Zdieľať
Tweetnuť
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rozhovory Svet kresťanstva
07. 05. 2020, 15:53

Rozhovor

Koronakríza umožnila rodinám prežiť skúsenosť prvotnej cirkvi

Niektoré vzťahy môže koronakríza pochovať, ale platí, že každá kríza je najmä príležitosťou, hovorí katolícky kňaz Róbert Neupauer.

Koronakríza umožnila rodinám prežiť skúsenosť prvotnej cirkvi

Takmer dva mesiace sa na Slovensku neslávili verejné bohoslužby, veriaci boli odlúčení od svojich kňazov a kňazi od svojich veriacich. Aký to bol pre vás čas?

Osobne som sa vrátil ku svojej skúsenosti spred desiatich rokoch, keď som po pôsobení v dvoch živých farnostiach odišiel na štúdiá do Ríma. Nie raz som sa tam ocitol v situácii, že som svätú omšu slávil úplne sám. Prenikla ma vtedy veľká radosť a pokoj z doslova intímneho spojenia s Ježišom Kristom.

Prvýkrát som naplno pochopil, čo chcela vyjadriť svätá Terézia z Avily, keď povedala: „Boh sám stačí.“ Nanovo som si uvedomil svoju identitu kňaza: že tu nie som na prvom mieste pre veriacich, ale aby som žil s Kristom a pre Krista.

Pre mňa ako diecézneho kňaza však zároveň platí, že z intimity prežívanej s Kristom musí vychádzať to, o čom sme počuli v evanjeliu uplynulej nedele – Ježiš je pastierom a takisto bránou k ovciam. To platí aj o každom kňazovi, ktorý sa v Kristovi snúbi s veriacimi, ktorí sú mu zverení. Jednoducho, intímne prežívanie vzťahu s Kristom nepôsobí uzatvárajúco, exkluzívne, ale otvárajúco, inkluzívne.

Plné lavice v kostole nám možno neraz zastierali túto podstatu, možno sme sa až príliš sústredili na svoje výkony pri oltári, na vonkajší dojem, a tak posledné mesiace môžeme vnímať aj ako istý dar, aby sme si my kňazi nanovo uvedomili, kým vlastne sme a kto je ten, kto si nás vyvolil. 

Niektorým veriacim sa nepáčilo, že kým nakupovanie v obchodoch bolo za istých podmienok povolené, bohoslužby boli paušálne zakázané. Objavili sa aj hlasy, podľa ktorých štát až neprimerane zasiahol do vnútorného života Cirkvi. Aký je váš názor?   

Určite som to nevnímal tak, že ani komunistom sa nepodarilo to, čo vírusu – zakázať akékoľvek verejné bohoslužby. Dôvodom obmedzení vydaných zo strany vlády nebola nenávisť voči cirkvi, ako tomu bolo počas komunistického režimu, ale snaha ochrániť ľudí pred nákazou.

Navyše, mnohé kostoly boli stále otvorené pre individuálnu modlitbu a mnohí kňazi boli naďalej k dispozícii svojim veriacim. Celou tou situáciou nám Boh zrejme chcel niečo povedať.

A čo?

Možno nám chcel dať príležitosť uvedomiť si význam a hodnotu Eucharistie, ktorú neraz prijímame mechanicky až nehodne. A keď to otočím, my kňazi sme si mohli uvedomiť, akým obrovským darom pre nás je, že môžeme Eucharistiu prijímať aj za takýchto mimoriadnych okolností. Slová, ktoré neraz pri svätej omši opakujeme bezducho a automaticky – „blažení tí, čo sú pozvaní na hostinu Baránkovu“ – tak dostali úplne nový význam.

Zároveň pre nás kňazov to mohol byť čas, keď sme si pri pohľade na prázdne lavice mohli viac uvedomovať, aké dôležité je spoločenstvo Božieho ľudu.

Pre rodiny sú tieto týždne obzvlášť náročné – popri práci musia zvládať výučbu detí, časť rodín bytostne zasiahol útlm ekonomiky, dva mesiace boli odstrihnuté od pravidelného prijímania sviatostí. Keďže v Spišskej diecéze ste koordinátorom pastorácie manželstiev a rodín, boli ste s týmito problémami konfrontovaný aj vy osobne?  

Mojou „farnosťou“ sú rodiny roztrúsené po celej diecéze. Vždy koncom týždňa som sa preto snažil svojim priateľom a spolupracovníkom, rodinám, ktoré sú zapojené do prípravy snúbencov či do pastorácie ostatných rodín, a s ktorými som v priamom kontakte, poslať email s rôznymi duchovnými povzbudeniami.

„Intímne prežívanie vzťahu s Kristom nepôsobí uzatvárajúco, exkluzívne, ale otvárajúco, inkluzívne." Zdieľať

Považoval som za dôležité, aby si rodiny uvedomovali, že aj za týchto mimoriadnych okolností Kristus stále, každý deň za nich prináša svoju obetu a nie sú nej vylúčení. I keď pre prijaté opatrenia na nej nemohli byť osobne prítomní, neznamenalo to, že nastal nejaký bezútešný koniec. Práve naopak. Aj táto situácia nám ukázala, že cirkev prežíva práve v domácich cirkvách založených na sviatosti manželstva. Budúcnosť cirkvi do veľkej miery závisí práve od budúcnosti rodín.

Na druhej strane, niektorí veriaci si počas uplynulých dvoch mesiacov mohli zvyknúť na to, že si vystačia so svojou duchovnosťou aj sami, že kostol, farské spoločenstvo či prijímanie sviatostí vlastne ani nepotrebujú. Nevyjde cirkev z koronakrízy vnútorne oslabená?

Osobne som presvedčený, že cirkev z tohto obdobia vyjde posilnená, i keď si myslím, že ovocie nemôžeme očakávať už zajtra. A možno aj očistená od tých, ktorí bohoslužby a prijímanie sviatostí brali len ako zvyk či dokonca trpenú povinnosť.

Pápež František počas jednej z ranných svätých omší v Dome sv. Marty hovoril o tom, že cirkev a sviatosti sú reálnymi, nie virtuálnymi skutočnosťami, že musíme vyjsť z tohto tunela, v ktorom sme sa ocitli, a neuviaznuť v ňom. Myslím si, že výrazná väčšina veriacich to vidí rovnako a nedočkavo čakali na obnovenie verejných bohoslužieb.

V širšom význame si teraz môžeme uvedomiť obsah teológie tela, teda že pre svoj život viery sa potrebujeme s Ježišom Kristom stretať v tele Eucharistie aj v mystickom tele Cirkvi. Viem, že mnohé rodiny liturgiu v televízii nielen sledovali, ale že priamo slávili a žili domácu liturgiu. Osobne zažívali to, čo prvotná cirkev, ktorá vytvárala bratské spoločenstvo, modlila sa, vyučovala, lámala chlieb a chválila Pána po domoch, o čom teraz vo veľkonočnom období čítame v Skutkoch apoštolov.

Rodiny si tak mohli uvedomiť, že ony sú vlastne veľkou cirkvou v malom, rodinnou cirkvou, ktorá sa modlí, vyučuje, katechizuje, slávi, a tak vydáva svedectvo. A rodina, ktorá sa modlí, určite spolu vydrží. Mám nádej, že s otvorenými dverami kostolov sa nezatvoria dvere domácich cirkví, ale že rodiny sa vo svojich domovoch budú modliť a rozvíjať aj naďalej.

Núka sa však aj menej optimistický pohľad, ktorý možno zhrnúť do slov ponorková choroba. To, že sú manželia či rodičia a deti spolu omnoho viac času, než boli zvyknutí, môže na povrch vyplaviť či prehĺbiť mnohé problémy a situácia doma sa tak môže v niektorých prípadoch stať priamo neznesiteľnou, nemyslíte?

Áno, pre zranené rodiny musí byť tento čas veľmi náročný, lebo manželia nemajú kam pred sebou utiecť. Problémy vo vzťahoch môže znásobovať aj neistá ekonomická situácia a ďalšie vonkajšie faktory. Koronakríza môže, žiaľ, niektoré vzťahy pochovať, ale zároveň platí, že každá kríza je najmä príležitosťou.

„Je pre mňa rodina len hotelom, kde mám po práci ustlané a navarené, alebo je to vzájomne sa milujúce spoločenstvo osôb, ktoré sú si najbližšie?“ Zdieľať

Keď som na začiatku rozhovoru hovoril o znovuuvedomení si kňazskej identity, tak to isté platí aj o manželskej a rodinnej identite: je pre mňa rodina len hotelom, kde mám po práci ustlané a navarené, alebo je to vzájomne sa milujúce spoločenstvo osôb, ktoré sú si najbližšie? Je pre mňa na prvom mieste home alebo office?

Aj keď rozumiem, že terajšie okolnosti zapríčinili, že pre mnohých je domov zároveň prácou, ale ako je to za normálnych okolností? Žijem pre prácu alebo pracujem preto, aby som mohol viac žiť? Alebo, lepšie povedané, viac byť – byť manželom, otcom, matkou?

Opätovne ste spomínali rodinu ako domácu cirkev, mnohé veriace rodiny vďaka koronakríze mohli pochopiť a prakticky prežiť význam všeobecného kňazstva. Bude toto jedno z dedičstiev uplynulých týždňov, ktorého by sa mala cirkev chopiť a zúročiť ho?

S tým môžem len súhlasiť. Cirkev má dve sviatosti určené pre službu spoločenstvu – kňazstvo a manželstvo. Pričom obe katechizmus kladie na jednu a tú istú úroveň. To znamená, že do služby cirkevného spoločenstva sú poslaní nielen kňazi, ale aj manželia. Obe povolania kráčajú svojou cestou, ale zároveň rovnakým smerom a vzájomne sa musia dopĺňať a podporovať.

Manželstvo je odrazom snubného vzťahu medzi Kristom a cirkvou. Preto ak kňaz chce slúžiť cirkvi a milovať ju Kristovou láskou, pohľad na milujúcich a obetujúcich sa manželov ho k tejto láske môže priblížiť, pretože oni sú sviatosťou tejto lásky. Potrebujeme, aby rodiny zakúsili krásu kňazstva a kňazi krásu rodín. Ale to nejde bez toho, aby sa spolu nestretli na osobnom i pastoračnom poli.

Častou chybou je, že na rodinu sa pozerá ako na pastoračný problém: čo ideme robiť, aby sme vyriešili problémy v rodinách? Tento prístup je však nesprávny, pretože rodina nie je problém, ale v prvom rade je prameň a nádej do budúcnosti. Ak sa zjavíme až vtedy, keď treba riešiť problémy, prichádzame neskoro.

Kto je Róbert Neupauer

Narodil sa v roku 1981 v Krompachoch, pochádza zo Spišských Vlách. Za kňaza bol vysvätený v roku 2005, následne pôsobil ako kaplán v Spišskej Novej Vsi a v Markušovciach. V rokoch 2010 – 2013 študoval na Pápežskom inštitúte Jána Pavla II. pre štúdium manželstva a rodiny, ktorý je súčasťou Pápežskej Lateránskej univerzity v Ríme. V Spišskej diecéze je poverený pastoráciou manželstiev a rodín.

Odporúčame