Volajú ho „lietajúci farár“. Už keď sme za ním prišli do malej obce Vrbov, našli sme ho, ako s pomocou istiaceho lana dával pozor na deti štverajúce sa po horolezeckej stene, ktorú má na farskom dvore. Na zemi sme ho nezastihli, ani keď sme si predtým dohadovali rozhovor telefonicky. Nebol však na svojom padáku, s ktorým si chodieva zalietať vo voľnom čase, ale natieral práve strechu. Hovorí o tom, čo ho trápi pri pohľade na dnešnú cirkev, v čom sú niektorí kňazi zbytočne radikálni a či ešte platí pre Spiš označenie "katolícky región".

Odkiaľ pochádzate?

Vyrastal som vo Svite. Rodičia boli pre mňa aj mojich dvoch súrodencov veľkým darom. Ďalší dvaja súrodenci nám zomreli pri pôrode.

Mama bola Liptáčka z Ružomberka, veľmi jemná, láskavá a zbožná žena. Žiaľ, zomrela skoro, v 46 rokoch, ja som mal vtedy devätnásť. Otec bol výnimočný muž s hlbokou vierou. Pochádzal z neďalekého Kežmarku. V mladosti sa venoval ochotníckemu divadlu, modelárskemu krúžku a viedol vo Svite fotoklub. Bol tiež známym lyžiarom a trénerom, aktívne liezol po horách a patril k dobrovoľným členom horskej záchrannej služby. Vyšli mu úspešné fotopublikácie Tatry naše malebné alebo Tatry v panorámach. Aj s mojou mamou sa spoznali na zimnom športovom podujatí, on ako zjazdový lyžiar, ona ako bežkyňa na lyžiach.

Predpokladám, že vás tiež viedli k športu a vzťahu k prírode.

Odmalička sme chodili na turistiku, aj keď sa nám nechcelo. Aj ja som súťažne lyžoval. Nepokladám sa ale za nejakého veľkého športovca, skôr je to pre mňa výborný oddych a zdroj radosti.

Mala vaša rodina v časoch komunizmu problémy pre vieru?

Áno, mamka bola učiteľkou na strednej škole, no keď ma prihlásila na hodiny náboženstva, vyhodili ju. Robila potom skladníčku. Obetovala sa kvôli deťom, aby nás mohli formovať dobrí kňazi.

Išli ste do seminára hneď po strednej škole?

Nie, zmaturoval som na jar v roku 1989, keď ešte táto možnosť nebola veľmi veľká. Ale vtedy som ešte ani necítil volanie ku kňazstvu. Odišiel som študovať na technickú univerzitu do Košíc.

Bolo to teda v prelomovom období Nežnej revolúcie. Ako ste ju prežívali?

Bolo to pre mňa, ako aj pre väčšinu ľudí, veľmi euforické obdobie, ktoré nás viedlo k vnútornému obnoveniu, pamätám sa na silnú atmosféru prajnosti v spoločnosti.

Na vysokej škole sme mali s jezuitmi stretnutia v tejto rodiacej sa slobode. Bol to krásny čas. Práve počas neho som pocítil túžbu po kňazskom živote, no na múdru radu svojho spovedníka som najprv dokončil školu. Som mu vďačný, pretože mi to umožnilo väčšie intelektuálne aj ľudské dozretie.

Nebolo by podľa vás, aj na základe vlastnej skúsenosti, lepšie, ak by mladí muži vstupovali do seminára neskôr?

Ťažko povedať, dnešná generácia má aj vďaka internetu lepší prehľad a zdroje vedomostí.

Nemyslím však teraz ani tak kvôli vedomostiam, skôr z dôvodu životnej skúsenosti, ktorú môžu získať pri práci alebo štúdiu nejakého iného odboru, tak ako to bolo vo vašom prípade.

Možno by to nebolo na škodu, ja by som to odporučil. Ale každý sme iný. Ja som v tom veku ešte nebol pripravený. Je možno lepšie zažiť túto skúsenosť ešte pred vstupom do seminára ako počas štúdia teológie. Možno by sa hranica veku pri vstupe do seminára mohla zvýšiť. Otázkou však je, či by to nebolo nefér voči tým, ktorí už sú naozaj zrelí.

Mali ste veľa športových a iných aktivít. Neobávali ste sa, že keď vstúpite do seminára, bude to pre vás obmedzenie?

Obával, zo začiatku to bolo trochu náročné. Ale, našťastie, Spišská Kapitula bola dobrá v tom, že som vo voľnom čase mohol liezť po horách alebo lietať s padákom. Nenarazil som na žiadny odpor.

Aká bola vaša prvá farnosť?

Bol som kaplánom v dedinke Nižné Ružbachy na severovýchode Slovenska. Mal som vynikajúceho farára, ktorý ma viedol k určitej citlivosti na vonkajšiu formu kňazstva, čo mi dovtedy trochu chýbalo.

Už počas štúdia na Kapitule som začal mať blízko ku skautingu. Moja sestra bola okresnou náčelníčkou v popradskom okrese. Pomáhal som organizovať letné tábory. V tom čase sa aj v Ružbachoch rozbiehal skauting a ja som sa stal vedúcim skautského zboru. Mladých to chytilo za srdce a dodnes to tam funguje. Mám z toho radosť. Postupne vznikli oddiely aj na ďalších miestach, kde som pôsobil, či už vo Važci, alebo tu vo Vrbove. Neskôr ma zvolili za oblastného vodcu a patrím tiež do zboru nositeľov „Radu strieborného vlka“ (najvyššie skautské vyznamenanie pre mužov, pozn. red.). Vždy keď sa dá, rád sa so skautmi a skautkami stretnem.

V čom vidíte najdôležitejší prínos skautingu?

Som presvedčený, že nič lepšie sa pre mladých nevymyslelo. Pre mňa ide o životný štýl blízky môjmu srdcu. Nie je to len voľnočasová a zábavná aktivita, ale organizácia, ktorá v istom zmysle vychováva a vedie k hodnotám. Je v nej prítomný kresťanský princíp, no zároveň je otvorená pre všetkých. Aj z môjho skautského zboru už vzišli nejaké kňazské povolania, pritom sme ho nikdy neviedli v čisto katolíckom duchu. Mám hlboký rešpekt ku skautom a skautkám iného vierovyznania.

Súčasná doba sa stáva čoraz viac sekulárnou. Nehrozí, že sa bude kresťanský princíp zo skautingu vytrácať?

„Skauting nie je len voľnočasová a zábavná aktivita, ale organizácia, ktorá v istom zmysle vychováva a vedie k hodnotám.“ Zdieľať

Stáva sa, že občas prídu aj nejaké útoky zvnútra od neveriacich – alebo skôr hľadajúcich – ľudí, ktorí k nám vstupujú. Skautom nemusí byť iba pokrstený veriaci, ale aj ateista. Skautský sľub však v sebe má aj rozmer povinnosti voči Bohu. Ak sa ho niekto snažil meniť alebo ho ignoroval, sám sa vylučuje z organizácie. Máme medzi sebou aj takých, ktorí nezložili sľub, a nie je s tým problém. Ale cieľom každého skauta a skautky je dostať možnosť zložiť skautský sľub, ktorý zahŕňa aj „povinnosť voči Bohu“. Nerozumiem, keď niekto voči tomu vystupuje bojovne a v zlobe. Veď ak mi prekážajú výšky, nebudem robiť horolezectvo. Buď by ma iba ostatní znášali z kopca, alebo im budem svojím prístupom znechucovať život. Do skautingu určite patria hľadajúci ľudia, ale nech minimálne rešpektujú jeho princípy a ak sa na to necítia, nech sľub neskladajú.  

Je to tak aj vo vašom skautskom zbore?

V „mojom“ 66. skautskom zbore Eduarda Korponaya skladajú sľub len tí, ktorých si vodcovia oddielov vyberú a zároveň oslovený musí túto pozvánku k sľubu slobodne prijať. Ale nerobíme pri programe a praktickom skautskom živote žiadne rozdiely medzi tými, čo sľub majú a nemajú. Sme rovnako bratmi a sestrami v tej istej spoločnej organizácii. Sľub umožňuje členovi napredovať k vodcovským funkciám a stať sa neskôr činovníkom v Slovenskom skautingu. Kto ho nemá, nemal by podľa mňa viesť iných skautov. Nikto, samozrejme, nevylúči skauta z tábora preto, lebo nechce ísť na omšu. Ale ak by sa rozhodol cez omšu trénovať hru na lesný roh hneď vedľa kaplnky, tak určite by z môjho tábora išiel domov.

Myslíte si, že bude o skauting záujem aj o desať či dvadsať rokov?

Nemusí byť podľa mňa problémom u mladých ani tak vzťah k Bohu, ako skôr neochota vyjsť z pohodlnosti a túžiť po sebazdokonaľovaní či nasadení spojeného s námahou.

Mám tiež pocit, že mladí si dnes nevedia dostatočne vážiť hodnotu peňazí, pretože si nezažijú, koľko námahy to stojí. My sme v detstve zbierali celý deň zemiaky, aby sme dostali dvadsať korún. Je to možno malá epizódka, ale poznačila nás na zvyšok života. V súčasnosti však mnohé deti takú skúsenosť nemajú a, bohužiaľ, im v tom často bránia aj samotní rodičia s prehnane ochranárskym prístupom.

Myslím si ale, že práve pre radosť z úprimného priateľstva bude skauting v budúcnosti lákavý. Možno nebude masovou organizáciou, ale vždy sa nájdu takí, ktorých pritiahne.

V Čechách momentálne zažívajú skautské družiny a oddiely obrovský nárast, hádam ide o predzvesť toho, čo príde aj k nám a bude to znova „cool“. Deti sa skôr či neskôr presýtia mobilov, internetu a slúchadiel v ušiach. Verím, že samy precitnú a vzbúria sa proti konzumnému životnému štýlu a informačnému znečisťovaniu, podobne ako sa teraz búria proti znečisťovaniu planéty.

Zvyknú vám hovorievať aj lietajúci farár vďaka vašej aktívnej záľube v paraglidingu. Ako ste sa k tomu dostali?

Ešte ako chlapec som lietal s modelmi lietadiel. Človek síce iba sedí na zemi, ale má v rukách ovládanie a získava cit pre aerodynamiku. Vtedy boli modely lietadiel výnimočná vec, dnes to už v dobe dronov nie je taký unikát. Stavali sa desiatky hodín a jedna chyba pri lietaní mohla všetko pokaziť.

Do neba vás to teda ťahalo už od detstva...

Je to tak (úsmev). Keď k nám v deväťdesiatych rokoch prišiel paragliding, bol som pri tom.

Kto ho vlastne dostal na Slovensko?

„Dobrý pilot je však ten, ktorý vie zísť z kopca so zbaleným padákom na chrbte a kvôli bezpečnosti si vie povedať, že dnes to za to nestojí.“ Zdieľať

Boli to horolezci, ktorí sa s paraglidingom zoznámili v Alpách a doniesli ho aj k nám do Tatier a postupne sa to rozšírilo. Samozrejme, padáky ešte nemali takú podobu a kvalitu ako dnes. Boli to také prvé skúšky tohto športu u nás.

S partiou kamarátov sme si kúpili drahý padák a učili sme sa. Museli sme si niekoľkokrát vyšliapať kopec a potom zletieť. Bola to nebojácnosť nevedomých. Keď sa na to spätne pozriem, nebolo to vždy úplne bezpečné.

Koľko hodín už máte za tie roky nalietaných?

Podľa letového denníka mám viac ako tisícdvesto hodín bezmotorového lietania a okolo tristo hodín motorového lietania na padákových klzákoch. Ročne sa mi podarí nalietať asi stovku hodín. Musím mať, samozrejme, pilotný preukaz a všetko potrebné okolo toho.

Čo vás na tom najviac fascinuje?

Je to najprirodzenejší spôsob lietania, rýchlosť je podobná ako pri jazde na bicykli a ovládanie nie je náročné. Hoci človek je vo vzduchu vždy cudzinec, je to úžasný pocit hľadieť na majestátne hory z výšky troch kilometrov. Dôležitá je znalosť poveternostných podmienok a schopnosť reagovať v náročných situáciách.

Mávate strach?

Rešpekt mám vždy, najmä na nových terénoch. Dobrý pilot je ten, ktorý vie zísť z kopca so zbaleným padákom na chrbte a kvôli bezpečnosti si vie povedať, že dnes to za to nestojí.

Ste pri lietaní bližšie k Bohu?

Myslím, že mnohí ľudia lietajú najmä preto, aby sa vnútorne zmierili s vecami, ktoré život prináša. Pre mňa ako veriaceho človeka je to prirodzené prostredie, kde človek cíti blízkosť Boha podobne ako v horách či na púšti. Je tam totiž často sám a v mlčaní aj niekoľko hodín.

Na čo vtedy myslíte?

To si nechám pre seba (úsmev).

V súčasnosti ste farárom v malej spišskej obci Vrbov a máte skúsenosti z klasickej farskej pastorácie. Keď sa pozeráte na dnešnú cirkev, čo vidíte?

Cirkev je dnes vo vážnej kríze a treba si to priznať. Musíme zodpovedne premýšľať nad tým, čo ďalej s kňazskými povolaniami, formáciou kňazov a celibátom. Na Slovensku smerujeme k vážnym zmenám v duchovnom živote. Ako kňazi to vnímame radikálne vo vyprázdňovaní kostolov alebo v neprijímaní sviatostí. Veriaci často nechápu ich plný význam.

Vrátane kňazov?

Áno, pretože niektorí sú často radikálni nad bežný rámec tam, kde to nie je podľa mňa potrebné.

Čo tým myslíte?

Pri krste napríklad niektorí vyžadujú od ľudí nadkódexové požiadavky. Podmieňujú krst sobášom rodičov, pritom to spolu priamo nesúvisí. V katechizme je to jasne definované. Dokonca Kódex ukladá rodičom povinnosť dieťa pokrstiť čím skôr bez ohľadu na ich momentálny stav. Podľa mňa je vážnou vecou im neumožniť splniť si túto ich povinnosť.

Krst je nezaslúžená sviatosť, nedá sa získať alebo stratiť za nejaký skutok rodičov.  Ako kňaz ju nemôžem ľahkovážne odmietnuť, ak ma o ňu vhodne – teda v súlade s Kódexom kanonického práva – žiadajú. Medzi podmienky nepatrí, či sú rodičia cirkevne zosobášení. Veď narastá počet rozvedených, ktorí majú manželskú prekážku a ani nemôžu v rímskokatolíckej cirkvi prijať sviatosť manželstva, a takýmto rodičom sa deti krstia. Ak prekážku nemajú a aj tak sa nechcú cirkevne zosobášiť, často je tam na to vážny dôvod, ktorý kňazovi rodičia určite pri prvom stretnutí a ešte k tomu v prítomnosti partnera či partnerky nepovedia.

Ako majú takú situáciu kňazi riešiť?

„Cirkev je dnes vo vážnej kríze a treba si to priznať. Musíme zodpovedne premýšľať nad tým, čo ďalej s kňazskými povolaniami, formáciou kňazov a celibátom.“ Zdieľať

Ja rodičom dôverujem, že robia, čo môžu. Povzbudzujem ich, aby aj v takejto životnej situácii ostali na ceste dobra. Môže byť súčasťou prípravy na krst ich dieťaťa katechéza, ale rozhodne by som dieťaťu neubral z milostí, ktoré krst dáva. Každým odkladaním krstu ho vystavujeme nebezpečenstvu prostredia, ktoré je neraz plné zla. Nevzal by som si také niečo na svedomie. To nie je o liberálnom postoji, ale o pochopení tejto sviatosti. A dalo by sa hovoriť aj o problémoch pri vysluhovaní sviatosti zmierenia či katechézy týkajúcej sa prijímania sviatosti Eucharistie.

Niektorí argumentujú tým, že rodičia pri krste sľubujú, že budú dieťa vychovávať v katolíckej viere, a tým, že nie sú zosobášení, mu nedávajú správny príklad.

Ak by sme na to išli touto logikou, potom by sme mali odmietnuť krst aj rodičom, ktorí majú problém s alkoholom, fajčením alebo nedodržiavaním dopravných predpisov. Tým nedávajú dieťaťu zlý príklad? Prečo sa tak špeciálne zameriavame iba na šieste prikázanie? Žiaden hriech rodičov nemôže spôsobiť, aby bolo dieťa o krst ukrátené.

Často do ich životov nemôžem úplne vidieť, ide o citlivé a intímne veci, do ktorých nemám právo vstupovať. Avšak ak poviem takýmto rodičom „nie“, čo tým vyriešim? Zavrel by som tým dvere úplne a nedal im ani šancu na neskoršiu nápravu. Pre mňa je to predsa príležitosť porozprávať sa s nimi, povzbudiť ich, aby prijali aspoň civilný zväzok alebo sa zasnúbili. Viacerí prichádzajú po roku či dvoch a neskôr aj prijímajú sviatosť manželstva.

Vyššie ste povedali slová, že cirkev je v kríze. Hovoríte to z pozície kňaza pôsobiaceho na Spiši, ktorý sa považuje za silný katolícky región...

Áno a zároveň sa tu vynára otázka, že keď to tak cítime my tu u nás, ako to potom vyzerá inde?

Povedzte aspoň jednu vec, ktorá je potrebná, aby sa situácia zlepšila.

Významným faktorom sú kňazi. Nič nie je pre cirkev také dôležité, ako mať kňazov, ktorí sú dobrí ľudsky a morálne a ktorí žijú svoju vieru s radosťou.

Čo sa musí stať, aby to tak bolo?

V prvom rade musíme mať ako kňazi úctu k sebe samým a potom ju dokážeme úprimne prejavovať aj voči ostatným veriacim. Mnohí kňazi sú unavení a preťažení z návalu stresu a povinností. Okrem pastorácie riešime administráciu, hospodárske záležitosti, nájmy, bezpečnosť budov a do toho nám život komplikuje nekompromisný pamiatkový úrad. Popri tom všetkom neraz odsúvame ľudí. Treba selektovať, ktorú prácu je naozaj nevyhnutné robiť, vedieť si nájsť svoj koníček a zachovať si osobný vzťah s Bohom. Od nás sa odvíja dobrá atmosféra vo farnosti, musíme si uchovať ľudskosť, normálnosť a zdravú radosť zo stretnutí s ľuďmi.

Pri pastorácii sa často stretávate s tunajšími obyvateľmi. Čo trápi ľudí žijúcich v tomto regióne?

„Nič nie je pre cirkev také dôležité, ako mať dobrých kňazov, ktorí sú dobrí ľudsky a morálne a ktorí žijú svoju vieru s radosťou.“ Zdieľať

Mnohé rodiny sú odlúčené, otcovia alebo matky musia odchádzať za prácou a potom sa manželia vnútorne odcudzia. Ľudia dnes túžia mať veci hneď a často podvolia práci všetko. Niektorí sú k tomu nútení, ale iní majú na výber a aj tak dajú radšej prednosť zamestnaniu pred rodinou. Deti vyrastajú potom bez otcov alebo mám. Vzájomné vzťahy sa tak ochladzujú.

Celkovo sa ako spoločnosť podriaďujeme materializmu. Kedysi sme boli vychovávaní, aby sme pokazené veci opravovali, a nie zahadzovali. Dnes je to naopak a platí to aj pre vzťahy.

Aká je teda viera katolíkov na Spiši? Je to ešte katolícky región?

Je tu veľa jedinečných ľudí, ktorí žijú svoju vieru. Ale cítim, že sa oddeľuje kúkoľ od zrna. Ukazujú sa skutoční veriaci, ktorí sú ochotní pre vieru niečo obetovať. Povrchnejší veriaci odchádzajú a stretávame ich už len napríklad vo veľké sviatky počas roka. Všimnite si, že tých, ktorí postávajú pred kostolmi, ubúda. Sú to ľuďia, ktorých tam ešte niečo ťahá, ale nie sú s tým vnútorne stotožnení natoľko, aby vošli dnu.

Verím však, že vždy bude v každej farnosti niekoľko rodín, ktoré budú praktizovať vieru naplno. Ich počet sa však zmenšuje.

Foto: Adam Takáč, TASR/František Iván

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo