Svet kresťanstva Interview 19. jún 2021

Salezián Daniel Holúbek Mladých treba viesť k tomu, aby dodržiavali pravidlá aj bez našej kontroly

zastolom.sk Vladimír Bis
zastolom.sk Vladimír Bis

Digitálny priestor nie je dobrý alebo zlý, dôležité je, akými ľuďmi sme v tomto priestore my sami, hovorí salezián Daniel Holúbek.

Digitálny priestor nie je dobrý alebo zlý, dôležité je, akými ľuďmi sme v tomto priestore my sami, hovorí salezián Daniel Holúbek.

Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

zastolom.sk

Vladimír Bis

Mladých treba viesť k tomu, aby dodržiavali pravidlá aj bez našej kontroly

Pôsobil v Košiciach, kde sa venoval mladým a zistil, že cesta k nim vedie cez médiá. Momentálne študuje na Pápežskej Gregorovej univerzite v Ríme odbor nová evanjelizácia. Je zástancom mediálnej výchovy na školách i v rodinách. Jeho snom je pomôcť všetkým vidieť to pekné, čo žijeme, to, k čomu sme pozvaní. Salezián a spolutvorca Oratka online Dano Holúbek (31).

Kedy ste zistili, že vás priťahuje práca s médiami a s mladými?

Videl som, že to treba robiť, tak som to robiť začal. Vtedy som bol v našom stredisku v Košiciach. Celá moja aktivita vo svete médií sa začala tak, že na pláne bola návšteva hlavného predstaveného saleziánov na Slovensku. Mal som skupinku mladých ľudí, s ktorými sme chceli toto podujatie spropagovať. Spravili sme k nemu sériu videí a vtedy sa mi zdalo, že by bolo možno dobré spraviť to tak, aby sa na podujatí mohli podieľať aj iné strediská, nie iba naše, ponúknuť túto možnosť aj ďalším ľuďom. Na tomto základe vznikol profil Bon Dosco.

Bon Dosco? Čiže slovná hračka! Urobili ste profil na sociálnych sieťach?

Áno, najprv som vytvoril profil na Facebooku, lebo v tom čase ešte Instagram nebol na Slovensku natoľko populárny. Tam som zdieľal veci, ktoré by mohli byť zaujímavé. Úprimne povedané, nemyslel som si, že by to mohlo byť nejako zvlášť úspešné, veľký ohlas som nečakal, ale dosť rýchlo sa to medzi mladými ľuďmi rozšírilo, najviac asi reagovali animátori. Teda tí trošku starší v našich strediskách, čo už mali niečo odžité a s niektorými vtipmi alebo zábavnými obrázkami sa vedeli stotožniť, pretože ich zažili sami na vlastnej koži.

Sú dnes mladí skutočne takí orientovaní na videá a na obrázky namiesto čítania?

Najúspešnejším obsahom sú určite obrázky alebo videá. Na Slovensku sme robili aj skeče, krátke videá, ale teraz, keďže som v Taliansku, už to nie je aktuálne. Som tu sám a nemám v okolí partiu, ale tie obrázky, ktoré sme urobili, nejako vydržali.

Aký obsah mladých najviac zaujíma?

Zaujímavé je, že v poslednom čase rastie popularita takzvaných „long-form“ textov, spravidla medzi 1 000 až 20 000 slov. To radi čítajú aj starší mladí, hoci je to kopa textu. Kľúčové je spracovanie: keď sa téma podá do hĺbky a príťažlivo, cez pútavé rozprávanie, tak aj generácia naučená na videá a obrázky sa do toho s chuťou zahryzne.

Pápež František v apoštolskej exhortácii Christus vivit nazval sociálne siete ôsmy – digitálny – svetadiel. Je to naozaj priestor, kde mladí hľadajú svoju identitu?

Digitálny kontinent je pojem, ktorý nevznikol v našom prostredí, ale adaptoval sa celkom dobre. Súvisia s tým aj iné termíny, ktoré charakterizujú prítomnosť nových médií v spoločnosti. Do istej miery je pojem digitálny kontinent pravdivý, pretože vyjadruje priestor, do ktorého nejakým spôsobom všetci vstupujeme.

V súvislosti s tým sa niekedy zabúda na to, čo hovorí pápež František v exhortácii Evangelii gaudium – čas je dôležitejší než priestor. To znamená, že prvoradá otázka, ktorú by sme si mali klásť, nie je hodnotiaca, teda že či digitálny priestor, v ktorom žijeme, je dobrý alebo zlý, či je lepší, ako bol včera, alebo horší, ako bude zajtra. Tá otázka znie – akými ľuďmi sme v tomto priestore my?

„Svet sa mení, ale to ešte nutne neznamená, že je horší alebo lepší. Venovať sa treba návykovým mechanizmom a vzťahom v rodine.“Zdieľať

Aký postoj by podľa vás dnes zaujal Don Bosco voči mobilom a ďalším novým technológiám?

Don Bosco nikdy nepatril medzi ľudí potláčajúcich realitu. V jeho časoch bol obrovský rozmach kníhtlače a on bol jeden z prvých, ak teda nie prvý v tom prostredí, kto si kníhtlač zabezpečil, aby mohol prostredníctvom tejto novej technológie, ktorá sa mu naskytla, pracovať. Jednoznačne by sa nesnažil realitu negovať a mladých nasilu odtŕhať od reality, od vecí, v ktorých prirodzene žijú.

Ako by dnes pracoval s chlapcami?

Jeho otázka by bola výchovná: akými ľuďmi majú byť títo chlapci? Akí ľudia sa z nich stanú? Toto bola pre neho vždy kľúčová otázka a myslím, že inak by tomu nebolo ani dnes.

Mladí dnes dokážu mobilu prispôsobiť všetky svoje aktivity a záujmy. Či už ide o šport, alebo o čokoľvek iné, všetko vlastne „prehráva“ zápas s mobilom. Prečo je to tak?

Na Netflixe vyšiel dokument Sociálna dilema, ktorý rieši presne túto otázku. Jedným z dôvodov, pre ktoré sú decká na sociálnych sieťach, a je to zrejme aj osobná skúsenosť každého z nás, je tento: je to návykové. Keď si scrollujete Instagram, viete tam stráviť veľa času. Druhá vec je, že pred nejakými tridsiatimi rokmi mali mladí to svoje prirodzené prostredie vonku, v partii rovesníkov a medzi bytovkami. Dnes to svoje prostredie majú decká vo vrecku.

Po internete koloval taký obrázok – rok 1990, mama volá svoje dieťa domov; rok 2015, mama „vyháňa“ dieťa od mobilu či počítača von, na čerstvý vzduch. Perfektne to vystihuje realitu. Problémom nie je, že by prostredie, ktoré majú vo vrecku, bolo menej reálne. Lebo človek mohol v roku 1990 rovnako dobre ignorovať svoje rodinné prostredie, ako ho môže ignorovať teraz vďaka mobilu. Svet sa mení, ale to ešte nutne neznamená, že je horší alebo lepší. Venovať sa treba návykovým mechanizmom a vzťahom v rodine.

Pandémia koronavírusu zavrela deti doma a od rodičov často počúvame argument, že svoje deti nechajú hrať aj celé hodiny online hry, len aby nejako strávili čas, aby sa nezbláznili, aby neupadli do depresií, keď sú stále doma...

V rímskych uliciach ma vždy pobaví jeden zjavne starý plagát. Je to reklama na takzvanú digitálnu univerzitu a jej slogan je: Univerzita, ktorá ti dovolí sledovať prednášky aj online. Vždy sa zasmejem, že pred dvoma rokmi to mohlo byť príťažlivé, ale dnes, keď to vidím, poviem si: Ďakujem pekne, ale neprosím!

Táto pandémia akoby nám prevrátila hodnoty, dala nám pocítiť, že skutočne nie je všetko zlato, čo sa blyští. Dnes asi nikto netvrdí, že by internetové vzťahy dokázali celkom nahradiť tie reálne. Keď sa rozprávate s deckami, povedia, že už chcú ísť medzi kamarátov a podobne.

Na druhej strane to, čo nás pandémia naučila v pozitívnom význame slova, je, že medzi reálnym svetom a online svetom existuje plynulý prechod a že nie sú úplne v protiklade. Mám kamarátov, s ktorými sa stretávam bežne, a mám kamarátov, ktorí sú mi vzdialení, ale aj tie vzťahy sú reálne.

A čo sa týka hrania počítačových hier?

Nikdy sme neboli naučení, že by rodiny boli niekde „zavreté“ spolu 24 hodín denne. Nie je to jednoduchý problém a nie sú na to ani jednoduché odpovede. Na jednej strane môže hroziť závislosť, na druhej strane ťažko niečo zazlievať rodičom, ktorí tiež nemajú veľa možností. Na toto paradoxne dobre slúžia sociálne siete, kde sa dá inšpirovať. Existuje mnoho kreatívnych rodičov, najmä tých menších detí. Tí sa prostredníctvom sociálnych sietí podelia o množstvo nápadov, čo skúsili, keď sú zavretí doma, aby vyplnili čas deťom, aby niečo urobili spoločne.


Salezián Daniel Holúbek so spolubratmi na univerzite v Ríme.

Mnoho detí tvrdí, že čas na internete obmedzený nemajú. Mali by ho mať alebo nie?

Je to jedno z obľúbených a v mnohých prípadoch aj funkčných riešení, ale ako komplexné riešenie problému ho nevidím. V Košiciach sme raz presvedčili našich animátorov, aby si do mobilu nainštalovali aplikáciu, ktorá im bude merať, koľko času strávia na sociálnych sieťach. Predchádzali tomu ich tipy, koľko času trávia na Instagrame, vtedy ešte na Snapchate. Výsledok bol, samozrejme, ten, že decká reálne strávili na sociálnych sieťach niekoľkonásobne viac času, ako samy tipovali. Málokedy sme schopní objektívne zhodnotiť, koľko času mu skutočne venujeme.

Ale ak rodičia dávajú deťom limity, môžu nastať niektoré problémy. Jeden je, že sa ukáže generačný rozdiel. Dnešná generácia detí je prvá generácia, ktorá je v niečom múdrejšia než ich rodičia. Nie je to ten typický vzťah rodičov, ktorí odovzdávajú svoje vedomosti zo života, ale v tomto digitálnom svete je to prevrátené. Mnohí rodičia sa nevedia v online priestore tak pohybovať, a preto nemajú inú možnosť, ako rezignovať.

Otázka, ktorú by som si ako rodič kládol, neznie, či existuje nejaké technické riešenie, ktorým by sme deťom dokázali obmedziť čas na sociálnych sieťach, ale aká je komunikácia medzi mnou a mojimi deťmi. To sa ľahko hovorí a pri dospievajúcich deťoch tá komunikácia nebýva svetoborná, ale ono je to celé o tom – keď sa deti nerozprávajú s nami, ale trávia svoj čas na mobiloch, zvyčajne je to len symptóm. Problém vznikol niekde predtým.

Tu sa vrátim k tomu pápežovi Františkovi – čas je dôležitejší ako priestor. Obmedziť čas na mobile môže byť krátkodobé riešenie, ak to dokážeme spraviť technicky. Riešenie dlhodobého charakteru je zasadiť semienko, ktoré sa neukáže hneď, ale povedie k tomu, že medzi mnou a mojím dieťaťom bude lepšia komunikácia a silnejšia dôvera.

Teda nie všetky deti na sociálnych sieťach trávia „nekonečný“ čas, ale vedia si ho aj samy korigovať?

Dieťa v desiatich až pätnástich si ho asi ťažko bude samo korigovať. Ale môžu žiť v prostredí, ktoré tento ich vzťah k telefónu upravuje aj bez toho, aby museli mať na mobile nainštalovanú nejakú aplikáciu, ktorá im ten čas reguluje technicky. Aj v tomto prípade platí, že deti kopírujú nejaké vzory. Problém môže byť aj v tom, že samotní rodičia možno trávia toľko času na sociálnych sieťach a deti len kopírujú, čo vidia.

Pred vyše rokom vznikol projekt Oratko online. Čo bolo hlavným cieľom tejto myšlienky?

Keď sa v dôsledku pandémie zavreli strediská, s touto ideou sme prišli viacerí. Vedeli sme, že by bolo dobré spraviť niečo, čo by nejakým spôsobom prázdno, ktoré nastalo, vyplnilo. Ciele projektu boli od začiatku dva. Ten prvý bol vytvoriť obsah, ktorý by mladým pomohol zmysluplne prežiť dni, ktoré žijú. Deti ostali zrazu celé dni doma a chcelo to nejaký režim – ráno nejaké zamyslenie, potom škola, po obede sa zvykli robiť debaty pre trochu starších.

Druhý cieľ bol, aby sme dali vyniknúť rôznym ponukám, ktoré už konkrétne strediská vytvorili pre „svojich“ mladých a deti, ktoré ich navštevujú. Zatiaľ čo v prvej vlne viac fungoval prvý cieľ, teda my sme boli tí, ktorí vytvárali obsah, zdá sa mi, že v tejto druhej vlne, teda od septembra a potom najmä od zimy, sú jednotlivé strediská omnoho aktívnejšie.

Saleziáni sú známi aj vďaka táborom. Aký priestor sa tam venuje otázke médií, sociálnych sietí?

Tábor sám osebe je vždy ucelená ponuka zážitku. Vo väčšine prípadov, čo som zažil, je z toho mobilný telefón, hlavne u menších detí, úplne vylúčený. S tým sú oboznámení aj rodičia a je to presne preto, že táto ponuka má význam vtedy, keď sa táborový čas žije ako jedno veľké dobrodružstvo.

„Problém môže byť v tom, že rodičia neraz trávia priveľa času na sociálnych sieťach a deti len kopírujú to, čo u nich vidia.“Zdieľať

Ako je to s mediálnou výchovou?

Nezažil som ju priamo realizovanú v táboroch. Myslím, že celkovo je to ešte dosť podceňovaná téma. Pre mňa je to však asi najväčšia výzva, ak sa rozprávame o médiách, mobiloch a technológiách vo všeobecnosti. Vidím dva dôvody, prečo je tomu tak. K celému mediálnemu svetu treba zaujať pozitívny postoj. Represia – teda brániť kontaktu s niečím, obmedzovať čas na mobile – môže mať svoj efekt, no ten je zvyčajne len krátkodobý. Cieľom výchovy je však čosi iné: pomôcť mladým žiť správne, vyvážene.

V centre mojich úvah nie je mobil, médium, sociálna sieť, ale konkrétne dieťa, mladý človek. Ako príklad použijem situáciu, ktorú sme asi všetci zažili – karanténa. Museli sme ostať zavretí v nejakom obmedzenom priestore. Či už to bola len izba, alebo to bol byt, nie sme na to zvyknutí a režim prakticky stratil význam. Pokiaľ by to celé bolo len o nejakej vonkajšej štruktúre, tak by som sa bol úplne stratil. To, k čomu chceme mladých viesť, je, aby si sami zvládli určiť pozitívny cieľ v živote, nastaviť si pravidlá, aj keď ich nikto nekontroluje.

Čo ten druhý dôvod?

Druhá vec je niečo, čo si uvedomujeme ešte menej. Keď premýšľame o výchove vo vzťahu k médiám a technológiám všeobecne, chýba nám schopnosť pozrieť sa za hranicu toho, čím sami žijeme. Taký veľký obraz, pohľad na svet taký, aký je. Stačí si pozrieť, ako sa menila rýchlosť vývoja počítačov za posledných 50 rokov, a uvidíme exponenciálny rast, krivku, ktorá je čoraz strmšia. Keď teraz hovoríme o technológiách, pozriete si v médiách, že vyvíjajú lietajúce auto, bola nejaká opica, ktorá vďaka čipu v mozgu hrala hru... Dnes sa nám to zdá neuveriteľné, ale realitou to bude napríklad o desať rokov. Ale ktovie, čo bude o 20 rokov?

A toto je veľká výchovná výzva, pretože teraz, v roku 2021 sa narodia deti, ktoré o dvadsať rokov budú mladými dospelákmi, a tieto deti teraz musíme vychovávať. Ale k čomu ich vychovávať, keď o tom, ako bude vyzerať svet o dvadsať rokov, máme len takú nejasnú predstavu? Jediné, čo vieme, je, že to bude svet do veľkej miery odlišný od toho, aký poznáme dnes.

Mala by byť mediálna výchova povinným predmetom na školách? Ak áno, tak čomu by sa mala venovať v prvom rade?

Určite ju treba riešiť v školách, ale aj v rodinách. Základnú verziu už celkom poznáme – toto je správne, tamto je nesprávne, tam nechoď, lebo ťa niekto môže okradnúť alebo zneužiť, ako sme to nedávno videli vo filme V sieti. Hlbšia otázka je, akým mám byť ja človekom, ak chcem žiť v tomto svete pozitívne.

Nemám konkrétnu predstavu, čo by mali obsahovať osnovy mediálnej výchovy, ale horizont, ktorý by mala mať, je tento: tempo zmien v spoločnosti je také, že sa potrebujeme naučiť byť v tomto všetkom ľuďmi.

Poďme k vášmu štúdiu v Taliansku. Čo vás zaviedlo práve tam?

Keď sa ma na to ľudia pýtajú, vždy odpovedám, že ma sem vlastne zaviala rehoľná poslušnosť. Na Fakulte misiológie Pápežskej Gregorovej univerzity by som v rámci odboru nová evanjelizácia mal dva roky premýšľať nad spôsobmi, akými komunikovať skúsenosť viery.

Čo si máme predstaviť v súvislosti s médiami pod pojmom nová evanjelizácia?

Tento pojem je od začiatku dosť špecificky ohraničený vymedzením ľudí, na ktorých sa obracia. To znamená, že pokiaľ „stará evanjelizácia“ bola určená národom, ktoré ešte nepočuli evanjelium, tak nová evanjelizácia je určená národom, ktoré sú tradične kresťanské. V dnešnej dobe vidíme, že treba obnoviť snahu evanjelizovať ich. Čo sa týka médií, je to omnoho komplexnejšia otázka. Podľa mňa samotná evanjelizácia by nemala byť „definovaná“ médiami, čiže by nemala byť len o tom, že naplníme médiá kresťanským obsahom, ale nemala by sa im vyhýbať, nemala by sa ich báť.

Je podľa vás na Slovensku v súčasnosti dostatok médií, ktoré by sa takejto novej evanjelizácii venovali?

Pokiaľ sa rozprávame o médiách ako o inštitúciách, neviem, či to je tou najpálčivejšou otázkou. Možno väčšia výzva novej evanjelizácie je vidieť v tom, čo nám ukazujú sociálne siete. Tam viac do popredia vystupuje jednotlivec, každý je svojím spôsobom médium. Už to nie sú len nejaké inštitúcie, štruktúry, ktoré nám servírujú nejaký obsah, ale v zásade každý človek, či je starý, dospelý, mladý, ovplyvňuje svoje prostredie tým, čo na sociálnych sieťach publikuje, tým, čo nepublikuje, čo zdieľa, čo nezdieľa, tým, koho sleduje, koho nesleduje. Toto je podľa mňa omnoho väčšia výzva pre novú evanjelizáciu ako tie inštitucionálne otázky.

Aké sú vaše najbližšie plány? Chcete nejako pretaviť do skúseností vedomosti z Ríma?

To závisí od toho, čo budú odo mňa očakávať moji predstavení. Čo sa týka mojich konkrétnych predstáv, je to asi schopnosť inšpirovať. Na Slovensku máme zhruba dvesto bratov saleziánov pracujúcich po celom Slovensku. Každý z nich má svoje výchovné bohatstvo, majú skúsenosti, majú vplyv na stovky, dohromady aj tisíce mladých. Moja úloha v tomto veľmi vzácnom a po výchovnej stránke veľmi zdatnom prostredí by mohla byť v inšpiráciách, v otváraní horizontov. Dať priestor tým spolubratom, ktorí majú hodnotné a krásne príbehy, aby ich rozprávali, aby dokázali druhých inšpirovať.

To je aj mojím snom – inšpirovať iných týmito nádhernými, silnými príbehmi a pomôcť nám všetkým vidieť to pekné, čo žijeme, to, k čomu sme pozvaní. Myslím, že potom aj jednoduché svedectvo života bude omnoho účinnejšie.

Vychádza v spolupráci so zastolom.sk.

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0