Polemika Bol Benedikt XVI. brzdou alebo priekopníkom v boji proti sexuálnemu zneužívaniu?

Na pulty nemeckých kníhkupectiev sa začiatkom marca dostala kniha Len pravda zachraňuje (Nur die Wahrheit rettet) s podtitulom Sexuálne zneužívanie v Katolíckej cirkvi a Ratzingerov systém.

Ako naznačuje už samotný názov, autori knihy, ktorými sú Doris Reisingerová a Christoph Röhl, podrobili emeritného pápeža Benedikta XVI. kritike, že v čase svojho pôsobenia na čele Kongregácie pre náuku viery a neskôr v pápežskom úrade nielenže ticho toleroval rutinnú prax kryť sexuálne delikty kňazov, ale že ju aj sám otvorene podporoval a realizoval.  

Na ich tvrdenia v rozhovore pre nemecký katolícky týždenník Die Tagespost reagoval saleziánsky kňaz Markus Graulich, ktorý vo Vatikáne pracuje ako podsekretár Pápežskej rady pre výklad legislatívnych textov

V interview zdôraznil, že autori knihy nemali prístup do vatikánskych archívov a navyše dokumenty, ktoré mali k dispozícii, vykladali tak, aby podopreli svoje základné tvrdenie o Ratzingerovom zlyhaní. Podľa názoru cirkevného právnika sa autorom nepodarilo správne pospájať súvislosti, ako sú tieto zrejmé z archívnych dokumentov, ani klasifikovať im známe dokumenty v kontexte všeobecnej cirkevnej legislatívy a jej organického vývoja.

Nepresvedčivá je najmä kritika Josepha Ratzingera ako prefekta Kongregácie pre náuku viery. „Ak autori vo svojej knihe všeobecne dávajú znamienko rovná sa medzi kardinála Ratzingera a kongregáciu, dopúšťajú sa ďalšej veľkej chyby. Výsledky Kongregácie pre náuku viery sú determinované mnohými poradami a zdĺhavými, dalo by sa povedať synodálnymi procesmi, v ktorých majú slovo mnohí,“ zdôraznil Graulich v rozhovore.

Ešte pred vyjdením knihy nemecký salezián vo svojom príspevku pre Die Tagespost zdokladoval, že Joseph Ratzinger sa v pozícii prefekta Kongregácie pre náuku viery i v postavení pápeža výrazne podieľal na boji proti sexuálnemu zneužívaniu v cirkvi.

Prinášame vám preklad článku Markusa Graulicha, ktorý vyšiel pod názvom Joseph Ratzinger: Priekopník v boji proti zneužívaniu:

Veľký piatok 2005. Pápež Ján Pavol II. vstúpil do poslednej etapy svojej životnej cesty a krížovú cestu v rímskom Koloseu sleduje vo svojej kaplnke na obrazovke. Meditácie krížovej cesty v tomto roku napísal prefekt Kongregácie pre náuku viery Joseph kardinál Ratzinger. Jeden text upúta osobitnú pozornosť: rozjímanie k IX. zastaveniu krížovej cesty, k tretiemu Ježišovmu pádu pod krížom: 

„Nemusíme premýšľať o tom, ako veľmi musí Kristus trpieť vo svojej vlastnej cirkvi? Ako často je zneužívaná Oltárna sviatosť jeho prítomnosti, do akej prázdnoty a zlomyseľnosti srdca vstupuje? Ako často oslavujeme samých seba a vôbec ho nevnímame? Ako často sa prekrúca a zneužíva jeho slovo? Ako málo viery je v toľkých teóriách, koľko existuje klebiet? Koľko špiny je v cirkvi a práve aj medzi tými, ktorí by v kňazstve mali úplne patriť jemu [Kristovi]?“

Myslel kardinál Ratzinger na prípady sexuálneho zneužívania maloletých kňazmi, keď písal tieto riadky? Môžeme to len predpokladať. Isté je, že vo chvíli, keď sa v Koloseu číta jeho text, Mons. Charles Scicluna, cirkevný právnik Kongregácie pre náuku viery, je v mene kardinála-prefekta na ceste medzi New Yorkom, Mexikom City a Madridom, aby vypočul výpovede obetí Marciala Maciela Degollada, zakladateľa Kristových legionárov.

Od udania Maciela pre sexuálne zneužívanie maloletých až po vyšetrovanie obvinení to trvalo dlho. Až po siedmich rokoch dokáže kardinál Ratzinger potlačiť odpor a nariadiť vyšetrovanie. Potrvá ešte rok, kým bude známy konečný výsledok: neuskutoční sa kánonický proces proti Macielovi – vzhľadom na jeho vysoký vek –, no adresujú mu výzvu, aby viedol utiahnutý život pokánia a modlitby a zdržiaval sa akéhokoľvek verejného pôsobenia.

Všetkým je jasné, že tým sa konštatuje aj Macielova vina – naproti tomu sa trest mnohým javí ako príliš malý. V každom prípade: ani prefekt Kongregácie pre náuku viery, ani pápež nie sú absolútnymi vládcami, ktorí môžu jednoducho presadiť svoju vôľu. Nikto to nevie lepšie ako Joseph Ratzinger. Ako to sformuloval? „Koľko špiny je v cirkvi a práve aj medzi tými, ktorí by v kňazstve mali úplne patriť jemu [Kristovi]?“

Prípad zakladateľa Kristových legionárov je jedným z najpozoruhodnejších prípadov sexuálneho zneužívania, s ktorými je Joseph Ratzinger konfrontovaný; no nie je to jediný prípad. Od polovice 80. rokov minulého storočia sa prefekt musí zaoberať sexuálnym zneužívaním v cirkvi a sleduje pritom najskôr prvý cieľ, ktorým je uplatňovať a zároveň rozvíjať cirkevné trestné právo, ktoré bolo po koncile často zanedbávané.

Popri vývoji a uplatňovaní príslušných právnych noriem mu ide zvlášť o prevenciu, o zabránenie novým skutkom sexuálneho zneužívania. A táto prevencia sa začína pri výbere kandidátov na kňazstvo a ich formácii. Z tohto dôvodu nechá Benedikt XVI. vizitovať semináre v Írsku a USA a sprísniť normy vzťahujúce sa na prijímanie seminaristov. V osobnom liste ich pozýva, aby sa nechali komplexne formovať a očisťovať s cieľom dospieť k ľudskej zrelosti, k podobnosti s Kristom.

Archívne dokumenty

Štúdium relevantných dokumentov privádza k jasnému poznaniu: Josephovi Ratzingerovi už veľmi skoro ležalo na srdci sexuálne zneužívanie maloletých v cirkvi a boj proti nemu  – kvôli uzdraveniu obetí, kvôli viere a dôveryhodnosti cirkevného svedectva. To, o čom sa rokovalo a rozhodovalo na stretnutí predsedov všetkých biskupských konferencií vo Vatikáne pred dvoma rokmi, je v podstatnej miere výsledok prípravnej práce, ktorú on vykonal počas mnohých rokov.

Dňa 2. októbra 1987 pristál na stole prefekta Kongregácie pre náuku viery list jedného arcibiskupa z USA. Arcibiskup sa pýta, či neexistuje možnosť ex officio (z úradnej moci) prepustiť z klerického stavu kňazov, ktorí sa stali páchateľmi sexuálneho zneužívania. Kardinál Ratzinger označil tento list poznámkou „Portare in CP; urgente“ (priniesť na mimoriadny kongres [porada predstavených kongregácií]; naliehavé).

Týmto listom sa na stole ocitla otázka, ktorá bude zamestnávať kardinála Josepha Ratzingera dlhý čas a poznačí aj pontifikát Benedikta XVI.: ako sa má zaobchádzať s kňazmi, ktorí sa dopustili sexuálneho zneužívania maloletých a ich vina bola zistená? Možno ich z úradnej moci prepustiť z klerického stavu bez toho, aby sa viedol proces, a bez toho, aby o to sami žiadali?

V tej dobe platné cirkevné právo poznalo síce možnosť prepustiť z klerického stavu klerikov, ktorí sexuálne zneužili maloletých pod 16 rokov, ale len na konci zdĺhavého trestného procesu, v ktorom sa ochraňovali predovšetkým práva obvineného klerika. Tieto procesy sa v cirkvi uskutočňovali zriedka (už ako emeritný pápež to Benedikt XVI. označí za „garantizmus“). Pri spätnom pohľade pápež Benedikt konštatuje, že v tom období vládlo presvedčenie, že cirkev („lásky“) nesmie trestať, a tak sa zabudlo na to, že trest nielenže prináša uzdravenie, ale môže byť aj aktom lásky.

Pri spätnom pohľade pápež Benedikt konštatuje, že v tej dobe vládlo presvedčenie, že cirkev („lásky“) nesmie trestať, a tak sa zabudlo na to, že trest nielenže prináša uzdravenie, ale môže byť aj aktom lásky.Zdieľať

Kardinál Ratzinger bol už v tom čase presvedčený o potrebnosti trestu. V liste z 19. februára 1988 sa obrátil na vtedajšieho predsedu Komisie pre autentickú interpretáciu Kódexu kánonického práva (CIC) Rosalia Jos kardinála Castilla Laru a spýtal sa ho, či nemá existovať možnosť prepustenia ex officio, aby sa chránilo dobro veriacich. Odpoveď, ktorú dostal o mesiac neskôr, bola negatívna: prepustenie z klerického stavu je možné až po trestnom procese (neskôr mal Castillo Lara zmeniť svoj názor). To však nepomohlo pri odpovedi na otázku z USA.

Emeritný pápež Benedikt XVI. si takto spomína na túto situáciu: „Rímski kanonisti mali spočiatku problém s touto žiadosťou; podľa ich názoru dočasná suspenzia z kňazského úradu musí postačovať na očistenie a objasnenie. Toto však americkí biskupi nemohli akceptovať, pretože kňazi tak zostávali v službe biskupa a boli posudzovaní ako priamo s ním spojené postavy. Obnova a prehĺbenie zámerne voľnejšie vystavaného trestného práva nového kódexu [CIC] si museli pomaly preraziť cestu.“

Že sa to podarilo, to je tiež zásluha Josepha Ratzingera, ktorého konanie bolo ovplyvnené ďalším motívom: zatiaľ čo americkým biskupom išlo aj o finančné úvahy, stredobodom jeho záujmu bolo blaho veriacich, obetí a ich rodín, dôveryhodnosť ohlasovania a cirkevného svedectva.

Reforma trestného práva

Prvý krok smerom k reforme trestného práva spočíval v tom, že Vatikán v apríli 1994 vydal špeciálne normy pre USA (v roku 1996 budú rozšírené na Írsko): najskôr sa ochranný vek v súvislosti so sexuálnym zneužívaním zvýšil na 18 rokov (kódex mal vekovú hranicu 16 rokov) a uskutočnila sa zmena premlčacej lehoty – predĺžila sa z piatich na desať rokov a začala sa až po dosiahnutí osemnásteho roku života obete.

Tieto špeciálne normy uľahčovali trestné stíhanie, boli však uplatniteľné iba v obmedzenej oblasti. Na audiencii 15. decembra 1995 preto kardinál Ratzinger na základe konkrétneho prípadu objasnil pápežovi Jánovi Pavlovi II., že sú potrebné nové pravidlá aj pre univerzálnu cirkev.

Následne bola na Kongregácii pre náuku viery zriadená komisia odborníkov, ktorá sa zaoberala touto problematikou a začala vypracúvať normy, ktorých návrh bol predmetom dlhodobej diskusie. Nakoniec sa podarilo tento text v roku 2000 predložiť valnému zhromaždeniu kongregácie a prediskutovať s Jánom Pavlom II.

Kardinál Joseph Ratzinger sleduje pápeža Jána Pavla II. počas svätej omše v Bazilike sv. Petra vo Vatikáne v roku 2002. Foto – TASR/AP

Počas porád sa opakovane vynárala otázka, či by pojednávanie prípadov sexuálneho zneužívania ako trestného činu proti viere a mravom malo zostať na Kongregácii pre náuku viery alebo by malo byť postúpené Kongregácii pre klérus. V novembri 2000 bolo na rokovaniach na kongregácii prijaté rozhodnutie, ktoré pápež Ján Pavol II. potvrdil na audiencii 10. novembra 2000. Dňa 30. apríla 2001 boli prostredníctvom motu proprio Sacramentum sanctitatis tutela zverejnené nové normy, ktoré uľahčujú pojednávanie prípadov sexuálneho zneužívania a zaraďujú ich medzi trestné činy, ktoré sú vyhradené Kongregácii pre náuku viery.

V praxi sa však čoskoro ukázali hranice nových noriem, ktoré síce zvýšili ochranný vek a nanovo upravili premlčaciu lehotu, no zostávali v logike platného cirkevného práva. Cestu si razili ďalšie zmeny. Prvú schválil pápež Ján Pavol II. na audiencii 7. novembra 2002: odvtedy mala Kongregácia pre náuku viery možnosť dišpenzovať od premlčacej lehoty, a teda pojednávať aj staršie prípady. Kardinál Ratzinger sa od začiatku silno zasadzoval za túto možnosť.

Ďalšie zmeny sa uskutočnili vo februári 2003: v tom čase kongregácia dostala nielen možnosť sanovať procesné chyby diecéznych súdov, ale tiež, čo je oveľa dôležitejšie, právomoc riešiť prípady sexuálneho zneužívania v správnom konaní (nie v zdĺhavom trestnom procese) a na žiadosť biskupov predložiť priamo pápežovi závažné prípady sexuálneho zneužívania, ktoré vedú k prepusteniu ex officio. Tým bola splnená žiadosť, ktorú kardinál Ratzinger zastával už v roku 1988.

Vo februári 2004 pápež Ján Pavol II. rozšíril príslušnosť Kongregácie pre náuku viery aj na také prípady sexuálneho zneužívania, v ktorých sú obvinení kardináli, patriarchovia, biskupi a rehoľní predstavení. V októbri 2004 pápež schválil kongregáciou už uplatňovaný postup aj pre prípady takzvanej pedofilnej pornografie.

„Koľko špiny je v Cirkvi?“ Ján Pavol II. zomrel 2. apríla 2005, len pár dní po tom, ako sledoval televízny prenos veľkopiatkových ceremónií v Koloseu. A zanechal po sebe cirkev, ktorá sa už konečne s potrebným odhodlaním pustila do boja proti sexuálnemu zneužívaniu. Avšak nezostane len pri tom.

Benediktov pontifikát

Na jednej zo svojich prvých audiencií pápež Benedikt XVI. 6. mája 2005 potvrdí Jánom Pavlom II. udelené osobitné právomoci a zároveň poverí Kongregáciu pre náuku viery úlohou prepracovať normy pre pojednávanie prípadov sexuálneho zneužívania.

Dňa 28. septembra 2007 pápež poverí predsedu a sekretára Pápežskej rady pre výklad legislatívnych textov revíziou celého cirkevného trestného práva. Zatiaľ čo nové normy týkajúce sa zločinov vyhradených Kongregácii pre náuku viery pápež Benedikt schváli 12. mája 2010 a zakrátko sú zverejnené, reforma trestného práva je ešte len krátko pred svojím dokončením.

Podľa Benedikta sú nové normy správnou cestou, ako lepšie, presnejšie a rýchlejšie reagovať na prípady sexuálneho zneužívania v cirkvi. Na audiencii pre prefekta Kongregácie pre náuku viery 18. februára 2011 sa Benedikt XVI. výslovne vysloví za spoluprácu s civilnými orgánmi.

Táto výzva je obsiahnutá už v jeho liste adresovanom cirkvi v Írsku, ktorý pápež Benedikt XVI. zverejní 19. marca 2010. Tento list platí bezpochyby pre celú cirkev. V ňom a v ďalších textoch z obdobia pontifikátu je zrejmé, o čo mu išlo pri spracúvaní a trestnom stíhaní sexuálneho zneužívania v cirkvi: vyniesť pravdu na svetlo.

Je jeho pevným presvedčením, že cirkev musí prijať všetky potrebné opatrenia, „aby sa už nikdy neopakovalo niečo také, aby sa zabezpečilo úplné rešpektovanie princípov spravodlivosti a, predovšetkým, aby sa prinieslo uzdravenie obetiam a všetkým dotknutým týmito zločinmi“ (prejav z 28. októbra 2006).

Prvoradý záujem musí patriť obetiam. „Starostlivosť o obete a angažovanosť za ne je prvou prioritou a tá zahŕňa materiálnu, psychologickú a duchovnú pomoc a podporu“ (interview zo 16. septembra 2010). Čo to konkrétne znamená, to objasňuje pápež pri opakovaných stretnutiach s obeťami sexuálneho zneužívania.

Benedikt XVI. nielenže rozhodujúcim spôsobom podnietil a presadil vylepšenie trestného práva, ale v priebehu desaťročí poukázal aj na hlboké príčiny krízy.Zdieľať

Počas svojho pontifikátu Benedikt XVI. neúnavne vyzýva k hľadaniu pravdy a k obnove z viery. „Musíme nájsť nové odhodlanie k viere a dobru,“ povie 20. decembra 2010. Prehovára do svedomia biskupom, ktorí prejavili nedostatok odhodlania pri riešení prípadov sexuálneho zneužívania.

Podľa pápeža Benedikta to zahŕňa aj prekonanie tendencie „preberať spôsoby myslenia a posudzovania svetských skutočností bez dostatočného zreteľa na evanjelium“ (list cirkvi v Írsku z 19. marca 2010). Takéto prispôsobenie viedlo v praxi nielen k tomu, že kňazi sa spreneverili svojmu prísľubu, ktorý dali pri vysviacke, ale aj k tomu, že morálna teológia bola zmierňovaná a už nebola vyučovaná v zmysle učenia cirkvi.

Na tento nedostatok poukázal emeritný pápež Benedikt v texte, ktorý zverejnil po stretnutí [biskupov] vo Vatikáne pred dvoma rokmi. Na tento nedostatok sa sťažoval Joseph kardinál Ratzinger už na medzidikasteriálnom stretnutí s anglicky hovoriacimi biskupmi v apríli 2000.

Na tomto stretnutí v súvislosti so spracúvaním sexuálneho zneužívania maloletých v cirkvi kardinál Ratzinger predstavil nielen právne aspekty, ale predložil aj konkrétne návrhy prevencie, ktoré sa vzťahujú hlavne na formáciu kňazov. Popri obnove morálnej teológie kládol dôraz na dostatočné vedomosti o kandidátoch a na formáciu, ktorá sa zameriava na kňazské cnosti, aby mohli vyrásť zrelé a zodpovedné kňazské osobnosti.

Osobitná pozornosť sa venovala problému homosexuality a pripustenia kandidátov s homosexuálnymi sklonmi. Kardinál Ratzinger, ako priznal v neskoršom rozhovore s nunciom, si veľmi dobre uvedomoval, že biskupi prejavovali malý sklon prijať nápravné opatrenia pre semináre a seminárnu formáciu.

„Koľko špiny je v cirkvi a práve aj medzi tými, ktorí by v kňazstve mali úplne patriť jemu [Kristovi]?“ Takto sa pýtal kardinál Ratzinger na Veľký piatok 2005. Ako prefekt Kongregácie pre náuku viery i ako pápež sa postaral o to, aby sa odhaľovalo a trestalo sexuálne zneužívanie neplnoletých v cirkvi. Nielenže rozhodujúcim spôsobom podnietil a presadil vylepšenie trestného práva, ale svojimi príspevkami v priebehu desaťročí poukázal aj na hlboké príčiny krízy: nedostatky v teológii, kríza morálnej teológie, chyby vo výbere a príprave kandidátov na kňazstvo a v neposlednom rade aj vyprchanie viery v Božiu prítomnosť, vyprchanie dôvery v jeho slovo a jeho príkaz.

Jeho úvahy poskytujú kľúč ku skutočnej obnove v cirkvi. Spôsob, akým čelil téme sexuálne zneužívanie v cirkvi, zároveň ukazuje, že Joseph kardinál Ratzinger/Benedikt XVI. bol po celý život „spolupracovníkom pravdy“, aj keď ho mnohí nepočúvajú a radšej chcú ísť vlastnými cestami.