Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
06. jún 2020

K veci

Katolícke školy a spoločné dobro

V máji vypukla menšia panika, keď newyorský kardinál Timothy Dolan urobil tú neodpustiteľnú chybu, že sa lichotivo vyjadril o prezidentovi Spojených štátov.

Katolícke školy a spoločné dobro

Katolícka škola St. Thomas High School v texaskom Houstone. FOTO – Wikimedia Commons / WhisperToMe

Príležitosťou pre spáchanie tohto zločinu mu bol skupinový telefónny hovor medzi niekoľkými stovkami katolíckych lídrov a pedagógov a členmi Trumpovej administratívy vrátane prezidenta.

Cieľom tohto telefonátu bolo upozorniť na neutešenú finančnú situáciu katolíckych škôl, ktoré podobne ako toľko iných inštitúcií čelia nesmiernym výzvam v dôsledku pandemického a ekonomického rozvratu. Prezident zasa využil túto príležitosť, aby sa pochválil svojimi pro-life aktivitami, nazval sa „najlepším [prezidentom] v dejinách Katolíckej cirkvi“ a pripomenul účastníkom hovoru dôležitosť „3. novembra“.

Namiesto toho, aby katolícki preláti, ktorí boli účastníkmi tohto hovoru (kardinál Dolan, ale aj bostonský kardinál Sean O’Malley, losangeleský arcibiskup Jose Gomez a iní), pokarhali prezidenta za jeho mnohé a rozličné zlyhania, rozprávali o tom, aké dôležité sú katolícke školy – okrem iného aj pre nekatolíkov, zvlášť pre nízkopríjmové a menšinové spoločenstvá. Biskupi naliehali na prezidenta, aby konal a pomohol školám zápasiacim o prežitie prekonať bezprostrednú krízu, a poďakovali mu za prísľub, že tak urobí.

Všetko toto bolo pre niektorých ľudí hlboko znepokojivé. Zdá sa, že väčšinou to bolo znepokojivé pre ten istý druh ľudí, ktorí v roku 2009 nedokázali pochopiť, ako môže byť niekto taký nezdvorilý a namietať proti tomu, že katolícka univerzita, akou je napríklad Notre Dame, udeľuje pocty obhajcovi potratových práv, akým bol napríklad prezident Obama.

Obamu v Notre Dame nespomínam ako tu quoque obhajobu Dolana (prípadne Trumpa), ale preto, aby som zdôraznil, že keď príde na politiku a koncepciu verejného dobra, medzi mnohými americkými katolíkmi jestvuje priepasť. Nejde len o to, že rozliční katolíci majú rozličné kritériá na to, prečo je nejaký politik či nejaké opatrenie absolútne neprijateľné. Ide skôr o to, že kritériá jednej strany sú pre tú druhú morálne nepochopiteľné a naopak.

Tento problém – neústupnosť v politických rozdeleniach medzi nami, dokonca aj medzi katolíkmi – je vlastne dosť dobrým východiskom pre úvahy o tom, prečo Cirkev i národ potrebujú skutočne katolícke vzdelávanie.

Aby sme pochopili, prečo je to tak, môžeme sa nakrátko obrátiť na Aristotela. „Vzdelávanie musí byť prispôsobené konkrétnej forme ústavy,“ napísal Aristoteles, „lebo konkrétny charakter, ktorý zodpovedá každej z ústav, vo všeobecnosti danú ústavu chráni a na počiatku ju aj ustanovuje.“ 

Inými slovami, našich mladých ľudí máme vzdelávať tak, aby boli dobrými občanmi takej krajiny, akú dúfame, že zdedia. Keď ich takto vzdelávame, uchovávame to, čo už je v našej krajine dobré, a dávame vzniknúť tomu, čo je dobré, ale nedostatočné.

V Amerike väčšinou vzdelávame k materializmu.

Američania sa väčšinou vzdelávajú na školách, ktoré sa snažia – aj keď s veľmi odlišným úspechom – dať študentom najlepšiu šancu nahromadiť čo najlepšie odporúčania, aby mohli vstúpiť na pracovisko tým najproduktívnejším (a najlukratívnejším) spôsobom. Študenti sa učia, implicitne aj explicitne, že cieľom vzdelávania je zvýšiť svoje materiálne blaho. Mierou vzdelávania, jeho cieľov i prostriedkov, je praktický materializmus.

Inzercia

Väčšina amerických študentov tiež väzí po uši v tom, čo pápež František nazval „technokratickou paradigmou“, ktorá študentov učí vnímať osoby a predmety ako surovinu pripravenú na manipuláciu. V mene úžitku a efektívnosti sa odmieta prirodzený poriadok a zmysel stvorenia sa vymazáva v mene sebavyjadrenia. Občas sa to učí explicitne, najčastejšie implicitne. Vyučuje sa však aj študuje tento praktický materializmus.

Spoločnosť pozostávajúca z takto vzdelávaných občanov môže byť iba rozdelená, lebo opustila jediný základ, ktorý umožňuje rozumnosť a zmierenie: pravdu. Spoločnosť, ktorá sa vzdeláva k materializmu, nie je formovaná pre slobodu, demokraciu či mier, lebo „nič neuznáva ako definitívne a jej konečný cieľ spočíva len vo vlastnom ja a vo vlastných túžbach“. Možno si spomínate, že presne takto kedysi Joseph Ratzinger popísal diktatúru relativizmu.

V najlepšom prípade učia katolícke školy mladých ľudí vidieť svet vo svetle najväčších tajomstiev viery a tieto tajomstvá prenikajú každý aspekt ich vzdelávania. V najlepšom prípade nám katolícke vzdelávanie odhaľuje našu ľudskosť, keď nám odhaľuje Boha, ktorý nás stvoril, miluje nás, stal sa takým, ako sme my, a vykupuje nás. Spoznávame to, kým sme, spoznávame toho, pre koho sme. Táto skúsenosť pretvára celý obzor ľudskej skúsenosti.

Naše katolícke školy nie sú imúnne voči problémom, ktorým čelí verejné vzdelávanie v Amerike. Príliš často sa katolícke vzdelávanie nedá odlíšiť od akéhokoľvek iného druhu vzdelávania okrem toho, že párkrát do týždňa obsahuje hodinu náboženstva. Katolícke školy však stále predstavujú jednu z posledných reálnych alternatív voči vzdelávaciemu systému, ktorý v drvivej väčšine formuje našich mladých ľudí nie pre pravú slobodu či pravý rozvoj, ale pre ich opak.

Biskupi, ktorí berú vážne svoje poslanie vyučovať, by spravili dobre, keby dali katolíckemu vzdelávaniu prioritu. Ťažko je vyučovať svoje stádo vo viere, keď bolo toto stádo zaočkované proti pravde. Biskupi musia povzbudzovať rodičov, aby brali vážne svoju úlohu prvých učiteľov, čo môže znamenať pripomínať rodičom, že ich povinnosť siaha oveľa ďalej než zabezpečiť, aby sa mladý muž či mladá dáma dostal/a na dobrú školu.

A biskupi musia byť ochotní hľadať pomoc tam, kde je k dispozícii. Je takmer bezpočet dôvodov na ostražitosť, keď príde na kŕmenie sa pri štátnom koryte. Peniaze takmer vždy prichádzajú na nitkách, za ktoré by potom chcel niekto ťahať. No prežitie našich katolíckych škôl je nevyhnutné pre spoločné dobro našej krajiny. Záchrana a obnova katolíckeho vzdelávania je dôležitým krokom k uzdraveniu rozdeleného národa a rozdelenej Cirkvi.

Autor je výkonný riaditeľ Katolíckeho projektu na the Catholic University of America a akademický pracovník Katolíckych štúdií v Centre pre etiku a verejnú politiku vo Washingtone.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.

Odporúčame