Šéf Opus Dei k 1. máju Práca je prvým ľudským povolaním, jej základom musí byť láska

Prvého mája oslavujeme medzinárodný deň práce. Táto činnosť, ktorej každý človek venuje značné množstvo svojho času, zasahuje všetky jeho dimenzie: inteligenciu, vôľu, pocity i sny. Ako povedal Svätý Otec František prvého mája minulého roka, „prvým ľudským povolaním je práca a to jej dáva dôstojnosť“. My kresťania si dnes zároveň pripomíname aj svätého Jozefa robotníka.

Pandémia aj dnes ovplyvňuje prácu miliónov mužov a žien po celom svete, či už preto, že stratili zamestnanie alebo žijú v neistote. Tieto dve rany, nezamestnanosť a neistota, v nás vzbudzujú otázky o budúcnosti práce ako takej.

Po celom svete presunula zdravotnícka kríza prácu z kancelárií do domovov a to so sebou prinieslo pozitívne i negatívne dôsledky. Na jednej strane tento fenomén ukazuje obrovské možnosti techniky, no zároveň i jej limity. Pokročilo sa síce v efektívnosti a prekonalo sa množstvo prekážok, ktoré sa ešte prednedávnom zdali neprekonateľné, no táto situácia nám ukazuje aj to, že človeku nestačia iba virtuálne vzťahy a potrebuje tie reálne, aby mohol naozaj zdieľať, čo má v srdci.

Obdobie od začiatku pandémie nám okrem toho ukázalo, že aktuálna kríza zasahuje všetky odvetvia, postihuje celé ľudstvo, a preto by mala byť v jadre lepšej budúcnosti práve práca. Zachovať a vytvárať nové pracovné miesta s vynaliezavosťou vlastnou tomu, kto hľadá dobro iných, je dnes možno jedným z hlavných imperatívov lásky.

Zachovať a vytvárať nové pracovné miesta s vynaliezavosťou vlastnou tomu, kto hľadá dobro iných, je dnes možno jedným z hlavných imperatívov lásky.Zdieľať

Zoči-voči toľkým ťažkým osobným situáciám sa nám ponúka príležitosť rozviť jednu z dimenzií práce: pomoc a otvorenosť k druhým. Na sútoku medzi týmto utrpením jedných a ich prijatím zo strany druhých, sa objavuje nostalgia za transcendentnosťou, za vychádzaním z nás samých, za starostlivosťou, pomocou a prijatím pomoci, čo sú všetko dôsledky uvedomenia si vlastnej zraniteľnosti.

Práca, v ktorej má priestor dôstojnosť a stretnutie s blížnymi, sa mení v dialóg s nami samými a s druhými. Stáva sa tak zdieľaným cieľom, prebúdza porozumenie, pomáha prekonať odlišnosti a podporuje vzájomné pochopenie.

Práca sa takto ukazuje vo svojom skutočnom rozsahu, nie iba ako ekonomický aspekt, ale ako miesto, kde každý môže niečím prispieť. Vďaka povolaniu všetkých mužov a žien sa tak všetci stretávame pri spoločnej úlohe „pretvoriť“ svet a vzťahy v ňom. Keď teda práca stráca svoju dôstojnosť, pokrivuje človeka v jeho najhlbšej podstate.

Pri hľadaní nových riešení pracovného trhu – pretože sa zdá, že cesta späť k predpandemickému fungovaniu už nie je možná –, nás musí poháňať láska k blížnemu. Riešení je množstvo, no musia byť vedené duchom služby, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou spoločného dobra. V každom prípade, dôstojnosť práce sa zakladá na láske.

Ako hovoril svätý Josemária Escrivá, „veľkým privilégiom človeka je jeho schopnosť milovať, čím presahuje pominuteľnosť a prechodnosť tohto sveta. Môžeme milovať iné stvorenia, dať slovám ty a ja nový, plný zmysel. A môžeme milovať Boha, ktorý nám otvára nebeskú bránu, ktorý z nás robí členov jeho rodiny, ktorý nám dovoľuje hovoriť s ním z tváre do tváre. Preto sa človek nemôže obmedzovať iba na plnenie úloh, na budovanie vecí. Práca sa rodí z lásky, prejavuje lásku a podriaďuje sa láske“.