protestantizmu a práce (či presnejšie jej nedostatku) sa týkala aj štúdia Andrého van Hoorna z univerzity v Nijmegene a Robberta Maselanda z univerzity v Groningene. Skúmali údaje o subjektívnych pocitoch pohody u 150-tisíc ľudí v 82 krajinách.

Je známe, že nezamestnanosť zmenšuje pocit šťastia a osobnej pohody bez ohľadu na vierovyznanie jednotlivca. No podľa holandských vedcov nemať prácu je pre protestantov ešte o 40 percent bolestivejšia skúsenosť než pre ostatných.  

„Protestantizmus je príčinou silnejšej pracovnej morálky,“ citovali pred šiestimi rokmi britské noviny Independent spoluautora štúdie Andrého van Hoorna. „Zaujímavosťou je, že nejde ani tak o protestantských jednotlivcov, ktorí trpia viac v dôsledku nezamestnanosti, než o jednotlivcov (tak protestantov, ako aj neprotestantov) žijúcich v protestantských spoločnostiach. Naše výsledky podporujú Weberov argument, že ide skôr o dôsledok étosu, ktorý sa vyvinul z historickej protestantskej etiky, než o vplyv súčasného individuálneho presvedčenia protestantov.“

Lesk i biedu protestantskej pracovnej morálky zhrnul výrok reformátora Mikuláša Zinzendorfa z roku 1738: „Človek nepracuje ani tak preto, aby žil, ale žije preto, aby pracoval. A keď už nie je žiadna práca, človek trpí alebo ide spať.“

Kým staroveká antika prácou pohŕdala ako záležitosťou otrokov, pre stredovek išlo o súčasť Božieho trestu za Adamov pád. Šľachtu zaujímali vojenské cnosti, kým Katolícka cirkev ako záslužnú vyzdvihovala najmä prácu duchovných. Pre ostatných (roľníkov, remeselníkov...) bola práca nutným zlom a jednoducho prostriedkom na obživu.  

Reformácia povzniesla svetskú prácu na povolanie, ktorým sa dal systematicky oslavovať Boh. No neskorší posun vo vnímaní od „práce ako prostriedku“ ku „práci ako cieľu“ niesol so sebou aj nezamýšľané dôsledky, ktoré sa prejavili vtedy, keď sa spoločnosť sekularizovala.

Ak žijeme, aby sme pracovali, zamestnanie sa stáva našou identitou. Ak oň prídeme, zomiera nejaká časť z nás. V tomto zmysle je možno psychologicky uspokojivejší prístup „pracujeme, aby sme žili“.

Jeden novinový titulok z roku 2013 znel takto: „Bankový praktikant, ktorý zomrel po tom, ako odrobil 72 hodín, cítil tlak excelovať.“

Smrť 21-ročného Nemca Moritza Erhardta vtedy rozpútala debatu o pracovných podmienkach v investičnom bankovníctve. Karoši, teda náhlu „smrť z prepracovania“ sme doposiaľ poznali hlavne ako japonský či východoázijský fenomén.

Chorobný vorkoholizmus na niektorých pracoviskách je len jeden extrém súčasného pracovného sveta. Druhým je prokrastinácia, teda odkladanie úloh, ktoré sú pred nami – často s tým, že sa horúčkovito vrháme do náhradných aktivít, aby sme sami seba oklamali svojou zaneprázdnenosťou.

Balansovanie medzi týmito dvomi krajnosťami sa deje v prostredí permanentného tlaku akejsi súťaživej spotreby. Vďaka tendencii porovnávať sa a sociálnym médiám ako Instagram či Facebook sme tlačení zhŕňať drahé hračky alebo zbierať finančne nákladné zážitky, aby sme udržali krok nielen s ľuďmi od susedov, ale s celým širším okruhom našich známych až po spolužiakov zo základnej školy, ktorých sme síce osobne už možno celé roky nestretli, no sociálne siete nám ich úspechy prezentujú takmer naživo a dennodenne...

V každom prípade, ak sa práca vykĺbila z rámca, ktorý jej určovala náboženská viera, nie je spôsobom, ako skrotiť výstrelky súčasného pracovného sveta, pokúsiť sa onen rámec obnoviť?

Nemať prácu ako modlu

Presbyteriánsky kazateľ a spisovateľ Tim Keller si v podtitule svojej knihy Viera a práca kladie otázku, ktorú sme už spomenuli v súvislosti so Zinzendorfom: „Pracujeme, aby sme žili, alebo žijeme, aby sme pracovali?“ Autor pripomína teologické dôvody, ktoré Luthera viedli k vyzdvihnutiu svetskej práce. Nemecký reformátor spochybnil stredoveké rozdelenie ľudí na „duchovný“ a „svetský stav“. V rámci všeobecného kňazstva sú všetci kresťania „duchovným stavom“.

Tým pádom aj svetská práca, nielen práca kňazov, je v Božích očiach hodnotná. Prácou nás Boh povoláva do sveta a k svedectvu. Nechce, aby sme sa oddelili od sveta. Práca je sféra nášho povolania a takisto svedectva. A v Božích očiach má hodnotu aj práca, ktorá v ľudských očiach nemá príliš vysokú prestíž, ak je svedomite urobená.

Boh dokonca pracuje cez našu prácu. Podobne ako rodič dáva deťom robiť drobné práce v domácnosti, aby posilnil ich charakter, aj keď sám by ju urobil lepšie alebo rýchlejšie.

Keller cituje Luthera: „Čo iné je všetka naša práca pre Boha – či už na poliach, v záhrade, v meste, v dome, vo vojne alebo vo vláde – ako iba detská snaha, skrze ktorú nám chce dať svoje dary na poli, doma a kdekoľvek inde?“       

Americký presbyteriánsky kazateľ pripomína, že reformátori pokladali prácu za stredobod Božieho zámeru pre ľudský život: „Kalvinisti ju považovali za spôsob, ako pokračovať v Božej tvorivej práci budovania kultúry, ktorá si ctí Boha. Luteráni ju videli ako prostriedok Božej prozreteľnej práce starajúcej sa o Jeho stvorenie.“

V myslení reformátorov teda práca nebola samoúčelná. Problémom dnešného sveta je, že práca sa stáva sama modlou alebo prostriedkom modloslužby smerom k našim súkromným bôžikom slávy, úspechu či peňazí. Naučiť sa identifikovať tieto modly v našich osobných životoch a eliminovať ich, patrí podľa Kellera k spôsobom, ako našej práci vrátiť zámer, ktorý s ňou mal Boh.  

V slovenskom prostredí sa o pozoruhodný pohľad na duchovný rozmer práce pokúsil evanjelikálny teológ Pavel Hanes v knihe Súčasné problémy kresťanského svetonázoru. Súčasný svet sa na prácu pozerá buď proste len ako na prostriedok zabezpečovania obživy, nástroj na získanie spoločenského postavenia, prostriedok osobnej sebarealizácie, či ako na kombináciu týchto troch prvkov.

Hanes cituje katolíckeho teológa Tomáša Akvinského, ktorý videl prácu ako „namáhavé dobro“, aj švajčiarskeho reformovaného teológa Karla Bartha, ktorý ju považoval za „aktívny prístup k stvoreniu v súlade s Božím plánom“.

Slovenský evanjelikálny teológ sám argumentuje v prospech biblického pohľadu na prácu, ktorý zahŕňa tri aspekty: dôstojnosť, služobnosť a márnosť. Inak povedané, práca nám dáva dôstojnosť, no nemáme byť na ňu namyslení. Svojou prácou máme druhým ľuďom slúžiť bez toho, aby sme sa nechali zotročiť. A napokon, každá práca prináša len prechodné výsledky a často sa javí nezmyselne a namáhavo, pokiaľ si neuvedomíme, že potrebujeme Božiu spásu a máme „robiť ako Pánovi“. Prácou „ako pre Pána“ môžeme dať zmysel aj stereotypnému či inak nenapĺňajúcemu zamestnaniu...

Na tomto mieste možno ešte dodať, že súčasťou biblického plánu pre prácu je tiež tretie Božie prikázanie, ktoré nám ukladá svätiť deň sviatočného odpočinku. Nedeľa nie je len dňom oddychu, ale aj rozjímania, ktoré nám dáva odstup od nášho pracovného povolania. 

V konečnom dôsledku sa problém práce odohráva v napätí medzi dvomi slovenskými porekadlami: „Drž sa roboty do soboty“ a „Darebák má nedeľu každý deň“.