Obrátenie v base môže byť ľahké, skúška príde na slobode

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Obrátenie v base môže byť ľahké, skúška príde na slobode

Vianoce v bratislavskej väznici. Foto: ZVJS

Rozhovor s väzenským kaplánom z bratislavského Justičného paláca Andrejom Streicherom.


Veriaci na jeho svätých omšiach majú rovnaké oblečenie a ak chcú prísť na omšu, musia si o to požiadať. S väzenským kaplánom Andrejom Streicherom sa rozprávame nielen o rozdieloch medzi bežnou pastoráciou a duchovnou službou vo väznici, ale aj o tom, či sa väzni spovedajú, ako je to s obráteniami a či má niekedy strach. 

Bola práca väzenského kaplána vaším snom? 

Ako bohoslovci sme mali v seminári možnosť chodiť v rámci vychádzok na rozhovory s väzňami. To bolo ešte v rokoch 2001 a 2002. V roku 2003 vznikol Ordinariát ozbrojených síl a ozbrojených zborov SR. Pocítil som túžbu doň vstúpiť, ale predstavení mi povedali, že najprv treba odpracovať päť rokov pre diecézu, za ktorú som študoval. 

Takže po vysviacke ste šli normálne za kaplána...

Áno. Najprv som bol rok diakonom na Arcibiskupskom úrade v Trnave, potom tri roky kaplánom v bratislavskom Blumentáli a rok v Senci. 

V roku 2011 som na základe pozvania otca biskupa Františka Rábeka prijal ponuku stať sa kňazom ordinariátu. Mal som síce predstavu o duchovnej službe v inom rezorte, ale povedal, že potrebuje posilu vo väzenstve, a ja som súhlasil. 

Treba povedať, že dnes sa dá študovať priamo za ordinariát, ale keďže ide o veľmi špecifickú pastoráciu, existuje požiadavka na kňazov, ktorí majú nejaké skúsenosti aj z bežnej pastorácie. 

Vo väzenstve pôsobíte už osem rokov. Ako by ste opísali rozdiely oproti bežnej pastorácii? 

Je to veľký rozdiel. Už len v tom, že „vonku“ prichádzajú do kostola ľudia sami, kým u nás si musia väznené osoby v prípade záujmu o svätú omšu alebo rozhovor podať žiadanku. Následne idem osobne po nich podľa jednotlivých skupín, ktoré môžu ísť spolu na svätú omšu. 

Takže nemôže ísť na omšu hocikto s hocikým?

Nie. Máme približne 50 skupín. Určujú sa po celách, ktoré spolu môžu, respektíve nemôžu prísť do kontaktu. Skupinu tak môže tvoriť jedna osoba, ale aj 40. Okrem toho, každý deň si musím preverovať zoznam a zloženie skupín, pretože skupina sa môže zmeniť zo dňa na deň. Stačí napríklad, keď jednému obvinenému zmenia druh väzby na kolúznu, teda pre riziko z ovplyvňovania svedkov, a už nemôže ísť s ostatnými. 

"Väzni tiež spáchali hriech, tak ako mnoho z nás spácha hriech. Lenže oni za svoj hriech skončili vo väzení." Zdieľať

Väzňov si teda osobne predvádzate do kaplnky? 

Eskorta je pojem pre ozbrojené sprevádzanie mimo ústavu, vo vnútri hovoríme o predvádzaní. V praxi to vyzerá tak, že prídem k cele, príslušník ju otvorí, urobí kontrolu väzňa a ja si ho potom sám predvádzam do kaplnky. Preto som príslušník Zboru väzenskej a justičnej stráže, inak by som nemohol byť s väzňami sám. Musel by byť pri mne iný príslušník, ktorý by nás strážil, čo by bol problém napríklad pri spovedi. 

Nosíte zbraň? 

Nie. Pri väzňoch vo vnútri väznice ani nemôže byť príslušník z bezpečnostných dôvodov so zbraňou. Keďže kňazi nevykonávajú eskorty, nemusíme nosiť zbraň. Nás sa týkajú len cvičné streľby raz ročne. 

Chodíte vo väznici v uniforme?

Vo vnútri nie. Všetci, samozrejme, vedia, že sme príslušníci. No v prvom rade sme kňazi. 

V čom sú ešte rozdiely oproti kostolu? 

Veriaci na mojej omši sú rovnako oblečení, v modrom. 

Máte miništrantov? 

V každej skupine sa nájdu niektorí, čo sú ochotní čítať liturgické čítania. Ku kalichu a ostatným liturgickým veciam nikoho nepúšťam. Ide o môj bezpečnostný priestor. 

Ale asi nedostávajú sväté prijímanie pod obojakým spôsobom? 

Nie. Mnohí obvinení alebo odsúdení mali problémy s alkoholom, takže by nebolo vhodné, aby okúsili čo i len trochu alkoholického nápoja na jazyku. 

Ako často slúžite omše? 

Keď som v službe, každý deň. V nedeľu sú tri sväté omše pre tri skupiny. Pochopiteľne,všetci nemôžu prísť v nedeľu. V priemere vychádza na každého nedeľná omša raz do mesiaca. 

Vy určujete, kto kedy pôjde na omšu? 

Áno, ja mám právo určovať, kto môže ísť skôr alebo neskôr. Ak niekto dostane prednosť, zväčša je to obvinený, čo je na cele sám – aj zo psychologického hľadiska. Inokedy uprednostním napríklad ľudí, čo sa chcú ísť pomodliť, lebo ich čaká súdne pojednávanie a podobne. 

Je záujem aj o spovede? 

Spovedajú sa. Treba povedať, že mnohí majú kánonickú prekážku, čiže napríklad žijú po rozvode v novom zväzku. Mnohí nemajú absolvované prvé sväté prijímanie, robia si ho vo väzení, takisto birmovky.

Čiže robíte klasickú prípravu na sviatosti ako v bežnej farnosti? 

V zásade áno, hoci problém ľudí vo väzbe je, že začnú napríklad u nás, ale keď ich odsúdia, presunú ich do iného ústavu. Preto je praktickejšie, keď si robia prípravu až vo výkone trestu. Výhodou tohto prostredia je, že človek má veľa času na študovanie. Zastupoval som v Leopoldove, kde bol doživotne odsúdený. Veľký katechizmus mal prečítaný trikrát. 

Vráťme sa ešte k spovediam. Kým my na slobode sa vyspovedáme a môžeme začať život od začiatku, väzeň, hoci sa vyspovedá, za pokánie nezíska hneď slobodu. Vnímate tento rozmer? 

Spoveď vo väznici môže znieť ako atraktívna téma, ale treba si uvedomiť, že život tu je veľmi jednotvárny, opakujúci sa. Preto je namieste aj otázka, či môže človek vo väzení vôbec vážne zhrešiť.

K téme pokánia, čo ste sa pýtali, si pomôžem pápežom Františkom. Ten v príhovore talianskym väzenským kaplánom spomína, ako si po rozhovore s väzňami položil otázku: „Prečo oni sú vo väzení a ja nie?“

Aj ja som podobne uvažoval. Väzni tiež spáchali hriech, tak ako mnoho z nás spácha hriech. Lenže oni za svoj hriech skončili vo väzení. Hriech je hriech. 

Do toho rozdielu zrejme vstupuje rozmer trestného činu...

To je už o niečom inom. Morálna teológia pozná len hriech. Oni zhrešili, my hrešíme. 

Čo z toho podľa vás vyplýva? 

Človeka to privádza k otázke prečo. Čo sa stalo? Vo väznici som stretol väzňa, ktorý chodil na tú istú základnú školu ako ja, bol o pár ročníkov vyššie. Pýtal som sa sám seba, prečo on skončil v base a ja nie? No potom som si uvedomil, že vlastne aj ja som skončil v base (úsmev). 

Vážne, otázka je, kde nastal zlom v živote človeka. Niekedy stačí málo. Ako sa hovorí: každý vodič je jednou nohou v hrobe, druhou v base. Poznáme nedbanlivostné trestné činy, človek nechcel a ocitne sa vo väzení. 

Ako väzenský kaplán poznáte dôvody väzby alebo odsúdenia tých ľudí? 

Niekedy áno, niekedy nie. Viacerí z nich sú mediálne známi, takže sa to nedá nevedieť. Mnohí aj sami povedia, čo sa stalo – ak nie na prvom, tak na ďalšom stretnutí. Iste, niektorí aj taja, o ďalších zase povedia spoluväzni. 

Keď sa o niekom dozviete dôvody jeho odsúdenia, je problém to prehltnúť? Pracuje to v hlave? 

Určite. Niekedy je to ťažké, najmä zo začiatku. My však nemôžeme odsudzovať človeka, ale len skutočnosť, čo spáchal. Mám istú výhodu, lebo vidím do vnútra týchto ľudí. Vidím to, čo nevidí sudca, prokurátor, obhajca či médiá.

Zrejme ste svedkom viacerých obrátení. 

Obrátenie vo väznici je jedna vec, druhá vec je, koľkí tak dokážu žiť ďalej po prepustení. Mnohí ľudia takpovediac ťahajú Boha za nohu – keď sa topím, volám o pomoc. Preto prirodzene aj mnohí väzni vyhľadávajú duchovnú službu počas väzby, lebo ešte majú nádej, že ich neodsúdia. 

Čiže pravá skúška viery prichádza v čase súdu, rozsudku? 

V istom zmysle aj medzi väzbou a výkonom trestu, ale zásadnejší zlom a skúška viery nastáva po prepustení na slobodu. Viem však o prípadoch, kde naozaj bývalí väzni pokračujú v živote viery aj na slobode. Poznám príbeh, v ktorom veriaci väzeň nahovoril neveriaceho na sväté omše. Po prepustení na slobodu tento neveriaci – hoci má doma pokrstenú manželku a deti – ich naháňa, aby išli v nedeľu na omšu. 

V roku 2017 navštívil bratislavskú väzncu biskup František Rábek. Foto: ZVJS

Nie je duchovná služba vo väznici len dôvod na rozptýlenie? 

Ani by som nepovedal. Väznení sú stále s tými istými ľuďmi, s ktorými majú dovolené sa stretávať, takže by som nehovoril o nejakom veľkom rozptýlení. Duchovná služba sa poskytuje v mimopracovnom čase, takže sa nemôžu ani uliať z práce. Mnohí si zvolia omšu namiesto vychádzky, lebo na tú majú nárok každý deň, kým svätú omšu nie.  

Môžem tiež povedať, že na rozdiel od svätej omše v bežnej farnosti u nás po omši máme v kaplnke čas vyhradený na spoločné rozhovory. Niekedy rozoberáme to, čo väzňov zaujalo v kázni, alebo rozprávajú príbehy zo života o svojej rodine, prípadne máme katechézu. 

Okrem týchto aktivít sa však musím venovať aj ostatným príslušníkom Zboru väzenskej a justičnej stráže, lebo v prvom rade som určený pre nich. 

Prečo potrebujú svojho duchovného, veď každý patrí do nejakej farnosti? 

Služba pre personál vo väzniciach vychádza z apoštolskej konštitúcie pápeža Jána Pavla II. Spirituali militum curae a tiež z medzinárodnej zmluvy so Svätou stolicou, kde pápež zriaďuje ordinariát, aby členovia ozbrojených zborov mali svojho kňaza, ktorý ich vie pochopiť. Cirkev má o týchto ľudí zvláštnu starostlivosť, keďže ich práca má rôzne špecifiká – napríklad trávia veľa času mimo rodiny, známa je vysoká rozvodovosť a podobne. 

"Vianoce sú u nás najťažším obdobím, pretože človek je odtrhnutý od svojej rodiny." Zdieľať

Mojím poslaním nie je len služba pre samotných príslušníkov, ale aj ich rodiny. Preto krstím, sobášim aj pochovávam. Požehnávam tiež ich príbytky v období Zjavenia Pána.

Blížia sa Vianoce. Sú aj vo väznici najkrajším obdobím v roku? 

V base to nemôže byť najkrajšie obdobie. Práve naopak, Vianoce sú u nás najťažším obdobím, pretože človek je odtrhnutý od svojej rodiny. A prostredie vo vnútri väznice by som rodinou určite nenazýval. 

Preto sa na vianočné sviatky aj špeciálne pripravujete? 

Ponúkame viacero vecí, najmä svätú omšu. Samozrejme, každý by chcel omšu na Štedrý deň,  kvázi polnočnú, teda omšu v noci, ktorá ale vo väznici nefunguje. 

Prečo? 

Z dôvodu stráženia. V noci nemôže byť príliš zvýšená aktivita. Na Štedrý deň býva jedna, maximálne dve omše a na Božie narodenie tri. 

Príprava sa začína už týždeň dopredu, upratuje sa kaplnka, väzni si vyzdobujú oddiely, niektorí si vyzdobia aj celu. Urobia si z papiera stromček, prípadne nejakú hviezdu. Väčšinou posielajú pohľadnice. 

Ako vyzerá štedrovečerná večera?

V našom ústave sa podávajú dve večere. Tento rok to bude najprv vysmážané rybie filé so zemiakovým majonézovým šalátom, plus ovocie. Druhá večera je kapustnica s chlebom a vianočnými oblátkami. 

Idú väzni aj neskôr spať?

Môžu si požiadať o predĺženie a väčšinou sa im vyhovie. Niektorí, čo majú povolený televízor na cele, chcú pozerať polnočnú omšu. Na Božie narodenie dávam do ponukového listu požehnanie Urbi et orbi, takže v tom čase im prepnú na celách rozhlas a môžu počúvať. 

Dostávajú darčeky? 

V roku 2017 prišiel aj otec biskup Rábek. Každý rok chodí do inej väznice. Vtedy priniesol pre všetkých väzňov a príslušníkov čokolády. Ja dávam robiť vždy vreckové kalendáriky. Poteší ich to. 

Niektorí dostanú možnosť ísť na mimoriadne opustenie ústavu, z tých najľahších skupín až na päť dní. Plus bývajú aj mimoriadne návštevy. Bežne má obvinený a odsúdený právo na dve hodiny mesačne. 

Aké boli začiatky v tejto pastorácii, nebáli ste sa? 

Keď sa v bežných farnostiach zmenia kňazi, kostolník zväčša zostáva, takže nový kňaz má všetko pripravené. V našom prostredí pri zmene pôsobiska začínate od nuly. Najprv si musíte vytvoriť vzťah s príslušníkmi, potom s väzňami. Keď má kaplán dobrý vzťah s príslušníkom, čerpá z toho aj väzeň. Niekedy mi príslušníci posúvajú väznené osoby. Keď vidia, že majú problémy, môžu byť akousi spojkou medzi nimi a mnou. 

A strach? 

Určitú opatrnosť som vnímal. Aj šofér musí jazdiť s istým strachom, lebo kto ho nemá, urobí problém. Musím predvídať ako šofér. Keď idú väzni do kaplnky, postavia ich k stene a príslušníci ich prehliadajú. Nemôžu mať ani hodinky. Mám tam aj kameru. 

Nie je táto pastorácia plná smútku, frustrácie? 

V evanjeliu sa píše, že jeden seje, druhý žne. Nevidím prípadnú úrodu, ako žijú, keď sa dostanú na slobodu. Preto sa skôr pýtam, či rozsievam do dobrej pôdy.

Zažívate aj radostné momenty?

Vždy sa nájdu aj také. Veľmi poteší, keď sa možno spočiatku väzeň chcel len dostať z cely, no potom zistí, že s týmto kňazom sa dá, a časom aj mení pohľad a názor na cirkev. Takisto je pekné, keď ide človek po meste a prihovorí sa mu bývalý väzeň. Človeka to poteší. 

Dá sa s väzňami zažartovať? 

Jasné, dá sa. 

Naučili ste sa niečo pozitívne od väzňov za tie roky?

Neviem, či priamo od väzňov, skôr prostredie väznice ma veľa naučilo. Človek tam o určité veci prichádza a až vtedy zistí, akú majú hodnotu. Nie je to len sloboda vo všeobecnosti, ale bežné veci ako možnosť zavolať či ísť na vychádzku. Samozrejme, aj na tie majú väzni nárok, ale vždy je to len medzi múrmi väzenského objektu a v stanovenom čase. Hoci sme v centre Bratislavy, je to iný svet ako vonku. 

Je možné vydržať v tomto prostredí celé povolanie?

Keďže ordinariát je diecéza, už som v nej inkardinovaný. Vždy je síce možnosť vrátiť sa do inej diecézy, ale pochybnosti prichádzajú zväčša len v náročných obdobiach. Vtedy treba vyresetovať. Rád vycestujem, napríklad do Ríma. 

Detektívky nečítate? 

Z trochou nadhľadu sa dá povedať, že v nich žijem (úsmev).  



kpt. Andrej Streicher


Pochádza z Piešťan. Za kňaza bol vysvätený v roku 2007. Ako kaplán pôsobil vo farnosti Bratislava Blumentál a v Senci. Po vstupe do Ordinariátu ozbrojených síl a ozbrojených zborov Slovenskej republiky bol zástupcom vikára a pôsobil v Leopoldove. V súčasnosti je väzenským kaplánom vo farnosti blahoslavenej Zdenky v Ústave na výkon väzby a v Ústave na výkon trestu odňatia slobody v Bratislave. 


Foto – Zbor väzenskej a justičnej stráže

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo