Martyrológium dvadsiateho storočia a znovuzrodenie

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
 Martyrológium dvadsiateho storočia a znovuzrodenie

Príbeh bieloruskej gréckokatolíckej cirkvi počas 20. storočia.

V 19. storočí početní kňazi a laickí veriaci bieloruskej gréckokatolíckej cirkvi po jej násilnom zrušení v roku 1839 potvrdili svoju vernosť Rímu mučeníctvom. V 20. storočí martyrológium gréckokatolíckeho kléru a veriacich v Bielorusku pochádza z dlhého obdobia sovietskej, nemeckej a opätovnej sovietskej okupácie.

Medzi prvými mučeníkmi sa nachádza exarcha ruského exarchátu Leonid Feodorov, zatknutý Sovietmi v júni 1926 v Mogileve (Mahilioŭ) a zosnulý v roku 1935 v internácii vo Vjatke v Rusku, a ďalej mogilevský latinský kňaz Jazep Bielahalovy, veľký podporovateľ gréckokatolíckej cirkvi, zastrelený vo väzení v roku 1928. 

Druhá strana martyrológia sa začala písať, keď sovietska armáda 17. septembra 1939 vnikla na územie západného Bieloruska. Prenasledovanie pokračovalo aj počas nemeckej a opätovnej sovietskej okupácie. Na stranách martyrológia tej epochy nachádzame exarchu Antona Niemanceviča, SJ, apoštolského vizitátora biskupa Mykolu Čarneckeho, CSsR, a archimandritov Fabiana Abrantoviča, MIC, a Andreja Cikotu, MIC.

Mykola Čarneckyj

Biskup Mykola Čarneckyj, CSsR, sa narodil v roku 1884 v Semakivci na západnej Ukrajine. V roku 1931 bol vysvätený za biskupa a vymenovaný za apoštolského vizitátora pre katolíkov byzantsko-slovanského obradu v Poľsku. Zatkli ho 11. apríla 1945 vo Ľvove agenti sovietskeho NKVD    Narodnyj Komissariat Vnutriennych Del (Ľudový komisariát vnútorných záležitostí) súčasne s ďalšími gréckokatolíckymi biskupmi. Po odsúdení na nútené práce strávil jedenásť rokov v žalároch, kde ho mučili a ponižovali. V roku 1956 ho prepustili z väzenia a priviezli ako zomierajúceho do Ľvova, kde sa však vladyka Čarneckyj zotavil a zo svojho lôžka viedol tajnú cirkev. Mykola Čarneckyj zomrel in fama sanctitatis vo Ľvove 12. apríla 1959. Blahorečil ho Ján Pavol II. 27. júna 2001 vo Ľvove.

Fabian Abrantovič

Archimandrita Fabian Abrantovič, MIC, sa narodil v roku 1884 v Navahrudaku (latinská diecéza Vilnius). V roku 1928 ho pápež Pius XI. vyslal do Charbinu v Mandžusku (Čína) ako apoštolského administrátora pre ruských východných katolíkov. Po vypuknutí druhej svetovej vojny bol chytený a v roku 1942 odsúdený Kolégiom NKVD na desať rokov prevýchovných prác v tábore. V skutočnosti nikdy nedošiel do tábora: zomrel 2. januára 1946 vo väzení Butyrki v Moskve. 

Archimandrita Andrej Cikota, MIC, narodený v roku 1891 v Tupalščyzne (diecéza Vilnius), bol hlavou Východnej misie v Charbine. V decembri 1948 bol súčasne s ďalšími marianistami a laickými učiteľmi na gymnáziu pre chlapcov zatknutý čínskymi komunistickými orgánmi a vydaný Sovietom. Po väznení v rozličných žalároch a táboroch zomrel 11. februára 1952 v táborovej ošetrovni Tajshet ako martire ex aerumnis carceris.

Ďalší dvaja bieloruskí vyznávači

Medzi veľkých bieloruských vyznávačov, väznených v sovietskych táboroch a potom prepustených, treba zapísať mená dvoch kňazov Východnej misie v Charbine: Jazep Hermanovič, MIC (vo väzení 1948 1954, zomrel v roku 1978 v Londýne), a Tamaš Padziava, MIC (vo väzení 1948 1955, zomrel v roku 1975 v Londýne). Po apoštoláte v byzantskom obrade mimo svojej vlasti a po tvrdých prenasledovaniach v sovietskych táboroch mohli konečne zakotviť v Bieloruskej misii v Londýne. 

Svedectvo cirkvi v exile (1945 – 1990)

Po druhej svetovej vojne sa celé Bielorusko stalo súčasťou Sovietskeho zväzu. Komunistické orgány boli nepriateľské voči akejkoľvek forme náboženstva, ale gréckokatolícka cirkev bola objektom osobitnej nenávisti. Východné katolícke farnosti boli zrušené a veriaci rozprášení. Niektorí z nich udržiavali kontakty s tajnými ukrajinskými gréckokatolíckymi kňazmi alebo s kňazmi latinského obradu. V tomto ťažkom období bieloruská gréckokatolícka cirkev prežila vďaka enormnému úsiliu bieloruských kňazov a laikov v exile, ktorí zorganizovali pastoračné centrá pre emigrantov v západnej Európe (Nemecko, Londýn, Paríž, Louven) a v USA (Chicago).

Pastoračnú činnosť medzi bieloruskými utečencami v Nemecku vykonávali kňazi Michal Maskalik a Uladzimier Salaviej. 

Archimandrita Lev Haroška, MIC, zorganizoval v roku 1946 Bieloruskú katolícku misiu v Paríži a v roku 1947 začal publikovať bieloruský časopis pastoračného a kultúrneho charakteru Božym Šlacham (Božou cestou), ktorá následne v rokoch 1960 až 1980 vychádzala v Londýne. Otec Haroška bol aj autorom niekoľkých spisov náboženského charakteru. Zomrel 28. júla 1977 v Paríži.

V Chicagu bieloruskí benediktíni Opátstva svätého Prokopa v Lisle zorganizovali bieloruskú gréckokatolícku farnosť Krista Spasiteľa, ktorá sa stala centrom náboženského, sociálneho a kultúrneho života Bielorusov. Publikovali bulletin Da Złučeńnia (V únii). Od roku 1959 viedol túto farnosť páter Uladzimier Tarasevič (1922 1986), ktorý bol v roku 1983 vysvätený za biskupa a vymenovaný za apoštolského vizitátora pre Bielorusov v zahraničí. 

Bieloruská katolícka misia v Londýne

V pokračovaní bieloruskej východnej katolíckej tradície zohrala osobitnú rolu Bieloruská katolícka misia v Londýne, zorganizovaná v roku 1947 otcom Česlavom Sipovičom, MIC (1914 1981). Spolu s vydavateľstvom Božym Šlacham a knižnicou Františka Skarynu sa táto misia stala veľmi dôležitým centrom duchovného a kultúrneho znovuzrodenia Bielorusov nielen v diaspóre, ale aj vo vlasti. Srdcom misie bolo oratórium svätých Petra a Pavla, v ktorom pracoval otec Jazep Hermanovič, známy básnik a spisovateľ, autor početných kníh, medzi ktorými boli spomienky na šesť rokov strávených v gulagu. S aktivitou bieloruskej misie v Londýne sú zviazané aj mená Leva Harošku, MIC, a Tamaša Padziavu, MIC, verného spolupracovníka časopisu Božym Šlacham, ktorého mnohé spisy zostali nevydané. Treba spomenúť aj otca Róberta Tamušanského, ktorý po pastoračnej a výchovnej práci v Londýne prevzal funkciu riaditeľa bieloruského programu Vatikánskeho rozhlasu.

Alaksandar Nadson

V 70. rokoch minulého storočia páter Alaksandar Nadson podnikol enormnú prácu prekladu byzantských liturgických textov z gréčtiny a cirkevnej slovančiny do bieloruského jazyka. Vďaka tejto práci, keď v roku 1990 obnovili pastoračnú aktivitu prvé gréckokatolícke farnosti v Bielorusku, zrušené v roku 1938, ihneď a bez problémov mohli používať liturgické texty v národnom jazyku.

Biskup Česlav Sipovič

Pre pastoračnú starostlivosť o Bielorusov v zahraničí v roku 1960 Svätá stolica vybrala za biskupa Česlava Sipoviča, MIC, ktorý bol prvým bieloruským východným katolíckym biskupom po roku 1839, teda po takzvanej „Polockej synode“. Po 120 rokoch mali Bielorusi znovu vlastného biskupa, ktorý ich reprezentoval na Druhom vatikánskom koncile. Vladyka Sipovič bol súčasne apoštolským vizitátorom pre bieloruských veriacich v zahraničí a rektorom Bieloruskej misie v Londýne, kde zomrel v roku 1981. Jeho nástupcom v pozícii apoštolského vizitátora bol Uladzimier Tarasevič z benediktínskeho rádu. Po jeho smrti v roku 1986 bola úloha vizitátora pre Bielorusov mimo vlasti zverená mitrofornému protopresbyterovi Alaksandarovi Nadsonovi v Londýne.   

Viktor Danilov

V samotnom Bielorusku v Grodne od roku 1976 systematickejšiu pastoračnú činnosť, hoci v tajnosti, vykonával otec Viktor Danilov, ktorý bol predtým zadržiavaný v sovietskych táboroch a potom vysvätený za kňaza vladykom Volodymyrom Sterniukom.

Obnovenie pastorácie vo vlasti

Osemdesiate roky dvadsiateho storočia boli v Bielorusku obdobím rastúceho záujmu o gréckokatolícku cirkev medzi minskými intelektuálmi a univerzitnými pracovníkmi. V roku 1987 – 1988 vychádzali v časopise Litaratura i Mastactva (Literatúra a umenie) články Anatola Sidareviča a Jurija Chadyku o dejinách gréckokatolíckej cirkvi. Otázka oživenia východnej katolíckej cirkvi bola preberaná aj v publikáciách M. Dubianieckého a J. Drahuna. V jeseni 1989 sa niekoľko minských mladých intelektuálov (S. Ablamejka, I. Dubianieckaja, K. Mackievič) rozhodlo publikovať časopis Unija s cieľom podporiť oživenie gréckokatolíckej cirkvi.

Časopis Unija

Znovuzrodenie východnej katolíckej cirkvi v Bielorusku bolo posilnené v marci 1990 návštevou Minska otcom Alaksandarom Nadsonom, apoštolským vizitátorom pre Bielorusov v zahraničí, ktorý priniesol humanitárnu a medicínsku pomoc pre černobyľské obete. Bolo pre neho veľkým prekvapením, keď v Minsku stretol mladých bieloruských patriotov, ktorí sa označovali za gréckokatolíkov. Jedenásteho marca 1990 otec Nadson slávil prvú božskú liturgiu v bieloruštine v Minsku, v latinskom chráme na Kalvarskom cintoríne; 13. marca sa stretol s redakciou časopisu Unija a dal svoje požehnanie pre prvé číslo časopisu, ktorý sa tlačil v Lotyšsku a tajne prinášal do Bieloruska; jeho predstavenie v Minsku zhromaždilo niekoľko desiatok ľudí z oblasti kultúry a patriotického hnutia. V krátkom čase sa tento časopis stal dôležitou udalosťou v náboženskom živote krajiny. 

V septembri 1990 bola zaregistrovaná civilnými autoritami v Minsku prvá gréckokatolícka farnosť v Bielorusku, ktorá obnovila pastoračnú činnosť po druhej svetovej vojne. Následne boli zaregistrované gréckokatolícke farnosti v mestách Homiel (Gomieľ), Mahiliou (Mogilev), Vitebsk, Polock, Hrodna (Grodno), Brest, Maladečna a Lida.

Jan Matusevič

Od začiatku roku 1991 začal sláviť liturgiu vo svojom byte v Minsku otec Jan Matusevič († 1998), veľký podporovateľ bieloruského národného prebudenia, ktorý bol následne vymenovaný za dekana gréckokatolíckych farností v Bielorusku. Takto sa začalo obrodenie gréckokatolíckej cirkvi v Bielorusku.   

Zlyhal proces pocirkevnenia

Časť inteligencie a mládeže s jasným národným povedomím mala určitú sympatiu pre znovuzrodenie zjednotenej cirkvi v Bielorusku. Avšak táto morálna, všeobecná a praktická podpora nemala za následok proces ich pocirkevnenia, totiž integrácie do sviatostného života Cirkvi. Hlavnú prekážku predstavoval nedostatočný počet kňazov, chrámov a vhodných administratívnych štruktúr.

Stále ešte nemajú vlastného biskupa

V medziobdobí vyše dvetisíc gréckokatolíkov v Bielorusku podpísalo žiadosť adresovanú pápežovi Jánovi Pavlovi II., aby Svätá stolica vymenovala pre nich biskupa. V jeseni 1993 bol vyslaný do Bieloruska vizitátor Kongregácie pre východné cirkvi Jan Sergiusz Gajek, MIC. Na začiatku roku 1994 bol vymenovaný za apoštolského vizitátora ad nutum Sanctae Sedis a gréckokatolícke komunity v Bielorusku boli podriadené priamej jurisdikcii Kongregácie pre východné cirkvi. 

Dvadsiateho piateho marca 1994 Kongregácia pre východné cirkvi schválila preklad liturgických textov do bieloruštiny, ktorý zhotovil otec Nadson v Londýne. V roku 1995 sa začal v Polocku a Minsku publikovať bieloruský gréckokatolícky časopis Carkva s priemerným nákladom 2000 kusov. Redakcia tohto časopisu sa presťahovala v roku 1996 z Polocka do Brestu. V Polocku zostalo pri gréckokatolíckej farnosti malé vydavateľstvo Safija, ktoré publikuje historické a náboženské knihy. Toto boli prvé významné kroky pre obnovenie verejnej pastoračnej činnosti.

Niekoľko štatistických údajov

Bieloruská gréckokatolícka cirkev (Bielaruskaja Hreka-Katalickaja Carkva) vo vlasti zostáva v priamej jurisdikcii vatikánskej Kongregácie pre východné cirkvi. Na základe mandátu od tejto kongregácie apoštolský vizitátor ad nutum Sanctae Sedis pre veriacich byzantského obradu archimandrita Jan Sergiusz Gajek, MIC vykonáva službu pastoračného vedenia gréckokatolíckych komunít.

Na začiatku roku 2010 gréckokatolícka komunita v Bielorusku zahrnovala päťdesiat farností (časť z nich bola v očakávaní štátnej registrácie). Farnosti sú zoskupené v dvoch protopresbyterátoch (Minsk – Brest a Vitebsk – Polock). Dnes sa odhaduje okolo 3000 katolíckych veriacich byzantského obradu v Bielorusku, ale časť z nich žije „vo vnútornej diaspóre“, totiž mimo pastoračných štruktúr gréckokatolíckej cirkvi.

Pastoračnej službe v Bielorusku sa venujú pätnásti kňazi. Obnovuje sa mníšsky život. V Polocku existuje malý monastier studitských mníchov. V seminároch študuje desať seminaristov (medzi nimi niekoľkí rehoľníci). Len dve farnosti vlastnia malé chrámy, v ostatných boli zorganizované pastoračné centrá s vnútornými kaplnkami. Farská pastorácia sa kompletizuje rozličnými formačnými iniciatívami v letnom období (púte, duchovné cvičenia, duchovné sedenia, skauti, katechetické kurzy). Gréckokatolícki kňazi v Bielorusku sú zapojení do rozličných foriem medzikonfesionálnej spolupráce, hlavne v sociálnej oblasti a v oblasti podpory bieloruskej kresťanskej kultúry.    

Bieloruské gréckokatolícke komunity mimo vlasti boli Kongregáciou pre východné cirkvi zverené do starostlivosti apoštolskému vizitátorovi pre Bielorusov v zahraničí, mitrofornému protopresbyterovi Alaksandarovi Nadsonovi († 2015), rektorovi Bieloruskej misie v Londýne.

Odhaduje sa 2000 bieloruských gréckokatolíckych veriacich v zahraničí, ktorým pastoračnú starostlivosť poskytuje päť kňazov. V ostatných rokoch vzrástol počet nových emigrantov z Bieloruska do západnej Európy a Severnej Ameriky. Najviac zorganizované komunity sú v Londýne, Chicagu, Anverse a Prahe. Rozličné skupiny bieloruských gréckokatolíkov sú prítomné aj v iných mestách západnej Európy.

Publikované s láskavým súhlasom otca arcibiskupa Cyrila Vasiľa, sekretára Kongregácie pre východné cirkvi. 

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo