Kňaz z New Yorku: Naša záchrana nezávisí od toho, či zoženieme poslednú konzervu

Košický rodák Štefan Chanas je kaplánom vo farnosti na Staten Island v meste New York. Počas nášho videorozhovoru sa dozvedel, že farár zo susednej farnosti podľahol ochoreniu covid-19. V rozhovore opisuje, ako sa ľudia v epicentre americkej nákazy stavajú k hrozbe koronavírusu a opatreniam. Otvorene hovorí, že čaká od cirkvi viac pomoci ľuďom, a vysvetľuje, aká má byť naša veľkonočná odpoveď na súčasnú krízu. 

Ako dlho ste v Spojených štátoch? 

Sedemnásť rokov. Prišiel som v roku 2003 do slovenskej farnosti sv. Jána Nepomuckého na Manhattane, tam som bol 13 rokov kaplánom. V roku 2016 ma preložili do druhej farnosti, sem na Staten Island. 

To nie je veľmi známa časť New Yorku.

Z piatich častí mesta je to najmenej populárna časť, až by som povedal zabudnutá. Človek tu nemá pocit, že je v New York City. Je to skôr vidiecke prostredie, ale vo väčšom meradle v zmysle, že sú tu aj bytovky, ale nie mrakodrapy. A hlavne ľudia nie sú takí bohatí, skôr tu býva stredná vrstva, čo má svoje výhody. Naše kostoly navštevuje viac ľudí než na Manhattane – tam je bohom dolár. Takisto rodiny tu držia viac pohromade, spolu aj prídu do kostola. Máme cirkevnú školu. 

Ako vyzerá vaša farnosť? 

Farnosť St. Charles, teda Karola Boromejského, je pomerne veľká, zaregistrovaných máme okolo 4 000 rodín, sme tu traja kňazi, farár a dvaja kapláni. Dosť ľudí chodí na sväté omše aj cez týždeň. Na Staten Island žije zhruba 500-tisíc ľudí, pričom veľká časť z nich sú katolíci, keďže množstvo obyvateľov je talianskeho a írskeho pôvodu. 

Hoci je Manhattan vzdialený len pár kilometrov, je v mentalite už taký rozdiel?

Kilometrovo to nie je až tak ďaleko, ale časovo môže ísť o hodinu až dve autom. Treba totiž prejsť cez dva mosty, najprv do Brooklynu a potom na Manhattan. Väčšina tunajších ľudí dochádza do práce práve do Brooklynu alebo na Manhattan. Možno keby bol vybudovaný podmorský tunel, tak by bol Manhattan oveľa dostupnejší, čo by sa však odrazilo na mentalite, ale aj na cenách nehnuteľností. 

„Celkovo sa zdá, že ľuďom nedochádza, že ide o vážnu vec, že treba prijať aj nepopulárne opatrenia.“ Zdieľať

Z Manhattanu na Staten Island sa dá dostať aj loďou (tzv. Ferry), trvá to asi 25 minút, ale to je iba pre peších, loď nepreváža autá. Loď je však zadarmo, a tak ju využívajú aj niektorí turisti, ktorí sa tak bez platenia dostanú k Soche slobody, keďže loď pláva pomerne blízko nej. 

Vy osobne ako často chodíte na Manhattan? 

Možno raz, dvakrát mesačne, niekedy ani toľko. Mnoho ľudí z našej oblasti však nepotrebuje chodiť do iných častí, všetko majú tu. A pamiatky si pozrú raz a to im stačí. Napríklad môj pán farár, ktorý sa narodil v Amerike, nikdy nebol na Ellis Island, čo je ostrovček vedľa Sochy slobody. Mimochodom, práve na Ellis Island museli cestujúci z Európy podstúpiť karanténu pred tým, ako ich pustili do samotného New Yorku. 

Viete o nejakých Slovákoch vo svojej farnosti na Staten Island? 

Dvaja či traja tu žijú, sem-tam ich vidím. Chodia, samozrejme, na americké omše, a niekedy na slovenskú na Manhattan, najmä na sviatky alebo pri vyslúžení sviatostí. 

Žije sa vám lepšie tu alebo na Manhattane? 

Po 13 rokoch života v hluku a zhone viem oceniť, že tu na Staten Island je väčší pokoj. Na Manhattane je obrovská fluktuácia obyvateľstva, mnohí sa tam zdržia pol roka či rok a sú preč. Takže aj vzťahy často nie sú také osobné.  

Staten Island bol v minulosti veľmi riedko obývaný, ešte v polovici minulého storočia tu žilo zhruba 190-tisíc obyvateľov, boli tu polia, pastviny a farmy, ktoré zásobovali mliekom a zeleninou Manhattan a Brooklyn. Tiež tu bola v 2. polovici minulého storočia veľká skládka odpadu pre New York. V 60. rokoch sa začala masívnejšia výstavba, vtedy vznikla aj naša farnosť a chodia k nám mladé rodiny aj ich starí rodičia. Samozrejme, že keď príde návštevník do New Yorku, nejde sem, ale mnohí, čo tu žijú, sú spokojní. 

Keď o tom hovoríte, Staten Island pôsobí ako idylický ostrov, až by si človek myslel, že tam nebudete vnímať ani krízu spôsobenú koronavírusom.  

Práveže tú cítime. Na 500-tisíc obyvateľov máme vyše sedemtisíc nakazených a zhruba 300 ľudí zomrelo. Áno, je tu síce lepšia situácia ako v Queense či Manhattane, čo však môže byť spôsobené nižšou hustotou obyvateľstva a takisto tým, že nemáme metro, iba nadzemný vlak a dosť autobusov. Okrem toho, miestni ľudia najčastejšie využívajú autá, na rozdiel od častí ako Manhattan, Queens či Brooklyn, kde mnoho ľudí nemá auto, lebo by to bolo neefektívne. 

Starosta New Yorku nezastavil prevádzku metra, čo už podľa mňa mohlo dávno byť, ibaže niektorí argumentovali, že zdravotníci a predavači by sa nemali ako dostať do práce, pretože ako som spomínal, nie každý tam má auto.

Poďme teda k opatreniam. Slovenská učiteľka, ktorá dochádza do Bronxu vyučovať matematiku, v rozhovore pre Postoj kritizovala prístup Američanov k situácii. Vy to vnímate rovnako? 

Čítal som spomínaný rozhovor a pani učiteľka má pravdu.

Ako vyzerá život vo vašom okolí? 

Mnohé obchody a reštaurácie sú zatvorené, cesty sú voľnejšie, je na nich menej áut. Toto hneď udrie do oka. Avšak rúška – tie vidno veľmi riedko. Až nedávno, tento týždeň, začali viaceré obchody púšťať obmedzený počet ľudí, takže sa tvoria rady. Celkovo sa však zdá, že ľuďom nedochádza, že ide o vážnu vec, že treba prijať aj nepopulárne opatrenia. 

V televízii sa nenosia rúška, bežný človek si potom myslí, že je to v poriadku. Ale na druhej strane je vonku menej ľudí a tí, čo tam sú, dodržiavajú väčšiu vzdialenosť. Napriek tomu by som povedal, že ľudia s opatreniami vo všeobecnosti nie sú stotožnení. 

„Som rád, že cirkev či už na Slovensku, v Ríme, ale aj tu v Amerike nepodľahla klamstvu, že zrušenie spoločných omší je potlačenie kresťanstva a vzdanie sa viery.“ Zdieľať

Nebude to tým, že sloboda je taká výrazná hodnota, že to nie je pre nich vôbec prirodzené? Dokonca ešte aj Socha slobody je od vás len neďaleko.

Odpoviem ako voľakedy niektorí naši hokejisti: tak určite! Vysoké povedomie o vlastnej osobnej slobode – čo je podľa mňa skôr ilúzia – môže zarezonovať práve v kritických situáciách. Ľudia sa logicky pýtajú, prečo by im mal niekto hovoriť, čo majú alebo nemajú robiť. Sú si vedomí, že im ústava Spojených štátov zaručuje, že môžu ísť, kam chcú, robiť, čo chcú, stretávať sa, s kým chcú. To je síce fajn, ale na druhej strane príde situácia ako tá dnes a my sme svedkami akéhosi zatemnenia rozumu. Pretože v skutočnosti nejde o obmedzenie slobody, ktoré zaručuje ústava. Lenže toto vysvetliť ľuďom je ťažké. Ešte k tomu ani politici sa o to veľmi nesnažia, dokonca mnohí rozmýšľajú rovnako. 

Máte vo svojej farnosti prípady nakazených? 

Žiaľ, áno. Jednému pánovi, ktorý pomáha ako rozdávateľ svätého prijímania, zomrela na covid jeho teta. Volal mi, že to bolo dosť nepríjemné, lebo za ňou nemohli ísť, a lekári im povedali, že je to na nej – buď si s tým jej imunitný systém poradí, alebo prestane dýchať. Bohužiaľ, zomrela. Potom sa však nakazila ďalšia jeho teta aj so svojou dcérou, ale viac o nich v tejto chvíli neviem. 

Ďalšia pani z farnosti, 75-ročná, mi volala, že je doma, aby sme sa za ňu modlili. Nevzali ju do nemocnice, hoci má všetky príznaky – teplotu, problémy s dýchaním, kašeľ, ale povedali jej, že ju prijmú v prípade, že sa jej zhorší dýchanie. Bola z toho dosť vyľakaná.

Pozoruhodné však je to, ako sa nakazila. Vírus dostala totiž od svojej dcéry, ktorá je zdravotnou sestrou. Zdá sa, že ani v nemocniciach nebrali situáciu úplne zodpovedne, lebo zo začiatku, pred dvomi-tromi týždňami, im ako zdravotným sestrám nechceli povedať, či má pacient, ktorého tam priniesli, koronavírus. 

Prečo im to odmietli povedať?

Odvolávali sa na právo na súkromie. Tým pádom sa možno niektoré sestry nakazili, neskôr sa sťažovali vedeniu nemocnice a to napokon uznalo, že pracovníkom, ktorí sú vystavení riziku, to môžu oznámiť. Ale ani oni nemajú dostatok testov. Počúvali sme reči o tom, že Amerika je najlepšie pripravená zo všetkých krajín na svete, no realita tomu celkom nezodpovedá. 

Ako funguje Cirkev? Máte nejaké plošné nariadenie konferencie amerických biskupov? 

Opatrenia vydáva každý diecézny biskup. V našej diecéze sa zrušili verejné sväté omše ešte 14. marca. Bola to sobota poobede, takže už večernú omšu sme nemali. 

Takisto z arcibiskupského úradu oznámili, že na niektorých televíznych kanáloch sa budú vysielať omše v priamych prenosoch a online. Neprišlo však nariadenie v zmysle, že každá farnosť musí streamovať.

Dokonca zo začiatku boli ešte umožnené aj pohrebné omše s obradmi s tým, že sa na nich môže zúčastniť maximálne desať ľudí, čo bolo však ťažké dodržiavať. Mal som pohreb, kde boli len štyria príbuzní, ale pán farár mal taký, kde prišlo aj 40 ľudí. Po čase sa zakázali aj pohreby v kostoloch. Aktuálne fungujeme tak, že kňaz ide k hrobu, kde sú ľudia v odstupoch, a povie len päťminútový príhovor a zopár modlitieb. S tým, že keď sa veci vrátia do normálu, tak pozostalým zavoláme a dohodneme zádušnú omšu. 

Takže cirkev už v polovici marca zrušila verejné bohoslužby, dá sa povedať, že predbehla v opatreniach štátne úrady? 

V zásade áno, na čo som aj hrdý. Som rád, že cirkev či už na Slovensku, v Ríme, ale aj tu v Amerike nepodľahla klamstvu, že zrušenie spoločných omší je potlačenie kresťanstva a vzdanie sa viery. 

U vás to ľudia prijali? 

Ako-kto. Zhodou okolností v susednej farnosti odmietol farár nariadenie o zrušení verejných svätých omší v ten prvý víkend, čiže nedeľu 15. marca. Keď naši ľudia prišli ku kostolu, už sme tam mali oznam, ale nejako sa dozvedeli, že susedná farnosť ešte má omšu pre verejnosť, tak tam mnohí išli. 

Keď sa vrátili, prišli vyjadriť nespokojnosť s tým, že tam omšu majú a my nie. Tamojší kňaz je podľa nich odvážnejší. Lenže akurát dnes som sa dozvedel, že ten pán farár dnes zomrel na covid. Mal 73 rokov, minulú sobotu ho sekretárka našla na podlahe odpadnutého, vzali ho do nemocnice a poobede musel ísť na respirátor. Potom sa mu stav zlepšil, ale napokon zomrel. Navyše, ešte aj jeho kaplán je chorý na koronu, ten má okolo päťdesiatky. 

Omšu však slúžil ešte 15. marca...

Netvrdím, že sa nakazil vtedy, ale fakt je ten, že k nemu na faru aj naďalej chodili ľudia, my sme napríklad zrušili sekretárku, oni nie. 

Dostali ste nejaké inštrukcie k Veľkej noci? 

Riešili sme jednu citlivú vec. Na Kvetnú nedeľu je tu zaužívaná tradícia, že si ľudia berú domov požehnané palmové ratolesti, dokonca aj menej praktizujúci. Pôvodne sme uvažovali, že ich požehnáme v kostole a vyložíme vonku na nejaký stolík, ale ani to napokon neprešlo. Ľudia by sa dostávali do vzájomnej blízkosti a už by sa tam určite aj porozprávali. Nakoniec kardinál Timothy Dolan rozhodol, že to nebude. Podľa mňa sa ukazuje, že je dôležité, aby sa podobné opatrenia robili jednotne. 

Vaša farnosť streamuje omše? 

Áno, ale nie každý deň. Nedeľu, samozrejme.

Spovede ste ako riešili?

Tu pred Veľkou nocou nie sú také rady na spoveď ako na Slovensku. V inštrukciách od kardinála bolo uvedené, že spoveď je možná po individuálnej dohode. Nikto tu v okolí nerobil organizované spovede typu kňaz na parkovisku vyslúži sviatosť zmierenia do auta a podobne. 

K vám individuálne niekto chodí?

Tak piati ľudia za týždeň. Keď prídu, pán farár alebo kaplán ich vyspovedá. No uvedomil som si, že súčasná situácia je ťažká pre škrupulantov. Máme tu jedného chlapíka, ktorý za normálnych okolností chodí aj dvakrát do týždňa na spoveď. 

„Jedna z prvých vecí, čo napadla mnohým kňazom či biskupom po zrušení verejných bohoslužieb, bola potreba zdôrazňovať, aby ľudia posielali peniaze cirkvi online, keďže nie sú zbierky.“ Zdieľať

V spomínanom rozhovore so slovenskou učiteľkou zarezonovala slabá solidarita medzi ľuďmi, napríklad že ľudia nešijú rúška pre druhých a podobne. Je to aspoň v cirkvi inak? Pomáha nejako vaša farnosť? 

So zahanbením musím skonštatovať, že veľmi nie. Máme skupinku mladých, ale nezačali s nejakou aktivitou, ako napríklad poďme niekomu nakúpiť. Netvrdím, že sedia celé dni doma, majú online školu, ale inokedy pomáhajú. Trebárs pred Dňom vďakyvzdania chodia a roznášajú jedlo. Neviem, čo sa teraz deje, či majú strach alebo nevedia, čo robiť. Možno je to aj chyba lídrov, že nemajú usmernenie. 

Ako to myslíte, že chýba usmernenie?

Poviem to inak. Jedna z prvých vecí, čo napadla mnohým kňazom či biskupom po zrušení verejných bohoslužieb, bola potreba viac zdôrazňovať, aby ľudia posielali peniaze cirkvi online, keďže nie sú sväté omše a zbierky. 

Iste, americká cirkev nie je dotovaná štátom, ale aj tak. Ako môžeme od ľudí pýtať viac v čase, keď možno budú mať sami zložitú finančnú situáciu? Keď kliknete na web Katedrály sv. Patrika, je tam odkaz, že môžete prispievať aj cez kreditnú kartu. Je fajn, že na arcibiskupskom úrade riešia opatrenia proti koronavírusu, ale fungovať by malo aj pastoračné alebo katechetické oddelenie, ktoré by mohlo vydať centrálne usmernenie, napríklad pre rodičov s deťmi. 

Nehovoriac o ďalších oblastiach, mnoho ľudí má úzkosť či strach, najmä ak pozerajú správy od rána do večera. WHO sa vyjadrila, že pre zachovanie duševného zdravia odporúčajú sledovať správy maximálne dvakrát do dňa. Myslíte, že stanice, kde bežia 24 hodín nonstop správy, sa o tom zmienili? 

Čiže podľa mňa cirkev má ešte rezervy v tom, ako pomôcť ľuďom. 

Tvrdíte vlastne, že kríza odhaľuje našu naviazanosť na moc a peniaze?

Lekári hovoria, že ľudia nezomrú priamo na koronavírus, ale často pre iné zdravotné problémy. Čiže vírus odhalí a zdôrazní aj iné zdravotné problémy v pozadí. Tento obraz sa dá preniesť aj na celú spoločnosť. 

Čo v nás ešte odhaľuje táto kríza? 

Dozvedáme sa o sebe mnoho. Napríklad nikto nevie, čo bude. Naša spoločnosť je však nastavená tak, že si nechceme priznať, že niečo nevieme. Pozitívum by mohlo spočívať v tom, že si pokorne priznáme tento fakt, rovnako, že sme neboli pripravení. 

Naplno sa ukazuje aj roztrieštenosť ľudí a polarizovanosť spoločnosti, na veľa veciach hneď cítiť, kto je demokrat alebo republikán. 

Vidno to aj na korone?

Jasné. Mnohí neberú veci tak, že je tu prezident, ktorý vydá nejaké nariadenie, ale je to Trump, ktorého nemôžeme ani vystáť a musíme ho dostať von z úradu. Trumpovi prívrženci zas nekriticky obraňujú všetko, čo Trump povie, hoci o pár hodín on sám povie niečo iné. 

Iste, súvisí to aj s kampaňou pred novembrovými prezidentskými voľbami. Ukazuje sa, že politika je dôležitejšia ako prístup zdravého rozumu. Akoby politikom, a následne aj ľuďom, chýbal tiež zdravý odstup, pokojný nadhľad a schopnosť nevybičovávať veci do extrémov.

Korona odhaľuje aj ďalšie problémy, ktoré sa zdajú byť nad ľudské sily. Jednoduchí, bežní ľudia môžu mať teraz pocit, že stoja pred Goliášom, na ktorého nedosiahnu a rozhoduje o všetkom. 

Medzi Manhattanom a Staten Island premáva loď Ferry, na snímke z 31. januára 2018. FOTO TASR/AP

Ako nám v tom môže pomôcť prežívanie Veľkej noci? 

Môžeme nájsť viacero podobností medzi našimi časmi a dobou Ježiša Krista. Takisto bola kríza vedenia a elít, ktoré to mali celé obrátené a poprekrúcané. Ďalší problém boli apoštoli, ktorí boli svedkami mnohých Ježišových zázrakov, ale keď sa o nich potreboval trochu oprieť, tak sa nedalo. Jeden z nich ho dokonca zradil, ďalší zaprel. 

Takže ak nás trápi, aké hodnoty vládnu svetu, od nastavenia ekonomiky až po správanie svetových lídrov a zlyhávajúcej cirkvi, nič nové pod slnkom. 

Čo má byť našou veľkonočnou odpoveďou? 

Viera. Rozum má limity a vôľa je slabá. 

Môžete to trochu rozviť? 

Viera je záležitosť celého človeka. Má zasahovať náš rozum, ktorý je veľkým Božím darom a máme ho správne používať nielen na vedecké účely, ale aj na sedliacke riešenia životných ťažkostí. No viera sa dotýka aj nášho srdca, v ktorom chce Boh prebývať svojím pokojom a svojou láskou. V našom srdci nám Boh dá potrebnú vnútornú silu, aby sme dokázali niesť aj tento kríž a dať tomu všetkému nejaký zmysel. 

K téme: 
Rozhovor so Slovenkou zo štátu New York: Šiť rúška druhým tu nikomu nenapadlo

Musíme skutočne veriť, že Boh nás má v rukách. Ježiš tiež nevidel ťažkosti svojej doby ružovo, a predsa vzal kríž, nechal sa ukrižovať a na tretí deň vstal z mŕtvych. Či vyriešil všetky svetové problémy? Asi nie. Obrátili sa farizeji a pomýlené elity jeho národa? Tiež nie. Boli zrazu všetci apoštoli pevní vo viere? Nie hneď, prišlo to až neskôr, keď boli naplnení Duchom Svätým. 

Potrebujeme byť tiež trpezliví, čo táto spoločnosť nevie. Rovnako sa ukázalo, že nevieme ovládať paniku a stádovitosť. 

Kde sa to ukázalo? 

Poviem príklad: ešte by som pochopil, keby sa vykúpili dezinfekčné prostriedky, ale toaletný papier a ďalšie veci? Ľudia v našej euro-americkej spoločnosti nevedia ovládať strach a stádovitosť. Lenže aj to niekomu zrejme vyhovuje. Pozrite sa na biznis modely: príde mobil, ktorý musíte mať, aj keď ten váš ste si kúpili len pred rokom. A všetci do obchodu!

Na toto všetko potrebujeme odpoveď viery. Pretože ak si myslím, že moja záchrana závisí len od toho, či zoženiem konzervu, tak je zle. Ľuďmi nás robí to, že nemáme len rozum, ale aj srdce, že nemáme len telo, ale aj dušu. Aj pri tejto vírusovej situácii sa akoby zdôrazňovalo rozumové hľadanie riešenia, je potrebné zachrániť telo, čo je celkom pochopiteľné. Možno je však dobré nezabúdať ani na srdce a dušu človeka a na láskyplnú pomoc iným.

Boli by ste teraz radšej na Slovensku? 

Som tu celkom spokojný. Navyše, už patrím do newyorskej diecézy, toto je moje miesto. Aj keby som bol na Slovensku, trebárs kaplánom v Humennom, aj tak by som si nemohol povedať, že idem domov, do Košíc, k príbuzným na čas koronakrízy. Som však hrdý na Slovensko a na to, ako sa naši ľudia správajú a že si navzájom pomáhajú. 

Foto – archív otca Štefana Chanasa.