V poslednom období sa veľa hovorí o charizmatikoch, neraz aj s istým podozrením či priamo s obavami. Vás mnohí označujú za charizmatického kňaza, čo vy chápete pod týmto slovom?

Vo Svätom písme je napísané, že sme chrámom Ducha Svätého. To znamená, že každý človek, ktorý má v sebe Ducha Svätého, žije s ním a z neho, prijíma jeho dary, je charizmatikom. Môžeme sa baviť o rôznych charizmatických prúdoch v rámci kresťanských cirkví, ale podstatné je, že charizmy patria do života kresťanov.

Rôzne otázky a problémy možno pramenia aj z toho, že Duch Svätý je pre mnohých veriacich ťažko uchopiteľný. Boha Otca vnímame ako toho, ktorý svet stvoril a ktorý ho riadi, Ježiša Krista ako človeka, ktorý reálne žil na tejto zemi, zomrel za nás a zanechal nám svoje učenie, ale Duch Svätý pri týchto našich ľudských predstavách ťahá trochu za kratší koniec. Ako si ho máme predstaviť?

S týmto som mal dlho problém aj ja. Až keď som videl známu ikonu Najsvätejšej Trojice od Rubľova, na ktorej za stolom sedia tri postavy, začal som Ducha Svätého vnímať ako osobu, s ktorou si môžem budovať vzťah rovnako ako s Ježišom či Bohom Otcom. Zrazu sa mi rozplynuli predstavy ohňa, vetra či holubice a začal som Ducha Svätého vnímať ako konkrétnu osobu, ktorá cez špecifické prejavy pôsobí v mojom živote. V Biblii máme napísané, čo prináša takýto vzťah s Duchom Svätým.

Čo konkrétne?

V Liste Galaťanom je vymenované ovocie Ducha – láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, miernosť, láskavosť, vernosť. Keď prežívam vzťah s Duchom Svätým, pociťujem veľmi reálne jeho ovocie. Napríklad oveľa ľahšie zvládam napäté situácie, dokážem ovládať svoj hnev pri nepríjemných reakciách, viem si zachovať vnútorný pokoj.

Je podmienkou jeho pôsobenia vo mne to, že musím aktívne vstupovať do tohto vzťahu? Či Duch Svätý si vanie, ako chce?

Platí jedno aj druhé. No pre mňa osobne je veľmi dôležité budovať si s ním vzťah. Prosím ho, aby on vo mne konal, aby ma viedol, aby mi dal poznať svoje ovocie. Nie preto, aby som mohol navonok niečo ukazovať, prezentovať sa ako charizmatik, ale preto, že ma vnútorne premieňa, dáva mi spoznať novú úroveň života.

„Vo Svätom písme je napísané, že sme chrámom Ducha Svätého. To znamená, že každý človek, ktorý má v sebe Ducha Svätého, žije s ním a z neho, prijíma jeho dary, je charizmatikom.“ Zdieľať

Sú dary Ducha Svätého pre každého?

Svätý Pavol píše, že máme túžiť po duchovných daroch. Rôzne charizmy, z ktorých najväčšia je láska, sú vymenované v jeho liste Korinťanom s tým dodatkom, že sú pre každého. Nikto nie je vynechaný. V každom, kto je veriaci, sa cez sviatosť krstu, birmovania či cez takzvaný krst Duchom Svätým aktivuje milosť, čím sa otvára pre pôsobenie Ducha a jeho charizmy.

Spomenuli ste krst Duchom Svätým. Nestačí pre prijatie darov Ducha Svätého birmovka? O čo ide?   

Ani krst nie je niekoľkosekundová záležitosť poliatia vodou. Uvedomenie si, že som Božím dieťaťom, v človeku dozrieva postupne. V detstve pozeráme na Boha ako na rozprávkovú bytosť, ale kto prejde osobnou konverziou a vnútri spozná, že Boh skutočne existuje, začne žiť aktívnu vieru.

Podobne to je s Duchom Svätým. Ja osobne som ešte aj v kňazskom seminári mal problém s pochopením Ducha Svätého, hoci som bol pobirmovaný. V treťom ročníku som sa zúčastnil na duchovnom seminári Nanovo s Bohom a tam som sa prvýkrát stretol s modlitbou príhovoru, keď sa starší spolubratia za mňa modlili. Veľmi silno som to vnútorne prežíval, udiala sa vo mne akási aktivácia Ducha Svätého, čo si spájam práve s krstom Duchom Svätým.

Tento rozmer kresťanského prežívania veľmi zdôrazňuje aj pápež František, ktorý sám má charizmatickú skúsenosť a pred niekoľkými rokmi schválil pôsobenie Medzinárodnej služby katolíckej charizmatickej obnovy Charis. Na jej celosvetovom stretnutí v Ríme jej zveril tri konkrétne úlohy: priniesť krst Duchom Svätým do života celej cirkvi, budovať ekumenické bratstvo a pomáhať núdznym.

Jednou z výhrad voči charizmatikom je, že ich viera je príliš emocionálna. Aké miesto majú emócie v prežívaní viery?

Tak ako pri všetkom, aj v prežívaní viery môžeme ísť do krajností a môžeme to prestreliť. Niektorí skutočne kladú na emócie až príliš veľký dôraz, čo môže pôsobiť zvláštne. Ja osobne emócie špeciálne nevyhľadávam, ale Duch veje, ako chce. Preto by som mal byť otvorený tomu, že v niektorých situáciách jednoducho koná aj cez naše emócie. Pri spomínanej modlitbe príhovoru som plakal. Rovnako ako som plakal pri stretnutí s pápežom Jánom Pavlom II. v Prahe, keď som prvýkrát zažil reálnu prítomnosť Boha, ktorý ma povolal, aby som bol jeho služobníkom.  

Rozhovor s Jánom Bucom si môžete pozrieť aj ako video.

Na niektoré prejavy, ktoré sa spájajú s pôsobením Ducha Svätého, sa však nezainteresovaný pozorovateľ môže dívať ako na veľmi zvláštne.

Na Turíce pri zoslaní Ducha Svätého na apoštolov sa udiali tri zvláštne veci. Nad hlavami sa im zjavili ohnivé jazyky, začali hovoriť inými jazykmi a pôsobili tak, akoby boli opití. To však nebolo víno, ale pôsobenie Ducha. A ďalšia dôležitá vec, ktorá sa udiala, bola premena ich vnútra. Peter vychádza z Večeradla pred ľudí a bez strachu im hovorí, že zabili Božieho Syna. Pôsobením Ducha má toto Petrovo slovo zmocnenie a začínajú sa diať neskutočné veci – ľudí hlboko vnútri premáha bolesť, uveria a dávajú sa pokrstiť.

Z ustráchaného Petra, ktorý zradil Ježiša, sa stáva odvážny Kristov svedok. Toto je premena vnútra, ktorá je kľúčová pre každého jedného kresťana. Duch Svätý má pôsobiť v nás, aby sme odvážne žili to, do čoho nás Boh pozýva. Niektorí možno povedia: ty dvíhaš ruky, ty sa modlíš v jazykoch... Ja sa pýtam, mám to prestať robiť, hoci ma k tomu Boh pozýva, len preto, že sa to niekomu zdá čudné?

A nie je to zvláštne, že Boh používa aj takéto prejavy, ktoré niektorých – možno potenciálnych veriacich – práve pre tú zvláštnosť odrádzajú?

Pán Boh robí mnohé veci inak, ako by sme očakávali. A to treba prijať, on je Boh. On má iné spôsoby fungovania. Mojžiš buchol palicou a roztvorilo sa more. Ja môžem búchať palicou do Váhu, koľko chcem, a nič sa neudeje. Mojžiš konal veľmi zvláštne, mal však Božie inštrukcie. Ježiš napľul na zem, urobil blato a slepému potrel oči. Môžem ja takto uzdraviť slepého? Ježiš konal vo svojej autorite, hoci to bolo zvláštne. Avšak pre niekoho to mohol byť stret práve s tým, že tu existuje aj iný rozmer fungovania – ten duchovný, kde Boh pôsobí úplne špeciálnym spôsobom.

Ľudia, ktorí sú uzavretí pred vnímaním duchovného sveta, budú stále na nás veriacich pozerať ako na bláznov. A to nielen pri Duchu Svätom. Uvedomujem si, že aj pri svätej omši sa niekto nezainteresovaný môže na mňa pozerať ako na blázna, keď v rukách držím Eucharistiu a hovorím o Božom Baránkovi či Kristovom tele. Pre nich je to len oplátka a žiadneho Baránka tam nevidia. Pre niekoho už len to, že sa modlíme, vzájomne si odpúšťame, milujeme sa, je bláznovstvo. Toto sa v dnešnom svete veľmi nenosí.

„Ak si Ježiša a kresťanstvo vyberieme ako cestu, to je to, čo nás spája navzájom. Ja ti nebudem hovoriť, že si menejcenná, lebo nemáš charizmy, a ja som viac, lebo mám takú a takú skúsenosť. Ovocím všetkého je láska. To je najdôležitejšie.“ Zdieľať

A keď veriaci nemá k charizmatickej spiritualite blízko, je to v poriadku?

Určite. Pápež František hovorí, že každý má žiť svoje obdarovanie, ktoré je rôznorodé, tak, aby sme boli pre seba navzájom darom. Nemáme hľadať uniformitu, ale máme byť tí, ktorí vytvoria jednotu v rôznosti. Každý máme svoje dary a máme ich rozvíjať. Spolu však máme byť ako bratia a sestry. Medzi kresťanmi to tak má byť. Podľa mňa to dnes trochu v cirkvi absentuje. Individualizácia je veľmi silná a oddeľuje nás. Ani korona tomu veľmi nepomohla, ešte viac sme sa stiahli do seba. Ale my máme žiť ako rodina. Každý z nás má v nej svoje miesto bez ohľadu na to, či je alebo nie je otvorený pre charizmy.

Ak si Ježiša a kresťanstvo vyberieme ako cestu, to je to, čo nás spája navzájom. Ja ti nebudem hovoriť, že si menejcenná, lebo nemáš charizmy, a ja som viac, lebo mám takú a takú skúsenosť. Ovocím všetkého je láska. To je najdôležitejšie. Ak ma Duch Svätý nevedie k láske, je to len niečo umelé a nefunkčné.

Musíme si nejako špeciálne formovať svoje vnútro, aby sme pociťovali, že Duch Svätý koná v našom živote?

Myslím si, že mnoho ľudí zažíva pôsobenie Ducha, len to nemajú pomenované. Minule sa mi stalo, že som mal silné nutkanie zavolať jednému priateľovi, a on mi hovorí: Neuveríš, ale práve som na teba myslel, idem okolo Východnej.

Aj mne sa občas stávajú podobné situácie. Takže to je Duch Svätý?

Často sú to také drobné inšpirácie, impulzy od neho – pomôcť niekomu, zavolať mu, pomodliť sa... Sám seba sa často pýtam, či som dostatočne citlivý na takéto inšpirácie Ducha Svätého. Koľko takých impulzov som už prehliadol? Koľkým ľuďom som mohol pomôcť? Niekedy mám pocit, že mám hrošiu kožu, idem si svoje podľa vlastných predstáv a nevnímam, čo mi Pán Boh hovorí. Prial by som si, aby som ho počúval stále viac.  

Mnohí vás poznajú z rôznych konferencií a prednášok. Je to zrejme veľká zodpovednosť stáť pred toľkými mladými ľuďmi a zasahovať ich srdcia. Prosíte Ducha Svätého o inšpiráciu?

Samozrejme, veľa sa za to modlím a uvedomujem si svoju zodpovednosť. Nikto netuší, aký mám z toho stres. Niekedy nedokážem ani nič zjesť, taký mám stiahnutý žalúdok. Naozaj prežívam veľký tlak, keď idem do toho. Ale na druhej strane reálne zažívam, čo koná Ducha Svätý a akú vnútornú slobodu dáva. Často ani nehovorím to, čo mám pripravené, zrazu príde inšpirácia, ktorá ma odvedie od pôvodného plánu. Aj teraz mi niečo napadlo.

Povedzte.

Ježiš presne vedel, čo robí, keď odchádzal do neba. Povedal, že je pre nás lepšie, aby odišiel, lebo inak nepríde Tešiteľ, nepríde Duch Svätý. Ja by som ho na mieste apoštolov nepustil. Po tom všetkom, čo sme spolu zažili, ako uzdravoval, robil zázraky, rozmnožil chleby, ako sa vždy o nás postaral. A teraz má ísť preč a poslať niekoho za seba, s kým nemáme skúsenosť? Ale Ježiš to urobil, lebo vedel, že je to pre nás lepšie. A preto verím, že Duch Svätý je ten, kto nás má viesť v našich životoch.